DUŠE PREDKOV UCTIEVAME V DUŠI, NIE V OBCHODE

Žiarislav píše

Keď sa spýtate ľudí, čo je duša, každý vám povie niečo iné. Duša nemá poučku. Každý má trošku inú dušu a každý má trochu inú predstavu o duši. Vieme, že duša je. Niektorí si myslia, že duša nie je. Ale aj oni majú dušu - cítia a tušia. Ich myslenie vychádza z nejakých podkladov, ktoré sa k nim niekedy dostali a oni ich nejako vzali za svoje. Netreba opovrhovať ľuďmi len preto, že si myslia niečo iné, ako my.

Učíme sa byť zhovievaví voči ľuďom iného zmýšľania a niektorým sa to aj niekedy darí. Je zaujímavé, koľkým ľuďom sa darí byť zhovievaví voči cudzím, a koľkí ale nevedia byť zhovievaví voči vlastným predkom. Koľko výčitiek, koľko súdov, koľko neznášanlivosti voči predkom. Keď vtáča vyletí z hniezda, už samo dospieva a na vlastný účet žije. Ľudia sa starajú o svoje deti dlhšie, ako všetky ostatné živočíchy. Ryby a plazy znesú vajcia a deti spravidla neuvidia svojich rodičov. Dynosauri nakládli vajíčka a aj chránili vyliahnencov, podobne, ako dnes vtáky. Cicavce – teda samice – svoje mláďatá koja aj po „vyliahnutí“ z tela, kde ich starostlivo nosili. A samec sa spravidla o nich nestará, alebo len trochu. Do roka sa deti osamostatnia, opice o niečo dlhšie a deti sa stávajú dospelými. Človek vytvoril výrazne zmýšľajúcu spoločnosť aj preto, že sa stará o svoje mláďatá tak veľmi dlho. Rodiny pretrvávajú až do smrti a po smrti duchovia predkov naďalej ešte nejaký čas zostávajú s potomkami, kým sa úplne odpoja. Úcta k duchom predkov je základná črta všetkých prirodzených duchovných kultúr.

Dnes robíme mnoho neprirodzených vecí a taktiež žijeme mnohými neprirodzenými predstavami. Zvykli sme si odsudzovať predkov. Je to dlhodobá neprirodzená odchýlka od prirodzeného správania. Prežívame revolúcie už od 9. Storočia a každé ďalšie pokolenie odsudzuje svojich predkov namiesto toho, aby dobré dedičstvo uchovávalo a rozvíjalo a nedobré zušľachťovalo. Lenže my ako ľudské bytosti sme sa nevyvíjali revolučne, ale postupne – evolučne. Neporodil ľudoop rovno inžiniera, neporodila praveká matka letušku. Všetko prebiehalo postupne – aj vývoj nášho tela aj ducha. Deti vzišli z rodičov a oni sa stali rodičmi svojich detí a všetci si odovzdávali správy a city... To je dobré si uvedomiť a nielen uvedomiť, ale aj uctiť. Úcta k dušiam predkov nie je pravá, keď nie je hĺbková.

Nech už žijeme kdekoľvek a akokoľvek, bez predkov by sme nebolo tým, čím sme. Bez predkov by sme neboli.

Nie div, že úcta k dušiam predkov bola kedysi a v podstate v skutočnosti aj dnes je súčasťou duchovna.

Niektorí ľudia idú na miesto uloženia predkov do zeme alebo na miesto uloženia ich popola preto, aby si o nich iní nemysleli niečo zlé. Neprirodzené a umelé pohnútky sú často sprevádzané neprirodzenými a umelými hmotami. Plníme nielen smetiská, ale i cintoríny umelými hmotami – umelými kvetmi, ktoré skončia na smetisku podobne, ako iné umelého hmoty, ktorými znečisťujeme Matku Zem. Zdať sa a pritom nebyť úctivým, zdať sa a pritom nebyť kvetinou, len umelou hmotou v jej tvare. Prečo si neuctiť aj Matku Zem, keď už uctievame predkov? Prečo vytvárať Matke nové smeti? Duše predkov umelé hmoty vyrobené z ropy predsa nepotrebujú. My ich potrebujeme? Máme už naozaj umelé duše? Sme už naozaj kultúra, ktorá si zaslúži iba smrť? Na smetisku, ktorým sa obklopila?

Nie. Naše duše nie sú mŕtve, nie sú umelé. Sú ale zanesené, znečistené, sú znecitlivené.

Duše predkov sa uctievajú v duši. Nie v obchode. Na to nezabudnime. Kým si uctíme predkov, očistime najprv svoje duše.

Chvála. 

ZDROJ

Súvisiaci článok: Hlbšie pochopenie sviatku pamiatky zosnulých