Stránky

30. 3. 2014

Noc fúrii

Maria Halseband

Temná, hlboká temná noc... Po posledných hrôzyplných dňoch besnenia rozpútaných živlov prírody - doliehajúce, zvieravé, dusivé ticho. V domoch ťažko poškodených zemetrasením len sem tam horelo nepatrné svetielko. Ľudia boli radšej potme zo strachu pred ohňom. Veď víchrica v minulých týždňoch, spolu so zemetrasením, rozpútali veľké množstvo požiarov a neskrotné živly sa kruto pohrávali s prestrašenými ľuďmi tak, že ich doviedli k úplnému zúfalstvu.

A teraz nastalo toto hrobové ticho pod pláštikom noci. Nič sa ani nepohlo, ba ani ten najslabší závan vzduchu neprerušil stiesňujúce dusno. Nikde nebolo počuť ani to najslabšie vtáčie písknutie, ani hlasný vzdych zvieraťa, či zakvílenie prestrašených ľudí, alebo ich zvyčajný hrôzyplný šepot, sprevádzajúci posledné dni, ani žiadny hukot v zemi, ktorý veštil pohromu.
Úplné ticho! Strašné, neznesiteľné, hrobové ticho! Vzbudzovalo des ešte väčší než besnenie živlov. Zvieratá vyhľadávali blízkosť ľudí, prichádzali do ich obydlí, chúlili sa pod schodiskami aj v chodbách, a bez hláska, len ťažko dýchajúc od strachu, tam ležali.

Áno, strach! Tento najhroznejší fantóm to bol, ktorý kráčal bez hlesnutia dom od domu a svojím hrozným pazúrom sa dotýkal sŕdc ľudí, až sa ich zmocňovalo stupňujúce sa šialenstvo.
Ľudia, rovnako ako zvieratá, hľadali jeden pri druhom bezpečie. Tu sedela matka s najmenším dieťatkom v náručí, tesne obklopená ostatnými členmi rodiny, tam sa zasa zhromaždili všetci zostávajúci členovia rodiny na jedno miesto, v zovretí tupej skľúčenosti. Osamelých ľudí sa zmocňovala hrôza.

Tam nejaký muž utekal od lôžka svojej ochrnutej ženy. Bez toho, aby dbal na jej prosebné úpenie, vyrútil sa ako šialený do noci a zaliezol do rozpadnutej drevárne. Tu sa zasa jedna žena vrhla na zem s kŕčovito zovretými rukami a bez zvuku pohybovala perami, zatiaľ čo sa vedľa nej krčila iná, ktorá si zapchávala uši, chtiac tak prehlušit to doliehajúce strašné ticho. Odvšadiaľ svietili šialené pohľady, začali sa šíriť hrozné, neľudsky znejúce škreky, a čo nedokázali prebudiť strašné udalosti posledných týždňov, to dokázalo hrobové ticho tejto noci: ľudia sa začali modliť.

V prekotnom behu dupotal mladý človek hore po schodoch ku vchodu malej vily, ktorej strecha bola po poslednom otrase pôdy výrazne vychýlená z rovnováhy. Pred vchodom stúpil na niečo, čo sa s kňučaním odplazilo nabok. Všade tie zvieratá! Vyrazil nezamknuté dvere do vily a vybehol po schodoch na poschodie.

"Peter, Peter!" prenikavo jačal a vrhol sa slepo proti najbližším dverám. Búšil do nich päsťami, kopal nohami, až drevo stonalo. Dvere sa otvorili a zúfalec vpadol k priateľovi. Ten zažal vreckovú baterku, ktorá na okamih osvietila upotenú, pokrivenú tvár s divoko rozstrapatenými vlasmi, chytil muža za ľadovo chladnú ruku a vtiahol ho do miestnosti.

"Čo sa deje Karol?" - opýtal sa pokojne.   Príchodzí sa k nemu vydesene pritisol.