nepublikované vo Svete Grálu
Rozhovor s Emilom
Pálešom
Už dlhý čas je predmetom vášho záujmu aj skúmanie civilizačných vzorcov,
respektíve politických systémov či foriem vládnutia v priebehu dejín
ľudstva. K akému poznaniu ste dospeli?
Pozorujem, že forma vlády súvisí s premenami hodnotového rebríčka. Ak
postavíme určité hodnoty na najvyššie priečky, dostaneme tomu zodpovedajúci typ
náboženstva, umenia, vedy, filozofie, ale aj politickej a ekonomickej
organizácie. Spoločnosť, ktorá túži po poriadku, istote a trvalých
hodnotách, inklinuje k monarchii. Tam, kde sa nadovšetko cení sloboda
jednotlivca, dožadujú sa demokracie. Ospevovanie sily vynáša do čela vojakov
a vznikajú vojenské diktatúry. Kde sa uctievali peniaze, moc plynula
k boháčom a gildy obchodníkov vytvárali meritokracie. Ak sa všetko
podriadilo a slúžilo náboženským ideám, moc prešla do rúk kňazstva,
a to voláme teokraciou. Ale sú či boli aj také mysticky a citovo
založené obdobia, kedy sa cení krása a vládne veľa žien či vodcov
s osobnou charizmou.
Striedajú sa tieto spôsoby realizácie moci náhodne alebo je v tom
nejaký poriadok, zákonitosť, rytmus?
Zdá sa, že v mnohorakosti dejín je obsiahnutý aj nejaký zákonitý
rozmer. Nič sa neopakuje rovnako, ale podobné základné motívy sa vracajú.
Ľudská psychika má totiž svoju štruktúru a dynamiku, obsahuje archetypálne
sily v istých vzájomných vzťahoch – a dejiny to odzrkadľujú.
Napríklad demokracia a monarchia tvoria dvojicu protikladných princípov,
ktoré sa kyvadlovo striedajú. V čase aténskej demokracie sa parlamenty
utvárali po celom svete, štáty sa rozdrobovali a triumfoval
individualizmus. O dvesto - tristo rokov to už bolo naopak: všade sa
centralizovalo, územia sa spájali do väčších celkov, moc sa sústreďovala
v rukách cisárov a jednotlivec sa mal podriadiť systému. A tak
sa to opakuje pravidelne. Je to celosvetový, periodický pohyb.
Spomínate viacero politických systémov, ktorý je podľa Vás najlepší?
Ani jeden vyhranený typ – všetky sú totiž jednostranné, majú svoje silné
a slabé stránky. Už antickí mudrci Platón a Aristoteles si kládli
otázku aká ústava je najlepšia a pochopili, že rôzne ústavy sú vhodné pre
rôzne založených ľudí, podľa ich povahy. Typy ústav priamo odvodzovali od typov
osobnosti. Usúdili, že vláda aristokracie je vhodná vtedy, ak nejaká vrstva
vysoko prevyšuje ostatných cnosťou. Ak sú si približne rovní schopnosťami, nech
sa na vláde podieľajú radšej všetci, než aby malá skupina ovládala ostatných.
Nehovorili, ako my dnes, že demokracia je vždy a všade najlepšia. Ani že
monarchia je jediný správny systém, ako sa to presadzovalo v čase
absolutizmu. Každá ústava predpokladá a vyžaduje si určité cnosti, na
ktorých je založená.
Čo ak tie cnosti v spoločnosti chýbajú?
Dôjde k prevratu, lebo nefunkčnú ústavu je potrebné nahradiť niečím
iným, životaschopným. Platón či Ibn Chaldún hovoria o zákonitom striedaní
ústav v istom poradí (anacyclosis). Monarchiu vystrieda
aristokracia, potom demokracia, po ktorej vždy nasleduje ochlokracia (chaos,
vláda davu) a znova monarchia. Tušili v tom akúsi vnútornú súvislosť
a nevyhnutnosť. Vynikajúce, príkladné osobnosti založia kráľovstvo. No ich nasledovníci
– rozmaznaní privilégiami a blahobytom – začnú moc zneužívať. Ľud sa
dožaduje slobody a účasti na vláde. Nastolí demokraciu, ale čoskoro si ju
začne vykladať ako ľubovôľu a vznikne chaos. Z neho sa zrodí opäť
túžba po poriadku a pevnej vláde. Demokracia zdôrazňuje slobodu, monarchia
hierarchický poriadok. Jedno aj druhé sa časom zvrhne a splodí svoj
protiklad. Takto sú ústavy nútené striedať sa pre svoju jednostrannosť
a nedokonalosť.
Dalo by sa toto striedanie systémov nahradiť nejakou symbiózou najlepšieho
v jednom celku? Akousi všestrannou ústavou?
Áno, ale museli by sme sa usilovať o všestranný typ človeka, ktorý by
harmonicky rozvíjal všetky rozmery osobnosti. Pochopiť a
uplatňovať celistvú, živú pravdu. V nej sa všetky (zdanlivo aj
protikladné) princípy harmonicky dopĺňajú a každý z nich má svoje
oprávnenie. Žiaľ, každý skôr presadzuje niečo jednostranné podľa svojej osobnej
životnej situácie. Namiesto živej múdrosti pestujeme mŕtve schémy. Ľudia si
potom nevedia predstaviť, ako by mohla existovať sloboda a súčasne
hierarchia, ako by sme mohli byť spravodliví a súčasne láskaví, solidárni.
Spoločnosť sa tak rozpadá do nezmieriteľných táborov, na liberálov
a konzervatívcov, na pravicu a ľavicu...
Keby sa nám podarilo živým spôsobom, organicky skĺbiť všetky základné
princípy – to by bola univerzálna, ideálna ústava. K tomu dospeli aj
mudrci antiky. Napríklad Polybios vysvetľoval veľkosť Ríma tým, že
v rímskej ústave sa podarilo spojiť prvky monarchie, aristokracie
a demokracie do jedného celku. Rímski konzuli boli pozostatkom
niekdajšieho kráľovského úradu, aristokraciu predstavoval senát zložený výlučne
z patricijov a plebejci mali svojich tribúnov ľudu
s demokratickým právom veta.
Bola by volená monarchia takým skĺbením kráľovstva a demokracie?
V stredovekej Európe sa volil rímsko-nemecký cisár a aj poľská
šľachta si volila kráľa.
Nie – to treba poňať oveľa hlbšie. Svet je dnes taký zložitý, že ho
nemôže riadiť žiadna jednotlivá osoba ani úzky kabinet. Oba princípy sa
musia živo skĺbiť v mysli každého jednotlivca. Všetci ich musíme
uplatňovať na správnom mieste v správny čas a vyvarovať sa ich
tienistých stránok.
Výhodou monarchie bola stabilita, dlhodobé myslenie, rozhodnosť. Kráľ bol
od narodenia pripravovaný viesť. Ale vyššie stavy si mohli byť isté svojím
privilegovaným postavením, zlenivieť, zneužívať moc. Široké vrstvy boli
vylúčené z rozhodovania a demotivované. Demokracia zapája všetkých,
umožňuje odvolať vládnucich predstaviteľov bez násilia, nedovolí im stratiť
spojenie s myslením a potrebami obyčajných ľudí. Vynáša však do čela
demagógov, ktorí sa zameriavajú na krátkodobý úspech v najbližších voľbách
a opierajú sa o nerozumnú, ľahostajnú väčšinu. Výsledkom sú
krátkozraké a sebazničujúce činy, často neschopnosť sa vôbec dorozumieť
a konať, ako aj neustále chaotické zmeny smerovania štátu – to je
odvrátená strana demokracie
Rovnosť a sloboda všetkých ľudí sú všade proklamovaným ideálom súčasnej
demokracie. Mali by sa niečím podmieňovať?
Rovnosť a rovnakosť sú dve veci. Tá prvá sa týka šancí a tá druhá
toho, čo kto zo seba urobil vlastným úsilím. Moderná demokracia stavia na
obrovskom nepravdivom predpoklade – ignoruje skutočnosť, že medzi ľuďmi sú
priepastné rozdiely v stupni duchovného vývoja. Aspoň v odbornej
oblasti ešte uznávame hierarchiu: nezveríme stavbu mosta či atómovej elektrárne
neodborníkom. No v politickej, právnej a iných oblastiach to
bezstarostne robíme. Dav hlupákov potom prehlasuje mudrca; vlastenec hlasuje
vedľa sebca, ktorý má v úmysle škodiť celku. Slovo chronického klamára má
pred súdom rovnakú váhu ako slovo muža, ktorý by krivo nesvedčil ani keby mu
šlo o život. Takou mravnou slepotou ranená spoločnosť ťažko napreduje.
Ak odmietame odzrkadliť prirodzenú nerovnosť, nevzniká rovnosť, ale
zvrátená podoba nerovnosti: sociopati a mravná spodina bohatnú, zmocňujú
sa vedenia a šikanujú šľachetných, pracovitých ľudí, z ktorých žijú.
Podobne je to so slobodou: želáme si slobodný systém, ale vnútorne sme
neslobodní – a nepracujeme na našej psychike, aby sme sa zbavili ilúzií,
závislostí a podobne. Výsledok musí byť nesloboda, napriek politickým
deklaráciám o slobode človeka.
Ľudia by nemali mať rovnaké práva?
Každý človek má možnosť rozvíjať rovnaký mravný potenciál a preto musí
mať dvere otvorené k potenciálne rovnakým právam. Ak ale mylne
predpokladáme, že ho už rozvinul a všetci sme rovnakí, zavádzame jednotný
právny systém pre všetkých. Ten potom môže byť optimálne nastavený len na
priemerného človeka – musí zodpovedať jeho mravno-poznávaciemu stupňu vývoja.
Príliš jemné a ušľachtilé právne predstavy medzi hrubými ľuďmi by boli
chybou, lebo by neboli ani pochopené ani uplatňované. A naopak, príliš
hrubé medzi jemnými by boli zbytočné a škodlivé. Jednoliaty systém práv
šitý na priemerného človeka je potom nevhodný pre všetkých ľudí nad aj pod
priemerom. Pre tých na nižšom stupni mravného vývoja znamená až príliš široký
priestor slobody. Sú v pokušení ho zneužiť, premárniť, zlenivieť. Nedokážu
ešte sami seba viesť zvnútra tak, aby sa to neobrátilo proti nim. Potrebujú pevnejšie
pravidlá ako oporu a vedenie vo veciach, ktoré presahujú ich obzor. Aj
dieťaťu postupne rozširujeme kompetencie úmerne tomu, ako rastie
a osamostatňuje sa. Ak prehlásim päťročného za dospelého, pokazím jeho
zdravý vývoj. Na opačnej strane je ten istý systém práv zbytočne sužujúci
a brzdiaci pre ľudí mravne pokročilejších. Šikanovanie a formality im
len bránia pri dobrom diele, ktoré robia dobrovoľne aj bez kontroly.
Lenže kto určí, kto je už duchovne zrelší a kto menej?
Ak sa práva začnú spájať s povinnosťami a zodpovednosťou, každý
sa zaradí sám. Každý si rozmyslí, na čo má – aby neskončil v dlhoch alebo
vo väzení. Ak si trúfa, má možnosť; no ak zistí, že sa precenil, sám sa zaradí
nižšie. Poviem príklad. Jedno dievča mi raz rozprávalo, ako požiadala svojho mobilného
operátora o jednosmerný telefón – aby ona sama nemohla telefonovať. Na môj
údiv mi to vysvetlila: nedokážem sa ovládať, priveľa volám, nezaplatím účet
a potom mi vypnú telefón celkom. Takto môže volať aspoň priateľ mne. Koľké
sebapoznanie! Keby to ohodnotenie zaznelo z mojich úst, urazila by sa. Ale
takto to vysvetľuje ona mne. Keby sme slobody spájali so zodpovednosťami
a práva s povinnosťami, spoločnosť by sa rozvrstvila samočinne.
Rozvrstvením spoločnosti podľa duchovnej zrelosti máte na mysli napodobenie
zákonov stvorenia?
Áno. Vo veľkom reťazci bytia je to tak, že vyššie, teda duchovne
vyspelejšie bytosti sa skláňajú k nižším, pomáhajú a odmenou im je
ich vlastný rast. Napríklad, čo je platné Rómom z chatrčí, že sme ich
vyhlásili za rovných a slobodných? Je to pre nich pohroma. Je to nepravda
– a preto si nenájdu v konkurencii prácu, ošmeknú ich úžerníci, ich
deti nebudú mať dosť disciplíny, aby sa samé učili a zostanú negramotné.
Čo spravím, ak za mnou príde prosiť o pomoc? Môžem preňho vytvoriť len
niečo primerané jeho schopnostiam, ale s pevnejšími pravidlami. Zúženie,
zmenšenie sveta je láskavosť, opora, aby sa motivačne zachytil o reálne
ciele a silneli mu vlastnosti. Dostaneš pomoc, ale ja ti poviem, čo
urobíš: prestaneš piť, prídeš včas do práce, čisto oblečený. A budeš mať
len tri deti, lebo o štvrté sa ti starať už nehodlám. A ak príde, že je
slobodný, nepotrebuje ma – tým lepšie, nech sa postará o seba sám.
Populistickí politici skazili svet bludom, že človek má nejaké nepodmienené práva,
napríklad čerpať zdroje od spoločenstva, ktorého hodnoty si nectí a ani sa
o ne nesnaží; alebo rozhodovať o počte detí, o ktoré sa majú
starať druhí.
Viete navrhnúť mechanizmus, ako tieto myšlienkové princípy preniesť do
praxe?
Podľa mňa treba začať s pojmom cti, naučiť sa rozlišovať ľudí podľa
charakteru. Kedysi bola spoločnosť rozvrstvená na stavy. Šľachtic bol ten,
u koho sa dalo apelovať na vedomie cti. Vyjadrovalo to vývojový stupeň, na
ktorom sa zvnútorňuje morálka. U ostatných sa rátalo s tým, že
dodržiavajú mravy len pod dozorom, zo strachu či pre výhody. Existuje niečo ako
duchovné šľachtictvo, rýdzosť charakteru, ktorá nie je kúpiteľná ani
zastrašiteľná.
Slobodne spolurozhodovať o celej krajine je česť, privilégium, ktoré
si treba zaslúžiť. Patrí tým, čo majú chrbticu a nekladú svoj okamžitý
osobný prospech nad všetko ostatné. Tým, čo myslia na svoju krajinu ako na
celok, čo myslia aj na budúcnosť. Ostatní nemajú rozhodovať o zákonoch,
nemajú mať právo voliť, ani byť volení do parlamentu. Niekto to musí povedať
prvý. V starých Aténach boli morálne kriví ľudia vylúčení
z hlasovania ako atimios – ľudia bez cti a hodnoty.
Iní, čo sa nezúčastňovali spoločenského diania, sa nazývaliidiotés.
Nehlasovali všetci, hlasovali len ľudia slobodní, schopní uvažovať nezávisle,
čestní a uznávajúci isté spoločné hodnoty. Tí ostatní by neprispeli
k lepšiemu a pravdivejšiemu výsledku, práve naopak.
No ako by prakticky vyzerali nové zákony? Dodržiavali by sa, keby nedošlo
aj k zmene v hodnotovom rebríčku ľudí?
Zneužívali by sa. Legislatívne mechanizmy fungujú vždy až vtedy, keď ich
väčšina chápe a plní dobrovoľne. Skokové spoločenské inžinierstvo, kedy sa
dokonalá predstava naraz aplikuje s ľuďmi, ktorým je cudzia, končí
nešťastím. Nezačínajme žiadnym mechanizmom – proste zmeňme naše hodnoty.
Začnime sa usilovať o poznanie pravých hodnôt a o ich
uplatňovanie. Ak má ísť o trvalú zmenu, musí sa začať ako duchovný,
kultúrny prúd. A musí byť postupná. Treba objavovať a overovať prvky,
ktoré sa spoja do systému a nakoniec nájdu aj svoju formálnu, písomnú
podobu v zákonoch.
Napríklad OSN nedávno oznámila, že zavedením bezolovnatého benzínu sme
ušetrili 3,5 % celosvetového hospodárskeho produktu, pretože toľko nás
každoročne stáli škody na zdraví a psychike ľudí spôsobené olovom.
Podplatení experti po desaťročia zdržovali toto rozhodnutie
a presvedčovali svet, že olovo v benzíne je neškodné. Svet je
plný takých klamstiev a keby sme prestali s klamaním, zvýšila by sa
efektivita všetkých procesov na dvoj i trojnásobok, ak nie viac. Naši
predstavitelia sa hádajú o desatiny percenta HDP, hľadajú riešenia
v legislatíve, ekonomike, stupňovaní technického pokroku. Pre tieto
„dôležité“ veci vraj nemajú čas na duchovnú múdrosť. V skutočnosti
neexistuje nič praktickejšie, ako mravné uvažovanie a mravné poznanie.
Neresti viažu a pohlcujú väčšinu našej energie vo vzájomných bojoch,
ničení a plytvaní – podobne ako sa veľké sily spútali navzájom
v jadre atómu. Troška cnosti by uvoľnila obrovské sily navyše.
Toto je vynikajuci clanok. Som rad, ze som vas spoznal oboch osobne: Emila Palesa, aj Juraja Sitara. :)
OdpovedaťOdstrániť