O líbyjskom projekte Veľkej rieky vybudovanej
človekom (The Great Man-Made River), napriek jeho veľkosti a prínosu pre
krajinu, sa vo všeobecnosti vie prekvapivo málo. Možno preto, že svetové média
by museli informovať o veľmi odlišnom obraze Muammara Kaddáfiho. Nie
teroristu chamtivého po petrodolároch, ale staviteľa a človeka, ktorému
záležalo na svojej krajine a jej obyvateľoch. Ale projekt Veľká rieka je
najlepším pamätníkom zosnulého plukovníka.
Projekt Veľkej rieky je vlastne vodovod, ktorý
zásobuje vyprahnuté oblasti Líbye (90 % územia celej krajiny) pitnou vodou
pochádzajúcou z podzemných prameňov v južnej časti krajiny. Odborníci
začali pracovať na tomto veľkom projekte s rozpočtom 25 miliárd dolárov
začiatkom osemdesiatych rokov 20. storočia a k okamihu vypuknutia
vojnového konfliktu bol takmer dokončený.
Systém pracuje spôsobom, že sa voda čerpá z hĺbky
niekoľko stoviek metrov zo štyroch obrovských podzemných sladkovodných jazier
pod oázami Hamada, Morzuk a Sirt, ide o také množstvo, že by to úplne
stačilo na zaplavenie krajiny veľkej ako Nemecko a hĺbka jazera by bola
100 metrov.
Voda tečie pod povrchom zeme potrubím o priemere
4 metre a dĺžka celkového potrubia je 4000 km. Projekt je možné právom
nazvať ôsmym divom sveta, cez púšť každý deň prepraví 6,5 miliónov metrov
kubických vody. 70 % vody ide pre potreby poľnohospodárstva, 28 % pre
obyvateľov a zostávajúca voda ide pre potreby priemyslu.
Veľká rieka je najväčší zavlažovací projekt na svete
a nedá sa porovnať ani so sovietskym projektom v Strednej Ázii,
ktorého cieľom bolo zavlažovanie bavlníkových plantáži a ktorý viedol ku
katastrofe vyschnutia Aralského jazera. V Líbyi sa na zavlažovanie využíva
podzemný zdroj vody, ktorý je stabilnejší ako povrchový zdroj. Odborníci
verili, že podzemné zásoby budú stačiť do doby, keď budú vyvinuté iné možnosti
získavania pitnej vody.
Do vojenského konfliktu Veľká rieka zavlažovala okolo
160 tisíc hektárov pôdy pre poľnohospodárske účely. Časť zveľadenej pôdy
plánovala vláda rozdeliť pre malých farmárov dodávajúcich potraviny na vnútorný
trh krajiny. Veľké farmy mali byť zamerané na produkciu v súčasnosti
importovanej produkcie ako je pšenica, ovos, kukurica a jačmeň. Na povrch
vyvedené pramene slúžili ako napájadlá pre zvieratá.
Projekt budovala Líbya na vlastné náklady, a to
všetko vedie k určitým myšlienkam na základe toho, že kontrola nad vodnými
zdrojmi sa stáva čoraz významnejším faktorom svetovej politiky. Možno vojna
v Líbyi bola prvou vojnou o vodné zdroje. Pokiaľ sú pravdivé
tvrdenia, že líbyjské podzemné zdroje pitnej vody by mali stačiť na 5000 rokov,
tak mozaika do seba zapadá.
Jeden meter kubický krištáľovo čistej vody
s prihliadnutím na náklady a dopravu vychádza líbyjskú vládu 35
centov. Pokiaľ vezmeme do úvahy cenu jedného metra kubického pitnej vody
v európskych krajinách v priemere 2 eurá, tak cena zásob artézskej
vody v podzemných zásobníkoch Líbie predstavuje okolo 60 miliárd eur.
Takýto objem zdroja, ktorého cena vo svete neustále rastie, môže vyvolávať
záujem minimálne rovnaký ako je ropa.
Je logické predpokladať, že Líbya bola plne schopná
rozšíriť svoj vplyv v regióne trpiacom nedostatkom vody a začať
v susedných krajinách zelenú revolúciu v priamom, aj prenesenom
zmysle slova. S vyriešením zavlažovania severoafrických polí by sa väčšina
problémov s nedostatkom potravín vyriešila veľmi rýchlo a zabezpečila
by krajinám ekonomickú nezávislosť.
Výpočty ukázali, že vybudovanie vodovodného systému
umožňujúceho dopravu vody z Južnej Európy by stáli Líbyu 1 líbyjský dinár
za 0,74 m3 vody. Doprava po mori by vyšla 1 líbyjský dinár za 1,05 m3 vody
a projekt Veľká rieka umožnil získať 9 m3 vody za 1 líbyjský dinár.
Vodný projekt Líbye bol skutočnou fackou do tváre
celému Západu, keďže Svetová banka a ministerstvo zahraničia USA
presadzovali iba pre nich samých výhodné riešenia, ako napríklad projekt
odsoľovania morskej vody v Saudskej Arábii, ktorý produkuje 1 m3 vody za 4
doláre. Vysoký deficit vody je výhodný pre tieto svetové korporácie, pretože
udržuje vysokú cenu vody. Projekt Veľká rieka umožnil Líbyi upustiť od nákupu
vody a získať nezávislosť v zásobovaní pitnou vodou.
Projekt splnil svoju historickú úlohu a je
inšpiráciou aj pre ďalšie africké krajiny. Jeden z najväčších podzemných
zásobníkov pitnej vody sa nachádza pod krajinami: Líbya, Egypt, Sudán, Čad
a druhý pod krajinami: Líbya, Tunis, Alžírsko. Horlivý stúpenec myšlienky
Veľkej rieky bol aj egyptský prezident Husní Mubarak.
Pre lepšie pochopenie významu projektu Veľkej rieky
postačí povedať, že v susednom Egypte za posledných 20 rokov boli projekty
zlepšenia zavlažovania a zásobovania krajiny vodou sabotované Svetovou
bankou a Medzinárodným menovým fondom. V roku 2010 sa Američania
snažili spustiť v Turecku svoj vodný projekt – Middle East Water Summit,
ktorý zamýšľal realizáciu odsoľovania morskej vody za cenu 4 doláre za 1 m3
vody. Prítomnosť konkurencie v tejto veci je pre USA z pochopiteľných
príčin nevýhodná.
Vodné zdroje sa v regióne Blízkeho Východu
a Severnej Afriky zmenšujú. Počet krajín s nedostatkom vody sa zvýšil
z 3 v roku 1955 – Bahrajn, Jordánsko, Kuvajt na 11 v roku 1990,
vrátane Alžírska, Somálska, Tunisu, Spojených arabských emirátov a Jemenu.
Očakáva sa, že ešte minimálne 7 krajín sa pridá do tohto zoznamu do roku 2025.
Kritická situácia s vodnými zdrojmi už splodila konflikty na Blízkom
Východe a v Severnej Afrike, medzi Tureckom a Sýriou kvôli riekam
Tigris a Eufrat a tiež medzi Egyptom, Sudánom a Etiópiou kvôli
rieke Níl.
Je zaujímavé, že 1. septembra 2010 vo svojom prejave
na oslavách výročia začatia výstavby projektu Veľká rieka Muammar Kaddáfi
povedal: „Teraz, keď úspech líbyjského národa začal byť zrejmý, hrozba USA voči
našej krajine sa zdvojnásobí!“.
Zástupca pobočky „Tatneft“ v Líbyi Nail
Chabibullin povedal: „V Líbyi bol výbor Veľkej rieky, bola to organizácia
hodnosti ministerstva so štátnym rozpočtom pre túto rieku. Projekt veľmi
ambiciózny a potrebný, stačí povedať, že hlavné mesto Tripolis a Sirt
sú zásobované vodou z tohto projektu. Voda tiekla stovky kilometrov
a sieť potrubí je veľmi rozvetvená. Súbežne s projektom Veľkej rieky
šli aj projekty pestovania poľnohospodárskych plodín. Aj keď v Líbyi nie
je viac veľkých zdrojov pitnej vody, tak výpadky v dodávkach nikdy neboli
a ľudia používali vodu bez akýchkoľvek obmedzení a meračov –
zadarmo.“
Technický riaditeľ pobočky „Tupolev“ Lev Nedzelskij po
prvýkrát prišiel do Líbye začiatkom osemdesiatych rokov a druhýkrát
v roku 2000. Premeny boli podľa jeho slov pôsobivé:
„Spočiatku naše bombardéry umiestnili na leteckú
základňu pri Stredozemnom mori, asi 5 km od Tripolisu, ale v prímorskej
klíme technika rýchle korodovala. Preto sa líbyjská vláda rozhodla vybudovať
leteckú základňu v púšti, pretože v púšti nič nehnije, všetko ihneď
vysychá. Miesto vybrali pri oáze El-Joffre, kde bolo krásne modré jazero,
v ktorom sa žiadalo ihneď sa kúpať, ale koncentrácia solí vo vode bola
taká, že o kúpaní nemohlo byť ani reči. Niektorí naši to vyskúšali, ale
čoskoro ich trápili exzémy, tak od tej doby sme sa na jazero iba pozerali.
Vtedy, keď sme vyšli z domu, tak všade naokolo iba púšť a teraz! Bol
som tam v roku 2003 a všetko sa radikálne zmenilo! Objavilo sa veľké,
minimálne kilometer široké jazero, do ktorého čerpajú vodu. Teraz je v ňom
možné sa kúpať a aj ryby tam chovajú. Palmy je vidno na široko ďaleko a
okrem toho sa podzemné vody a celková klíma zmenila – začalo tam pršať!
Neuveriteľné, obyvatelia hovorili, že dážď v týchto miestach nikdy
nevideli.
Ukázali nám lodný prístav, športové zariadenia, veľkú
koncertnú sálu, hotely. Namiesto oázy je tam veľké mesto. Veľké zmeny
a bolo cítiť, že Líbyjčania sú hrdí na svoju prácu. Veľmi sa divím, prečo
je u nich revolúcia, keď si tak dobre žili. Všetko, čo krajina dávala, sa
investovalo do národa a teraz čo dosiahli?“.
Timur Latipov
Preložil:
OZ Biosféra www.biosferaklub.info
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Komentáre sú moderované.