5. 9. 2020

Ako si žena úctu mužov získa a udrží

Martin Hruštínec


Skôr, ako si popíšeme samotnú úctu, musíme si ujasniť otázku „čo je človek?“, lebo toto predchádza. Človek je osobnosť. Táto osobnosť je nehmotného druhu, prežíva aj po pozemskej smrti. Teda naše skutočné „ja“, to čo cítime každú sekundu, ktoré sa nemení, či sme mladí alebo starcami, to je človek, to sme my sami. Telo je len nástroj, zapožičané na krátky čas. Pozemská smrť nie je nič iné, len odloženie tela. Ak by sme to mohli pripodobniť k automobilu, vodič je naše „ja“ a auto naše telo. Po určitom čase používania, auto dáme zošrotovať. Kúpime si nové auto. Nikoho ani len nenapadne spájať auto s nami. Každý vie a vidí, že sa jedná o dve rozdielne veci. Smrť tela predstavuje v podobenstve zošrotovanie auta a nová inkarnácia zas kúpa nového auta. Tak, ako má človek za sebou už mnoho životov (tiel), tak aj šofér môže vlastniť mnoho áut.  

Vnútorný svet predstavuje našu osobnosť, ktorá sa vo fyzickom svete prejavuje prostredníctvom tela. Po smrti, telo čaká rozklad, avšak my ďalej žijeme. Pozostalí nás nemôžu vidieť, lebo sa dívajú očami fyzického tela, ktoré nie je vybavené k takému rozlišovaniu. Vidia nás však iné duše, ktoré už fyzické telo nemajú. A nie len vidia, ale aj s nami komunikujú, pričom im dobre rozumieme, lebo tak ako oni, ani my už nedisponujeme fyzickým telom ale telom jemnohmotným. Viac sa do podrobností púšťať nebudeme, zatiaľ si len ujasnime, že telo nie je osobnosť. My, ako osobnosť, nie sme smrťou tela zničení, naopak, putujeme ďalej. Žiadne sladké spanie, nirvána, ničnerobenie a podobné nezmysly. Mnohí prežívajú šok, keď sa ocitnú pred vlastnou truhlou vidiac svoje nehybné telo, ktoré vnímajú ako niečo známe ale zároveň už cudzie, čo k nim patrilo ale už nepatrí.

Prejavom našej osobnosti, nášho „ja“ je cit. Čo je cit? Ťažko vysvetľovať v čase zasypaného alebo inak povedané, nepoužívaného citu. Cit sa dá pochopiť len vlastným cítením ale skúsme niečo o tom načrtnúť. Nech je to len ukazovateľ cesty, po ktorej človek musí sám kráčať, ak chce dosiahnuť cieľ. Cit sa prejavil pri našej zamilovanosti. Prenesme sa do tohto obdobia, tam cit uvidíme. Takmer každý bol aspoň raz v živote zamilovaný, preto by tento načrtnutý smer mohol ukázať jeho prejav. Ľudový výraz „cituplný“ je taktiež prejavom osobnosti. Naopak, bezcitnosť je opakom citového pôsobenia. Bezcitné skutky nie sú len hororové činy pomätencov, ale akákoľvek myšlienka, slovo i čin, ktorý vyšiel výhradne z rozumu bez ľudského tepla, teda dnes takmer každá naša činnosť! Dobrosrdečnosť, láskyplnosť, ľudskosť sú prejavom citu. Samotný rozum, ktorého produktom sú myšlienky, bez citu nikdy nemôže dať dobrosrdečnosť, láskyplnosť alebo ľudskosť. Vždy len sebeckosť. Je to spôsobené tým, že aj rozum vychádza z mozgu, ktorý je súčasť pominuteľného tela. Pominuteľné môže dať len pominuteľné. Avšak osobnosť, ktorej prejavom je cit, môže dať len večné hodnoty ducha -  dobrosrdečnosť, láskyplnosť, ľudskosť. 

Slovo úcta je odvodené od slova cit. Úcta patrí vždy len a len citu, resp. k osobnosti, k nehmotnému „ja“ človeka. A tu sa ženstvo dopustilo obrovského prešľapu. Prehodilo hodnoty, čo sa mu trpko vypomstilo. Cit, teda prejav vlastnej osobnosti, zamenilo za pozemské telo a všetko čo k nemu patrí. Keďže prírodné zákony sa nedajú oklamať, ani ohýbať a prispôsobovať, ženstvo stratilo úctu mužov. Lebo úcta smeruje len k citovému prejavu, nikdy nie inak. Nesmieme zabudnúť, že aj muži sú podrobení prírodným zákonom, preto aj keby chceli konať iným spôsobom, jednoducho nemôžu. Strata úcty mužov je len prirodzený dôsledok ženinho konania. Tento článok sa venuje len úcte k ženám, ale my ako ľudstvo sme vo všeobecnosti stratili veškerú úctu. Úcta je niečo, čo dnes môžeme len matne sledovať, o čom chýba jasná predstava, jednoducho sme  vo vlastnom vývoji príliš zaostali. Úcta je pre drvivú väčšinu neznámym pojmom. Len návrat k sebe samému, teda k cituplnosti, môže tento stav zmeniť. 

Ženstvo teda vsadilo na telo. Tento dej je popísaný podobenstvom v Biblii, kde Eva podala Adamovi jablko. Jablko predstavuje ženské vnady, ktoré smerujú cez zrakový vnem k mužským sexuálnym pudom. Pozrime sa po okolí ako vyzerá oblečenie dnešných žien. Je to promenáda nemravnosti, kde telesnosť dostala zelenú. Bez ohľadu na dôvody, lebo človek si všetko rád ospravedlní, či už kvôli športu, zamestnaniu, teplému počasiu, pohodliu, vždy sa jedná o taký druh šatníka, ktorý poukazuje na telesnosť. Raz si žena odhalí nohy, potom plecia, pri inej príležitosti len brucho alebo chrbát a keď potrebuje plávať, tak odhalí všetko. Zázrak, že tie najintímnejšie časti, ako také malé ostrovčeky, si ešte dokáže uchrániť. Pokiaľ nie je odhalená, tak zvolí prefíkané látky a strihy, ktoré poukazujú na telesnosť zas iným spôsobom. K čomu je toto dobré? Toľko maškarády? Ak povieme kvôli páčeniu sa mužom, nebudeme ďaleko od pravdy. V iných prípadoch zas kvôli povrchnosti. Lebo trend ženstva zaujať druhé pohlavie je tak silný, že aj tie, ktoré o to nestoja sú strhávané a len zo všeobecného zvyku siahnu napríklad po minisukni. Sami nevedia prečo, ale tento vzor vidia na každom kroku, tak sa prispôsobia. A čo na to muži? Opýtajte sa ich. Ak budú úprimní, čo je málo pravdepodobné, budete šokované. Ale šokované budú len tie, ktoré ešte v sebe nesú ako takú čistotu. Ostatné sa len utvrdia v správnosti svojho snaženia zaujať muža aj takýmto spôsobom. Pre ne je to vrchol, pričom si neuvedomujú, že sa jedná len o zaujatosť pominuteľnou telesnosťou a nie osobnosťou. 

Šaty robia človeka je známa ľudová múdrosť. Každý, kto sa nad tým zamyslí, musí dať tejto vete za pravdu. Žena v minisukni inak pôsobí, ako tá istá žena v dlhých šatách. Alebo s hlbokým výstrihom je táto istá žena inak vnímaná ako bez neho. To je proste fakt. Ten istý človek, v závislosti od odevu, vždy rôzne zaujme. 

Dnes na telesnosť orientované obliekanie žien, samozrejme, púta mužskú pozornosť týmto smerom. Preto je úplne prirodzené, že keď sú snahy vsadené na pominuteľnosť, tak to skutočne nepominuteľné, teda osobnosť, ide do úzadia. Ženy, vašu osobnosť ste posunuli na vedľajšiu koľaj, nečudujte sa potom, že muži urobili to isté. Keď žena uctieva telo, aj keď len nevedome, lebo tak je to teraz moderné, mužova úcta k takejto žene sa nemôže prejaviť. Lebo úcta smeruje len k osobnosti, teda k vlastnému „ja“ človeka. Telesnosť, ako sme už vyššie popísali, nie je osobnosť. 

Treba si uvedomiť, že my vždy na okolie vplývame. Prvé čo na nás druhí uvidia je oblečenie. Podľa toho nás okamžite začnú podvedome hodnotiť. Na druhom mieste, hneď za oblečením, sú naše neverbálne pohyby, ale aj telesný pach, potom nasleduje komunikácia, rečový prejav. Ako posledné a to najdôležitejšie je potom charakter, teda naša osobnosť. Uvedomme si, že tí ktorí nás nepoznajú a stretávame ich náhodne na ulici, vo vlaku, v autobuse, v obchodnom centre nás hodnotia  výhradne podľa oblečenia, možno ešte chôdze. Preto žena prechádzajúca sa v krátkej sukni námestím, bude na mužov vždy pôsobiť smerom k jej telesnosti, nemôže počítať s úctou okoloidúcich. 

Ako sme si už povedali, úcta patrí citu, ktorý je prejavom osobnosti. Keď my sa citu zriekneme a vyzdvihneme pominuteľnosť, tak druhý človek nemôže prejaviť úctu, lebo to prírodné zákony neumožňujú. To je akoby ste olej s vodou chceli spojiť, jednoducho nemožné. Len úctyhodný človek môže požívať úctu ostatných, lebo on sám vytvoril pre to, vo svojom živote, priestor. Preto aj vyzývavo vyzerajúca  žena, nemôže sa tešiť úcte mužov, lebo svojim snažením odkláňa ich pozornosť k pominuteľnej telesnosti a nie k jej osobnosti. Sama si potom môže za to, že jej vnútro nie je predmetom záujmu mužov, lebo inštinktívne ich zaujímajú už iné veci, tie sexuálne. 

Niekto môže oponovať islamskými krajinami, kde sú ženy zahalené od hlavy až po päty a úcty aj tak nepožívajú. Je to skutočne tak. Islamská žena v mnohých prípadoch  doslova vrece nosí, ani tvár nie je vidieť a orientuje sa len malými dierkami, cez ktoré kuká. Toto môžeme považovať už za extrém, i navzdor úplnému odsunutiu telesnosti. Ale ani to im nepomohlo, lebo žena v islamských krajinách je niekedy cenená tak na dve ťavy. V čom je potom problém, keď vyššie sme poukazovali na zhubný vplyv telesnej vyzývavosti? Skutočnosť je taká, že samotný odev ešte nie je to hlavné a podstatné. Prvoradá je osobnosť, teda naše skutočné „ja“, ktoré sa prejavuje citom. On vždy bude nabádať k slušnému obliekaniu, preto aj jeho prejav v tomto smere bude vždy u žien v znamení cudnosti. Ale ak vnútro človeka nie je ušľachtilé, túžiace po vyšších hodnotách, takému človeku nie je nič platné aj to najdôstojnejšie odievanie. Žena fúria bude vždy fúria aj v najcudnejších šatách. Moslimský svet je presexualizovaný. Ich ženy nevynikajú žiadnou ušľachtilosťou, preto si ich cenia takým nedôstojným spôsobom. Samozrejme, tie ženy, ktoré prechovávajú v sebe hodnoty ducha, úctu požívajú. Netreba hádzať všetkých do jedného vreca. Ale vo všeobecnosti je takéto prehnané zahaľovanie skôr určitým náboženským pravidlom a nie radostným činom. A už aj tie čierne škaredé burky, pôsobiac tak smutne, hovoria viac o náboženskom fanatizme. Teda tento druh zahaľovania nie je ten, ktorý by vychádzal so slobodného „ja“ ženy, preto ani tu nie je možná úcta. Úcta smeruje len a len k citu. Zasypanému citu nepomôže ani ten najlepší odev. Prostitútka najcudnejšie oblečené bude vždy prostitútkou a podľa toho sa k nej budú muži chovať. Odev jej proste nepomôže. Muža, ktorý ju uvidí po prvý raz samozrejme môže na nejaký čas zmiasť. Lebo ako sme už napísali vyššie, prvý je vidieť odev a podľa toho nás druhý podvedome vníma. Slušne oblečená ľahká žena, preto bude z diaľky pôsobiť na neznámeho slušným dojmom. Po nejakom čase sa ukáže pravá podstata ženy, či už rozhovorom alebo intuitívne muž vycítil nesúlad. Úcty sa preto žena nedočká, keďže tá smeruje k citu, ale ten je zasypaný jej nemravným životom. 

Tento článok treba brať ako prvú pomoc. Nejde do detailov a len načrtáva najdôležitejšie oporné body. Čo má teda žena robiť, aby si získala a udržala úctu? Byť sama sebou. Teda osobnosťou, ktorá je vždy jedinečná a slobodná. Túto slobodu získa len rešpektovaním prírodných zákonov, ktorým je každý podrobený. Vnútorná ušľachtilosť bude potom jej prirodzeným prejavom a muži nebudú môcť inak ako ju chrániť. V čistej žene je niečo mocné čo mužov samovoľne vedie k podriadeniu sa. Už len zo zvyku sa ustálilo džentlmenské chovanie, kedy muž žene dvere otvára, dáva jej prednosť a podobne. Dnes sa z mužov i žien stali karikatúry toho čím mali byť. Nie je možné tieto veci zľahčovať, keďže realita nám podáva jasný dôkaz. Pozrime sa okolo seba. Čo vidíme? Úctu určite nie. Samotná rozvodovosť je príliš početná, aby sme mohli povedať, že manželstvá sú šťastné. Takmer každému rozvodu predchádzajú trenice partnerov, hádky, dokonca aj fyzické násilie. Možno len jeden rozvod zo sto nesie v sebe niečo ľudsky hodnotné, kedy si partneri dôstojne a v mieri povedia, že idú od seba. Ale vo väčšine prípadov predchádza bolesť. A to sme ešte neuviedli prípady nerozvedených dvojíc žijúcich v spoločnej domácnosti. Oni sú na tom ešte horšie ako tí prví, lebo ešte stále trpia. Líhajú do spoločnej postele, pričom k sebe nič necítia. Ďalej zoberme dvojice bez sobášneho listu. Ani im sa problémy nevyhýbajú. Štatisticky sú ich rozchody nepodchytené, ale keď sa pozrieme okolo seba, uvidíme nepekný pohľad. V rozchode je jedno či máte alebo nemáte papier, takmer vždy mu predchádza bolesť, ktorej mohol byť človek ušetrený. Čo vedie ľudí do vopred disharmonického partnerstva? V mnohých prípadoch sexuálne pudy. Žena sa chce páčiť, tak dosiahne, že jej partner si ju vezme preto, lebo sa mu páči. Chémia vyprchá, lebo telo je pominuteľné a zostane prázdnota. Už na samom začiatku chýbala úcta muža, lebo nemal čo ctiť, keďže žena nedbala o svoju osobnosť ale o telo. Chybu spravil aj muž, že naletel. Nechal sa zvábiť a tým sa dostal do pasce, ktorej východisko je nevyhnutný rozchod. Ale sú aj iné prípady ako prestíž, kedy jeden z partnerov sa prostredníctvom sobáša dostane do „dobrej“ spoločnosti, ďalej peniaze, moc, zmena nudného života a podobne. Vo väčšine prípadov chýba to podstatné – láska. Láska však nemá nič spoločné so sexuálnymi pudmi a rozmnožovaním, lebo ona vychádza z nehmotného citu a pudy z pominuteľného tela. 

Úctyhodná žena si vždy zabezpečí úctu zo strany mužov. Ale pozor, ani to nie je automatické, keďže žijeme na planéte s množstvom rôzne chápajúcich jedincov, s rozdielnou duchovnou úrovňou. Pri mužoch, neschopných čistejších citov, úctu nečakajte. Svojim správaním si zabezpečíte aspoň rešpekt. Úcta vychádza z citu, rešpekt z opatrnosti, z niečoho neznámeho a mocného čo takáto žena vyžaruje. Teda, keď nie úctu tak rešpekt, čo je lepšie ako nič. Z histórie vieme ako si úctyhodný bojovník, vojvodca, knieža alebo bohatier vždy dokázal získať rešpekt svojich nepriateľov, lebo aj v tom sa zachvieva určitá prirodzená zákonitosť.    

Preto aj výchova dievčat by mala smerovať k dôstojnému prejavu a k rozvíjaniu vlastnej osobitosti. Všetko musí byť nové, lebo v tomto smere sme všetko pokrivili. V prvom rade treba byť deťom nasledovania hodným príkladom, aby v nás mali pevný základ, ktorý pomôže udržať aj v neľahkých časoch. Už obliekanie maminky vytvára budúci model správania dcéry. Veď uvážme, matky v minisukni, s hlbokým výstrihom alebo v plavkách a podobne dráždia cudzích mužov. Dieťa je vnímavé. Nemôže si vážiť mamu, ktorá to, čo patrí do spálne a jej otcovi, podhadzuje ako lacnú korisť cudzím pohľadom. Najintenzívnejšie sa to prejaví, samozrejme, v dospievaní. Aj keď úcta zo strany dcéry bude zmrazená, predsa nesprávny matkin vzor si najčastejšie zoberie do života a bude sa, žiaľ, správať podobne. Z toho dôvodu je nevyhnutné vytvárať deťom správne vzory. Televízia, časopisy a média všeobecne, dnes poskytujú len tie scestné. Zdivočená mládež je preto už len samozrejmým dôsledkom zanedbanej výchovy.           

Niektorá žena by mohla namietnuť, že „ona bude chodiť po meste polonahá, tak ako je zvyknutá, a zároveň sa nevzdá citu. Výsledkom bude, že muži si ju budú ctiť. V prípade, ak predsa len náhodní okoloidúci nebudú prejavovať úctu, tak aspoň jej partner úctu prejaví.“ Takéto konštrukcie môžu vzniknúť v hlavách ľudí, ktorí by si radi ponechali staré a zároveň sa vyhli nepríjemnostiam, ktoré sú v článku vysvetlené. Dotyčná žena nech zabudne na úctu okoloidúcich, lebo ako už bolo povedané, druhý na nás, ako prvé, vidí náš vizuálny prejav. Sporo odetá dievčina okamžite prebúdza rozmnožovacie pudy muža, pričom to môže byť záležitosťou len pol sekundy. Rozmnožovacie pudy, ktoré sú samy o sebe surové, patria do zvieracej ríše, z ktorej povstalo telo človeka. Takáto žena preto v mužoch, aj keď len na krátky okamih, tieto surové pudy povzbudzuje k životu. Neplní tak povinnosť danú jej Bohom, povzbudzovať v mužoch duchovné cnosti, čo by sa jej darilo len vlastnou osobnosťou. Prírodné zákony vložili do tejto osobnosti stud, ktorý žene bráni vystavovať telo na obdiv cudzím pohľadom. Stud je teda hrádzou, aby bol rozmnožovací pud len v tých medziach, ktorý mu prináleží. Nedbaním na túto pomoc, žena presunula svoj vplyv na pominuteľnú telesnosť, čo bolo obrazne podané pri Adamovi a Eve. Nie je preto možné nedbať na stud a zároveň sa prejavovať cituplne. Tieto veci sú nespojiteľné, keďže cituplnému človeku stud bráni rôznym pokleskom. Čo sa týka manžela alebo partnera dotyčnej ženy, takého môžme len poľutovať. Na to, čo patrí v intímnych chvíľach len jemu, svojim pohľadom siaha kadejaký náhodne okoloidúci chlap. Ona vystavuje druhým to, čo patrí len jej manželovi. Ako sa môže cítiť? Ale ak si takú vybral, možno len preto, že sa mu páčila, teda v hre bolo zas len jej telo. Telo dostal, musí rátať s rizikom, ktoré ono prináša. Ale ak mu už na počiatku vzťahu lichotilo, že po boku mu atraktívna žena kráča, za ktorou sa iní obzerajú, korene tohto vzťahu pijú otrávenú vodu. Nakoniec, je v tom aj určitá sebeckosť ženy, očakávajúca úctu manžela, keď sa úctyhodne sama nespráva. 

Článok nemôže ísť do podrobností, len načrtáva oporné body. Každý človek, vzťah i situácia sú jedinečné. Nech si čitateľka pre seba vyberie to čo cíti a nech jedná úctyhodne.                 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Komentáre sú moderované.