Martin Hruštínec
Na Slovensku nič neobvyklé, keď
žena domov z práce príde a čaká ju ďalšia. Hneď sa pustí do varenia, prania, upratovania
a popritom všetkom s dieťaťom domácu úlohu píše. Pokiaľ nemá umývačku
riadu, po večery poumýva aj ten. Ráno ešte stihne raňajky a desiatu deťom pripraviť.

To by bolo kriku ak by matka
nejakým spôsobom chcela prinútiť dieťa upratovať, ktoré sa doteraz celé
poobedie hralo na notebooku alebo pozeralo porno. Hneď by sa odvolávalo na
svoje ľudské práva. Ale pozor, sluha
žiadne práva nemá.
Tak sa zdá, že jedinou
povinnosťou dnešného dieťaťa je dobre sa učiť. A keď v škole nie sú
problémy, tak úloha je splnená, preto matka, vlastne domáci sluha, nemá čo
vyžadovať od syna či dcéry, keď oni už svoju úlohu vykonali! Toto je žiaľ
reálny stav v našich domácnostiach.
Ako k tomuto neblahému stavu
došlo a ako z neho von?
U bábätka úplne prirodzene očakávame
jeho plnú závislosť na rodičoch. Nikto predsa nebude chcieť, aby si pripravilo
večeru alebo išlo na nákup. Veď ono nevie ešte ani chodiť či rozprávať. Čím je
však staršie, tým viac zručností nadobúda. Od staršieho dieťaťa už môžme
upratanie hračiek očakávať. Už deťom v predškolskom veku by sme mali
vštepovať také návyky ako pospratovanie si taniera a príboru, upratanie
postele a pod. Pre desaťročné dieťa musia byť absolútne samozrejmé pomocné
práce v domácnosti či už pri upratovaní, varení, na záhrade atď. Lenže
stav je taký, akoby sa rodič niekde pozabudol. Ten jeho pätnásťročný syn už
nemá päť mesiacov. Jemu už netreba nosiť večeru pod nos ako keď mal jeden rok. A to
je aj jedna z príčin kedy automaticky konáme tak, ako by naše deti boli
stále batoľatá.
Ďalej čo si spoločnosť nevie
alebo nechce uvedomiť je skutočnosť, že láska v sebe obsahuje aj prísnosť.
Láska je to, čo druhému prospieva a nie to, čo sa druhému páči. Keď my
naše deti budeme k pohodlnosti a lenivosti vychovávať, tak im nesmierne
škodíme. „Doniesla som ti čajíček do postieľky, a aj raňajky som ti
spravila“, povie matka svojmu pätnásťročnému synovi. Týmto ho učí lenivosti,
jeho duševné i duchovné schopnosti ochabnú, a keď raz príde do
zamestnania vari bude vykrikovať: „pán vedúci, už ste mi spravili kávu?
A aj raňajky mi spravte a zajtra si sem prinesiem posteľ.“ Život je
tvrdý a človek ľahko môže prísť o zamestnanie. Lenže ako chcú rodičia
dosiahnuť, aby sa dieťa dokázalo v živote uplatniť, keď mu svojou výchovou
vezmú všetku sviežosť a silu? Z ich strany to nie je žiadna pomoc,
skôr hádzanie polien pod nohy, aj keď to myslia dobre. Mama urobila zo seba
slúžku mysliac si, že koná dobre, pričom dieťa oslabuje.
Matka Jána Krstiteľa Alžbeta
vedela, že jej dieťa je výnimočné, preto sa rozhodla mu pomôcť tým, že musel
doma pomáhať ako sa dalo. Musel si plniť svoje povinnosti, lebo len tak
nadobudol duchovnú silu, čulosť a pružnosť. Nenechala ho lenivo sedieť pri
peci s tým, že však on je výnimočný preto si to zaslúži. Nie.
Preto ak chceme našim deťom
naozaj ale skutočne naozaj pomôcť, aby boli svieže, čulé, plné života, musíme
od nich vyžadovať protihodnotu za našu starostlivosť. Koľko dieťa spraví, toľko
dostane na tanier. Keď spravilo na 25 percent, tak dostane len 25 percent
z porcie. Keď spraví všetko čo malo, dostane plnú dávku. A tu si
dieťa vštepí ešte jednu veľmi dôležitú vec a síce, že len dávaním môže
brať. Veď aj v živote dostane výplatu až za vykonanú
prácu. Skôr nie. Mali by sme pochopiť, že škola a školské povinnosti nie
sú práca. Škola pomáha mladému človeku nadobudnúť zručnosti, aby tieto následne
v budúcnosti (alebo aj v prítomnosti) využil v pracovnej činnosti.
Akékoľvek štúdium teda nie je práca, len príprava na prácu.
Postavme teda našu výchovu na
skutočnej pomoci a uvidíme zmenené správanie našich detí k lepšiemu –
teda k dynamike, živosti , priebojnosti, čulosti a skutočnej radosti
z dobre vykonanej práce a so spoluúčasti na spravovaní
domácnosti. Len vtedy vám dieťa bude skutočne vďačné.
Teraz sa ešte vráťme
k smutnému bodu kedy sa z manželky stala domáca slúžka svojho
manžela. Pre neho sa práca končí odchodom z práce, doma regeneruje zväčša
na gauči. Naopak, pre ženu doma nastáva druhá zmena. Došlo k tomu opäť
tak, že v spoločnosti je zaužívaná láska ako niečo zmäkčilé a povoľné.
To však nie je pravda. Žena má preverovať či neučí svojho manžela lenivosti
tým, že sa o všetko stará len ona. Je prirodzené, že žena je
v domácnosti skutočnou kráľovnou a vie sa o ňu lepšie starať ako
muž. Ale to neznamená, že všetka ťarcha bude na nej. Muž má žene pomáhať
a nerušiť harmóniu domova.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Komentáre sú moderované.