Nežná revolúcia bola vlastizradou

Martin Hruštínec

Skúsme logicky uvažovať. Československo bolo súčasťou východného impéria, nelegálne prekročenie hranice do toho západného sa tvrdo postihovalo. Trest smrti znamenal, že režim sa s človekom nemaznal. Vládla jedna strana. Systému sa dnes hovorí totalitný, keďže išlo o totálnu moc, demokracia neexistovala.

A teraz si predstavte, že na ulicu napochodujú 20 roční študenti, na balkónoch sa objavia nejakí starší páni, ktorí budú kričať, rozprávať a deklarovať nejaké heslá, teda niečo pekné na povzbudenie stojacich študentov (napríklad, aká je demokracia fantastická). Sem tam si zaspievajú a to je všetko, nič iné sa nedialo, žiadne krvavé násilnosti...preto sa jej hovorí „nežná.“ Pričom na dnešnom futbalovom stretnutí je často viac násilností, ako ukazuje tých pár srdce vrúcich televíznych záberov z týchto manifestácii. A teraz systém, lepšie povedané ľudia stojaci za týmto systémom, vidiac týchto pokojne zhromaždených študentov jednoducho rezignujú. Chápete? Systém, ktorý mal v sebe zakotvený aj trest smrti nemaznajúc sa s človekom, systém, ktorý tvrdo počas celej svojej existencie potláčal akékoľvek nepriateľstvo, teraz len tak jednoducho pri pohľade na pokojných študentov si povie „neviem sa im ubrániť, nech sa nenávidený kapitalizmus moci chopí.“

Je vôbec možné, aby komunistický systém zo svojej povahy vždy bojujúci proti kapitalizmu a demokracii, len tak bez akéhokoľvek odporu, nežne, zamatovo nechal sám seba padnúť a pustiť do vlasti protichodnú ideológiu? To je absolútne vylúčené okrem jedného jediného prípadu. A ten sa aj stal. Vtedajšia mocenská elita jednoducho nechala celý systém povaliť. Nežná revolúcia je len zastierací manéver nimi viac alebo menej organizovaný, tak ako vždy s využitím koho iného ako mladých ľudí po ideáloch túžiacich a najlepšie manipulovateľnú akčnú skupinu populácie. Množstvo hodnotných ľudí sa týchto manifestácii zúčastnilo netušiac nitky v pozadí. Autor článku vtedy chodil do škôlky. Bol tiež nahuckaný nič netušiacimi pani učiteľkami, aby mával vlajočkami na pozdrav spolu s ostatnými deťmi týmto pochodujúcim študentom, keď sa odrazu objavili. Na moju terajšiu radosť som chytil sovietsku vlajku. Samozrejme tú som dlho v ruke nedržal.

Čo teda sledovala vtedajšia mocenská elita? Logicky vzaté, ak by naozaj malo dôjsť k prevzatiu moci niekým iným a v tomto prípade dokonca ideovým nepriateľom, tak nasadí aj armádu. Pravdou je, že ideový nepriateľ sa síce chopil moci, ale tie idey po prezlečení kabátov vtedajšej mocenskej elity prijali na seba a reálnu moc prevzali tí istí, ktorí si celú transformáciu systému zorganizovali.

Potiaľto by to bolo dobré. Duševná atmosféra bola nasýtená zmenou, ktorá bola nie len žiaduca ale aj nevyhnutná. Mocenská elita starého režimu stála pred otázkou ako bude riadiť ten nový – ten dnešný.

Nuž, po bezmála 30 rokoch vidíme výsledok, ktorý tu zbežne popíšeme.

Keď je vo vojne nejaký štát porazený, tak asi takáto situácia nastane: Porazený štát odovzdá svoj strategický priemysel, poľnohospodárstvo, armádu a financie víťaznému štátu, to čo neodovzdá sa zlikviduje. Ľudia musia pracovať a výsledky víťazovi odvádzajú. Ten im nechá omrvinky, aby im otrok od hladu nezomrel. Armáda viac menej neexistuje, lebo takýto štát sa nesmie vedieť brániť. K tomu patrí aj potravinová nesebestačnosť. Musí poslúchať, inak nebude mať čo jesť. Víťazný štát dosadí na čelo porazeného svojich ľudí, inak povedané politikov z porazeného štátu, lojálni a slúžiaci víťazovi, ktorí za finančnú odmenu zrádzajú svoj ľud. Toto silným spôsobom pripomína Slovensko v súčasnosti.

Veď si len vezmime fakt, že k dnešnému dňu (píše sa rok 2018) sme potravinovo nesebestačným, pričom pred Nežnou revolúciou sme mohli ešte aj vyvážať. Priemysel je zlikvidovaný, všetko sa dováža. Pričom pred 89 rokom sme si takmer všetko dokázali vyrobiť. Všetko! Viete si to vôbec predstaviť? Dnes nekúpite ani len deravé ponožky vyrobené na Slovensku. Armáda je prakticky neexistujúca, zrušená je povinná vojenská služba, čo znamená, že ak by sme boli napadnutí, nevieme sa brániť. Pred 89 rokom naša armáda vzbudzovala rešpekt. Tá časť priemyslu, ktorá sa nezlikvidovala prešla do rúk cudzincov. Nemci sa chválili, že kúpa slovenských telekomunikácii bol ich najlepší obchod všetkých čias. Samozrejme pre nás teda ten najhorší. Diamantová baňa v Afrike, o ktorej málokto počul, je preč. Teda to dobré čo tu ostalo a stále prináša zisk a čo budovali naši otcovia a dedovia nechajúc tam svoje mozole a zdravie, si pokojne užíva nejaký Nemec, Angličan, Francúz, Talian, Američan...O Slovensku sa lichotivo hovorí, že je automobilovou veľmocou. Toto je do neba volajúca drzosť, až je na zváženie, či sme pri zdravom rozume, že sa necháme takto balamutiť. Veľmoc je niečo celkom iné. Tie automobilky čo tu máme, by museli byť v našich rukách, teda majiteľom by musel byť Slovenský štát alebo nejaká slovenská spoločnosť. Volkswagen patrí Nemcom, Kia Kórejcom, Jaguar Indom a naši ľudia sú len montážnou lacnou pracovnou silou. Nič viac a nič menej. Pred 89 rokom sme tu mali Škodu a to bola naozaj naša značka. Aj tá už Nemcom patrí. Môžeme sa ešte čudovať biednemu zdravotníctvu? Biednemu školstvu? Biednym dôchodkom? Biednym mzdám, ktoré patria k tým najmenším v EÚ? Čudovať sa tomu môže len človek nechápajúci ekonomické deje. Veď štát, ktorý viac dováža ako vyváža, štát kde zamestnanci vo veľkom pracujú na cudzieho pána za almužnu, štát ktorý si nevie ani len mrkvu vypestovať a dováža ju z Holandska a napokon štát, ktorý si nechá aj pôdu pod nohami vziať, ktorú cudzinci vo veľkom skupujú, úplne zákonite musí ekonomicky strádať. Aj vy by ste strádali, ak by Vám niekto z vašej špajze všetko ukradol, tak aj náš štát a jeho obyvateľstvo zákonite musí strádať, keď mu už skoro nič nezostalo. A keďže mu nič nezostalo na scénu nastupuje zadlženosť a slučka na krku sa priťahuje. Mladá rodina, ak nechce bývať pod mostom, v jaskyni, alebo v lese, si musí zobrať úver na 30 rokov.

Týmto krádežiam sa hovorilo privatizácia. To čo patrilo všetkým, odrazu patrilo len niekomu. Či už to bol slovenský občan a neskôr zahraničný občan, stále je to krádež. Tu naša mocenská elita spravila podraz na občanoch tým, že po prezlečení komunistických kabátov za kapitalistické, sa hneď chopila príležitosti, uzákonila privatizáciu a nastal rozklad vybudovaného. Privatizácia, teda vlastne krádež, je vlastizradou.

Za socializmu u nás neexistoval vrchol nemravnosti – pornografia. To preto lebo režim si ju nepustil do štátu. Zrejme cítil, že vekmi odpozeraná múdrosť „pád mravov, predchádza pádu civilizácie“ je pravdivá a tak chránil vlastných občanov pred mravným rozkladom hodnôt. Po nežnej revolúcii naša mocenská elita zradila aj v tomto smere. Nechala brány otvorené a valiaca sa pornografia sa dostala do republiky, do spální, obývačiek, detských izieb ... proste všade. Jed sa dostal do mozgových buniek jednotlivcov, do duší a otrávil spoločnosť. Výsledok? Stačí sa pozrieť okolo seba. Ak by niekto argumentoval pojmami „sloboda“ a „cenzúra“, tak ako sa to povrchne dnes robí, musíme si ujasniť čo chceme. Na Slovensku sa veľká časť populácie hlási ku kresťanstvu. Práve títo by si mali uvedomiť, že do Neba sa žiadna nečistota nedostane a cenzúra je tam ešte väčšia (vynútená dokonalými Božími zákonmi), ako všetky cenzúry na Zemeguli. Takže vhodná cenzúra je pre blaho spoločnosti nevyhnutnou. Kto tvrdí, že akákoľvek cenzúra je neslobodou, je povrchný. Alebo chce dotyčný povedať, že svojim deťom necenzuruje obsah ku ktorému sa môžu dostať? Je mu jedno na čo sa jeho 5 – ročná dcéra díva? Takže čo vlastne chceme?  Zdegenerovaná mravnosť, duše v troskách, vytvorili podhubie všetkých pochmúrnych javov teraz v národe jestvujúcich. Drogy, bezdomovci, ponevierajúca sa mládež, zadlženosť, úžera, bulvár a iná pochybná žurnalistika, pochybná kultúra, likvidácia životného prostredia, vysťahovalectvo, prostitúcia, práca za nízku mzdu, dvojaká kvalita potravín kedy sa na Slovensko dováža odpad (doslovne) a ďalej netreba pokračovať.

Drogy za socializmu neexistovali. Neberme teraz do úvahy nejaké výnimky. Aj vyššie spomínané zlá u nás existovali ale boli vytesnené na okraj spoločnosti, v minimálnej miere realizované. Dnes niet problém si drogu zohnať, dokonca niekto chce aj marihuanu zlegalizovať. Vpustenie si ich do štátu je ďalšou vlastizradou na národe. Jedinec závislý na droge urobí všetko preto, aby si zadovážil peniaze na jej kúpu. Preto narastá kriminalita v tom národe, v ktorom sa drogy držia. A prečo sa u nás stále držia? Chytí sa užívateľ, búši sa do neho dovtedy, pokým nepovie meno predávajúceho... Porozmýšľajme.

Úžera za socializmu neexistovala. Pôžička aj úrok síce boli, ale úrok nebol tak vysoký a človek mal zabezpečenú prácu. Pôžičku zabezpečovala štátna pokladnica. Dnes pri hypotéke sa človek zadlžuje zahraničnému kapitálu na 30 rokov a prácu má neistú. Ak ochorie smola. Preplatenie býva aj 90 percentné, pri iných pôžičkách aj 100 percentné. Je to spôsobené tým, že úžera v našom zákone nie je definovaná. Len si spomeňme, boli za socializmu tie rôzne nebankovky, ktoré teraz babkám, dedkom, nezamestnaným ale aj zamestnaným, hocikomu ponúknu pôžičku, aby za pol roka mu strechu nad hlavou exekútor zobral? Vpustenie úžery do nášho systému je ďalším činom vlastizrady.

Odchod do dôchodku je čerešničkou na torte tohto systému. Dnešní dôchodcovia sú práve tými, ktorí celý ten socialistický systém budovali a ktorí sa od mocenskej elity dočkali „vďaky“ v podobe nízkych dôchodkov a predĺženého odchodu. Ak bol kedysi odchod stanovený tesne po päťdesiatke, tak dnes sa špekuluje o šesťdesiatpäťke. Takýto neskorý odchod nemá negatívny vplyv len na samotného dôchodcu ale celú spoločnosť. O starého človeka, ktorý sa dostal do takej núdze kedy je potrebná zvýšená opatera (pripútanosť na lôžko, alzheimer a iné) sa nemá kto postarať, lebo jej/jeho 60 ročné deti musia chodiť do práce. A tí to teda vyriešia tak, že ho odložia do zariadenia pre seniorov. V tomto smere sme sa naozaj priblížili k západu, ktorému sa ľudskosť vzdiaľuje. A to nie je všetko. Starý rodič sa nielen dokázal postarať o rodičov ale aj vnúčence vedel zaopatriť. Či už ich do škôlky, školy vypravil alebo cez prázdniny spolu trávili čas a tým si aj rodičia mohli oddýchnuť alebo kedykoľvek keď mama potrebovala si niečo vybaviť, tak stará mama vnúča postrážila, nechodila už do práce ale i napriek tomu bola užitočná a budovala vzťahy. Dnes táto stará mama neexistuje, lebo je zamestnaná iným spôsobom, odvádza dane štátu, za ktoré štát buduje jasle a zariadenia pre seniorov. Ďalšia vlastizrada!

Človek už ani nemá chuť ďalej pokračovať v analýze ďalších podrazov. Ľudia, pozrite sa okolo seba. Je toto, čo vidíme, ten svet, o ktorom nám v 89 z tribún rečnili? Nie je. Vtedy to boli určite kvetnaté vzdušné zámky. Dnes žijeme v rozvalinách.        

  

Naliehavou otázkou je, čo s tým?

Ako sa hovorí „pomôž si človeče aj pán Boh ti pomôže.“ To znamená, že prvotný impulz ku zmene k lepšiemu musí vyjsť od človeka samotného, až potom sa rôzne neočakávané pomoci ukážu. Človeku je potom nápadné, že je tu prítomná nejaká vyššia moc, je svedkom náhlych zásahov z hora. Každý to už zažil. A aký by mal byť ten prvý krok, ktorý by mal jednotlivec spraviť? Je to veľmi jednoduché, tak ako všetko. Už 3200 rokov je na Zemi prítomné desatoro, už 2000 rokov je tu Slovo, doslova návod na život prinesený Synom Božím, odpozerané účinky tohto Slova máme v ľudovej múdrosti, v rozprávkach. Každému musí byť teraz jasné čo má sám robiť, aby mu život prinášal radosť. Keď týchto jednotlivcov bude v spoločnosti viac, tak sa to prenesie na celok, teda ku blaho celého slovenského národa a napokon aj ľudstva.