29. 5. 2017

Sny

Susanne Schwartzkopff


Iva sa prevracala vo svojej bielej detskej postieľke z boku na bok. Kde je? Vari už nie je v tej krásnej záhrade pri veľa deťoch, s ktorými sa tak dlho hrala? Ach nie, to je predsa jej postieľka a vedľa nej leží milovaný medvedík, ktorý s ňou musí vždy spať. A teraz prišla mamička, vzala ju do náručia a láskyplne ju pohladila.

„Spala si dobre, miláčik?“ spýtala sa a Iva vážne prikývla. Ale spomienka na uplynulú noc v nej zostala ešte celý deň. Večer sa Iva spýtala:

„Môžem teraz zasa k tým veselým deťom?“

„Samozrejme,“ potvrdila matka, ktorá síce neporozumela celkom jej otázke, ale nechcela sa na nič spytovať.

Iva sa preto opäť vzniesla nahor do záhrady detí a stretla tam svoju najmilšiu priateľku Lenku, s ktorou sa i na zemi rada hrala.

„To je pekné, že si tiež prišla,“ zvolala natešene, „poď, všetko ti ukážem.“

A všade Lenku previedla, ukázala jej veľa ihrísk s mnohými hračkami, hojdačkami, lietajúcimi balónikmi, skákacími doskami pre chlapcov a – ach áno – i rozprávkové zákutie, kde už rozprávková teta začala rozprávať. Iva však nezastala.

„Poď ďalej,“ prosila ju, „dovediem ťa k trpaslíkovi Imovi. Ten je ale veselý, to ti poviem!“

A ťahala Lenku so sebou k umelej jaskynke, pred ktorou akýsi trpaslík v červenej čiapočke so strapcom kopal a hrabal v zemi.

„Čo hľadáš?“ spýtala sa Iva zvedavo, ale Imo neodpovedal. Ukázal len smutnú tváričku a kopal a hrabal stále ďalej.

Konečne sa objavilo niečo zrolované a popísané. Imo zvitok opatrne vyzdvihol, sfúkol z neho hlinu a prach, uhladil ho a rozložil.

A hľa, čo sa z neho všetko nevyhrnulo: srnčeky a zajačiky, hračky všetkého druhu, maličké stromy a kríky, drevené domčeky, skaliská, záhradné nástroje – nemalo to konca!

„Tu máte!“ zvolal Imo a pritlačil všetko obom dievčinkám. „Vezmite si to a niečo z toho postavte.“

Dievčatká sa pustili do práce. Čoskoro stál uprostred záhradky plnej stromov maličký dom. Záhradkou viedli cestičky vysypané drobným štrkom, skackali po nej zajkovia a srnčeky. Ale čo ešte chýba, čože to len je?

Imo sa prizeral a prikyvoval ich práci. Tak je to správne, ale keď sa ho spýtali, na čo zabudli, povedal len: „Zabudli ste na deti!“

No samozrejme, čo by bol dom a záhrada bez detí, ktoré by sa v nej hrali. Dievčinky sa pozreli do zvitku, ležal zabudnutý v tráve. Zdvihli ho, ale už sa z neho nič nevysypalo.

„Je prázdny!“ zvolali obe s ľútosťou a Imo opäť prikývol, tentoraz však smutne.

Dievčatká nerozumeli, čo to znamená, ale v tom ich zavolala rozprávková teta a jej rozprávanie si nechceli nechať ujsť.

Iva a Lenka sa stále znovu stretávali v záhrade hrajúcich sa detí a vždy sa zašli pozrieť na domček obklopený záhradkou, po ktorej pobiehali čiperní zajkovia a srnčeky. Ale stále to bolo rovnaké: ľudia ho nenavštevovali. Bolo vidieť iba to, čo vypadlo z neobyčajného zvitku.

Raz nedali dievčinky Imovi pokoj a prosili ho, aby im všetko vysvetlil. Imo preto začal vysvetľovať:
„Samy ste boli svedkami, ako dlho som musel kopať. Pozrite, milé deti, tak hlboko ľudia zahrabali krásne staré rozprávky. A videli ste, ako vyzeral zvitok, keď som ho našiel. Nemohol som spočiatku vôbec uveriť, že je to zvitok rozprávok určených pre deti ľudí. Čo v ňom zostalo? Kde sú všetci tí trpaslíci, vodné víly, elfovia, obri a vzdušné bytosti? Zmizli, všetci zmizli a zabudlo sa na nich! Viete čo?“ vyzval Imo obe dievčinky. „Až budete opäť u rodičov, poproste ich, aby vám o tom všetkom rozprávali, snáď si na to ešte spomenú. A odkážte im: Imo vás prosí, že by rád na zvitku s rozprávkami našiel nové obrazy. Urobíte to?“

A obe dievčatká to rady sľúbili.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Tu môžte pridávať svoje komentáre. Komentáre sú moderované.