JA SOM PÁN, TVOJ BOH! NEBUDEŠ MAŤ INÝCH BOHOV OKREM MŇA!
|
Kto si dokáže
tieto slová správne prečítať, už v nich azda uvidí rozsudok nad tými, ktorí
nedbajú na toto najvznešenejšie zo všetkých prikázaní.
„Nebudeš mať
iných bohov!“
Nejeden si
pod týmito slovami predstavuje príliš málo. Príliš si to zjednodušil! Pod
modloslužobníkmi si snáď v prvom rade predstavuje len takých ľudí, ktorí
kľačia pred radom drevených figúr, z ktorých každá jedna predstavuje určitého
boha, myslí možno i na uctievačov diabla a podobných zblúdilcov, na ktorých
pomýšľa v najlepšom prípade s poľutovaním, avšak nemyslí pritom na seba.
Pozrite sa
pokojne sami na seba a uvážte, či snáď tiež nepatríte k nim!
Jeden má
dieťa, ktoré mu je skutočne nadovšetko, pre ktoré by priniesol každú obeť,
pre ktoré zabúda na všetko ostatné. Druhý stavia nadovšetko pozemský pôžitok,
ani pri najlepšej vôli by napokon nebol schopný kvôli niečomu sa tohto
pôžitku vzdať, keby bol postavený pred takú požiadavku, ktorá si vyžaduje
dobrovoľné rozhodnutie. Tretí zas miluje peniaze, štvrtý moc, piaty ženu,
ďalší pozemské vyznamenania a všetci zase v tomto všetkom napokon len...
seba!
Toto je
modloslužba v pravom zmysle. Pred týmto varuje prvé prikázanie, zakazuje ju!
A beda tomu, kto sa ho nebude pridržiavať do písmena!
Toto
prekročenie sa okamžite vypomstí tým, že takýto človek musí navždy zostať
pripútaný k zemi, keď prechádza do jemnohmotnej ríše. V skutočnosti sa ale
sám pripútal k zemi svojím lipnutím na niečom, čo je na zemi! To ho zdržiava
pri ďalšom vzostupe a on stráca čas, ktorý mu bol vymedzený a vystavuje sa
nebezpečenstvu, že sa mu nepodarí dostať sa včas z jemnohmotnej ríše a nebude
z nej vzkriesený do svetlej ríše slobodných duchov.
Bude potom
strhnutý do neodvratného rozkladu všetkej hmotnosti, ktorý slúži očiste k jej vzkrieseniu
a znovuutvoreniu. Toto ale znamená pre ľudskú dušu duševnú smrť všetkého
sebauvedomenia a tým aj zničenie jej formy ako i mena naveky!
Pred touto
hrôzou má chrániť dodržiavanie prikázania: Ono je tým najvznešenejším
prikázaním, pretože zostáva pre človeka najpotrebnejším. Príliš ľahko totiž
máva sklon oddávať sa niečomu, čo ho napokon zotročí: To, čo nechá prerásť v
sklon, učiní si zlatým teľaťom, ktoré stavia na najvyššie miesto ako modlu
alebo božstvo vedľa svojho Boha, veľmi často dokonca i nad neho!
Je žiaľ
príliš veľa „sklonov“, ktoré si človek vytvoril a ktoré si v najväčšej
bezstarostnosti privlastňuje! Sklon je záľuba v niečom pozemskom, ako som už
uviedol. Je ich prirodzene ešte oveľa viac.
Kto si ale
privlastní nejaký sklon, ten na ňom „visí“, ako toto slovo správne vyjadruje.
Visí tým, lipne na hrubohmotnom, keď sa dostane na druhý svet, aby sa ďalej
vyvíjal, a nedokáže sa od toho zas ľahko odpútať, je teda brzdený,
zdržiavaný! Dá sa to tiež nazvať kliatbou, ktorá ho ťaží ako bremeno. Proces
je ten istý, akokoľvek sa slovne vyjadrí.
Ak však počas
svojho pozemského bytia stavia nadovšetko Boha, a to nielen vo svojich
predstavách alebo len slovne, ale v cítení, teda pravdivo a úprimne, v
báznivej láske, ktorá ho púta ako k nejakému sklonu, tak bude skrze túto
väzbu rovnakým účinkom okamžite spieť ďalej smerom nahor, keď príde na druhý
svet; lebo úctu a lásku k Bohu si vezme so sebou, ona ho drží a unáša napokon
do raja, miesta prebývania čistých, všetkého bremena zbavených duchov,
ktorých spojenie speje len k Božej svetlej Pravde!
Dbajte preto
prísne na dodržiavanie tohto prikázania. Ochráni vás predmnohými nepriaznivými
osudovými nitkami.
|
Abdruschin
