10. 3. 2013

DESATORO BOŽÍCH PRIKÁZANÍ OD ABDRUSCHINA - Prikázanie prvé


JA SOM PÁN, TVOJ BOH! NEBUDEŠ MAŤ INÝCH BOHOV OKREM MŇA!

Kto si dokáže tieto slová správne prečítať, už v nich azda uvidí rozsudok nad tými, ktorí nedbajú na toto najvznešenejšie zo všetkých prikázaní.

„Nebudeš mať iných bohov!“ 

Nejeden si pod týmito slovami predstavuje príliš málo. Príliš si to zjednodušil! Pod modloslužobníkmi si snáď v prvom rade predstavuje len takých ľudí, ktorí kľačia pred radom drevených figúr, z ktorých každá jedna predstavuje určitého boha, myslí možno i na uctievačov diabla a podobných zblúdilcov, na ktorých pomýšľa v najlepšom prípade s poľutovaním, avšak nemyslí pritom na seba.

Pozrite sa pokojne sami na seba a uvážte, či snáď tiež nepatríte k nim!

Jeden má dieťa, ktoré mu je skutočne nadovšetko, pre ktoré by priniesol každú obeť, pre ktoré zabúda na všetko ostatné. Druhý stavia nadovšetko pozemský pôžitok, ani pri najlepšej vôli by napokon nebol schopný kvôli niečomu sa tohto pôžitku vzdať, keby bol postavený pred takú požiadavku, ktorá si vyžaduje dobrovoľné rozhodnutie. Tretí zas miluje peniaze, štvrtý moc, piaty ženu, ďalší pozemské vyznamenania a všetci zase v tomto všetkom napokon len... seba!

Toto je modloslužba v pravom zmysle. Pred týmto varuje prvé prikázanie, zakazuje ju! A beda tomu, kto sa ho nebude pridržiavať do písmena! 

Toto prekročenie sa okamžite vypomstí tým, že takýto človek musí navždy zostať pripútaný k zemi, keď prechádza do jemnohmotnej ríše. V skutočnosti sa ale sám pripútal k zemi svojím lipnutím na niečom, čo je na zemi! To ho zdržiava pri ďalšom vzostupe a on stráca čas, ktorý mu bol vymedzený a vystavuje sa nebezpečenstvu, že sa mu nepodarí dostať sa včas z jemnohmotnej ríše a nebude z nej vzkriesený do svetlej ríše slobodných duchov.

Bude potom strhnutý do neodvratného rozkladu všetkej hmotnosti, ktorý slúži očiste k jej vzkrieseniu a znovuutvoreniu. Toto ale znamená pre ľudskú dušu duševnú smrť všetkého sebauvedomenia a tým aj zničenie jej formy ako i mena naveky! 

Pred touto hrôzou má chrániť dodržiavanie prikázania: Ono je tým najvznešenejším prikázaním, pretože zostáva pre človeka najpotrebnejším. Príliš ľahko totiž máva sklon oddávať sa niečomu, čo ho napokon zotročí: To, čo nechá prerásť v sklon, učiní si zlatým teľaťom, ktoré stavia na najvyššie miesto ako modlu alebo božstvo vedľa svojho Boha, veľmi často dokonca i nad neho!

Je žiaľ príliš veľa „sklonov“, ktoré si človek vytvoril a ktoré si v najväčšej bezstarostnosti privlastňuje! Sklon je záľuba v niečom pozemskom, ako som už uviedol. Je ich prirodzene ešte oveľa viac.

Kto si ale privlastní nejaký sklon, ten na ňom „visí“, ako toto slovo správne vyjadruje. Visí tým, lipne na hrubohmotnom, keď sa dostane na druhý svet, aby sa ďalej vyvíjal, a nedokáže sa od toho zas ľahko odpútať, je teda brzdený, zdržiavaný! Dá sa to tiež nazvať kliatbou, ktorá ho ťaží ako bremeno. Proces je ten istý, akokoľvek sa slovne vyjadrí. 

Ak však počas svojho pozemského bytia stavia nadovšetko Boha, a to nielen vo svojich predstavách alebo len slovne, ale v cítení, teda pravdivo a úprimne, v báznivej láske, ktorá ho púta ako k nejakému sklonu, tak bude skrze túto väzbu rovnakým účinkom okamžite spieť ďalej smerom nahor, keď príde na druhý svet; lebo úctu a lásku k Bohu si vezme so sebou, ona ho drží a unáša napokon do raja, miesta prebývania čistých, všetkého bremena zbavených duchov, ktorých spojenie speje len k Božej svetlej Pravde!

Dbajte preto prísne na dodržiavanie tohto prikázania. Ochráni vás predmnohými nepriaznivými osudovými nitkami.


Abdruschin