5. 1. 2015

Dobré učiteľstvo

Ing. Miroslav Padyšák

(zápočtová práca z teórie výchovy na DPŠ na Žilinskej univerzite v Žiline) 

     Zadanie pre túto prácu vyžadovalo opísať môjho bývalého dobrého a zlého učiteľa. Pre dve príčiny som si to však dovolil zmeniť. Poprvé naozaj si nepamätám na dobrého (veľmi dobrého) učiteľa a ani na zlého (veľmi zlého). Jeden bol lepší, iný horší, ale žiaden z nich mi neostal ako vzor, alebo ako odstrašujúci príklad. Podruhé si myslím, že dôležitejšie ako moje osobné názory na dve osoby je naznačiť kde učiteľstvo dnes stojí a kam sa má uberať ak chce byť užitočné, nápomocné a šťastné. Nasledujúce riadky teda budú o tom.

     Súčasnosť učiteľstva

     Situácia v spoločnosti ako aj v učiteľstve je veľmi zložitá, zamotaná a zlá. Do tohoto stavu ju priviedol človek, ktorý chcel vedieť všetko lepšie a neriadil sa základnými prírodnými, Božími zákonmi. Ktorý teda chcel (a stále chce!) byť múdrejší ako tieto zákony, teda múdrejší ako Stvoriteľ ktorý ich stvoril.
     Preto dnešný život v spoločnosti nevedie k šťastiu a radosti, ale k vykorisťovaniu a utláčaniu jedného druhým. Teda k nešťastiu a smútku nad sebou a nad celým svetom.
     Školstvo ako časť spoločnosti je samozrejme v rovnakom stave. Vychováva z detí a mládeže ľudí, akých skazená spoločnosť vyžaduje a potrebuje na svoj ďalší chorý chod.
     Už dávno sa nerozvíja osobnosť dieťaťa, jeho vlohy, pretože zdravo rozvinutý človek by okamžite požadoval od spoločnosti zmeny k lepšiemu. Tieto zmeny však znamenajú pohyb a prácu a preto je zdravo rozvinutý človek nepohodlný.
     Mladí ľudia sa vtláčajú do požadovaných foriem či už správania, myslenia alebo usporiadania hodnôt. Tým sa spriemerujú.
     Prečo to takto robíme a prečo tvrdíme, že to lepšie nejde? Pretože ľuďom a teda spoločnosti vládne rozum a nie duch.
     Duch, jadro človeka, to čo v človeku cíti a prežíva malo kedysi za sluhu rozum, ktorý mu mal uľahčiť život na Zemi. Duch človeka vie čo je dobro, krása, spravodlivosť, láska. Rozum, ako produkt mozgu vie iba čo je osobný prospech, móda, vyžadovanie práva bez plnenia si povinnosti, zmyselnosť. Rozum teda všetko zúži a keď nie je ovládaný duchom všetko zvrhne.
     A my ľudia sme za svojho pána ustanovili dobrovoľne rozum! Teraz prežívame dôsledky tohoto mylného rozhodnutia. Všetko vidíme a poznávame iba cez zúženú štrbinu svojho rozumu neschopného vidieť celok. Pritom si myslíme, že vidíme najviac ako sa dá a všetko čomu nemôžeme po-rozum-ieť odsúvame do iracionality. Teda podľa nás do niečoho neplnohodnotného, do niečoho čím sa nehodno vážne zaoberať a vážne to brať.
     Iracionalita, nazval by som to skôr nad-rozumnosť je oblasť vlastného prežívania človeka, oblasť neporovnateľne širšia ako rozum. Ak sa človek podľa nej vie riadiť správnejšie sa rozhoduje, tvorí krajšie veci, je živší a teda šťastnejší.
     Každý kto uznáva iba rozum (racionalitu) sa dobrovoľne priznáva k svojej chcenej obmedzenosti! Takým je každý skutočný materialista a je jedno či si to prizná alebo nie.
     Keďže o svojom obmedzení nevie, ale vidí jeho hranice myslí si, že je na vrchole možného poznania. Z tohoto dôvodu svoje postoje a poznanie vnucuje ostatným ľuďom inej mienky. A v tomto smere vedieme aj deti a mládež.
     Školy potom vyzerajú chladno ako väznice, často pozamykané cez vyučovanie, s vynútenou prísnou disciplínou a učiteľmi ako zlými dozorcami.
     Žiaľ, musím napísať to isté ako Komenský pred štyristo rokmi: Čudujete sa, že mládež do takýchto škôl nechce radostne chodiť a že od nich bočí ako sa len dá? Čudujete sa ak ma mládež strach z učiteľov a skúšok? Čudujete sa, že utekajú k alkoholu a iným drogám? Čudujete sa, že sa učia iba z donútenia, pretože vedia, že v živote z toho budú sotva desatinu potrebovať? Čudujete sa, že sú predráždení a nespokojní, keď sa im podávajú iba suché, mŕtve vedomosti?
     Pokiaľ bude vládnuť chladný a vypočítavý rozum, tak ja sa čudovať nebudem!
     Výnimky, ktoré to v škole baví prehlušujú studený systém svojou veľkou túžbou po poznaní skutočných zákonov prírody, ktoré v učive po zrniečkach sú. Druhou výnimkou sú tí, ktorí sú určení k náročnej rozumovej práci a majú danosti k tomu vysoko rozvinuté.
     V súčasnosti je takmer každá hodina bojom, kde na jednej strane stojí učiteľ a na druhej žiaci. Učiteľ má za úlohu čo najviac vedomostí, ktoré sa naučil natlačiť do žiakov. Učiteľovi sa ich obyčajne učiť nechce a žiaci ich odmietajú takisto. Načo sa to potom učí?
     Je to lenivosť a neschopnosť učiteľov pohnúť vec k lepšiemu. Učiteľom stačí nadávať na nízke platy, na neposlušných žiakov, ale aby si spoločenské postavenie vydobyli zlepšenou prácou to nie!
     Čo s tým? Ako von z tohoto bludného kruhu?
     Spoločnosť tvoria ľudia. Ak sa má zmeniť spoločnosť, musia sa zmeniť ľudia. Človek nemôže však meniť nikoho iného iba seba. Iného maximálne z donútenia, a to nie je pravá zmena. Takže každý jeden musí vstúpiť do svojho svedomia a hľadať a počúvať, čo treba robiť...

     Riešenie - prevzatie zodpovednosti

     Začať treba od zodpovednosti. Priznať zodpovednosť za to čo žiakov učím, ako ich učím a ako sa k nim celkovo správam.
     Za to či splním učebné osnovy zodpovedám štátu, ale za to akého človeka vychovám pre život zodpovedám tomu, kto mi ho v dôvere zveril. Teda rodičom a tomu, kto ho zveril im, teda Bohu.

     Čo učím?

     Každý učiteľ má určitú slobodu pri výbere obsahu učiva, jeho zložitosti, náročnosti a podrobnosti. Túto slobodu treba používať tak, aby sa k žiakom dostalo iba nutné učivo, ktoré rozšíri ich vedomostný rozhľad.
     Pri veľkom rozsahu, alebo náročnosti je výsledok opačný: Žiaci sú z neho zmätení a dokážu sa učivo naučiť iba mechanicky. Učiteľ síce môže byť uspokojený, ak žiaci opakujú mechanicky presne jeho učivo, ale dôsledky toho sú: preťažovanie, myšlienková strnulosť, obranie o možnosť využívania učiva živote (praxi).

     Ako učím?

     Sloboda učiteľa je aj v tom ako učivo podáva. Či sa naozaj snaží, alebo len čaká na koniec hodiny. Pri snažení učiteľa je vhodné, aby sa odovzdával celý a aby hľadal existujúce spojenia učiva so skutočným životom. Lebo mohutné a všeobecné zákony, ktoré platia v živote sú obsiahnuté aj vo vedách. Vždy však vo veľmi zúženom spôsobe.
     Napríklad: Zákon rovnorodosti. Ono: "Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá", teda združovanie sa ľudí s podobnými záujmami.
     Zákon platí samozrejme vo všetkých prírodných i spoločenských vedách. V histórii sú to časové obdobia, kedy tvorili naraz výnimoční skladatelia, maliari. V matematike rovnice. Vo fyzike príťažlivé zákony pri vytváraní látok. V literárnych formách ladné skladanie viet, ktoré sa k sebe hodia. V sociológii skupín. V psychológii, či pedagogike používanie príkladu ideálu či vzoru atď.

     Ako sa k žiakom správam?

     Vo vzťahoch učiteľ-žiak je obom stranám nechaná najväčšia sloboda. Dôvodom je to, že prežívanie vzťahu nie je možné rozumovými vedami jasne vysvetliť a teda nie je možné ani jasne stanoviť pravidlá. (Prežívame v duchu a ten rozumové vedy neuznávajú.)
     Vzťahy patria k životu a nie k suchým vedomostiam a k učivu. Z toho dôvodu učiteľ pomocou vzťahov najúčinnejšie a najviac formuje žiakov. Má tu najväčšie možnosti a teda i najväčšiu zodpovednosť.
     Keďže však neexistujú nijaké učebné osnovy pre vzťahy a správanie sa medzi učiteľom a žiakom (alebo iba hmlisté) spoločnosť ich takmer ani neodmeňuje ani netrestá. Odmenu, alebo trest učiteľovi (i žiakom) teda sprostredkujú prírodné zákony (Božie mlyny), ktoré prevyšujú spravodlivosť i hojnosť odmien zo spoločnosti. V budúcnosti sa však i toto musí zmeniť.
     Vo vzťahoch odovzdáva človek sám seba, takého aký je a nie iba naučenú škrupinu učiva!
     Osobný príklad učiteľa, ktorý má pevný a správne vybudovaný hodnotový systém nenahraditeľne pôsobí na utvárajúci sa hodnotový systém žiakov!
     Koľko požehnania, alebo koľko ničenia to prináša je snáď jasné.
     Ako nevyhnutnosť pre zdravú spoločnosť sa nám začína črtať určitý typ učiteľa. Samozrejmosťou u neho je čisté cítenie Dobra a z toho vyplývajúcich morálnych zákonov, poznanie toho, čo ľudia (žiaci) potrebujú k šťastnému životu a vernosť svojej úlohe vychovávať ľudí (žiakov) k zdravému životu. K tomu sa pridružuje znalosť vied v ktorých učiteľ pôsobí a vzdeláva.
     Jadro človeka, žijúci duch bude šťastný ak je zdravý, aj v materiálnej, či vedomostnej núdzi. Zato chorému duchu nepomôžu ku šťastiu ani všetky múdrosti sveta, ani všetky výdobytky techniky, či kreslo premiéra!

     Zhrnutie

     Sloboda učiteľa je teda široká a je na viacerých rovinách. Zo slobodou rozhodovania ide ruka v ruke aj zodpovednosť za rozhodnutia. Učiteľ teda nemôžepovedať, že nie je zodpovedný za stav v akom sa žiaci, školstvo nachádzajú! Nemôže povedať, že ho nemôže zmeniť! Práve naopak!
     Učitelia predsa vytvárajú školstvo a každý prispieva svojou trochou k jeho stavu! Hore hlavu, von z piesku! Ak nezačnú učitelia, kto zmení školstvo? Ak nezmeníme školstvo, akí ľudia dospejú po nás? Aspoň strach z toho by nás mal vyburcovať ku konaniu, ak už nič iné!

     Rozvoj dobra v mládeži

     Dobro plodí opäť dobro. Zlo plodí opäť zlo.
     To je ďalší z prírodných zákonov, ktorý je nutné vedome používať (zákon kolobehu).
     Ak šírime okolo seba dobro v chcení, myslení, reči, konaní tak ono povzbudzuje k vytváraniu dobra u iných. Na konci kolobehu nám Božie mlyny (prírodné zákony) namelú to čo si zaslúžime.
     Ak sme boli vypočítavo dobrí, tak sa nám vráti vypočítavosť ľudí voči nám s predstieraním dobra. Ak sme verili, že sme dobrí, ale v skutočnosti sme škodili, opäť sa nám vráti to, že ľudia v dobrej viere nám budú nechcene škodiť. Iba ak sme boli dobrí z presvedčenia a konali skutočne dobro môžeme počítať s tým, že nám osud prinesie šťastie, či už v dobrých ľuďoch, ktorých stretneme alebo v iných životných pomeroch.
     Toto všetko prebieha ostrejšie pri práci s mládežou. Ostrejšie preto, lebo v puberte, pri prebúdzaní ducha človek reaguje spontánne a živo. Nemá na sebe ešte dostatočne hrubý plášť pokrytectva. Ak ... učiteľ alebo rodič nepotlačí pod hrozbou trestu túto "slobodu" vyjadrovania. V tom prípade sa mládež utiahne do seba a vybíja sa mimo školy či rodiny.
     Mládeži v puberte sa otvoria oči a uvidia všetko zlo vo svete, chcú ho zmeniť na dobro - teda chcú zmeniť celý svet. Neuvedomujú si však, že zmeniť môžu iba seba a len tak by sa im podarilo zmeniť čiastočne aj svet.
     Preto, keď je mládež nepríjemná voči učiteľom, vidí a upozorňuje na ich chyby. A ak sa učiteľ urazí, dokáže, že chybu má a nechce si ju priznať. Dôležitejšie však pri tom je, že mladý človek upozorní iba na tú chybu, ktorú sám má! Ak by ju nemal, je mu u iných ľahostajná. Vadí mu smietka u iných a svoje brvno prehliada. Takto teda ľudia (nielen mladí) odhaľujú svoje vnútro.
     Každá slabosť, sklon, vášeň je zvrhnutá vloha alebo dar.
     Napríklad: Fajčenie vytvára v tele látky, ktoré sa vytvárajú aj pri zažívaní šťastia. Je to teda túžba po šťastnom živote, ale zvrhnutá. V mládeži teda treba podporiť každé hnutie ktorého cieľom je budovanie dobrých vlastností a zbavenie sa vlastných chýb (to je cesta ku šťastiu).
     Iný príklad: Panovačnosť a utláčanie (šikanovanie) mladších je pokrivená schopnosť viesť iných, pomáhať mladším a tým im vládnuť. Takýmto mladým ľuďom je dobré zveriť časť zodpovednosti za veci kolektívu a dať im možnosť v činnosti očistiť, či obnoviť ich dar. Im pejavená dôvera je tomu nápomocná.
     Ak pri každej takejto slabosti učiteľ ukáže jej pravú, dobrú tvár, niektorí žiaci sa jej môžu chytiť a polepšiť sa. Ak by to bol iba jeden z tisíca, oplatí sa to robiť, lebo jeden vidiaci je viac ako tisíc slepých.
     Inou stranou tejto mince je, že doteraz nevedeli ako sa polepšiť ale teraz už vedia. Ak sa aj tak nechcú meniť, preberajú plnú zodpovednosť za svoje konanie! Ba čo viac sú aj zodpovedný za nevyužitie poskytnutej im pomoci.

     Ľahšou, všeobecne známou ale rovnako dôležitou prácou je posilňovať dobré vlastnosti žiakov. Učiteľ sa má prirodzene radovať z pekných stránok žiakov. Má si dávať pozor, aby nemiestnou poznámkou nenarušil alebo nezrúcal ich ušľachtilé schopnosti.
     Pri poklesku učiteľa si ho musí vedieť priznať a žiakom musí byť jasná jeho snaha o nápravu. Lebo učiteľ ak má viesť, musí byť pred žiakmi - duchovne, morálne, vedomostne. Žiaci to musia cítiť a vidieť, inak je výchova márna (vodu kázať a víno piť).
     Platí: keď sa raduje jeden zo šťastia druhého oboch radosť sa násobí. Preto závisť stravuje, ale dobroprajnosť posilňuje. Ľudia to, žiaľ, poväčšine ignorujú, keď úspech chcú dosiahnuť iba oni a inému ho nedoprajú (nechcú spoločné blaho). Chovajú sa ako rakovinová bunka a tak aj dopadnú. Nemôžu byť šťastní, sami si to upierajú! V kolektíve žiakov je to podobné.
     Pre žiakov platí: Spolužiakove šťastie je mojím šťastím. Prečo by som sa vlastne nemal spoločne radovať, že jednému ide matematika, inému technika, ďalšiemu slovenčina a mne niečo iné?
     Dobré vlastnosti v ľuďoch sú niekedy potlačené pod maskou starostlivo budovanou, kvôli ktorej sa za ne hanbia! Preto treba ich každý maličký prejav objaviť (citom) a vhodne (nenápadne) ich podporiť. Potlačené dobro v človeku sú iskierky, ktoré po rozvinutí sa zmenia na plameň. Tento dokáže spáliť masky a iné strusky (zlé vlastnosti) na človeku. Lebo keď sa kúpe človek v šťastí načo sú mu záťaže?

     Ako začať?

     Učiteľ musí zmeniť postoje. Z chladného, vypočítavého, štvaného materialistu sa má stať človek ducha: chápajúci, spravodlivý, láskavý voči všetkému a všetkým.
     Treba podotknúť, že najväčšou časťou pravej lásky je prísnosť! Pretože ak máme druhých radi a chceme im pomôcť, dávame im to čo im skutočne prospieva a nie to čo by si oni sami priali! Veľmi sa to odlišuje od súčasnej podoby zmäkčilej nezdravej lásky v ktorej dnes žije ľudstvo a ktorá škodí.
     Takúto zmenu v nás si nevšímave okolie ani nemusí všimnúť. Rozhodujúci je však náš postoj a nie mienka okolia. Potom začaté treba rozvíjať, pracovať na sebe, premáhať svoju lenivosť a s citom odmeriavať či sme náhodou nezblúdili, či ideme stále správne.
     Pozor si treba dať na náš vlastný nesprávny názor: "Ak sme sa rozhodli byť dobrí už sme sa aj dobrými stali." Je to sebaklam, lebo na to aby sme vyvinuli v sebe všetky dobré vlastnosti (doteraz zanedbávané) je treba dlhého času, celý život, ba aj viac. Ale túto cestu za nás nikto nemôže prejsť, preto smelo vpred, lebo cieľom je vyzdravenie!

     Záver

     Žiaľ práca nie je dokončená z časových dôvodov. Po jej dokončení bude aktualizovaná aj na internete.
     Myslím, že aj v tomto stave je celkom vhodná na prezentáciu.
     K doplneniu pripájam osnovu pokračovania práce:
  • vylepšovanie začatého - vernosť, vytrvalosť, trpezlivosť, živosť
  • možné úskalia na ceste vylepšovania - znovuztrhnutie do priemernosti, tlak nadriadených, odmietanie mládežou, slepé nasledovanie alternatívnej školy
  • ideálna škola s ideálnym učiteľom - nutnosť ideálu - svedomie, duchovný pomocník, prierez ideálnou školou

Ing. Miroslav Padyšák
padysak:zavinac:spsknm.sk
www.spsknm.sk/padysak

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Tu môžte pridávať svoje komentáre. Komentáre sú moderované.