Keď sa spýtate ľudí, čo je duša,
každý vám povie niečo iné. Duša nemá poučku. Každý má trošku inú dušu a každý má
trochu inú predstavu o duši. Vieme, že duša je. Niektorí si myslia, že duša nie
je. Ale aj oni majú dušu - cítia a tušia. Ich myslenie vychádza z nejakých
podkladov, ktoré sa k nim niekedy dostali a oni ich nejako vzali za svoje.
Netreba opovrhovať ľuďmi len preto, že si myslia niečo iné, ako my.
Učíme sa byť zhovievaví voči ľuďom
iného zmýšľania a niektorým sa to aj niekedy darí. Je zaujímavé, koľkým ľuďom sa
darí byť zhovievaví voči cudzím, a koľkí ale nevedia byť zhovievaví voči
vlastným predkom. Koľko výčitiek, koľko súdov, koľko neznášanlivosti voči
predkom. Keď vtáča vyletí z hniezda, už samo dospieva a na vlastný účet žije.
Ľudia sa starajú o svoje deti dlhšie, ako všetky ostatné živočíchy. Ryby a plazy
znesú vajcia a deti spravidla neuvidia svojich rodičov. Dynosauri nakládli
vajíčka a aj chránili vyliahnencov, podobne, ako dnes vtáky. Cicavce – teda
samice – svoje mláďatá koja aj po „vyliahnutí“ z tela, kde ich starostlivo
nosili. A samec sa spravidla o nich nestará, alebo len trochu. Do roka sa deti
osamostatnia, opice o niečo dlhšie a deti sa stávajú dospelými. Človek vytvoril
výrazne zmýšľajúcu spoločnosť aj preto, že sa stará o svoje mláďatá tak veľmi
dlho. Rodiny pretrvávajú až do smrti a po smrti duchovia predkov naďalej ešte
nejaký čas zostávajú s potomkami, kým sa úplne odpoja. Úcta k duchom predkov je
základná črta všetkých prirodzených duchovných kultúr.
Dnes robíme mnoho neprirodzených vecí
a taktiež žijeme mnohými neprirodzenými predstavami. Zvykli sme si odsudzovať
predkov. Je to dlhodobá neprirodzená odchýlka od prirodzeného správania.
Prežívame revolúcie už od 9. Storočia a každé ďalšie pokolenie odsudzuje svojich
predkov namiesto toho, aby dobré dedičstvo uchovávalo a rozvíjalo a nedobré
zušľachťovalo. Lenže my ako ľudské bytosti sme sa nevyvíjali revolučne, ale
postupne – evolučne. Neporodil ľudoop rovno inžiniera, neporodila praveká matka
letušku. Všetko prebiehalo postupne – aj vývoj nášho tela aj ducha. Deti vzišli
z rodičov a oni sa stali rodičmi svojich detí a všetci si odovzdávali správy
a city... To je dobré si uvedomiť a nielen uvedomiť, ale aj uctiť. Úcta k dušiam
predkov nie je pravá, keď nie je hĺbková.
Nech už žijeme kdekoľvek a akokoľvek,
bez predkov by sme nebolo tým, čím sme. Bez predkov by sme neboli.
Nie div, že úcta k dušiam predkov
bola kedysi a v podstate v skutočnosti aj dnes je súčasťou duchovna.
Niektorí ľudia idú na miesto uloženia
predkov do zeme alebo na miesto uloženia ich popola preto, aby si o nich iní
nemysleli niečo zlé. Neprirodzené a umelé pohnútky sú často sprevádzané
neprirodzenými a umelými hmotami. Plníme nielen smetiská, ale i cintoríny
umelými hmotami – umelými kvetmi, ktoré skončia na smetisku podobne, ako iné
umelého hmoty, ktorými znečisťujeme Matku Zem. Zdať sa a pritom nebyť úctivým,
zdať sa a pritom nebyť kvetinou, len umelou hmotou v jej tvare. Prečo si
neuctiť aj Matku Zem, keď už uctievame predkov? Prečo vytvárať Matke nové smeti?
Duše predkov umelé hmoty vyrobené z ropy predsa nepotrebujú. My ich potrebujeme?
Máme už naozaj umelé duše? Sme už naozaj kultúra, ktorá si zaslúži iba smrť? Na
smetisku, ktorým sa obklopila?
Nie. Naše duše nie sú mŕtve, nie sú
umelé. Sú ale zanesené, znečistené, sú znecitlivené.
Duše predkov sa uctievajú v duši. Nie
v obchode. Na to nezabudnime. Kým si uctíme predkov, očistime najprv svoje
duše.
Chvála.
Súvisiaci článok: Hlbšie pochopenie sviatku pamiatky zosnulých
V tomto článku je hlboká pravda,článok sa mi
OdpovedaťOdstrániťpáči
Ela