5. 6. 2016

Tomáš Baťa (1876 – 1932)

Životný príbeh človeka, ktorý rozvahou, štedrosťou a poctivou prácou dosiahol svoj sen.
Obchodný zisk vedie väčšinou k nezmyselnému hromadeniu peňazí, neraz aj na úkor nemajetných jednotlivcov. To nakoniec prináša sklamanie mnohým. Čo sa však stane, keď sa človek nenechá zotročiť vidinou zisku a snaží sa pomáhať iným? Odpoveď na tieto dôležité otázky nájdete v nasledujúcom článku, opisujúcom životnú cestu známeho zlínskeho obchodníka Tomáša Baťu.
Ako to všetko začalo?
Otec Antonín považoval svojich synov ešte stále za deti, i keď prvorodený Antonín mal už 21 rokov. 18-ročný Tomáš vo svojom mladom veku vynikal nápaditosťou, ale aj rozvahou dospelého muža. Ich sestra Anna dopĺňala súrodeneckú dvojicu ako gazdiná a správkyňa toho mála peňazí, ktoré mali našetrené.
Títo traja mladí ľudia túžili vytvoriť novú éru obuvníctva. Ako prvý krok k dosiahnutiu tohto cieľa si založili živnosť a kúpili domček, kde umiestnili zakúpené stroje na výrobu obuvi, o ktorých Tomáš od malička sníval. Antonín sa ako jediný plnoletý z troch súrodencov stal majiteľom novej firmy. Tomáš do nej prinášal moderné spôsoby práce, medzi ktoré patrila pravidelná pracovná doba zamestnancov a týždenné vyplácanie platov. Na rozdiel od ostatných obuvníkov začal Tomáš vo výrobnom procese uplatňovať poriadok a disciplínu.
Po roku firmu poznačili odbytové ťažkosti. Zmenku na suroviny im dodávatelia nepredĺžili a veritelia mladým podnikateľom nič neodpustili. Dlh predstavoval viac ako 8000 zlatých. Nakoniec sa Tomášovi podarilo presvedčiť veriteľov, aby ešte počkali, no bolo jasné, že so „zastaralou kolekciou“ topánok sa z dlhov v krátkom čase dostať nedá.
Preto sa zrodil v Tomášovej mysli nový nápad: vyrábať lacnejšiu obuv z praktického materiálu. Tým sa zrodila prevratná novinka – ľahká plátenná obuv. Potrebné stroje z Nemecka boli do týždňa kúpené. Konkurencia tento obchodný ťah podceňovala. Veď kto kedy videl plátenné topánky? Pomerne skoro však bola verejnosť nadchnutá dosiahnutými úspechmi. Nová moderná plátenná topánka s elegantnou špičkou sa stala hlavne vo Viedni veľkým hitom. Meno Baťa sa po prvýkrát „rozletelo“ po Európe.
V roku 1897 sa podarilo mladým obchodníkom splatiť všetky dlhy. O rok neskôr presahovali aktíva firmy viac ako 10 000 a na konci storočia viac ako 30 000 zlatých. Konečne si mohol Tomáš spolu so sestrou trochu vydýchnuť. Zároveň však začali s ešte väčším odhodlaním budovať svoj veľký sen – strojovú výrobu lacných a kvalitných topánok.
Cez prvú svetovú vojnu, keď bola spoločenská situácia komplikovaná, dostal Tomáš od rakúskej armády zákazku za výhodných podmienok. To podstatne zlepšilo jeho finančnú situáciu a podarilo sa mu prečkať nepriaznivé obdobie prvej republiky.
V rokoch 1922 – 1923 prekonal stagnáciu v obchodovaní naozaj suverénnym spôsobom. Znížil cenu topánok o 50%. Podľa úsudku konkurencie to bol veľmi neuvážený krok. Mnohí sa nazdávali, že firma kvôli tomu určite skrachuje. Stal sa však pravý opak; firma sa udržala a z Baťu sa stal jeden z najznámejších priemyselníkov. Získal si priazeň vlády, čím sa mu otvorila cesta k získaniu bankových úverov.

Nový Zlín - mesto storočia

Tomáš Baťa postavil vďaka úspešnému obchodovaniu a nezištnej snahe pomáhať moderné mesto pre 30 tisíc ľudí, ktoré bolo svojou komplexnosťou svetovým unikátom. Menšiu časť mesta tvorili továrne, väčšiu ubytovacie zariadenia, školy, nemocnice, jasle, jedálne, kultúrne a športové zariadenia, atď.
Bytová kultúra bola na vysokej úrovni. Do roku 1932 postavili v meste 1 500 rodinných domčekov zhruba pre 18 tisíc ľudí. Každý domček bol samostatný, bez oplotenia, samozrejme so zeleňou a spolu tvorili tzv. záhradné mesto. Slobodní pracovníci mohli bývať v internátoch, domovoch mládeže, atď. Celkovo bolo v meste viac ako 27 tisíc postelí pre stálych zamestnancov.

Základ úspechu - spokojnosť zamestnancov

Zmluvy s ľuďmi uzatváral Tomáš Baťa neraz doslova na celý život, tak ako je to dnes v mnohých japonských firmách. A jeho starostlivosť o ľudí sa začala prejavovať už od narodenia dieťaťa. V roku 1925 (pri výročí 50. narodenín) sa rozhodol, že každý novorodenec dostane do vienka 1.000 Kč, úročených 10%. To znamená, že v 24 rokoch mal občan k dispozícii okolo 10 tisíc korún. Prevažná väčšina zamestnancov si ešte pred svadbou dokázala našetriť v priemere okolo 50 tisíc korún. Veľmi dômyselne bolo premyslené stravovanie. Jedlo muselo byť hodnotné a v dostatočnom množstve, čo sa pravidelne kontrolovalo. Raňajky i večera stáli vo verejných reštauráciách len 1 Kč. Výdatný obed vo francúzskej reštaurácii stál 8 Kč, v „ľudových“ jedálňach 6 Kč a menej.
Výdaje dospelého robotníka predstavovali priemerne 640 Kč za mesiac. Inde v ČSR boli najmenej o tretinu vyššie. Bolo to spôsobené tým, že na ubytovaní, stravovaní, športovom a kultúrnom vyžití sa „u Baťovcov“ nemalo zarábať. Zdroje príjmov boli predovšetkým vo výrobnej sfére.
Do Baťovho koncernu patrili nielen továrne, ale aj predajne a domy služieb, ktoré doma ani v zahraničí nemali konkurenciu. Aj tieto objekty dal Tomáš Baťa postaviť. Mal svoje tehelne, stolárstva i ďalšie prevádzky. Ako zakladateľ úspešnej firmy mal tiež záujem pomáhať mladým ľuďom nadobudnúť vzdelanie.

Výchova mládeže pre život

Najpozoruhodnejšie bolo jeho hnutie, nazývané „Mladý muž a mladá žena“. V ňom spájal vzornú prácu so vzdelaním. Mladí ľudia boli do firmy prijatí, až keď sa oboznámili s celým výrobným postupom. Po práci mali 2 hodiny voľno. V tom čase sa mohli podľa svojich záujmov venovať športu, kultúre či inej činnosti. Podvečer chodili do školy. Záujem o tieto školy pre mladých bol veľký. A to nielen z oblastí Přerova, Kroměříža, Holešova, Uherského Hradiska, ale aj ďalších mestách a dedinách. Mladí ľudia prichádzali až z Prahy i cudzích krajín.
Deti významných československých politikov, bankárov a vládnych činiteľov považovali za česť, keď sa stali „zlínskymi kadetmi“. Každý z nich musel prejsť psycho-technickou skúškou, dôkladnou zdravotnou prehliadkou a ústnym pohovorom. Žiadna protekcia neexistovala. Vlastne jedna áno; prednosť dostávali potomkovia obuvníkov.
Domovy Mladých mužov boli na svoju dobu krásne. Išlo o poschodové budovy zo skla, ocele, tehiel a betónu, ktoré boli priestorné, vzdušné, vybavené sociálnym, kultúrnym i športovým komfortom. K tomuto povznášajúcemu prostrediu patrilo ešte jednotné spoločenské oblečenie – biele nohavice, modré dvojradové saká a pekné biele čiapky (takzvané „masaryčky“) s modrým šiltom (dievčatá mali samozrejme sukne).
Výučba trvala tri roky. Po zoznámení sa s celým výrobným procesom poznávali kadeti aj kancelársku činnosť. Od prvého týždňa dostávali veľmi dobrú mzdu. Bolo to 480 Kč mesačne. Pritom všetky existenčné náklady neprekročili 280 Kč. Hlavne pre deti z chudobných rodín to bol priam „zázrak“. Pritom rodičia nesmeli počas celých troch rokov posielať svojim ratolestiam ani peniaze, ani jedlo. Kadeti nesmeli posielať peniaze domov. Každoročne prichádzalo 160 tisíc žiadostí o zamestnanie a každý rok bolo v priemere 7,5% ľudí prepustených za lenivosť, meškanie, nízku kvalitu práce, trestné priestupky, zlú životosprávu a pod. Výchove mladých mužov sa u Baťu venovali najlepší majstri, učitelia, vychovávatelia, športoví inštruktori, atď. Tí viedli svojich zverencov k duševnej i fyzickej čistote, rozvíjali ich športový a kultúrny talent. Niet preto divu, že pre mladých stalo sa toto trojročné vzdelávanie najkrajším štartom do života.

Koniec životnej cesty

V roku 1932 Tomáš Baťa zahynul pri havárii lietadla. Firma, ktorú založil, však i v súčasnosti vyrába široký sortiment kvalitnej obuvi. Životný odkaz nesmierneho významu vzájomnej pomoci nadobúda v súčasnosti svoj význam, pretože aj dnes možno skvalitniť celkovú životnú úroveň ľudí len rozvážnou štedrosťou a pomocou druhým.



Výrok Tomáša Baťu z roku 1932:



Prelom hospodárskej krízy? Neverím v žiadne prelomy samy od seba. To, čomu sme zvykli hovoriť hospodárska kríza, je len iné meno pre mravnú biedu.
Tomáš Baťa
Mravná bieda je príčina, hospodársky úpadok je následok. V našej krajine je mnoho ľudí, ktorí sa domnievajú, že hospodársky úpadok je možné zastaviť peniazmi. Hrozím sa dôsledkov tohto omylu. V postavení, v ktorom sme, nepotrebujeme žiadne geniálne obraty a kombinácie. Potrebujeme mravné stanoviská k ľuďom, k práci a k verejnému majetku.

Nepodporovať bankrotárov, nevytvárať dlhy, nevyhadzovať hodnoty za nič, nevydierať pracujúcich, robiť to, čo nás pozdvihlo z povojnovej biedy; pracovať a šetriť a uskutočniť prácu a šetrenie výnosnejšími, žiaducejšími a čestnejšími než leňošenie a mrhanie.

Máte pravdu. Je potrebné prekonať krízu dôvery. Technickými, finančnými a úverovými zásahmi ju však prekonať nie je možné. Dôvera je vec osobná. Dôveru možno obnoviť len mravným hľadiskom a osobným príkladom.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Tu môžte pridávať svoje komentáre. Komentáre sú moderované.