Maria Halseband
Temná, hlboká temná noc... Po posledných
hrôzyplných dňoch besnenia rozpútaných živlov prírody - doliehajúce, zvieravé,
dusivé ticho. V domoch ťažko poškodených zemetrasením len sem tam horelo
nepatrné svetielko. Ľudia boli radšej potme zo strachu pred ohňom. Veď víchrica
v minulých týždňoch, spolu so zemetrasením, rozpútali veľké množstvo požiarov a
neskrotné živly sa kruto pohrávali s prestrašenými ľuďmi tak, že ich
doviedli k úplnému zúfalstvu.
A teraz nastalo toto hrobové ticho pod
pláštikom noci. Nič sa ani nepohlo, ba ani ten najslabší závan vzduchu
neprerušil stiesňujúce dusno. Nikde nebolo počuť ani to najslabšie vtáčie
písknutie, ani hlasný vzdych zvieraťa, či zakvílenie prestrašených ľudí, alebo
ich zvyčajný hrôzyplný šepot, sprevádzajúci posledné dni, ani žiadny hukot v
zemi, ktorý veštil pohromu.
Úplné ticho! Strašné, neznesiteľné,
hrobové ticho! Vzbudzovalo des ešte väčší než besnenie živlov. Zvieratá
vyhľadávali blízkosť ľudí, prichádzali do ich obydlí, chúlili sa pod
schodiskami aj v chodbách, a bez hláska, len ťažko dýchajúc od strachu, tam
ležali.
Áno, strach! Tento najhroznejší fantóm to
bol, ktorý kráčal bez hlesnutia dom od domu a svojím hrozným pazúrom sa dotýkal
sŕdc ľudí, až sa ich zmocňovalo stupňujúce sa šialenstvo.
Ľudia, rovnako ako zvieratá, hľadali jeden
pri druhom bezpečie. Tu sedela matka s najmenším dieťatkom v náručí, tesne
obklopená ostatnými členmi rodiny, tam sa zasa zhromaždili všetci zostávajúci
členovia rodiny na jedno miesto, v zovretí tupej skľúčenosti. Osamelých ľudí sa
zmocňovala hrôza.
Tam nejaký muž utekal od lôžka svojej
ochrnutej ženy. Bez toho, aby dbal na jej prosebné úpenie, vyrútil sa ako
šialený do noci a zaliezol do rozpadnutej drevárne. Tu sa zasa jedna žena vrhla
na zem s kŕčovito zovretými rukami a bez zvuku pohybovala perami, zatiaľ čo sa
vedľa nej krčila iná, ktorá si zapchávala uši, chtiac tak prehlušit to
doliehajúce strašné ticho. Odvšadiaľ svietili šialené pohľady, začali sa šíriť
hrozné, neľudsky znejúce škreky, a čo nedokázali prebudiť strašné udalosti
posledných týždňov, to dokázalo hrobové ticho tejto noci: ľudia sa začali
modliť.
V prekotnom behu dupotal mladý človek hore
po schodoch ku vchodu malej vily, ktorej strecha bola po poslednom otrase pôdy
výrazne vychýlená z rovnováhy. Pred vchodom stúpil na niečo, čo sa s kňučaním
odplazilo nabok. Všade tie zvieratá! Vyrazil nezamknuté dvere do vily a vybehol
po schodoch na poschodie.
"Peter, Peter!" prenikavo
jačal a vrhol sa slepo proti najbližším dverám. Búšil do nich päsťami, kopal
nohami, až drevo stonalo. Dvere sa otvorili a zúfalec vpadol k priateľovi. Ten
zažal vreckovú baterku, ktorá na okamih osvietila upotenú, pokrivenú tvár s
divoko rozstrapatenými vlasmi, chytil muža za ľadovo chladnú ruku a vtiahol ho do
miestnosti.
"Čo sa deje Karol?" - opýtal
sa pokojne. Príchodzí sa k nemu vydesene pritisol.