11. 9. 2020

Prečo nám zaviedli hypotéku

 Martin Hruštínec


Keď sa obyvateľstvo Slovenska dočkalo po 89 – tom zmeny režimu, nastalo určité očakávanie smerom k slobodnejšej spoločnosti. Západ mal na Slovensku bránu otvorenú, čo samozrejme patrične využil. Nesmel dopustiť slobodu, lebo sloboda znamená nezávislosť a tá mocichtivým pánom nevonia. V 20. storočí sa už hrubé násilie nepoužíva, stratilo svoju moc. Zadlženosť je onou mocnou zbraňou, ktorá dosiahne to, čo kedysi zbrane. Preto na nás navliekli fintu, ktorá spočíva v tom, že po novom sa už bývanie bude inak získavať, ako tomu bolo za socializmu. Ak chce mladá rodina dom či byt a nemá peniaze, požičia si od banky, ktorá samozrejme patrí niekomu mimo Slovenska. Zadlží sa na 20, 30 rokov. Po tridsiatych rokoch od nežnej revolúcie je obyvateľstvo zadlžené až po uši. Vznikla nám tu nová kasta – otroci. Otrok nie je len človek s reťazou na nohách, pracujúci na plantáži, ale každý kto je nejakým spôsobom zviazaný s nemožnosťou veľmi si otvoriť hubu, lebo by dostal výpoveď a pokiaľ by si rýchlo nenašiel iný zdroj príjmu, na dvere by mu exekútor búchal. Otroci sú skvelá lacná pracovná sila, ktorá vám vyskakovať nebude, maximálne šomre. Strata bývania, rovná sa život pod mostom, v lese, v karavane, v opustených budovách a v tom lepšom prípade u rodičov, známych, v ubytovniach. Bývanie je ľudské právo na dôstojný život. Bez bývania sa nezaobídeme a tí, čo vymysleli systém hypoték, to dobre vedia. Ich finta je jasná, hypotéku si zoberieme z pudu sebazáchovy, keďže bývať sa musí a tým človeka ujarmia.

Aj západný človek má dlhy, ani on nie je slobodný. Prečo by mal byť obyvateľ  Slovenska?

Tak ako si líška radšej nohu odhryzne, keď sa chytí do klepca, len aby mohla žiť slobodná aj bez nohy, tak by sa mal človek vedieť uskromniť a žiť radšej v jednoizbovom byte bez hypotéky ako v „zlatej klietke“ s hypotékou na krku. Radšej skromne ale slobodne, kedy môžem aj šéfovi vynadať a robiť si ako ja uznám za vhodné, ako čušať v kúte alebo tíško s nechuťou pracovať . Potom sa zlomený vracať do svojho 4 izbového bungalovu, ktorý sa takýmto tempom života splatí za 20 rokov. Ak sa dlžník dožije. 

Hypotéka je zločin proti ľudskosti. Jednoznačne odsúdenia hodná diabolská hra. Zvrátenosť, ktorú si neuvedomujeme, lebo média nie že 100 krát ale státisíce krát hučia do našich mozgov výhody pôžičiek, takže si svoje zotročenie neuvedomujeme. 


5. 9. 2020

Ako si žena úctu mužov získa a udrží

Martin Hruštínec


Skôr, ako si popíšeme samotnú úctu, musíme si ujasniť otázku „čo je človek?“, lebo toto predchádza. Človek je osobnosť. Táto osobnosť je nehmotného druhu, prežíva aj po pozemskej smrti. Teda naše skutočné „ja“, to čo cítime každú sekundu, ktoré sa nemení, či sme mladí alebo starcami, to je človek, to sme my sami. Telo je len nástroj, zapožičané na krátky čas. Pozemská smrť nie je nič iné, len odloženie tela. Ak by sme to mohli pripodobniť k automobilu, vodič je naše „ja“ a auto naše telo. Po určitom čase používania, auto dáme zošrotovať. Kúpime si nové auto. Nikoho ani len nenapadne spájať auto s nami. Každý vie a vidí, že sa jedná o dve rozdielne veci. Smrť tela predstavuje v podobenstve zošrotovanie auta a nová inkarnácia zas kúpa nového auta. Tak, ako má človek za sebou už mnoho životov (tiel), tak aj šofér môže vlastniť mnoho áut.  

Vnútorný svet predstavuje našu osobnosť, ktorá sa vo fyzickom svete prejavuje prostredníctvom tela. Po smrti, telo čaká rozklad, avšak my ďalej žijeme. Pozostalí nás nemôžu vidieť, lebo sa dívajú očami fyzického tela, ktoré nie je vybavené k takému rozlišovaniu. Vidia nás však iné duše, ktoré už fyzické telo nemajú. A nie len vidia, ale aj s nami komunikujú, pričom im dobre rozumieme, lebo tak ako oni, ani my už nedisponujeme fyzickým telom ale telom jemnohmotným. Viac sa do podrobností púšťať nebudeme, zatiaľ si len ujasnime, že telo nie je osobnosť. My, ako osobnosť, nie sme smrťou tela zničení, naopak, putujeme ďalej. Žiadne sladké spanie, nirvána, ničnerobenie a podobné nezmysly. Mnohí prežívajú šok, keď sa ocitnú pred vlastnou truhlou vidiac svoje nehybné telo, ktoré vnímajú ako niečo známe ale zároveň už cudzie, čo k nim patrilo ale už nepatrí.

Prejavom našej osobnosti, nášho „ja“ je cit. Čo je cit? Ťažko vysvetľovať v čase zasypaného alebo inak povedané, nepoužívaného citu. Cit sa dá pochopiť len vlastným cítením ale skúsme niečo o tom načrtnúť. Nech je to len ukazovateľ cesty, po ktorej človek musí sám kráčať, ak chce dosiahnuť cieľ. Cit sa prejavil pri našej zamilovanosti. Prenesme sa do tohto obdobia, tam cit uvidíme. Takmer každý bol aspoň raz v živote zamilovaný, preto by tento načrtnutý smer mohol ukázať jeho prejav. Ľudový výraz „cituplný“ je taktiež prejavom osobnosti. Naopak, bezcitnosť je opakom citového pôsobenia. Bezcitné skutky nie sú len hororové činy pomätencov, ale akákoľvek myšlienka, slovo i čin, ktorý vyšiel výhradne z rozumu bez ľudského tepla, teda dnes takmer každá naša činnosť! Dobrosrdečnosť, láskyplnosť, ľudskosť sú prejavom citu. Samotný rozum, ktorého produktom sú myšlienky, bez citu nikdy nemôže dať dobrosrdečnosť, láskyplnosť alebo ľudskosť. Vždy len sebeckosť. Je to spôsobené tým, že aj rozum vychádza z mozgu, ktorý je súčasť pominuteľného tela. Pominuteľné môže dať len pominuteľné. Avšak osobnosť, ktorej prejavom je cit, môže dať len večné hodnoty ducha -  dobrosrdečnosť, láskyplnosť, ľudskosť.