24. 5. 2016

Velebenie Triglava



"Nuž teda začnite,
poprvé - Triglavu pokloniac!"
sa tvárou,
a Jemu velikú slávu spievajúc,
chváliac i Svaroga - Deda Božia,
ako očakáva od nás.
Je Rodov Božských Náčelník
a všetkého Rodu - Studnic večný,
keď vytečie v lete od kraja svojho,
a v zime nikdy nezamrzne,
a tú vodu žijúci pijú!
Oživujeme sa dokým neprejdeme,
ako čakajúci sa k Nemu uberajúc
do lúčin gojských rajských!

Aj Bogu Perúnovi - Hromovládcovi
a Bogu vojny a zápasov
orodujúc:
"Života zjaveného,
neprestávajte obracať Kolá!
A koho z nás vediete cestou pravou
do obrany a trýzne velikej!"
Ó všetci padlí,
ako vy že idú von, žijúc večne
v pluku Perúnovom!
Aj Bogu Svjetovidu slávu rečiac,
lebo jest Bog Pravie a Iavie!
A tomu pejeme piesňami,
odkedy Svet je.
A cez neho vidíme Svetlo.
Zrejte: a Jave pojte,
aj tí nás od Navie ubránia!
A tomu chválu spievame!
Piesňou plesajúc,
do vzývania Bogu nášmu,
ako tí, čo - Zeme Slnka nosia
a Súhvezdia držia,
a Svet kreujú.

Tvorte slávu Svjetovidu velikú:
"Sláva Bogu našemu!"
Tu keď skormútite srdcia naše -
a so smiechom odriekame sa
od zlého diania nášho
a k dobru sa utiekame.
Lebo otroctva púšťame sa objímaním!
A rečte:
"Všetko utvárajte,
lebo vedenie umom roztrhnete!"
A pocíťte, lebo to je umenie,
lebo tajnosť veliká je:
pretože Svarog aj Perúno -
je i Svjetovijed.

Tí dvaja jestvujú odtrhnutí v Sverzi,
a obapólni i Belobog i Cernbog sa perú,
a tých i Svarog udržiava,
kým obaja oni Svetlu nebudú navrátení.

Po tých oba svoji -
Chrs, Veľs, Strojb držia sa,
pozanich Vojšeň, Lele, Lietic.
Radogšč, Koljedo, a Krojšeň
aj oni o dvoch - držia sa.

Soivojj, Jar a Dažbo.
Po inej púti sú
Belojar, Lado, Koupalo,
Synič, Žitneč a Vynič,
Zernič, Ovsynič, Prosič,
Studeč, Ledič a Ljuteč.

A po tých Ptiščič, Zverenič, Milič,
Dozdič, Plodič, Jagodenič,
Pšelič, Nerstič, Klenčič,
Ezernič, Vietrič, Solomič,
Gribič, Lovič, Biesidič,
Snezič, Stranič, Svjetič,
Radič, Svietič, Krivič,
Krasič, Travič, Steblič.

A za súputníkov sú -
Rodič, Maslenič, Živič,
Vedič, Listvič, Kvietč,
Vodič, Zvyzdič, Gromič,
Symič, Lipič, Rojbič,
Berezič, Zelinič, Goryč,
Stradič, Spasič, Listevrezič,
Moislič, Gostič, Ratič,
Strunič, Čurič-Rdič,
a tu obo svoji Ognebog Semaregeľ vospolok -
jaro, skôr narodení, a čistí.
A to súpuť Triglavov vospolok.

A len svoji oni sú,
a bez otroctva
otvárajú brány oné,
a vedú k Nemu -
do bytia v krásnom Irji.
Aj tam Ra rieka tečie,
tak oddeľujúc Svergu od Javov.
A Čjeslobog má účasť na dňoch našich,
a hovorí Božím čísla svoje,
a bude deň Sverzin, alebo bude noc,
a odsekáva ich.
Lebo je - javom,
a svojsky prebýva vo dni Božom.
A v noci nik nie je,
ibaže Bog Did-Dub-Snop náš.

Sláva Bogu Perúnovi ohňokučeravému!
Iže strely na vrahov vrhá,
a verných privedie na cesty,
pretože je tým vojakom - česť i súd,
a ako zaltorúnny, milostivý,
i všepravedný je.

A umrúc,
a na lúky Svarogove idúc,
a tam Perunica rečie:
"Tento je nik iný - než Rus hrdina,
a nie Grék, a nie Vorjag
a on je Slaven z rodu Slavna,
a on ide, ospevujúc
Matku všetkých,
a Matku Sva našu, -
do lúčin Tvojich, Svargy Veľkej!"
A rečie mu Svarog:
"Poď, syn môj,
do tej krásy výšin!
A tam zočíš tvojho deda a babu.
A týchto v radostiach, z návratu
tvojho uvidíš!
Plačúc žialili do dnes,
a teraz rodina plesá radújúc sa
nad životom tvojím večným
do konca koncov!"

A v kráse súc tam nevídanej.
Ako vojak Jasuňa majúc
inú métu, než Gréci,
a majúc slávu inú.
A tak sme dobrodením v Irie našom,
a uzrieme kvety krásne,
a stromy, a lúky.

A máme vianu viazanú,
od polí tých žitia trudného,
jačmeň poloty,
a pšeno prosové zbierané
do zákutí Svargy.
To je to bohatstvo šťastia iné!

Aj keď Zemské bolo prašné,
a bolestivé, a strádne,
z biedy v mieri odchádzame do výšin.

A sme stanúc na miesta Jeho,
a zomknutí spolu,
a biedy padnú so slávou,
tam poďme, ako ovce.

Lebo Matka Sva bije krídlami
o boky svoje oboje,
akoby na čele žiariaca Svetlom od Neho.
A všelijaké pero - iné:
červeň, modré,
žlté, strieborné,
zlaté a biele.
A to tak sväto, ako Slnka cár vie,
a okolo ide po Slnku,
to preto svieti o siedmich krásach,
pretože odkaz o Bohoch dáva našich.

A Perún, ju zočiac, hrmí
v Sverze jasnej.
To pre to - naše šťastie
a síce byť
svoje sily dať,
nech uzrieme,
taktiež ako odtíname
starý život náš od nového,
ako sú stínané
na rúbaniskách drevá na domy ohnišťanov prosto.

Matka Sláva bije krídlami o kabátec,
a idúc do púte vpadneme
a to je - púť Jasuňa!



Úryvok z Velesovej knihy od A.I.Asova
Prevzaté z http://www.peruno.sk

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Tu môžte pridávať svoje komentáre. Komentáre sú moderované.