22. 7. 2014

Venované ženám a mamám

Pani Irina Večerkevič je ruská jasnovidná liečiteľka a v našej verejnosti osobnosť nie tak neznáma. Má mnohoročnú prax jasnovidného poradenstva a duchovného liečiteľstva a bohaté skúsenosti z práce s dospelými i s deťmi. Táto práca sa odvíja od vysokého duchovného poznania a od schopnosti sprostredkovať sily k harmonizácii aury, telesných orgánov a buniek.
Pani Večerkevič popri liečiteľstvu a poradenstvu vo svojej vlasti, sa venuje tiež verejným prednáškam. Aj u nás na Slovensku máme túto možnosť sa s ňou stretať a dokonca i niekoľko krát do roka, na rôznych miestach.
Jej verejné prednášky sú skôr také srdečné ľudské posedenia viacerých podobne ladených duší. Sú to stretnutia podľa srdca - pre poznanie i pre uzdravenie, pre zamyslenie i pre radosť. Zúčastnení si smú odovzdať pri jej oblažujúcich slovách i niečo z toho vlastného navzájom. Nebýva to monológ nejakého neosobného guru.

V nasledujúcich riadkoch si dovolím uviesť niekoľko krásnych precítených zamyslení pani Iriny. Sú určené pohladiť duše hľadajúcich a predovšetkým srdcia Vaše - ženy a mamičky.
***
Príroda nám dáva živú silu, ktorá nás pretvára. Kto skúsil ukázať bábätku mesiac a povedať mu, čo naša duša v tej chvíli je schopná vravieť? Dieťatko sa s ním bude hrať, vnútorne sa s ním stýkajúc. Načo vymýšľať hračky zväzujúce dušu? Veď môžeme dieťatko už od narodenia, len čo bude schopné vidieť, položiť na trávičku a dať mu možnosť chytať ju rúčkami, tešiac sa kontaktu s prírodou.
A v tej chvíli je možné hovoriť s ním o láske, duša dieťatka všetkému porozumie.
Harmónia prírody bude nachádzať súznenie v duši dieťatka, aj vo vás. Nádherná melódia sa rozozvučí. Dieťa vidí jemné svety, do istého času v ňom toto videnie nie je prehlušené našim rozumom, schémami, zákazmi a pravidlami. Dieťatko vidí napríklad to, čo nevidíme my: energiu trávičky, kvietka, ktorá sa žiariac z nich leje, zjednocujúc sa s celým stvorením.
Túto energiu dieťa radostne prijíma. Ručičkou sa jej dotýka a berie ju do ústočiek, živiac svoje životné sily. Aj bez poúčania, vnútorne, prijíma od sveta, od svojho okolia to, čo mu žiadne špeciálne štúdium nedá.
Veď každý dospelý mal vo svojom živote chvíľu čistého dotyku s prírodou, keď nevychutnával len výhľad, ale dotýkal sa vo vnútornom stýkaní, naplnený niečím takým, čo nebol schopný chápať, čo bolo nad jeho pochopenie, bolo silnejšie. Dá to takú silu, že človeku sa zdá – prekročil hranicu poznania. Spoznal to, čo nie je možné vysvetliť, a sťaby zvedel akýsi skrytý zmysel, stal sa trochu múdrejším. Cíti sa byť okrídleným, schopným tvoriť a cíti reálnosť svojich roztvárajúcich sa možností. To je duchovná radosť. 

Tak i maličké dieťatko, podľa nášho názoru ničomu nerozumejúce, je schopné vidieť všetko, čo sa mu otvorí a vnútorne sa tomu tešiť, možno nevyjadrujúc túto radosť navonok no napĺňajúc sa pritom a cítiac bohatstvo chvíle, jej dôležitosť. Tieto kontakty s prírodou neslobodno dieťaťu narúšať. Učia ho Láske, prijímaniu Veľkej Sily, obohacujúc ho – prijíma bohatstvo. Či už leží bábätko na tráve, lezie alebo chodí – je v spojení a kontakte so Zemou, s našou planétou, so vzduchom, so slnkom. Učí sa uvedomovať tento kontakt

Čo môže dať príroda?

Dáva pocit krásy a jednoty. To, čo nedá nijaká hračka. Veď v kvapôčke rosy je obsiahnutý celý svet, všetka krása a len cit a preciťovanie vyvoláva v duši iskrenie radosti vyzývajúce k dobru.

A v radostnom okamihu odkrýva všetky tajomstvá. Keď na svetlo vychádza tajomstvo, či do tajomna zapadá svetlo – spája sa zázračné so zázračným. A prebúdza sa Láska. A začína tvoriť zázraky. To môže pochopiť práve tak každé dieťa, ako i dospelý. A nijaké hračky už dieťaťu netreba. Načo sú? Aby rozvíjali rozum v tom období, keď duša si ešte pamätá a pozná vnútorne svet výšin, z ktorého prišla. A na zemi jej hneď treba poskytnúť posilnenie tým, že ju nezatvoríme vecami, ktoré jej nie sú potrebné a ktoré ľudstvo povymýšľalo. A s dieťatkom treba hovoriť rečou prírody, to znamená prosto, prirodzene, naplnení láskou. Aby za každým slovom stála láska a pravosť a nie domnelá starostlivosť. Často za pravé pokladáme zdanlivé. A čo je to pravé – musíme vedieť.

Pre dieťa je pravé to, čo poskytne rozvoj duši. Veď intelektu je už dané toľko, že úplne je zabudnutá osobnosť. Cítiť dušu dieťatka je možné iba svojou láskou. Teraz väčšinou rozvíjajú i rodičia i pedagógovia intelekt dieťaťa, začínajúc od samotného narodenia, pretŕhajúc učenie sa s prírodou. Dajú do ruky hračku a nejdú s ním do lesa, neukážu slnko, konáre, trávu, oblohu. Nehovoria o tom.

Čo môže odovzdať matka s mliekom pri dojčení?

Všetko. Len to musí robiť s láskou. S uvedomením si a precítením svojho Veľkého Poslania. Môže dieťatko liečiť. Akýkoľvek liek precítením vložiť do lásky k bytosti, za ktorú zodpovedá, ktorú sľúbila chrániť a brániť pred zlom. Aby sa cítilo pokojne a plné dôvery aby sa tešilo životu. Dokonca aj keď mu to nebolo poskytnuté v čase tehotenstva.
Môže poskytnúť silu akejkoľvek rastliny prostredníctvom mlieka, ak si ju sama dokáže uvedomiť, prijať a s láskou odovzdať.

Všetky hviezdy žiaria nad ňou a dajú svoju lásku tomu, kto ju preciťuje. A matka s nemluvniatkom – sťa jediný celok – a celé stvorenie je s nimi v jednote

Matka sa v okamihoch dojčenia nesmie rozptyľovať – veď zároveň s výživou prebieha i výchova – kontaktovanie sa s láskou. Stav dojčenia je preveľký a treba sa naň pripravovať nie ako na obyčajný úkon, ale ako na Poslanie vysokého významu.

Osobné stýkanie sa prechádza dušou, srdcom, tíško, duševne a vo vrúcnom odovzdaní. Všetko vedenie, ktoré môže matka prijať zo stvorenia svojou láskou, môže razom dieťaťu odovzdať a ono to prijme. Ono prijíma všetko. Čo sa mu dáva, za to sme zodpovední my. Všetky naše myšlienky, nálady, prežívania zazvučia ako ozvena v maličkom stvoreniatku. Dieťatko nám celou svojou bytosťou ukáže, čo sa s nami deje, alebo čo sa dialo nedávno, kým ešte bolo v našom vnútri. Akú sme mu vtedy poskytli ochranu. Alebo jej vôbec nebolo, ale mysleli sme iba na seba, keď sme boli nespokojné, nervózne, podráždené – neuspokojovali sme len svoje ego? Nemysleli sme pritom na dieťatko, na jeho dušu, ktorá týmto činom nechránená a tak isto nespokojná ako my samotné, pohliadala s nedôverou na svet, do ktorého sa chystala prísť. Už v našom vnútri sme ju učili nespokojnosti a nedôvere a ona nemala ochranu, nebola zaštítená od samého počiatku. Tak prečo ju čakáme? Aby sme ju začali pripravovať na bezútešnosť?

Rozprávanie sa s dieťatkom

Spýtate sa: „Ako sa rozprávať s dieťatkom hneď po narodení a ukázať mu svet prírody? Veď nerozumie slovám.“ Láskou, citom, precítením. To všetko je veľmi prosté. Netreba mnoho slov a vysvetlení, rôznych metodík a schém o tom, čo z čoho pramení – tie aj tak v podstate prekrúcajú pravdu. Komu sú moje slová pochopiteľné, komu prenikajú do srdca, ten cíti ich pravdivosť.

Ak pozeráte na nebo, slnce a na všetko vôkol s láskou a držíte v tom okamihu novorodeniatko v náručí – všetko sa doň vlieva – i z vás i cez vás. Tak ako ste vy v tom okamihu čistučkým sprostredkovateľom, tak ste práve naladení na večnosť.

A ak sa vy sami zjednocujete s vyšším svetom, aj dieťatko je v takej chvíli i s vami i s celým svetom. Taký stav možno poskytovať stále. Bezpodmienečne však v okamihu dotyku s dieťaťom.
Irina Večerkevič

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Tu môžte pridávať svoje komentáre. Komentáre sú moderované.