10. 1. 2016

Prazákony stvorenia

Susanne Schwartzkopff


Nemá tu byt reč o desiatich prikázaniach, ktoré kedysi Mojžiš prijal od Boha na hore Sinaj, ale o veľkých prazákonoch stvorenia, ktoré ako nervové vlákna prestupujú celým stvorením, hýbu ním, udržujú ho a v nikdy nekončiacej premene ho rozkladajú a znovu formujú.

V týchto večných prazákonoch je obsiahnuté všetko: vesmír, človek, každý tvor. Sú veľkými strážcami poriadku, ktorí dbajú na to, aby sa vždy pravidelne za sebou uskutočňovala zmena vzniku, zániku a znovuvytvárania. Bez nich by sa muselo všetko rozpadnúť. Udržujú všetko pohromade, harmonicky radia a nechávajú všetko sa rozvíjal do kvetu a ku zrelým plodom.

Človek hovorí o "zákonoch prírody" a má v tom čiastočne pravdu. Prazákony stvorenia sú votkané do toho, čo nazývame "prírodou", lenže pritom obsahujú v sebe aj všetok duchovný život v stvorení. Tie isté zákony, ktoré vytvorili a udržujú prírodu, vytvorili a udržujú aj duchovný život. V tejto skutočnosti sa prejavuje veľkolepá jednotnosť, ktorá preniká celým stvorením. Len účinky zákonov formy, ktoré vytvoria, sú rôzne a to podľa druhu tej časti stvorenia, v ktorej pôsobia.

Všade v stvorení nachádzame trojicu. Počnúc nad všetkým stojacou Trojjedinostou Božou - Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý, až dolu k "trojzvuku" v našej hudbe. Stačí sa iba raz pozrieť na svoj vlastný život a na prírodu, ktorá nás obklopuje, aby sme všade opäť našli trojicu. Ako prvá trojica je tu hneď narodenie, žitie a smrť, alebo inak povedané - vznik, vývoj a zánik, alebo kvitnutie, dozrievanie a odumieranie. Rastlina má semeno, steblo a plod. Telo sa skladá z hlavy, trupu a končatín. Rodina z muža, ženy a dieťaťa.

Vo všetkom, čo podlieha vývoju, je zakaždým na poslednom stupni už zárodok počiatku nového kolobehu. Smrť je totiž narodením do nového života, z plodu rastliny vzniká semeno pre novú rastlinu, po zániku nasleduje nový vznik, rovnako ako po zime jar.

Tieto trojice sú kolobehy, lebo všetko v stvorení musí prejsť kolobehom. Všetko je totiž vypudzované von - k vývoju a po jeho ukončení opäť priťahované k východisku.

Na zemi človek prechádza kolobehom narodenia, života a smrti. Ale tento pozemský kolobeh je zaradený do oveľa väčšieho a obsiahlejšieho, ktorý má ľudského ducha viesť od jeho prvopočiatku, až k jemu možnému zdokonaleniu. Jeho počiatok je v ríši ducha, odkiaľ vychádza ako malý ľudský zárodok, ako semeno vysievané na pole rozsievačom. Odtiaľ, z výšin sa vydáva ľudský duch na svoju cestu k vývoju, ktorá ho vedie všetkými svetmi.

Stáva sa "pútnikom svetmi", aby dozrel k plnému uvedomeniu si svojho ja, svojej osobnosti tak, ako semeno dozrie v zrelý plod.

Toto putovanie ho vedie až do najhutnejšej hmotnosti tu, na tejto zemi. Tu sa v boji a námahe, v zápase so sebou samým a svojím okolím, v dávaní a braní duch formuje, až sa smie vrátiť k svojmu východziemu bodu - do ríše ducha, aby tam bol zaradený ako spolutvoriaci, slúžiaci článok stvorenia.
Duchovné, bytostné a hmotné - to sú ríše, ktorými preputuje. Vychádzajúc z duchovného berie na seba obaly v bytostnom a v hmotnosti, aby bol všade na rovnorodej pôde. Pri spiatočnom putovaní opäť odkladá obal za obalom, až nakoniec stojí tu hotový duch, odetý len v ľahkom duchovnom obale.

Aj tu je opäť trojica: duchovné, bytostné a hmotné. Nemôže to byť inak, keďže všetko pochádza od Boha a On sa stvoreniu zjavuje v Trojjedinosti.

Preto nás ani nemôže udiviť, že stvorenie prestupujú tri veľké prazákony. Všemohúci Boh ich votkal do svojho veľkého diela. Teraz v ňom pôsobia samočinne, nie je nutný žiaden dozor, žiadne preverovanie. Sú dokonalé a neochvejné ako je v sebe dokonalé všetko, čo stvorila Božia vôľa. Vývoj stvorenia je ponechaný ich železnému pôsobeniu. Boh nezasahuje do konania a zhonu ľudí. Záleží len na nich, či sa chcú prispôsobiť a dať sa unášať premocnou silou Božích zákonov stvorenia a nachádzať v nich prebohaté možnosti k svojmu vlastnému zdokonaleniu, alebo či sa chcú svojim hriešnym konaním stavať proti nim, aby sledovali svoje sebecké, temné ľudské ciele.

Kto musí pri takejto opovážlivosti podľahnúť, je celkom jasné. Práve tak je isté, že ľudstvo sa už dávno odchýlilo zo svetlej cesty týchto zákonov. Následky tohoto konania vychádzajú najavo v terajšom chaose na zemi tak zreteľne, že ich musí vidieť aj slepý.

Sú to teda tri prazákony, ktoré Boh daroval svojmu stvoreniu ako oporu a hybnú silu.

Prvým je zákon príťažlivosti rovnorodého.

Ak sa pozorne rozhliadneme okolo seba, v našom každodennom živote a v prežívaní, všade sa stretávame s týmto zákonom. Ľudia často pozorovali jeho účinky a vyjadrili ich v mnohých prísloviach rôznych národov, napríklad "Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá", alebo "Rovnaké práva, rovnaké povinnosti", a pod.

Ak sa z nejakého dôvodu zíde spolu niekoľko ľudí na určitý čas, tak netrvá dlho a tí, rovnakého druhu, vytvoria skupinky. Rovnaké sklony, rovnaké temperamenty i rovnaké povahy privádzajú ľudí bez vedomého úmyslu k sebe. Hovoríme potom o "sympatii" a myslíme tým príťažlivú silu rovnorodosti. Prejavuje sa to už u detí, väčšinou omnoho zjavnejšie a bez zábran ako u dospelých.
Stretnú sa hráči, pijani, fajčiari, športovci a spolčia sa ale aj ľudia dychtiaci po moci, ktorí majú rovnaký ničivý pud. Stretnú sa a spolčia aj idealisti, reformátori spoločenských pomerov a ušľachtilí ľudia usilujúci sa o vysoké ciele. Prejavuje sa to ako v dobrom, tak aj v zlom.

Ale tento zákon sa prejavuje aj v úplne inej oblasti - totiž pri vteľovaní (inkarnácii).

Púť duchovného zárodku je dlhá, pokiaľ sa z neho zdokonaľovaním. stane hotový duchovný človek. Jedno jediné vtelenie nestačí k tomu, aby človek dosiahol takú zrelosť, ktorá by mu umožnila vystúpiť do svetlých výšin. Musí sa mnohokrát vrátiť na zem, až na sebe skutočne prežije, prečo je tu, čo je pravým zmyslom života a čo od neho jeho Tvorca očakáva a žiada, k akému "obrazu" sa má vyvinúť.

Tak sa k jeho veľkému kolobehu bytia, jeho vývoja od východiska v duchovnej ríši až po návrat do raja, pripája mnoho malých kolobehov; presne tak ako je obeh zeme okolo slnka len malým kolobehom vo väčšom kolobehu slnka a tento je menším vo väčšom kolobehu galaxie, ku ktorej prináleží naša slnečná sústava. Ak je tento veľký kolobeh človeka ukončený, potom sa už viac nepotrebuje vrátiť do hmotnosti; jeho malé kolobehy sú ukončené a on sa odteraz už navždy zachvieva v bezčasovom živote večnosti.

Duchovný zárodok má v sebe ako pravlastníctvo schopnosť priťahovania. Je od neho rovnako neoddeliteľná ako jeho slobodná vôľa, t. j. sloboda jeho rozhodovania. Obidve sú od ducha neoddeliteľné, zatiaľ čo u bytostného to chýba. Bytostné slobodnú vôľu nepotrebuje, lebo ono aj bez vlastnej vôle sa stále zachvieva vo vôli Božej, a preto sa ani nemusí rozhodovať.

Pre ducha je však schopnosť priťahovania kormidlom, ktoré ho vedie cez rôznorodosť javov, tieto zoraďuje, rovnaké pospája a tým posilňuje možnosti ich pôsobenia.

Keby duch túto schopnosť nemal, pospájalo by sa bez výberu všetko putujúce a nastal by neporiadok, disharmónia všade tam, kde predsa musí panovať harmonický poriadok.

Tí, ešte nezreli duchovia, sú pod vplyvom stúpajúcej vnútornej túžby a tichého naliehania v nich, ktorému sa veľmi rýchlo poddajú, priťahovaní sem i tam. Preto skoro po svojom vypudení oddeľujú sa duchovné zárodky, ktoré majú prianie prejaviť sa prevažne mužsky od duchovných zárodkov tiahnúcich k ženským činnostiam. Teda zárodky viac pozitívne založené, ktoré. chcú pôsobiť aktívne, od zárodkov viac negatívnych - žensky prijímajúcich.

Pozvoľna sa potom v duchovnom zárodku, ktorý sa vždy podvolí tichému vnútornému naliehaniu alebo túžbe, rozvíja jedna schopnosť za druhou, snaží sa prejaviť a naplno sa uplatniť.
Možnosť k tomu je daná duchu v hmotnosti, vo veľkej škole ľudských duchov. Tu žijú všetky druhy vedľa seba, aby sa navzájom obrusovali a podporovali, navzájom si pomáhali a spoločne tvorili. Pritom sa stále znovu stretávajú rovnorodí.

Tak bude duch tiež tými rodičmi pritiahnutý, ktorí sú toho istého druhu ako on. Inak to ani nie je možné, pretože zákon príťažlivosti rovnorodého by to inak nepripustil. Týmto spôsobom nájde najlepšiu možnosť duchovne postúpiť vpred, lebo v rovnorodosti rodičov nájde porozumenie a to mu najlepšie pomáha v jeho úsilí dostať sa nahor.

Obvykle človeka pritiahne len jeden z rodičov. Už často bolo spozorované, že deti sú nápadne podobné otcovi alebo matke, nielen vzhľadom, ale i povahou a určitým nadaním. Známe sú napríklad rodiny hudobníkov, v ktorých sa vždy znovu cez generácie vyskytne hudobné nadanie vo väčšej alebo menšej miere. Z toho sa vyvodil záver, že nadania sú dedičné.

Zdanlivo to tak vyzerá, ale konečný úsudok je predsa len nesprávny. Duchovné, a sem patria aj talenty, nemôže byť zdedené. Môže sa zdediť len hmotné, teda telesné a čo s tým súvisí.

Duchovne je každý človek jedinečnou bytosťou samou o sebe (individualita), v sebe uzavretou, s plnou zodpovednosťou za seba. Nikto sa nesmie vyhovárať na dedičnosť alebo hľadať dôvod na ospravedlnenie svojich chýb a slabostí v tom, že ich zdedil po predkoch. Nie, jeho rovnorodosť ho pritiahla k ľuďom rovnakého druhu s rovnakými nedostatkami alebo prednosťami, presne v súlade s veľkým prazákonom stvorenia - príťažlivosti rovnorodého.

Nespočíva práve v tom Božia múdrosť a láska? Nijakým iným spôsobom nemôžem spoznať seba samého lepšie, než vtedy, keď narazím na chyby v mojom okolí, ktoré i ja v sebe nosím. Lebo. práve to, čo mi na druhých najviac vadí, sú moje vlastné chyby. A tým, že "na to narazím", otvoria sa mi oči pre pohľad na seba samého. Je to ako mne predložené zrkadlo, v ktorom môžem spoznať svoju pravú podobu. Tým nám bola daná do ruky silná opora, rovnako ako sú vo všetkých Božích zákonoch zabudované silné opory pre tých, ktorí sú dobrého chcenia.

Čím je ľudský duch čistejší, tým svetlejšie duše môže pritiahnuť. Aká veľká zodpovednosť je tým vložená do rúk matkám, s ktorými sa snažia duše spojiť, za účelom vtelenia!

Avšak nielen rovnorodí ľudia sú k sebe magneticky privádzaní pôsobením zákona rovnorodosti. Jestvuje ešte jeden veľký svet, v ktorom sa neúprosne tento zákon uplatňuje. Je to svet myšlienkových foriem.

Aj myšlienka, ktorá koniec koncov vychádza. tiež z ducha, má schopnosť priťahovať rovnorodé. A pretože všetko v stvorení nadobúda formu, formujú sa z vyslaných myšlienok myšlienkové formy, ktoré presne zodpovedajú obsahu myšlienky. Tak má myšlienka lásky formu lásky, myšlienka závisti formu závisti atď.

Myšlienka teda pri vzniku smeruje podľa zákona príťažlivosti rovnorodého od svojho pôvodcu tam, kde nájde rovnorodosť. Ľudia to už často pozorovali, lenže nepoznali ten základný zákon v tom spočívajúci. Ak vznikne napríklad niekde na zemi nová mocná myšlienka, netrvá dlho a je vyslovená takmer v rovnaký čas tiež na iných miestach a dostane sa do povedomia verejnosti.

To sa prihodilo hlavne pri vynálezoch, ktoré sa uskutočnili v rôznych krajinách v tej istej dobe. Ľudia pre to našli úslovie: "Viselo to vo vzduchu".

Týmto neurčitým konštatovaním majú do istej miery pravdu, pretože myšlienky letia ponad zem i moria, ani čas, ani priestor nehrá pre nich žiadnu rolu. Novo sformovaná myšlienka sa čoskoro stretne niekde na zemi s rovnorodou a vyvolá tam podobné myšlienky.

Každá myšlienka, ktorú sformujeme, vyletí von do vesmíru, lebo všetko v stvorení je v ustavičnom pohybe. Príťažlivá sila ju potom magneticky pritiahne k myšlienkam rovnakého druhu, z ktorých sa stali živé formy. Týmto spôsobom vznikajú takzvané zberne myšlienok, ktoré môžeme nazvať i centrálami sily. Spojením rovnakého druhu nastane totiž veľké zosilnenie, ako je to v prípade každého spájania.

Tým by však ešte nebol kolobeh dokončený, nebol by ešte vytvorený trojzvuk. Myšlienkové formy zosilnené rovnorodosťou sa opäť vracajú k svojmu pôvodcovi, aby mu priniesli šťastie alebo žiaľ, vždy podľa druhu myšlienky, ktorú vyslal a vyvolal do života. Bolo to v jeho rukách! Myšlienkové formy sú na ňom zavesené, tiesnia ho alebo posilňujú, trápia ho a zaťažujú alebo ho povznášajú.

Veľká moc spočíva v myšlienkových formách, mali by sme na ne oveľa - oveľa viac dbať! Prinášajú jednotlivým ľuďom i celým národom požehnanie alebo nešťastie. Nikto sa nemôže zbaviť tejto ohromnej zodpovednosti, pretože my všetci prispievame k utváraniu sveta myšlienkových foriem. Tým, že sa myšlienky sformujú - predsa je v nich tiež duchovná sila - vznikne niečo živé a to už nevyžaruje späť iba na svojho pôvodcu, ale ovplyvňuje aj iných k tomu otvorených ľudí. Dobrými myšlienkami preto môžeme posilňovať tých ľudí, ktorí sú otvorení dobrému, môžeme hojiť rany a bojovať za Svetlo, ktoré podporuje stvorenie. Tiež však môžeme nenávistnými myšlienkami dohnať človeka, ktorý je im prístupný k činom, ktoré by sám od seba nikdy nevykonal. Tak sa môžeme podieľať na hrozných skutkoch, ktoré nás naplnia zdesením, a to len preto, že sme páchateľa posilnili podobnými myšlienkovými formami, ktorých pôvodcami sme my!

Kto to spozná vo všetkých závažných dôsledkoch pre ľudstvo a dokonca pre celé stvorenie, ten pochopí, že jednou z najdôležitejších požiadaviek, ktoré na nás Boh kladie, je čistota myšlienok. Ak je v človeku ešte živá aspoň iskierka čistoty, bude sa snažiť, aby sa dal vo svojom vnútornom živote na novú cestu a na tejto ceste nájde vo svojom srdci mier, aký doposiaľ nepoznal!

Aké je hlboko oblažujúce, keď môžeme cítiť, že nás obklopujú čisté myšlienky lásky a chcenia pomáhať, ktoré pre más vyslali iní, aby nám pomohli a posilnili nás v nejakej vnútornej alebo vonkajšej núdzi. Sú to skutočnosti! Pri tomto prežili spoznáme obdivuhodnú veľkosť Božích zákonov.

Aj pri modlitbe hrá zákon príťažlivosti rovnorodého dôležitú, dokonca najväčšiu rolu. Podľa vážnosti čistoty a hĺbky citu vystúpi modlitba až tam, kde sa stretne s rovnorodosťou a dostane odtiaľ posilu, splnenie, odpoveď na nejakú otázku, novú silu.

A keď človek odloží hutný pozemský šat, tak opäť na neho pôsobí zákon príťažlivosti rovnorodého. Podľa svojho druhu a vnútornej kvality klesne až tam, kde narazí na rovnako zmýšľajúcich; alebo sa vznesie do výšin, kde sa môže udržať vďaka svojej ľahkosti. Všade v stvorení nájde rovnorodosť zmýšľania a úsilia a s tým spojenú tiaž a to ho alebo blažene povznesie, alebo zrazí do noci a zúfalstva. Tu musí prežitím poznávať sám seba a až do znechutenia zažiť na druhých to, čo sám robil, dokiaľ sa v ňom konečne neprebudí vrúcna túžba po lepšom a po dobrom.

Rovnaké sa priťahuje, nerovnaké odpudzuje. Ak sa človek pokúsi obísť zákon - či už z neznalosti, alebo že chce všetko vedieť lepšie - pocíti následky, ktoré mu zreteľne ukážu, že ide po nesprávnej ceste. Keď boli napríklad objavené "krvné skupiny", až vtedy prestalo dochádzať ku smrteľným komplikáciám pri transfúziách krvi, pretože sa spájalo už len rovnorodé. Aké zhubné dôsledky máva často kríženie nerovnakých druhov človekom, možno vidieť v rastlinnej a živočíšnej ríši, na ktorú má človek vplyv. Ak sa nedbá na Božie zákony, môže to viesť len k nezdarom.

Pripomeňme ešte v krátkosti iné úsilie o spojenie podľa zákona príťažlivosti rovnorodého. Je to túžba rozštiepených druhov, ktoré sa usilujú o znovuzjednotenie. Pri pohľade zhora - z prastvorenia - vidíme, že smerom nadol sa všetko stále bohatšie ďalej rozvetvuje, rovnako ako sa stále jemnejšie rozvetvuje strom, ale opačným smerom. To spôsobuje rozmanitosť a mnohorakosť v stvorení, jeho nevyčerpateľné bohatstvo foriem.

V týchto rozdelených formách je do istej miery prítomná spomienka, že vlastne patria k sebe a zachovávajú si túžbu po spojení, ako muž a žena sa priťahujú k sebe, aby potom spoločne vytvorili človeka, v ktorom pôsobia mužské a ženské sily spolu ako jednota.

Táto túžba po spojení vysvetľuje, prečo sa rozdielne póly priťahujú a protiklady stýkajú. Iba v celistvých druhoch sa potom uplatní zákon príťažlivosti rovnorodého.

Rovnako sa k sebe pripájajú duša a telo, ktoré nikdy nemôžu spolu splynúť, pretože sú rôzneho druhu. Pri určitej teplote a celkom presne určenej sile ich vyžarovania, sa k sebe magneticky pevne pripoja. Ak je, telo choré alebo príliš staré, zmení sa jeho vyžarovanie a teplota a obe sa musia od seba uvoľniť. To je potom pozemská smrť.

Aj v spánku sa už pevné spojenie duše s telom uvoľní, pretože vyžarovanie tela je slabšie. Toto spojenie sa však pri prebudení ihneď plne obnoví.

Druhý zákon stvorenia je: zákon spätného pôsobenia.

Vyššie sme opísali, aká je normálna cesta Bohom predurčená pre ľudského ducha. Človek sa však žiaľ už dávno odchýlil od tejto nádhernej, Svetlom ožiarenej cesty a dostal sa do bahna a húštia. V sebeckej žiadostivosti postavil svoju vlastnú vôľu pred vôľu Božiu. Namiesto toho, aby sa dal unášať prasilou zákonov stvorenia, neustále sa znovu pokúša stavať sa proti nim. Bohom chcená harmónia a krása sa zmenila na disharmóniu a temno všade tam, kde človek mohol uplatniť svoj vplyv.

Rozumný človek pripustí, že takéto konanie nemôže zostať natrvalo nepotrestané. Ľudstvo vyvolalo svojim konaním spätné pôsobenie, ktoré sa už nad ním rozpútava plnou silou.

Zákon spätného pôsobenia zasiahne navlas presne každého človeka, ako aj celé národy.

Čo teda obsahuje v sebe tento zákon?

Každý človek vie, že keď zaseje pšenicu, nemôže zožať žito alebo ovos. To je úplne nemožné. Komu je ale jasné, že v duchovnej oblasti platí to isté? Ak zasejem lásku, zožnem lásku, ak zasejem nenávisť, zasiahne ma spätne nenávisť a to desaťkrát silnejšie, než zo mňa vyšla. Zo zberne rovnakého druhu si totiž pritiahne posilu.

Pán Ježiš vyjadril tento zákon s nádhernou prostotou týmito slovami: "Čo človek zaseje, to aj zožne!"
Tieto slová sú všeobsiahle, tak ako všetky jeho výroky. Vzťahujú sa nielen na deje v prírode, ale zahŕňajú aj všetko žitie. Zákon vyjadrený týmito slovami sa nedá obísť, nedá sa odsunúť nabok. Prejaví sa presne v predurčenej dobe, rovnako ako sa zrnko objaví v určitú dobu nad zemou v podobe mladej rastlinky.

Zákon spätného pôsobenia sa zakladá na večnej požiadavke Boha - Stvoriteľa, že len keď sa dáva, smie sa prijímať. Dávanie však musí byť prvé, musí predchádzať. S našimi činmi je to presne tak ako s našimi myšlienkami. Aj naše činy a dokonca aj naše chcenie sa sformujú, sú priťahované rovnorodými centrálami a odtiaľ sa k nám vracajú mnohonásobne zosilnené. S tým, čo sme vytvorili, zostávame spojení akoby pevnou pupočnou šnúrou, až kým nenastane spätné pôsobenie a spojovacie vlákno môže ako vyžité spadnúť na zem. Toto je náš osud zvaný tiež karma, ktorý sme si sami vytvorili svojim myslením, hovorením a konaním. Čo sme dali, dostaneme späť, "aká práca, taká pláca".

Jabloň dáva jablká v dobe zberu plodov. Človek ponesie ovocie svojho zmýšľania a konania sám a presne v tom čase, keď dozrie ním sformované spätné pôsobenie a stihne ho zosilnené to, čo dal. Buď v tomto pozemskom živote, alebo až na druhom svete, alebo potom v novom pozemskom živote, ktorý mu často nastolí ešte ovocie dávno predchádzajúcich vtelení, predloží ho pred neho a ukáže: "Pozri sa, čo si Ty vytvoril! Odčiň to, aby to od Teba odpadlo a zaniklo. Ty potom budeš môcť vystúpiť vyššie a konať lepšie skutky!"

Spravodlivosť od nás žiada, aby sme napravili, čo sme urobili nesprávne. V našej slobodnej vôli spočívalo totiž rozhodnutie ku každej myšlienke, ku každému činu! Človek sa má stať slobodným duchom, ktorý si sám tká koberec svojho života a môže si do neho vpliesť kvety alebo trnie a to podľa svojho priania. Tento koberec má byť maličkou časťou veľkého tkania v stvorení a harmonicky sa má pripojiť k veľkému kvetinovému vzoru. Ak však do neho votkáme temné, nepekné vlákna, narušia harmóniu a musia byť odstránené a nanovo utkané.

Pán Boh nám dal k tomu mocného pomocníka: Je to sila dobého chcenia, ktorá je schopná získať nebesá! Rozžaruje naše najhlbšie vnútro, keď ju v sebe roznietime, ničí nánosy zaťažujúce našu dušu a dvíha nás k nebesiam! Na všetkých svojich cestách sa stretávame s láskou, pomáhajú nám silní pomocníci. Človek by vôbec nemusel klesnúť a padnúť, keby svojvoľne neodvrhoval nabok každú pomoc!

Tak je každá rana osudu krokom vpred na našej životnej ceste, pretože slúži k odčineniu starých previnení. Nezasiahne nás nič, k čomu sme kedysi nedali podnet. Ale protiprúd dobrého chcenia stavia okolo nás ochrannú hradbu, dvíha nás vysoko z dosahu moci spätného pôsobenia, takže ono sa oslabí a nakoniec sa prejaví už len symbolicky. Pretože sila dobrého chcenia priťahuje podobné sily z vesmíru, môže nás takto zosilnená - keď sa jej podvolíme - povzniesť vysoko k Svetlu.

Ako pri vtelení hrá dôležitú úlohu príťažlivosť rovnorodého, tak na druhej strane je to spätné pôsobenie, priťahujúce veľa duší opäť na zem, aby napravili v čom chybili a zbavili sa karmy. Naše osudové nitky, ktoré sme sami utkali, nás zákonite vedú na to miesto, k tomu národu a do tej rodiny, s ktorými sme spojení. Ak mám na svedomí krivdu voči niektorému blížnemu, privedie nás to jedného dňa neomylne k stretnutiu, nech je to v tomto alebo v inom živote, aby som napravil, čím som sa voči nemu previnil. Ak som bol k nemu neláskavý, naskytne sa tentokrát príležitosť, aby som mu v nesebeckej láske preukazoval službu. Ak som niekoho trápil panovačnosťou, smiem mu teraz slúžiť, atď. Tiež ak som niektorému človeku dlžný iba vďaku, bude mi daná príležitosť nejakým spôsobom sa mu odvďačiť.

Buďme preto vďační za všetko, čo dobré smieme urobiť! Nemôžeme vedieť, či nemusíme poskytnúť práve túto pomoc, túto podporu, aby sme odstránili starú vinu; či tým, že sa vzdáme svojej pohodlnosti, svojho sebectva, neodčiníme niečo rozhodujúce. Neprejdime okolo žiadnej príležitosti, ktorá sa nám núka k pomoci, neodsúvajme nabok nič, čo sa nám postaví do cesty. Veľmi často tým slúžime nielen blížnemu, ale ešte omnoho, omnoho viac sami sebe! Odrazu sa cítime voľní a ľahkí a nevieme, odkiaľ táto ľahkosť prichádza. Nie je to však klam. Uzavrel sa niektorý kruh, niečo vyžité spadlo na zem a my sme o bremeno ľahší.

Pri narodení teda nie je nespravodlivosť. Či sme sa narodili do bohatstva alebo chudoby, či do priaznivých alebo nešťastných pomerov, my sami sme k tomu dali podnet; a miesto, kde smieme znovu začať v ďalšom pozemskom živote je vždy také, kde môžeme najlepšie poznávať a dozrievať. Poskytuje nám práve také možnosti, ktoré potrebujeme, kladie ďalší stupeň na ten stupeň, ktorý sme opustili v poslednom živote. Žiadny stupeň nemôže byt preskočený! Ak sme sa v poslednom vtelení zastavili na nízkom stupni vývoja, musíme teraz presne z tohto miesta pokračovať vo svojom vzostupe.

Obrátene, dobrovoľné skrátenie nášho pozemského života nás neprivedie ani o krok ďalej na druhom svete, neušetrí nám nič. Presne tam, kde sme sa prestali snažiť, musíme pokračovať aj na druhom svete a úloha, ktorú sme tu nesplnili, stojí nanovo pred nami a vyžaduje si splnenie, aj keď sme pozemské telo odložili. Všetko je jediné, veľké, jednotné bytie, ktorým pulzujú tie isté zákony!

Spoznanie tejto neodvratnej nutnosti "odpykávania hriechov", ako to vyžadujú spravodlivosť a harmónia vo vesmíre, vysvetľuje aj taký často záhadný jav, že skutočne dobrí ľudia majú prežiť ešte veľmi veľa nešťastia a niekedy sa tak zdá, ako keby sa na nich rútila lavína. Vysvetlenie spočíva v tom, že majú ešte zožať to, čo predtým zasiali, že je nutné ešte odčiniť staré viny. Keď sa teraz usilujú o dobro, sú im privádzané do cesty staré požiadavky jeden za druhým tak rýchlo ako je to možné, aby sa čo najrýchlejšie od nich oslobodili. Raz príde deň, kedy nutnosť odpykávania skončí pre každého, kto sa radostne snaží uplatniť svoje dobré chcenie. Potom si môžeme vydýchnuť; oslobodení od ťažkého bremena, ženieme sa nahor po novej ceste, vedúcej k svetlým výšinám!

Čím viac sa človek usiluje o Pravdu, o čistotu, skrátka o Svetlo, tým jemnejším a ľahším sa stáva jeho jemnohmotné telo, obal, ktorým je duch zahalený po odložení hrubohmotného obalu; t. j. pozemského tela. Čím viac však lipol na pozemskom, domáhal sa pozemských vecí a pôžitkov, čím je jeho chcenie horšie, tým hutnejším a ťažším sa stáva jeho jemnohmotné telo. V plnej sile sa potom na ňom prejaví tretí zákon stvorenia:

zákon tiaže.

V súlade s týmto zákonom sa kedysi na počiatku stvorenia oddelilo z výšin prastvorenia bytostné a nakoniec ešte ťažšie a hutnejšie hmotné a klesali do hlbín. Hmotné kleslo najďalej od svetlých, ľahkých oblastí praduchovna.

Keď ľudský duch opustí zem, musí v súlade so zákonom tiaže klesnúť tam, kde je rovnaká tiaž a hutnosť akú má na sebe alebo môže vystúpiť do výšky, ktorá je rovnako ľahká ako on sám. Zakaždým tam nájde svoju rovnorodosť. On sám už na to nemá nijaký vplyv, nijakú voľbu, je podrobený zákonu. Čas voľby je preč a teraz musí ísť tam, kam patri podľa svojej tiaže a rovnorodosti.

Obidva zákony, zákon tiaže a zákon príťažlivosti rovnorodého pôsobia ako jeden. Pri spájaní rovnorodého spolupôsobí vždy aj tiaž. Táto je "hlavnou hybnou pákou" vo vývoji ľudského ducha. Ľudský duch svojimi rozhodnutiami ovláda túto páku, je však viazaný na následky z toho vyplývajúce.

Zákon tiaže je všeobecne známy. Je však vždy považovaný iba za fyzikálny, teda pôsobiaci v hmote. Predchádza mu ale zákon duchovnej tiaže, o ktorom sme sa už zmienili. Rovnaký zákon prestupuje všetkými druhmi stvorenia.

Do prazákonov sú zabudované ešte mnohé čiastkové zákony, ktoré sa učíme pozvoľna poznávať. Jeden vyplýva z druhého harmonicky a zákonite a zodpovedá každému druhu stvorenia.

Tak sme v hrubých rysoch preputovali stvorením. Privádza nás to nakoniec naspäť k bodu, z ktorého všetko vyšlo: ku Všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi a Udržovateľovi všetkého života. Rovnako ako sa On zjavuje stvoreniu vo Svätej Trojici, kde sú Traja v Jednom, vyúsťujú všetky tri prazákony stvorenia do jedného všeobsiahleho zákona stvorenia:

zákona pohybu.

Z Boha, ktorý sám je život, vyžaruje sila. Táto sila sa prejavuje v pohyb. Boh je počiatok a východisko pohybu.

Silou sa sformovalo celé stvorenie a ňou a v nej je tiež udržiavané. Vo večne trvalom pohybe prúdi Božia sila až do posledných, najjemnejších rozvetvení stvorenia, pulzuje každým tvorom, listom na strome, ba aj takým zdanlivo nehybným kameňom.

A tento všeobsiahly pohyb uvádza do činnosti aj troch "strážcov poriadku" - tiaž, rovnorodosť a spätné pôsobenie! Pôsobia z pohybu a v pohybe, bez neho sú nemysliteľné. Pohyb je základom všetkého, udržuje všetko svieže a zdravé.

Preto Boh požaduje aj od človeka:

Pohybuj sa vnútorne i navonok! Dbaj, aby vnútorný pohyb, čulosť tvojho ducha, držal krok s krúžením stvorenia okolo teba, ak chceš zostať zdravý, ak nechceš ochabnúť a zaostať! Tento nikdy sa nezastavujúci pohyb stvorenia, podmienený neprestajne do neho vyžarujúcou Božou silou, by ťa inak musel odvrhnúť nabok a rozomlieť!

Všetko v stvorení k nám volá:

Hýb sa duchom i telom, potom budeš rásť, bude ti pribúdať síl a oblasti tvojho pôsobenia sa rozšíria! Môžeš blažene spolupracovať na veľkom Božom tkáčskom stave, v Jeho nádhernom stvorení! Božie prazákony pôsobia v stvorení s dokonalosťou, ktorá nás napĺňa hlbokou úctou. Poskytujú pomoc a oporu každému, kto sa horlivo snaží. Povznesú toho, kto sa nimi riadi, na svoje silné perute a zanesú ho vysoko hore do výšin, po ktorých túži, a ktoré smie už tu vytušiť. Tam nájde tvorivé šťastie bez konca.

Toho, kto sa v smiešnej domýšľavosti opovažuje protiviť ich nesmiernej moci, musí stihnúť skaza. Nikdy nemôže človiečik pokriviť niektorý Boží zákon, nikdy ho nemôže ovplyvniť. Ešte veľa vecí môžeme a máme odpozorovať z týchto zákonov, aby sme konečne dozreli na spolupomocníkov v stvorení. Sme iba na samom začiatku spoznávania toho, čo všetko v nich spočíva, aké nevyčerpateľné možnosti, aké tisícoraké bohatstvo javov v sebe skrývajú.

Ak sa pýtate, odkiaľ berieme toto poznanie, odpoveď znie:

z Posolstva Grálu "Vo Svetle Pravdy",

ktoré bolo ľudstvu dané z večných, nepominuteľných výšin, aby mu ešte raz, posledný krát, ukázalo jedinú cestu k Bohu, cestu jeho neochvejných zákonov, v ktorých sa prejavuje jeho láska. Cestu, ktorá nie je viazaná na žiadne vierovyznanie, ani na rasy, ani na národy. Každému je prístupná, či mladému alebo starému, vznešenému alebo prostému, učenému alebo neučenému. Jeho duch o tom vie, len sa musí najprv prebudiť k plnej jasnosti, k pravej túžbe po Svetle.


Posolstvo Grálu "Vo Svetle Pravdy" od Abd-ru-shina

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Tu môžte pridávať svoje komentáre. Komentáre sú moderované.