Pripravené pre TEDx (príspevok nebol vybratý)
Bratislava, 2015
Duševný život človeka sa od
inštinktívneho života zvierat líši najmä tým, že človek je schopný slobodnej
tvorby. Kultúra pozostáva z tvorivých činov géniov v oblasti vedy, umenia
a náboženstva. Ale pramene tvorivosti sú pre psychológov
a antropológov stále veľkou záhadou.
Už Rimania sa pýtali, prečo
sa vynikajúce osobnosti neobjavujú po jednom a náhodne roztrúsené na
časovej osi, ale v tvorivých vlnách. Hviezdne osobnosti tvoria súhvezdia.
Spomeňme napríklad konšteláciu veľkých hudobných skladateľov okolo roku 1800,
veľkých astronómov okolo roku 1600 alebo maliarov okolo roku 1500.
Takéto prílivy tvorivosti
sa vracajú periodicky a často sa odohrávajú na viacerých miestach na Zemi
súčasne. Napríklad rozkvety medicíny sa odohrávali periodicky
a synchrónne na Západe aj na Ďalekom Východe Podobne rozkvety
dejepisectva. Veľkí lekári či dejepisci tvorili súčasne vo vzdialených
civilizáciách, aj keď nevedeli o sebe navzájom a ich diela sú
pôvodné.
Prečo tvorivosť prekvitá
práve v nejakom čase, na nejakom mieste, v nejakej tvorivej oblasti –
a nie inde, inokedy alebo v inom smere? Kultúrna antropológia nemá
hypotézu, ktorá by to systematicky objasňovala. Vlny tvorivosti sa nedajú
vysvetliť dedičnosťou, pretože ľudský genóm nepodlieha v krátkom časovom
horizonte podstatným zmenám. No nedajú sa plne vysvetliť ani žiadnymi lokálnymi
sociálnymi podmienkami, ktoré by priali rozvoju talentov. Synchrónna
a periodická tvorivosť musí byť podmienená dajakým celosvetovým
a dlhotrvajúcicm faktorom.
Akej povahy by mohol byť
tento faktor? Zdá sa, že kultúrne epochy vznikajú zdôraznením rozličných
duševných schopností/vlastností v kolektívnom vedomí. Napríklad
v baroku sa akcentovalo vnímanie; svojou obrazotvornosťou pripomínalo
detskú psychiku a malo nábeh k hysterickej štruktúre. Absolutizmus
hľadal istotu, stabilitu a poriadok; pripomínal stareckú psychiku
a obsedantno-kompulzívny typ. Romantizmy, ktoré sa v dejinách vracajú
pravidelne, odzrkadľujú všetky znaky typické pre pubertu: od zaľúbenosti až po
odpor k autoritám.
Čo by mohlo spôsobovať
takúto periodickú re-konfiguráciu kolektívneho vedomia? Matematický
génius a samouk Šrínivása Rámanudžan začiatkom 20. storočia prekvapil
vedecký svet. Objavil veľké množstvo vysoko originálnych matematických identít.
Na otázku, odkiaľ čerpá svoje objavy, odpovedal, že mu ich vo sne zjavuje
bohyňa Námagiri. Princetonský psychológ Julian Jaynes sa domnieva, že
v časoch pred Homérom bol ľudský mozog inak uspôsobený. A takéto
zážitky zjavenia boli súčasťou bežného vedomia. Jedna časť mozgu vypracovala riešenie,
odpoveď na novú situáciu – a v inej časti mozgu si ju človek uvedomil
ako živú halucináciu, víziu či hlas boha.
Stredovek v zásade
pripisoval všetky tvorivé inovácie inšpirácii vyšších bytostí. Náuka
o anjeloch popisovala predovšetkým sedem klasických božstiev alebo
archanjelov, ktorí sa cyklicky striedajú ako duchovia času. Každý z nich
vládne určitý počet rokov a inšpiruje sebe vlastný typ vied, umení
a mravných cností. Michael, archanjel Slnka inšpiruje filozofov. Rafael,
archanjel Merkúra je patrónom lekárov. Anael, archanjel Venuše je múzou
básnikov a hudobných skladateľov. Atď. Angelológiu môžeme pochopiť ako
predvedeckú typológiu osobnosti. A démonológiu ako typológiu porúch
osobnosti.
Prestali sme síce veriť na
sedem nebeských inteligencií. Ale zistili sme, že mozog je stavaný modulárne
a človek má viacero inteligencií. Podľa Howarda Gardnera je ich sedem či
osem: 1. logicko matematická (abstraktná) inteligencia; 2. verbálna (jazyková);
3. priestorová (vizuálna); 4. kinestetická (telesná, pohybová); 5. interpersonálna
(sociálna, emocionálna); 6. intrapersonálna (introspektívna); 7. prírodná
(vnímavá, pozorovacia); 8. muzikálna (hudobná). Tieto inteligencie navzájom
spolupracujú, ale sú relatívne nezávislé: môžu sa jednotlivo porušiť alebo
rozvíjať nerovnakým tempom. Svojím obsahom veľmi dobre zodpovedajú klasickým
siedmim božstvám staroveku.
Krivky tvorivosti
v dejinách kultúry sa skutočne zhodujú s tým, čo predpovedala stará
náuka o anjeloch. Tu je napríklad filozofická tvorivosť
v dejinách Západu – koreluje s tradičnými obdobiami archanjela
Michaela. Znamená to, že angelológia nebola len špekulatívna teória.
Zachycovala empirické zákonitosti premien kolektívnej psychiky. Išlo
o intersubjektívne zážitky - ľudia podávali správy o podobných
zjaveniach nezávisle od seba na rôznych miestach na Zemi
a v pravidelnom rytme.
Čo by mohlo zosúladiť
tvorivú aktivitu myslí po celom svete do jedného rytmu? Vyžaduje si to nejaký
externý synchronizátor. S naším zaslúžilým chronobiológom, profesorom
Miroslavom Mikuleckým sme sa pokúsili nájsť nejaký periodický kozmofyzikálny
faktor, ktorý by za to mohol byť zodpovedný. Nenašli sme ho ani v slnečnom
vetre, výkyvoch geomagnetizmu ani v klimatických cykloch.
V niektorých prípadoch
sme však bližšie určili okruh orgánov, ktoré sa na tých rytmoch podieľajú.
Periodické romantizmy sú obrazom psychiky, ktorá je typická pre zvýšenú hladinu
pohlavných hormónov. Pohlavné hormóny ukončujú rast kostí a prejavili by
sa nižším vzrastom. Nemecká štúdia desaťtisíc kostier z uplynulých dvoch
tisíc rokov skutočne potvrdila, že ľudia boli najmenší práve vtedy, keď som to
predpovedal, zhruba každých 500 rokov.
Ďalšie rytmy by mohli byť
spojené so striedavou aktivitou hemisfér mozgu. U jednotlivca sú mozgové
hemisféry striedavo aktívne v 90-minútovom cykle. Podobným cyklom
prechádza ľudská kultúra ako celok každých 500 rokov. Toto sú dejiny matematiky. Príklon ku geometrii sa pravidelne striedal s príklonom
k aritmetike a algebre. Geometrické, priestorové úlohy sa riešia v pravej
hemisfére mozgu. Naopak v ľavej hemisfére sa nachádza Brocovo centrum reči
a blízko neho centrum, ktoré spracúva algebraické výrazy.
Roger Sperry dostal
Nobelovu cenu za objav funkčnej lateralizácie mozgových pologúľ. Ale už
dvetisíc rokov pred ním kňazi a mudrci opísali funkciu oboch pologúľ a ich
rytmické striedanie, len to vyjadrili obraznou rečou: hovorili o božstvách
a nebeských fluidách, o Slnku a Lune, o duševnom zlate
a striebre. Predvídali aj najdôležitejší záver Sperryho výskumu: že najúspešnejší
sú tí ľudia, čo dokážu obe hemisféry prepojiť a uviesť do rovnováhy.
Dejepisný výskum nás priviedol z inej strany k rovnakému poznatku: že
tvorivosť vrcholí na prechode od jedného typu kultúry k druhému, keď sa
protikladné duševné princípy oceňujú ako rovnocenné a vyvažujú sa
navzájom. Jednostranne vyhranené epochy smerujú k stagnácii.
Plynie z toho významný
podnet pre pedagogiku: Kľúčom k tvorivosti je všestrannosť. Harmonický
rozvoj všetkých schopností vychováva slobodnú osobnosť so samostatným úsudkom.
Naše deti budú viac ľuďmi, ak sa nebudú predčasne špecializovať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Komentáre sú moderované.