3. 8. 2019

Otto Ernst Fritsch


Spomienky

(...na Abd-ru-shina)

Opis rukopisu Otta Ernsta Fritscha



Slová Pánove, žiaľ, sú len zo spomienok, preto len podľa zmyslu. Som však presvedčený, že sú reprodukované takmer doslovne.

            1. Ak nebudete utrpenie iných ľudí prežívať ako svoje vlastné, ak nebudete s nimi súcitiť, príde utrpenie k vám v zostrenej podobe. Nie ste na zemi preto, aby ste žili vedľa seba, ale máte spoločne pôsobiť, aby ste v prežívaní dozrievali. Ak idete nevšímavo okolo utrpenia iného, ukazujete tým, že vám chýba skutočná láska k Bohu a k blížnemu. Len ten, kto je schopný prežívať cudzie utrpenie ako svoje vlastné, ten môže dozrievať a vnútorne stúpať vyššie. Ak idete nevšímavo okolo utrpenia iného človeka, stretne vás utrpenie v zostrenej podobe a môže vás dokonca pohltiť.

            2. Jeden každý povolaný, ktorý má vykonať niečo veľké v zmysle Božom, nie však v zmysle ľudskom, je vedený najskôr utrpením a skúškami, aby poznal v prežívaní nesprávneho, ako musí vyzerať správne. Je omylom mnohých nositeľov kríža, keď sa domnievajú, že všetko utrpenie je karmické. Každý deň, každú hodinu, sa nadväzujú nové vlákna. A pretože sa ľudia obrátili takmer výhradne k temnu, utrpenie sa stále viac zostruje.

            3. A keby vedeli nositelia kríža a všetci, kto na tejto Zemi po tisícročnej ríši túžia, aké prísne a tvrdé budú zákony v Novej Ríši – pozemské zákony budú netušenej a doteraz neznámej tvrdosti – tak by teraz po Novej Ríši netúžili. Tvrdosť, ktorej nebudú rozumieť, ktorá však bude k ich dobru, spočiatku spôsobí, že mnoho ľudí zatúži po tom, aby sa vrátili staré časy, kedy mohli sami robiť a nechať iných robiť, čo chceli. V Novej Ríši budú platiť len zákony Božie – tie budú nevýslovne tvrdé pre každého človeka, ktorý sa nebude chcieť skloniť pred Tvorcom všetkých svetov.

           4. Hore, v duchovnej ríši, sú zákony tak prísne, ako si to žiaden človek na Zemi nemôže predstaviť, ako žiaden človek nemôže tušiť. Pretože však tu títo ľudskí duchovia majú už vysokú zrelosť a vedia, že všetko slúži len kráse, harmónii a dokonalosti, podrobujú a skláňajú sa radostne pred týmito zákonmi a necítia ich vôbec ako tvrdé. Len človek tu vo stvorení, ktorý stojí bokom od akejkoľvek krásy a dokonalosti, si myslí, že môže žiť len podľa svojej vlastnej vôle. Existuje však tiež ešte jedna jediná vôľa a tá prichádza od Boha.

  
            5. Bolo to naposledy v Kipsdorfe u Pána. Pán bol nevýslovne smutný, stiesnený. Predtým sme boli na dlhšej prechádzke, na ktorej mi Pán povedal, že by mal z tejto zeme odísť. Ja som však celkom nepochopil, čo chcel povedať. (Pán nemal rád, keď jeho dôverní priatelia stáli, keď on prechádzal po izbe sem a tam. Sedel som teda.) Blízko vnútornému
zúfalstvu Pán povedal:
            „Čo som len urobil nesprávne, že sa všetci ľudia stávajú v mojej blízkosti temnými a škaredými?“
            Ja sám som bol zdesený a zúfalý z nevýslovného smútku Pánovho (takmer všetci vysoko povolaní, rytieri, apoštoli a učeníci ho opustili! Z cca 800 nositeľov kríža, ktorí sa v roku 1938 hlásili k Posolstvu, zaliezli viac alebo menej zbabelo po zatknutí Pána do skrýš. A tých málo, ktorí sa ešte k Pánovi priznávali a verili mu, malo odvahu sa prejaviť len v kruhu priateľov alebo u rovnako zmýšľajúcich. A Pán ako človek sa nemohol vysporiadať s touto skazou svojho diela. Preto jeho zúfalý výkrik.) Z predchádzajúcich rozhovorov a z týchto bolesťou naplnených slov Pánových som bol tak zdesený, že som nevedel, čo na to povedať. Modlil som sa vrúcne k Bohu o pomoc. Vstal som, pozrel sa Pánovi do očí a s úsmevom som povedal:
            „Pane, to sa predsa dá ľahko vysvetliť. Keby Pán sedel celý deň na prudkom slnku, tiež by dostal úpal. To sa stalo i nám, ľuďom!“
            Pán ma chytil rozčúlene za rameno a povedal:
            „Poďte, milý pán Fritsch, je mi veľmi ľúto, že som priťažil vášmu srdcu. Pôjdeme hore do izby a budeme hovoriť o iných veciach!“
            Pán vždy trpel nedostatkom láskavosti, ktorý medzi sebou prejavovali – až na niekoľko výnimiek – po celé roky nositelia kríža.
            („Podľa toho by som poznal, že ste moji učeníci, že sa medzi sebou máte radi!“)

            6. Na mojej poslednej schôdzke s Pánom v Kipsdorfe hovoril Pán obzvlášť mnoho o nadchádzajúcom vývoji v Nemecku, v Európe a na Zemi. Všetko, čo povedal, bolo preniknuté zármutkom, bolo to ako rozlúčenie. Kúsok pred Schweizerhofom som povedal Pánovi:
            „Vlastne by som mal ešte jednu otázku, ktorá ma už dlho zamestnáva a s ktorou sa nemôžem vysporiadať, ani iní nositelia kríža. Rád by som sa Pána spýtal, ale obávam sa, že táto otázka spôsobí, že Pán bude ešte smutnejší než doteraz.“
            Pán sa zastavil, pozrel sa mi láskavo do očí a povedal:
            „Len sa pýtajte.“
            „Pane, ako to, že pani Mária a slečna Irmingard uveria tak ľahko všetko klamárom a na cti utŕhačom? Nemôžem to pochopiť ja ani iní nositelia kríža.“
            Pán dlhú chvíľu mlčal, potom povedal:
            „Pani Mária a slečna Irmingard sa teraz dostávajú do situácie, ktorá nikdy nebola pre ne predvídaná. Ja sa už do Tirolska nevrátim. Obe panie budú teraz postavené pred ťažkú úlohu, ktorá je tak veľká, že ju ťažko môžu zvládnuť. Ja budem riadiť výstavbu z Hradu a nechám čas od času prísť povolaných ku mne.“
            Potom sa Pán na dlho odmlčal. Bol v tom nevýslovný smútok, zúfalstvo a žiaľ. Bol som ako primrazený a ochrnutý, nemohol som povedať jediné slovo, i keď moje vnútro bolo zaplavené otázkami, predovšetkým zdanlivými rozpormi. („Riadiť z hradu.“ Hrad Grálu mal predsa vzniknúť na Vomperbergu! A napriek tomu, že povedal Pán, že sa do Tirolska nevráti, že nechá k sebe čas od času prísť povolaných – všetko bolo pre mňa tak nepochopiteľné...) Bolo to ako hodina Golgaty, tak nevýslovne ťažká, ako som ju nikdy skôr a nikdy neskôr nezažil. Potom sme sa vrátili mlčky domov, kde sme v jedálni pokračovali v rozhovore.

            7. Bolo už popoludnie. Vo svojej pracovni povedal Pán ešte mnohé o budúcnosti, o tom, ako sa všetko zmení, aký bude beh vecí – ale hlavne tu bola tá ťažoba nevýslovnej bolesti, ktorá bola tak drvivá, že sa mi skoro srdce rozskočilo, ako si na to ešte i dnes po dlhej dobe spomínam. Prišla chvíľa rozlúčky, povedal som:
            „Pane, musím už, žiaľ, ísť.“
            Pán vstal:
            „Odprevadím vás ešte dole, milý pán Fritsch,“ povedal priateľsky.
            „Nie, nie, Pane,“ bránil som sa, „kvôli mne sa nenamáhajte.“
            Priateľsky zažartoval:
            „Dobre, tak teda zostanem hore, keď si to neprajete!“-
            Keď som šiel dolu, šla mi už pani Mária oproti a priala mi do budúcnosti všetko dobré. Skoro som sa rozplakal, ale statočne som sa ovládol. Pán náhle odišiel, zatiaľ čo pani Mária so mnou hovorila. Vonku pri záhradnej bránke som sa ešte raz otočil. Pán stál hore vo svojej pracovni a kývol mi priateľsky s úsmevom. Asi som vtedy tušil, že už Pána nikdy neuvidím.

            8. V roku 1932 prišiel na Horu človek celkom mimoriadne omilostený. Nikdy predtým ani potom nebol prijatý ľudský duch Pánom, pani Máriou a slečnou Irmingard s tak otvorenou náručou. Tento ľudský duch bol, pokiaľ viem jediným, ktorému bola slečna Irmingard priateľsky naklonená. Išlo o mladú Iden Freitag, zvláštnu osobnosť, okúzľujúcu a predsa niečím nesympatickú. Potom, čo prišla na Horu, vedela celkom náhle, cez noc, obdivuhodne básniť a komponovať hudbu, tiež kresliť, aj keď to nikdy predtým nerobila. Na Hore napísala knihu „Z doznených tisícročí“. Keď v tom nemohla pokračovať, vzal ju Pán do domu Grálu (správna budova vtedy ešte nestála, bola postavená oveľa neskôr). Každý deň sedela Iden Freitag celé hodiny s Pánom v jednej miestnosti a mohla písať túto knihu len v Jeho blízkosti. Čoskoro sa u nej vynoril iný dar. Vedela zrazu krásne recitovať. Na Pánov popud ju vyučoval herectvu a rečníctvu dvorný herec Otto König z Mníchova, aby zvládla tiež vonkajšiu techniku. Za týmto účelom prichádzal Otto König veľmi často na Vomperberg.
            Jej recitačný talent pri umeleckom prednese bol tak úžasne veľký, že dokonca jej učiteľ povedal, že také mimoriadne nadanie ešte nikdy nezažil (a ostatní herci, ktorí ju poznali, tento úsudok potvrdili). Medzitým poznala Iden Freitag muža menom Tietze (krstné meno som zabudol). Bol to, pokiaľ si spomínam, továrnik a vyšší funkcionár u slobodomurárov. Tento pán Tietze sa nakoniec s Iden Freitag oženil. Tá mala podľa vôle Pánovej podniknúť veľké turné po Nemecku, aby vyburcovala nemecký národ svojím umeleckým prednesom, čo dokázala majstrovsky, a priviedla ho k Svätému Grálu. Podľa môjho názoru bol pán Tietze obchodnícky veľmi vypočítavý muž. Požadoval od Abd-rushina, aby vyplatil vysokú čiastku ako honorár jeho terajšej pani za knihu „Z doznených tisícročí“. Pretože však kniha nebola vlastným umeleckým dielom, ale bola prijatá mediálne, honorár, pokiaľ si spomínam, nebol dovolený. Cez noc sa stala Iden Tietze, rodená Freitag, zúrivou nepriateľkou Pána. Ona, kedysi kvitnúca a nadšená Pánova stúpenkyňa, sa stala vo svojej nenávisti nízkou a úbohou. Táto náhla premena človeka, ktorý bol sám o sebe dobrý, v najhlbšiu bezcharakternosť, bolela a otriasla Trigonom tak hlboko, že Pán, pani Mária a slečna Irmingard neopustili niekoľko dní dom Grálu. Všetci nositelia kríža na Hore, ktorí Pána milovali, pociťovali túto nenávisť tiež veľmi bolestne.

            9. Iden Freitag, vydatá Tietze, smela prijímať v blízkosti Abd-rushinovej v tej istej miestnosti, kde býval On, mediálne i iné zvestovania, okrem iného „Hrad“ (Hrad Grálu), „Tisícročná ríša“ a „Posledný súd“. Skôr, ako začala písať „Posledný súd“, povedal jej Pán, že si z tohto diela nesmie ponechať ani jeden exemplár. Ona to však nedodržala.
            V tejto knihe, ktorú som nemohol a nesmel čítať, sa hovorilo tiež o Hitlerovom vzostupe a zrútení Nemecka. Spis bol dokončený v roku 1932, teda ešte pred prevzatím moci Hitlerom. Iden Tietze sa stýkala s mnohými umelcami, vedcami a politikmi. Vo svojej slepej nenávisti k Abd-ru-shinovi poslala rukopis, ktorý si tajne odniesla, do rúk jednému z najbližších Hitlerových dôverníkov. Pre Hitlera to musel byť dôkaz, že Abd-ru-shin je jeho osobný nepriateľ a že sám usiluje o moc. Preto Iden Tietze, rod. Freitag, uškodila Abd-ru-shinovi ako žiaden iný odpadnutý učeník. Pokiaľ viem, bola tiež zo všetkých učeníkov s Trigonom najužšie spätá.

          10. Keby bol človek úplne prijal do seba len jedno jediné slovo Kristovo, potom by nebol potreboval mňa a moje Posolstvo. Keby bol prijal a oživil v sebe len jedinú vetu Kristovu, viedlo by ho to ku Svetlu. Ako po priečkach povrazového rebríka by bol stúpal nahor od stupňa k stupňu. Žiaden človek nepotrebuje pre seba celé učenie Kristovo, stačí len jedna veta z neho, aby mohol stúpať do večných radostí.
            ………
            Ľudstvo by nebývalo potrebovalo mňa a moje Posolstvo, keby bývalo počúvlo Krista a nasledovalo Jeho Slovo.
            ………
            Kto je Kristus a vysokú cenu Jeho poslania ľudia nikdy nebudú môcť pochopiť. Čo vie človek o Bohu?
            ………
            Ľudský duch nebude môcť nikdy vyčerpať Posolstvo. Ani na onom svete, ba ani po celú večnosť.
            ………
            Až neskôr, dlho po tom, čo sa stane, začne ľudstvo tíško tušiť cenu Posolstva – pochopiť ju, skutočne mu porozumieť, nedokáže nikdy.

            11. Hriešnik, ktorý trčí hlboko v bahne, v ktorom je však veľká túžba po Svetle, je mi bližší než ľudský duch, ktorý stojí veľmi vysoko, ale duchovne zlenivel.
            ………
            Milióny ľudí už žijú Posolstvo, bez toho, že sú si toho vedomí a keď príde pre nich hodina, tiež ho nájdu. Budú ich cez noc milióny. Nie nositeľ kríža je môjmu srdcu blízky, ale ľudia, ktorí plnia vôľu môjho Otca.
            ………
            Čo považujú ľudia za dobré, nie je často dobré a čo považujú za zlé, nie je často zlé.

            12. Povedal som raz Pánovi z najúprimnejšej, najhlbšej túžby:
            „Pane, tiež by som bol rád rytierom alebo apoštolom. Nie z ctižiadostivosti, ale z túžby smieť stáť Pánovi blízko.“

            Tu mi Pán odpovedal, smutne sa usmievajúc (v Jeho úsmeve bola zvláštna bolesť, ale vyžaroval dobrotu a lásku):
            „Nie sú to rytieri a apoštoli, kto sú blízki môjmu srdcu, ale ten ľudský duch, ktorý plní vôľu môjho Otca. Videné z pozemského myslenia, je okolo mňa svet ničoho a až celkom dole, v najhlbších nížinách, je ľudský duch. Avšak každý človek, ktorý je vo vnútri naplnený túžbou po Bohu, ten je blízky môjmu srdcu.“

            13. Čo ľudia považujú za dobré, nie je – videné z duchovna – často dobré a čo ľudia považujú za zlé je – videné zo Svetla – často dokonca dobré. Obľúbenosť alebo neobľúbenosť nie je často merítkom hodnôt. Často práve tí ľudia, ktorí – videné zo Svetla – sú veľmi cenní, sú považovaní ľuďmi za zlých a škodlivých a sú neobľúbení. Ľudia, ktorí sú obľúbení, bývajú často povrchní a nemajú veľkú cenu. Nič nie je v očiach ľudí škodlivejšie, ako keď sa ľudský duch odváži byť neuniformný a žiť tak, ako mu to diktuje jeho vnútorné presvedčenie. Ľudia s citlivým svedomím a tí, ktorí žijú podľa svojho vnútorného presvedčenia, sú považovaní vždy za rušiteľov mieru a často dokonca za zločincov. Ľudia prepáčia druhému skoro každý zločin, ak sa netýka ich osobne. Beda však človeku, ktorý sa odváži žiť inak, než ako to žiada uniformovaný dav.

            14. Jeden Žid z Wiesbadenu menom Maass poznal Posolstvo, bol Pánom na Vomperbergu spečatený a neskôr sa mu dostalo i povolania. Tento človek sa veľmi primkol k mojim rodičom a ku mne. Bol to silne intelektuálny typ a veľmi vzdelaný. Ako si spomínam, mal vedúce postavenie v hospodárstve a mal tiež veľké kontakty doma i v zahraničí. Napriek tomu, že poznal Posolstvo, bolo jeho myslenie takmer výlučne materiálne a pozemské, takže moja matka i ja sme s ním viedli veľmi často prudké slovné potýčky. Jedného dňa sme šli, moji rodičia, ja a pán Maass do Schwazu. Cestou nám pán Maass radostne oznámil:
            „Pán mi včera povedal, že by som sa mohol stať tiež učeníkom. Dúfam, že tým zarobím aspoň tisíc mariek mesačne.“
            Matka a ja sme sa zdesene zastavili a otrasení sme vyhŕkli naraz asi toto:
            „Vari vy vidíte v učeníctve len materiálnu výhodu?“
            Odpovedal celkom hrdo:
            „Áno, potom budem zarábať určite ešte viac!“
            Oveľa neskôr odpadol tento učeník od učenia Grálu a Pán povedal smutne mne a mojej matke:
            „Áno, pán Maass by býval mohol urobiť veľké veci pre Boha i pre ľudstvo, keby nebol chápal všetko len pozemsky. Neverila by ste, pani Fritsch, koľko úsilia musí Svetlo neustále vynakladať, aby prúdy síl mohli zasa pretekať inými kanálmi!“

            15. Dňa 13. 12. 1928 sa presťahoval Trigon na Vomperberg. Chcel by som podať správu o tom, čo predchádzalo, pokiaľ je mi to známe. Niečo viem od Pána samého, niečo len z rozprávania apoštolov a učeníkov, preto v tom absolútne jasná línia nie je možná. V hlavných rysoch je však moja správa správna:

            V dobe Abd-ru-shinovej internácie na ostrove Man (počas 1. Svetovej vojny) vnútorne Pán prežil, že je povolaný k niečomu zvláštnemu. Spôsob, cieľ, vonkajší rámec svojho povolania Pán vtedy ešte nepoznal. V Kipsdorfe mi Pán rozprával, že bol až postupne uvádzaný do svojej úlohy. V tejto súvislosti, pokiaľ si spomínam, mi rozprával toto:
            Jedna žena, vtedy veľmi známa a slávna osobnosť, mala po 1. Svetovej vojne v Drážďanoch v nabitej sále prednášku, ktorá urobila na obecenstvo mimoriadny dojem. Veštecky hovorila o vývoji ľudstva a o tom, že v Nemecku teraz žije muž, ktorý povedie ľudstvo k duchovnému vzostupu; dokonca hovorila akosi v tom zmysle, že by mal byť záchrancom ľudstva. Všetci počúvali ako očarovaní.
            „Hneď som si pri tom pomyslel,“ povedal mi Pán, „Bože daj, aby som mohol byť pomocníkom tomu mužovi.“

            Strhlo ma to a urobilo na mňa hlboký dojem. Pocítil som pri tom také svetlo a žiarenie, že som bol – nenapadá ma iné slovo – ako ochrnutý. Avšak nevýslovná radosť a blažená ľahkosť, ktoré odrazu naplnili miestnosť, dali mi rovnaké prežitie, aké som mával skôr veľmi často na Vomperbergu, keď Pán čítal prednášku.
            (Prednášky z Doznievania som počul všetky, keď ich Pán čítal osobne. Pritom som krátko po začiatku prednášky vedome neprijímal ani jediné slovo; prežíval som všetko ako mohutný prúd, ako hučiacu vodu, ktorá pretekala nado mnou a cezo mňa. Dodatočne som nebol schopný povedať, čo som vlastne počul. Keď však za tri alebo štyri dni ležala predo mnou rozložená prednáška, zisťoval som, že poznám každé slovo. Prijal som teda všetko do seba!)
            Keď Pán teraz tak dôrazne hovoril o poslaní Imanuel – Parsifal – Abd-ru-shin, bol som tak okúzlený, že som všetko prežíval ako prúd z mocného prameňa sily. Náhle urobil Pán pravou rukou niekoľkokrát pohyb zľava doprava a späť, akoby niečo odrezal a povedal úplne iným tónom:  
            „Dosť, dosť, zostaňte na zemi!“
            Potom vstal a vyzval ma:
            „Poďte, pán Fritsch, pôjdeme teraz do mojej izby!“

            A teraz opäť k hlavnej téme: Niekoľko mesiacov pred narodením prvého dieťaťa pani Teresy Bernhardtovej prišla jedného dňa k jej dverám nejaká podomová obchodníčka, predávajúca potreby pre domácnosť. Keď jej pani otvorila dvere, rozšírili sa oči vstupujúcej ženy, cúvla späť, tovar pustila na zem a zvolala:
            „Požehnaná si medzi ženami. Naozaj, naozaj, tvoj syn je Ten, ktorý má prísť!“

            Pani Márii bolo v Heilbrunne/Tutzingu zvestované, že Pán bude pôsobiť vo Svätej Zemi Tirolskej. Trigon sa preto odsťahoval z Bavorska najskôr na horu Igls pri Innsbrucku. Tam vykonala pani Mária – mala liečiace ruky – niekoľko zázračných uzdravení. Za to na ňu podal kúpeľný lekár trestné oznámenie. V Rakúsku je dovolené liečiť len aprobovaným lekárom, t. j. vyškoleným medikom; každého iného, kto je činný ako liečiteľ – i keď má očividne veľké úspechy – je možné trestne stíhať. Trigon preto doslova utekal v noci z Rakúska do Nemecka a to do Heilbrunnu/Tutzingu.

            V roku 1927 to ťahalo Pána a pani Máriu zasa späť do Tirolska. Spočiatku sa im však nenaskytovala žiadna možnosť. Pani Márii bola sprostredkovaná správa od Pramatky Elisabeth, že by mali byť čoskoro zavedení to Tirolska a mali by ísť tam, kde nájdu slovo „Gral“. Keď sa však i naďalej nič nedialo, pýtala sa pani Mária v modlitbe, čo majú robiť. Bolo jej povedané:
            „Pozri sa do rakúskych novín; tam nájdeš slovo „Gral“.
            Na Vomperbergu v Tirolsku bol malý domček s bielou strechou, dnes by sme povedali víkendová chata, ktorý patril jednému pápežskému komornému s talianskym menom. Ten ho používal ako loveckú chatu. Domček už nevyhovoval jeho požiadavkám a on márne hľadal nejaký čas kupca. Nakoniec poveril akéhosi pána menom Franz (alebo Jozef?) Kral, aby vzal vec do svojich rúk. Ten potom inzeroval pod svojím vlastným menom. Keď Pán a pani Mária narazili na inzerát, obaja hneď vedeli, že teraz našli miesto, kde majú začínať. A tak sa sťahoval Trigon 19. februára 1928 s Máriou-Elisabeth (dnešnou pani Vollmannovou) a pánom Alexandrom na Vomperberg.
            Abd-ru-shin dovolil len málo ľuďom, aby bývali v jeho blízkosti na Vomperbergu. Boli medzi nimi pán Hans von der Crone s manželkou, pán Friedrich Halseband s manželkou a dvoma synmi, pani Amália Reinhard, pani Gertruda Illig a sestra Rosa Markus.
            Prvej slávnosti Grálu v roku 1928 sa zúčastnilo okrem Trigonu iba 12 osôb. Táto slávnosť sa konala v obývacej izbe malého domčeka Grálu na Vomperbergu. Vtedy sa domnievalo 12 vysoko povolaných, že je tu teraz doba, kedy sa naplnia posledné udalosti Jánovho Zjavenia.

            16. Podľa vôle Pramatky Elisabeth nesmela už pani Mária verejne používať svoj dar liečenia, nanajvýš ešte v úzkom kruhu nositeľov kríža. Ak odhliadneme od nebezpečenstva rakúskeho zákona, existovalo tu ešte veľké duchovné nebezpečenstvo – senzácia. Pánovou úlohou nebolo v prvom rade pomáhať ľuďom, ale priniesť im súd. Svätá Hora sa nemala stať pútnickým miestom a zdrojom senzácií, ale útočiskom mieru a prameňom duchovnej sily, ktorá bude pôsobiť príťažlivo na všetkých ľudí, ktorých túžba po Svetle je silnejšia než ich pozemské snahy.

            17. Pán mi povedal, že môj otec bol za doby Kristovej rímskym setníkom (vojenská hodnosť, stotník), ktorý viedol kohortu (osobná stráž, družina), ktorá viedla Krista na Golgatu, a ktorý musel riadiť exekúciu. Bol to setník, ktorý otrasený a ohromený mohutným dianím, ktoré prijímal nielen pozemsky, ale i duchovne, zvolal:
            „Skutočne, skutočne, toto bol Syn Boží!“
            Tento rímsky setník, po tom, čo došiel k poznaniu a povedal tie slová, napojil sa vtedy na veľké, svet objímajúce svetelné dianie. Tým sa tiež pripojil k Abd-ru-shinovmu pôsobeniu.
            Kým sme našli Posolstvo Grálu, patrili sme, moja matka a ja, dlhé roky k hľadajúcim a tak sme poznali mnoho duchovných smerov: Lorbera, antroposofov, ateistov, mormonov atď. Čítali sme Talmud, zaoberali sme sa Koránom i Kresťanskou vedou a Svedkami Jehovovými, ale nikde sme nenachádzali plnú Pravdu bez medzier, po ktorej sme túžili. Nakoniec sme študovali špiritizmus a okultizmus. Tieto smery neboli v Posolstve Grálu odsúdené, ako sa snáď domnievajú niektorí nositelia kríža alebo tiež nezasvätení ľudia. Kritika bola namierená proti nezodpovednosti, hlúposti a samoľúbosti ľudí, ktorí nie sú schopní si nejako poradiť s touto duchovnou pomocou a dokonca sa vydávajú bez potreby často do značného nebezpečenstva.
            Aj v špiritizme a okultizme dochádza k celkom podivuhodným zvestovaniam. Rytieri, apoštoli a mnohí učeníci boli privedení k Posolstvu Grálu napríklad takými zvestovaniami alebo prostredníctvom tých z onoho sveta. Tiež moji rodičia a ja sme šli v roku 1931 po tejto ceste. V našom špiritistickom krúžku vo Wiesbadene nás pozvoľna pripravovala jedna bývalá indická princezná z onoho sveta na prijatie Posolstva Grálu. Jedného dňa povedala doslova:
            „Keď mesiac obehne svoju dráhu 11 krát, dostanete správu, ktorá razom všetko zmení!“
            A skutočne, keď ubehla ohlásená doba, dozvedeli sme sa, matka a ja, dňa 16. septembra 1931 o Posolstve Grálu a Synovi Človeka. Spontánne som sa rozhodol ísť na Vomperberg a zostať tam natrvalo. Je zvláštne, že otec nechcel nič vedieť o Posolstve Grálu. Manželstvo mojich rodičov, ktoré bolo už skoro 30 rokov šťastné a harmonické, sa dostalo do veľkého napätia a ťažkostí. Moja matka povedala dokonca veľmi vážne:
            „Ak mi budeš robiť problémy na ceste, ktorú považujem za správnu, potom sa naše cesty rozídu.“
            Až potom sa otec začítal do Posolstva a veľmi rýchlo poznal, že ten, kto priniesol toto Slovo, nie je obyčajný človek. Vo februári 1932 poprosil písomne i môj otec o kríž Grálu. Začiatkom mája navštívil Vomperberg a poprosil o rozhovor s Abd-ru-shinom. Tak ako môj otec vo svojej predchádzajúcej inkarnácii verejne ako prvý prehlásil:
            „Skutočne, skutočne, toto bol Syn Boží!“,
            tak i v tomto pozemskom živote bol prvým ľudským duchom, ktorý už neoslovoval Abd-ru shina týmto menom alebo „pán Bernhardt“, alebo ako to robili mnohí „Majster“, ale dojatý povedal:
            „Pane!“-
            Od tej doby sa stalo u nositeľov kríža bežným oslovenie „Pane“ pre toho, kto priniesol Posolstvo Grálu. Tiež vo svojich rozhovoroch, ktoré viedli medzi sebou, hovorili vždy o Pánovi. Pretože môj otec zastával v Pánovej blízkosti vysoké a zodpovedné povolanie, a toto povolanie ihneď vnútorne vytušil, prosil:
            „Pane, smiem tiež trvale zostávať v blízkosti Pána?“
            Ten prisvedčil a odpovedal:
            „To záleží len na vás!“
            Aj keď môj otec práve kúpil a kompletne vybavil veľmi peknú vilu v kúpeľnom parku vo Wiesbadene, rozhodol sa zostať so svojou pani na Vomperbergu. Pretože mesiac čo mesiac rástol počet nositeľov kríža a v dôsledku toho bolo treba vybavovať stále viac dotazov, obchodnej a inej korešpondencie, bol môj otec ihneď obsadený do činnosti „správneho úradníka“. Dňa 30. mája 1932 bol nielen spečatený, ale, pokiaľ sa pamätám – stalo sa to prvý raz, že sa mu dostalo súčasne i „povolania“.

            Jedného dňa povedal Pán môjmu otcovi, ktorý to potom rozprával ďalej, približne toto: Nová výstavba môže vychádzať len od neho, od Pána, odtiaľ z Vomperbergu. Tak ako je pre človeka veľkou cťou byť úradujúcim starostom Berlína alebo New Yorku, tak je tiež môj otec starostom tvoriacej sa obce hore. Nemá považovať túto úlohu za nepatrnú, lebo je veliká. –Pán napísal pod svoj obraz, ktorý daroval môjmu otcovi, tieto slová:
            „Každá služba pre Svätý Grál je veľká svojou hodnotou a presahuje ďaleko ľudské chápanie.“
            Ak on, pán Fritsch, tu nemá veľké úlohy ako pán starosta New Yorku alebo iného veľkého mesta, je predsa všetko, čo vychádza z Hory, vo svojom duchovnom význame väčšie než najväčšie pozemské úlohy kdekoľvek na Zemi.
            V nepochopení duchovného diania doberali si a smiali sa dobromyseľne niektorí nositelia kríža môjmu otcovi, keď ho oslovovali „pán starosta“. Dňa 8. 11. 1932 gratulovali a blahopriali mnohí nositelia kríža môjmu otcovi k jeho narodeninám. A pretože vedeli, že ako typický porýnčan má zmysel pre humor a vtip a prijme každý žart, prišli všetci gratulovať v akomsi karnevalovom sprievode a gratulovali „pánu starostovi“.
            V nedeľu po 8. novembri dal nám Pán všetkým v hale pre pobožnosti lekciu. Jeho dohováranie nám prenikalo až k srdcu. Jednotlivé slová Pánove si už nepamätám, ale bola v nich bolesť nad tým, že sme sa smiali niečomu, čo bolo treba brať vážne a čo malo veľký duchovný význam, i keď my, malí nositelia kríža, sme to nemohli vidieť. Ako sme boli nechápaví, ukázalo sa v tom, že sme tomuto dohováraniu spočiatku ani nerozumeli a mysleli sme si:
            „Prečo si niekedy nesmieme ani zažartovať a chovať sa rozmarne?“

            Podceňovali sme duchovnú úlohu v jej pravom význame, pretože neprinášala pozemsky žiadne pocty a navonok sa odohrávala v celkom skromnom rámci. K tomu ešte niekoľko myšlienok:
            Kto vtedy žil na Hore, mohol vždy znovu vidieť a poznávať, že sme všetci, bez výnimky, neboli schopní pochopiť poukazovania, rady a príkazy a slová Pánove, ba ani vytušiť ich v ich pravom duchovnom význame sme neboli schopní. Námaha mnohých nositeľov kríža preniknúť do Posolstva bola poctivá – prečo teda tento neúspech, ktorý tak ľahko mohol viesť k malomyseľnosti? Vysvetľujem si to pomocou prirovnania: Ak je človek po bohatej hostine sýty, potom nie je schopný prijať ešte inú potravu, aj keď je táto veľmi kvalitná. My, nositelia kríža, ktorí sme prišli na Horu v tridsiatich rokoch, sme boli – videné zo Svetla – všetci ešte naplnení nielen tým nesprávnym, čo sme v sebe niesli po tisícročia, ale i tým chybným, čo sme prijímali od detstva v rodičovskom dome, v škole atď. Nasiaknutí ako mokrá špongia tým nesprávnym, nemohli sme ešte prijímať to nové, ako to bolo potrebné. Len pozvoľna mohla nastúpiť zmena k lepšiemu. Len v tej miere, ako sa stávame pokornými vnútorným bojom, túžbou po poznaní a po pravom ľudstve, a ako sa snažíme zbaviť sa toho nesprávneho, predovšetkým krúženia myšlienok okolo nášho malého „ja“, len v tej miere môžeme vnikať krok za krokom do Posolstva a byť pripravení prijať duchovnú potravu, ktorá je nám ponúkaná. Je tu však ešte jedna prekážka: Nie sme zvyknutí spracovať takú silnú stravu a preto sa musíme uspokojiť s málom a nesmieme preťažovať svoju schopnosť prijímať. Tercián nemôže totiž zvládnuť učivo kvintána a ten zasa učivo oktavána. Tento dej sa stal niekoľkokrát zrejmým väčšine nositeľov kríža. Ak počúvame alebo čítame napríklad po dlhšej dobe prednášku z Posolstva, pôsobí táto pri väčšej zrelosti úplne inak než naposledy, a objavujeme dokonca vety a myšlienky, o ktorých sme si mysleli, že sme ich predtým ani nepočuli alebo nečítali, lebo nám ich význam náhle vysvitne a stáva sa známym.

            18. Keď v roku 1933 prežívalo mnoho ľudí neuveriteľný vzostup Nemecka pod novým politickým vedením, s údivom, obdivom a niekedy so strachom a nenávisťou, povedal som v úprimnom nadšení Pánovi:
            „Chcel by som byť pre Pána tiež takým Goebbelsom.“
            (Bez jedinečného rečníckeho daru a schopnosti vzbudiť nadšenie, pána Dr. Jozefa Goebbelsa by Hitler nikdy nezískal moc.) Vtedy povedal Pán s úsmevom:
            „Pán Fritsch, to predsa my nechceme napodobňovať!“
            A v tej chvíli pristúpil tesne ku mne, stiahol si prsteň z pravej ruky, vzal moju pravú ruku, vložil do nej prsteň a svojou rukou stisol moju ruku s prsteňom a na ňu potom položil svoju druhú ruku. Čo som cítil pri tom mocnom zážitku, nemôžem opísať slovami.

            19. Už niekoľkokrát som mal v živote vízie (duchovné videnia). Také vízie neprichádzali nikdy v noci, ale vždy cez deň a pri celkom jasnom plnom vedomí. Jedného dňa – v roku 1931 alebo 1932 – som videl náhle ohromnú, ako svet veľkú tvár, nemohol som však rozoznať rysy tváre, lebo ich zahaľoval akýsi hmlovitý závoj. Hneď som vedel: To je záchranca Nemecka, záchranca sveta. – Krátko na to som videl iný obraz: Videl som seba pred nesmiernym množstvom ľudí – bolo ich mnoho tisíc – a hovorili zanietene, nadšene a jasavo o záchrancovi Nemecka, o záchrancovi ľudstva. Súvisí s tým snáď zážitok s Pánom, ktorý som vyššie opísal?

            20. Pokiaľ viem, bol na Vomperbergu okrem Pána iba jediný človek, ktorý myslel a hovoril vždy len pozitívne a síce pán von der Crone. Príklad, ako mohol Pán pozitívne ovplyvňovať, ponúka prípad, v ktorom hral dôležitú úlohu nejaký pán Ernst Laute, ktorý sa stal neskôr nositeľom zlatého kríža a nakoniec učeníkom. Tento Ernst Laute bol zvláštny človek. Vládol mimoriadne dobrým a ostrým rozumom. V spätnom pohľade to vidím snáď príliš osobne, avšak môj dojem bol a je, že všetko, čo povedal a formuloval, bolo síce jasné a logicky premyslené, ale súčasne tvrdé, chladné a bez lásky. – Bolo to v roku 1931 alebo 1932, Abd-ru-shin poveril jedného povolaného, aby napísal pojednanie na tému, ku ktorej už povedal veľmi dobré myšlienky. Dotyčný nositeľ kríža sa dal s veľkou chuťou a nadšením do práce. Presvedčený, že jeho práca je veľmi dobrá, dal ju prečítať učeníkovi Ernstovi Lautemu. Ten objavil hneď mnoho štylistických chýb a nedostatkov, i niektoré nezrovnalosti, ktoré boli na škodu celkovému dojmu a neváhal zľahčiť celú prácu posmešnou, ponižujúcou kritikou. Obeť takej kritiky spadla z oblakov, a ako si môžeme predstaviť, stratila všetku odvahu a bola zúfalá. V tom okamihu vstúpil Pán, uvidel napísanú prácu a povedal potešený:
            „Výborne, vy už to máte hotové!“ –
            „Smiem sa, prosím, pozrieť?“
            (Zasa príklad, ako bol Pán vo všetkých veciach dokonale láskavý a zdvorilý.) Pán pochválil niektoré obzvlášť pekné miesta a vyjadril svoju radosť nad niektorými dobre formulovanými myšlienkami. Pretože autor prišiel pri písaní na niekoľko nových myšlienok, povedal Pán:
            „Prosím, urobte mi radosť a napíšte tiež o tom prácu!“
            Muž odišiel šťastný a potešený. (Len ten, kto zažil osobne vyžarovanie Pánove, môže posúdiť, aké nevýslovné šťastie a jasavá radosť vychádzali z Pána a silne prenikali ľuďmi, ktorým ochotne pomáhal.) Keď nositeľ kríža opustil miestnosť, povedal Pán Ernstovi Lautemu s priateľskou výčitkou ( i vo svojich výčitkách bol vždy plný lásky, aby neboril, ale budoval):
            „Divíte sa, pán Laute, že som tam mnohé pochválil, zatiaľ čo vy ste svojou ponižujúcou kritikou toho muža ochromil. Verte mi, i ja som videl miesta, ktoré neboli pekné a boli ešte nedokonalé. Videl som tiež štylistické chyby. Avšak ako môže byť niečo krásne a dokonalé, keď človek nepracuje, keď nebojuje.“
            (Poznámka: Je to myslené tak, že len človek, ktorý bojuje a zápasí, robí chyby. Len skrze chyby ide človek nakoniec ďalej.)
            Teraz pôjde ten pán do toho s novou silou a vytvorí snáď niečo lepšie. Keby bol odišiel od vás s tým, čo ste povedal, bol by zbavený odvahy a nikdy by sa v tejto veci do ničoho nového nepustil.“
           
            Poznámka: Pred domom Grálu je napísané:
            Odvážne vpred je Bohu milé! – Mutig voran, Gott wohlgetan!

            (Pán, pani Mária i slečna Irmingard vždy pripomínali: „Len odvážnemu pomáha Boh.“)

            21. Rád by som rozprával ešte iný príklad o Abd-ru-shinovej skromnosti: Pokiaľ neexistovala správna budova, ktorá bola postavená až v roku 1935, bol tzv. „úrad“ v rokoch 1932-35 v jedálni a obývacej izbe mojich rodičov v radovom domčeku č. 1, kde neskôr bývala pani Esla Wobbe. Pán preto prichádzal denne dva až trikrát za mojim otcom, ktorý vybavoval organizačné práce (korešpondenciu) do bytu, aby sa s ním dohovoril. Pána bolo možné poznať podľa jeho klopania. Nikto neklopal na dvere tak ticho ako on. (Ja sám som nepočul nikdy nikoho klopať tak ticho ako Pána.) Keď potom môj otec povedal „ďalej“, Pán
len pootvoril dvere a spýtal sa buď: „Smiem vstúpiť?“ alebo „Neruším?“

            22. Pretože môj otec slúžil Pánovi obzvlášť silne a intenzívne, trpela moja matka komplexom menejcennosti a myslela si smutne alebo mi to povedala:
            „Kiež by som mohla Pánovi tiež slúžiť!“
           
            Keď sa po jednom rozhovore s mojím otcom Pán zasa lúčil, celkom impulzívne vyjadrila moja matka svoju myšlienku slovami:
            „Ach, Pane, kiež by som i ja Vám mohla slúžiť!“
            Tu sa Pán otočil, pristúpil k mojej matke a povedal s nekonečnou dobrotou a vľúdnosťou:
            „Pani Fritsch, vy mi slúžite viac než tušíte!“
            (Poznámka: Vonkajšie, viditeľné pôsobenie je rozhodujúce a má cenu pre stvorenie len z časti. V pôsobení na bližšie i vzdialenejšie okolie je rozhodujúca vnútorná čistota a sila citu, myšlienok a modlitieb.)

            23. Na jednej prechádzke na Vomperbergu som povedal Pánovi:
            „Je to zvláštne, jar je asi najkrajšie obdobie v roku, a tiež jeseň ku mne prehovára svojimi nádhernými farbami. Avšak zima vo svojej nádhere – musím priznať, ma niekedy rozochveje.“
            Vtedy povedal Pán vážne:
            „Duch tuší, bez toho, že si to uvedomujete, niečo z velebnosti a nádhery, ktoré sú v raji. A to môžeme v malej miere vidieť v zime.“-

            K tomu moja myšlienka: Kto raz videl obdivuhodnú zasneženú krajinu, keď sa milióny žiarivých diamantov trblietajú a svietia v snehu, až je tým oko oslnené a kto nechá na seba pôsobiť taký dojem plne, ten snáď pocíti, že žiadne iné ročné obdobie neponúka niečo podobné. Nie je to ako odlesk večného Svetla?

            24. Po skaze na Vomperbergu som poznal niekoľko obyvateľov Tirolska, ktorí boli s Abd-ru-shinom spoločne vo väzení v Insbrucku. Všetci zhodne uisťovali, že pán Bernhardt bol skvelý človek. Všetci, každý svojím spôsobom podľa svojho vzdelania a stupňa zrelosti, vyjadrovali sa vo svojich formuláciách síce rôzne, avšak pokiaľ sa týka zmyslu, všetci rovnako:
„mimoriadna osobnosť, fascinujúca osobnosť, podivuhodný človek, jemný pán.“

            Nie som schopný opakovať všetky tie rôzne výrazy a popisy, ktorým bol spoločný obdiv. Obchodníci i podnikatelia, s ktorými som v neskorších rokoch hovoril, vraveli podobne s veľkou chválou o pánovi Bernhardtovi.

            25. V lete 1935 cestoval Trigon s veľkým doprovodom, a síce s Bielym rytierom, niekoľkými apoštolmi a učeníkmi a s mojím otcom, do Viedne. Vystúpili pri Parkhoteli. Nešlo, ako by sa pri povrchnom pohľade zdalo, o nejakú zábavnú cestu, ale o splňovanie. Táto cesta bola spojená s pozemským zakotvením Svetla smerom na východ a juhovýchod.
            Viedenská cudzinecká polícia dostala správu o pobyte spisovateľa Oskara Ernsta Bernhardta, v očiach úradov vodcu nejakej sekty, a bola si istá, že pripravujú nejaké politické machinácie. (Kto skutočne Oskar Ernst Bernhardt je, mohlo vtedy rovnako ako dnes, poznať len veľmi málo ľudí, ktorí smeli duchovne vidieť alebo boli jasnovidní alebo poznali Prinášača prostredníctvom Slova „Posolstva Grálu Vo Svetle Pravdy.“) V tej dobe bola už veľmi rozšírená v zemi podvratná činnosť nemeckých a rakúskych národných socialistov. Bolo preto
pochopiteľné, že do Parkhotela prišli dvaja kriminalisti od cudzineckej polície, aby sa informovali o dôvode a cieli jeho cesty. Môj otec, ktorý viedol jednanie, presvedčil úradníkov, že sa nejedná o žiadnu politickú činnosť, ale o zoznámenie s Viedňou a tiež so stúpencami Grálu osobne.
            Večer navštívil Trigon a jeho sprievod v Štátnej opere na Kärntnerringu slávnostné predstavenie opery Lohengrin so slávnou Lotte Lehmannovou ako Elsou. Táto citlivá umelkyňa musela prijímať silu, ktorá vychádzala z Abd-ru-shina, pretože podľa kritiky, ktorá vyšla nasledujúci deň, prekonávala sama seba. – Keď Trigon vstúpil do svojej lóže, pozreli sa tam všetci návštevníci, bez toho, že by bol k tomu daný nejaký podnet. Bol to pre všetkých zvláštny, fascinujúci zážitok.
            Po opere zaranžoval môj otec veľmi peknú slávnostnú hostinu v zvláštnom salóniku v Parkhoteli. Tabuľa bola dlhá pre 17 až 20 osôb. Trigon sedel uprostred jej dlhej strany. Ja som sedel na čelnej strane stola a tak som mohol všetko dobre vidieť. Náhle sa vo mne vynorilo ono miesto z Biblie (Marek 5, 25-34), kde sa hovorí o tom, ako sa v ľudskej tlačenici dotkla jedna žena Ježiša:
            „A Ježiš poznal sám v sebe, že z neho vyšla sila, obrátil sa v zástupe a povedal: „Kto sa dotkol môjho rúcha?“ I povedali mu učeníci jeho: „Vidíš, že Ťa zástup tlačí a pýtaš sa: „Kto sa ma dotkol?“
            Viera a túžba tej ženy bola tak silná, že si toho Ježiš všimol i uprostred davu a medzi všetkými ľuďmi ešte skôr, než vôbec ženu uvidel.
            Pomyslel som si pre seba, či tiež Abd-ru-shin môže pocítiť tú veľkú túžbu jedného človeka a vzhliadol som súčasne krátko k Pánovi. Ten v tom istom okamihu obrátil hlavu, usmial sa priateľsky s nekonečnou dobrotou a pozrel sa mi hlboko do očí. Aké prúdy síl som pri tom pocítil, nemôžem zachytiť v slovách. Bolo to podobné ako v deň predslávnosti 28. decembra 1939 v Kipsdorfe, kedy som sedel tesne oproti Pánovi a pani Márii.

            26. Gestapo zakázalo čo najprísnejšie Pánovi a pani Márii stretávať sa s nositeľmi kríža, predovšetkým však nositeľov kríža prijímať. Toto nariadenie bolo tak málo zmysluplné a jeho vykonanie za daných okolností sa dalo tiež ťažko ustrážiť. Nejednalo sa o nič iné, než o ďalšie svojvoľné a hlúpe šikanovanie. Cez Vianoce 1939 bol by som mal možnosť ísť okľukou cez Kipsdorf k svojej jednotke. Spýtal som sa však najskôr písomne Pána, či smiem prísť. Dostal som kladnú odpoveď a tak som bol už 27. decembra hosťom Trigonu. Dňa 28. som bol celý deň hlavne s Pánom. V ten deň povedal Pán náhle k môjmu veľkému prekvapeniu a radosti:
            „Zajtra v hodinu Slávnosti pôjdeme obaja na prechádzku!“
            Bol som nevýslovne šťastný, že budem smieť prežiť vysokú Slávnosť v Pánovej prítomnosti. Avšak pani Mária dostala správu, že kvôli gestapu by nebolo dobré, keby som sa v Kipsdorfe zdržal ešte 29. Preto som mal odcestovať 29. už ráno. Bol som z toho smutný a Pán to musel tiež cítiť, lebo krátko po zdrvujúcej pre mňa správe som prežil toto: V jedálni Schweizerhofu vzal Pán dve stoličky, na ktoré sa posadili Pán a pani Mária. Ja sám som sa mal posadiť na tretiu stoličku oproti obom. To som tiež urobil, zachovávajúc patričný odstup.
            „Nie,“ povedal Pán, „poďte bližšie!“
            Posunul som sa trochu bližšie, na to pani Mária:
            „Nie, poďte ešte bližšie, nič vám neurobíme!“
            Naraz som sedel tak tesne pred oboma, že som sa dotýkal ľavou nohou nohy Pánovej a pravou nohou nohy pani Márie. Akú duchovnú a telesnú silu som v tom okamihu prijal, to sa nedá opísať. (Pán vedel – ako sa v náznaku zmienil pri jednej neskoršej návšteve v Kipsdorfe – že mám pred sebou ťažkú dobu utrpenia.)

            27. Keď vo februári 1933 horel Ríšsky snem (Reichstag), prišiel vzrušený učeník Lucien Siffrid do sídliska a zvolal:
            „Teraz to začne!“
            Všetci sme vtedy mysleli, že konečné dianie sa prejaví v týchto tridsiatych rokoch naplno. V mnohých štátoch tejto zeme sledovali vtedy so záujmom a napätím vzostup národného socializmu, ktorý nebol iba špatný a zlý, ako si to dnes mnohí myslia. V jeho strede bolo mnoho ľudí, ktorí skutočne bojovali s dôverčivým srdcom za lepší, ideálny svet. Maľovať ho čiernobielo nezodpovedá skutočnosti. Pravdu, respektíve vlastné pozadie vtedajšieho diania v Nemecku, smel intuitívne vystihnúť veľký priateľ Nemecka Sven Hedin, keď povedal:
            „Nemecký národ je prvým národom na tejto Zemi, v ktorom sa dokoná boj medzi Svetlom a temnom.“
            Absurdné je tiež čiernobiele videnie nositeľov kríža, ktorí seba a sebe podobných považujú za dobrých, svetlých a čistých, zatiaľ čo všetkých, ktorí stoja stranou – hlavne tých, ktorí nechcú nič vedieť o Posolstve – považujú za zlých a temných. Sila Svetla pôsobí a prúdi, a zasiahne všade tam, kde je pôda k tomu pripravená. Človek v ďalekej Ázii – ktorý ešte nikdy nepočul o posolstve Kristovom alebo o Posolstve Abd-rushinovom, ktorého vnútro je však očistené pravým slúžením – stojí vo veľkej sile a využíva ju k vzostupu. Naproti tomu človek, ktorý pozná Bibliu alebo Posolstvo Grálu naspamäť, avšak jeho duch tým nie je naplnený, môže využívať silu len nedokonale alebo vôbec nie, ocitá sa v nebezpečenstve, že kráča dolu namiesto nahor. Vtedy v roku 1933 sme my na Hore verili, že nastáva veľká očista viditeľne. Osobne som sa dozvedel od Pána – povedal mi to v Kipsdorfe – že Hitler mal splniť pre Nemecko úlohu, nie však tú, ktorú si sám osoboval a ktorej splnenie od neho národ očakával. Hitler, ktorý mal odčiniť ťažké previnenia z predchádzajúcich pozemských životov, mal očistiť nemecký národ od všetkého temného, čo na ňom liplo, aby ho urobil zrelým – pre prijatie posolstva zo Svetla. Namiesto, aby poznal svoje poslanie a splnil ho, zaplietol sa Hitler ešte viac do temna.

            28. Keď bol Pán 11. marca 1938 nacistami zatknutý a nositelia kríža sa to dozvedeli na celom svete behom krátkej doby, začalo samočinné triedenie. Veľmi mnohí, lepšie povedané všetci nositelia kríža vždy verili v bezpodmienečné víťazstvo Pána a hnutia Grálu. Teraz zrazu uderilo temno a vyzeralo to tak, ako by Pán a hnutie Grálu bolo navždy „odpísané“. To bolo pre mnohých nositeľov kríža „dôkazom“:
            „Tento Oskar Ernst Bernhardt nie je teda Synom Človeka.“
            A bolo otrasné musieť sa dívať, ako dokonca vysoko povolaní, i apoštoli a učeníci, odpadali a odvracali sa. Z tých cca 800 nositeľov kríža – pokiaľ viem, bolo ich vtedy toľko – v tej dobe najmenej 600 nechcem povedať priamo odpadlo, ale stalo sa prinajmenšom vlažnými a zapochybovalo. Väčšina sa tiež neskôr nevrátila.
            Pre Pána to bola nesmierna bolesť, keď sa dožil toho, ako sa väčšina nositeľov kríža pri zaťažkávajúcej skúške ukázala byť obyčajnou vo vetre sa ohýnajúcou trstinou, namiesto aby boli presvedčenými bojovníkmi za Svetlo. Tak, ako kedysi Peter zaprel Ježiša, tak tentoraz nie jeden, ale mnohí zapreli svojho Pána a naraz nechceli nič vedieť o Abd-ru-shinovi a Posolstve Grálu. Bolo to, akoby temno pozbieralo všetku energiu, aby Pána a jeho dielo dokonale zničilo. Deväť ťažkých obžalôb bolo proti nemu vykonštruovaných. Najhoršia a najnebezpečnejšia bola tá, že usiluje o politickú moc.   
            Pokiaľ existovali tieto obžaloby gestapa proti Pánovi, pretrvávalo veľké nebezpečenstvo, že bude „likvidovaný.“ Keď však súdne šetrenie preukazovalo, že obžaloby sú neudržateľné a jedna za druhou padali, bolo Pánovi 17. septembra 1938 oznámené, že je oslobodený, pretože bola preukázaná jeho nevina.
            Keďže však bola sobota, väzenskí úradníci ho odmietli prepustiť (vo svojom voľnom čase) a tak musel Pán stráviť v innsbruckom väzení ešte sobotu a nedeľu. Môj otec obstaral ešte v nedeľu cestovné lístky prvej triedy z Innsbrucku do Drážďan pre Pána, pani Máriu a slečnu Irmingard a tiež pre seba. V sobotu ešte včas objednal na pondelok ráno krásny kôš s lahôdkami u známej firmy Hörtnagel v Innsbrucku. V pondelok odviedol Pána z väznice. Ten mu pri tom žartom povedal:
            „Teraz sa vlastne so mnou nesmiete stretávať, bol som vo väzení.“
            Môj otec, ktorý bol vždy vtipný a pohotový, dal na to trefnú a humornú odpoveď, takže sa Pán srdečne zasmial. Škoda, že som túto poznámku zabudol. Pani Mária o nej povedala:
            „Toto slovo raz vojde do dejín.“
            Môj otec rozprával, že bolo dojemné, ako sa Pán a pani Mária držali po celú cestu za ruky, ako by bývali od seba odlúčení po celé roky.
            Z Drážďan šiel Trigon do Zhorelca (Görlitz), kde žil učeník Müller- Schlauroth. Tam zostali ako hostia dlhšiu dobu, lebo gestapo zakázalo Abd-ru-shinovi vrátiť sa do Tirolska.
            Dňom odjazdu z Innsbrucku bol 19. september 1938. V noci z 19. na 20. septembra bolo vykonané v Innsbrucku totálne zatemnenie ako príprava na vojnu. Bolo to jediné zatemnenie, pokiaľ sa pamätám, ktoré bolo v Tirolsku vôbec kedy vykonané. Z bytu mojich rodičov, ktorý ležal vysoko nad strechami Innsbrucku, bol prekrásny výhľad na Hungerburg vo vile Waldrand, na mesto a na celú horskú panorámu koldokola. Každý večer, keď sa zotmelo, bolo možné dívať sa dolu na more svetiel. V ten večer po odjazde Trigonu sme stáli, moja matka a ja, otrasení na verande a zhliadali dolu na zatemnený Innsbruck. Moja matka povedala zdesene:
            „Svetlo opustilo svätú zem Tirolsko. Teraz je temno.“
            A skutočne, v tejto udalosti sa jedná o dej s hlbokou symbolikou, ako sa to dalo pozorovať viac než jedenkrát v živote Pánovom.
            Uvediem ešte jeden príklad:
            Po vojne vydal známy anglický historik Bullock mnoho kníh, medzi nimi jednu z biografií Hitlera, ktorá je uznávaná za jednu z najlepších. V tomto Hitlerovom životopise opisuje autor asi toto:
            Dňa 6. decembra 1941 o 3. hodine začala Sovietmi už dlho pripravovaná a plánovaná ofenzíva proti nemeckej armáde, ktorá neskôr skončila dokonalou porážkou a zrútením Hitlerovej ríše. A tak, píše Bullock,
            „bola táto hodina hodinou smrti nemeckej ríše.“

            Táto hodina však bola tiež hodinou smrti Pána, hodinou, kedy nás pozemsky Pán opustil.

            29. V poslednej dobe, keď Pán bol ešte na Zemi, dal nositeľom kríža, ktorí ho v Kipsdorfe navštívili, mnohé vysvetlenia a doplnenia k Posolstvu. O duchovných veciach však nehovoril s každým, robil tak iba vtedy, keď zistil skutočnú túžbu po poznaní a duchovnú čulosť.
            V tejto súvislosti mi napadá jedna charakteristická príhoda z Vomperbergu. Po jednej slávnosti prišiel mladý nositeľ kríža, ktorý o to prosil, k Pánovi. Hore na 1. poschodí v izbe Trigonu si sadol plný očakávania oproti Pánovi. Díval sa na Pána a mlčal. Pán sa na neho tiež díval a tiež mlčal. Mlčanie trvalo len krátko, potom sa Pán so svojím návštevníkom rozlúčil. Neskôr rozprával o tejto príhode, zrejme aby tým ukázal, že človek sa musí sám hýbať, skôr, než sa mu môže pomôcť – slovami alebo inak.
            Ja som sa snažil nájsť odpoveď všetkými schopnosťami a silami, ktoré som mal k dispozícii, na mnohé duchovné a náboženské otázky. Či to, čo som našiel, bolo správne alebo nie, som nemohol spoľahlivo povedať, pretože ku skutočnému hľadaniu Pravdy dochádzame pomaly, krok za krokom a postupne. A až zrelý ľudský duch, ktorý sa zachvieva v Pravde, ktorý sa otvoril Pravde, ktorého cítenie je tak čisté, že vo svojom vnútri môže vždy jasne od seba oddeliť správne od nesprávneho, až potom poznáva Pravdu.

            Jedna z otázok, ktoré som v Kipsdorfe Pánovi položil, znela:
            „Často sa v Biblii spomína 144.000 spečatených. Presné vysvetlenie sa však nenájde.“
            Pán mi odpovedal:
            „Dobre, že sa na to pýtate. Keď bola na Kristovi spáchaná vražda, mohlo byť zo Svetla videné, že celé ľudstvo je teraz stratené, pretože odmietlo Pravdu, Slovo zo Svetla a že Zvestovateľa Slova dokonca zavraždilo. Vtedy som prosil svojho Otca, aby som – keď nastane doba zúčtovania – priniesol súd nie na tróne v oblakoch, ako to bolo kedysi zasľúbené, ale – aby veľká obeť môjho Otca nebola márna – aby som v dobe zúčtovania žil medzi ľuďmi na Zemi. Táto prosba Imanuela-Parsifala bola vypočutá a Božské dianie bolo ukázané v duchovných obrazoch všetkým pre to otvoreným ľudským duchom vo všetkých úrovniach a sférach. Milióny ľudských duchov boli dojaté milosťou Boha a prosili v hlbokej modlitbe, aby sa smeli v dobe súdu inkarnovať a spolupôsobiť na veľkej úlohe môjho Otca. Tejto prosbe bolo vyhovené, ale len 144 tisícom ľudských duchov. A tí všetci sú inkarnovaní v pravý čas na tejto Zemi. Zlyhanie bolo vylúčené. Boli totiž riadení a chránení tak vysokým vedením zo Svetla, že by bývali mohli len spĺňať. Napriek tomu však nedošli.“

            30. V dobe, kedy nemecká armáda (Wermacht) utrpela v Rusku hrozné straty a začínali byť viditeľné prvé počiatky ústupu, začiatok porážky, bol som zasa raz na návšteve v Kipsdorfe. Pán mi povedal:
            „Pretože z tých 144.000 došlo len veľmi málo, musí teraz tých málo nositeľov kríža, ktorí tu sú, vyplniť medzery, podobne ako teraz v Rusku, kde tisíce a tisíce padli a tí nemnohí, čo prežili, musia držať celú frontu. Avšak s nositeľmi kríža je to inak: Oni obdržia stonásobnú ba tisícnásobnú silu. A každý jednotlivý nositeľ kríža bude musieť splniť mnoho, bude musieť plniť viac úloh, pre ktoré nebol vopred určený. Ako už ale bolo povedané, nositeľom kríža je daná mnohonásobná sila a všetci budú môcť spĺňať, pokiaľ budú mať dobrú vôľu. Keby som povedal každému nositeľovi kríža dopredu, aké všetky úlohy na neho čakajú, zmalomyseľnel by a povedal by „to nemôžem“.“

            31. Kto duchovne v sebe prijal slová Pánove o falošných prorokoch – ktorí si domýšľali, že tiež majú plniť časť diela, ktoré bolo vyhradené Synovi Človeka – ten pochopí, prečo sa Hitler nikdy nestal obeťou atentátu. Keby sa bolo napríklad podarilo 20. júla 1944 odstrániť Hitlera, potom by neskôr tvrdili nielen milióny Nemcov, ale tiež mnoho historiografov i veľká časť ľudstva:
            „Keby Hitler nebol padol za obeť úkladnej vražde, bol by býval priviedol nemecký národ ešte k víťazstvu.“
            A bezpočet viac alebo menej fanatických stúpencov by i ďalej snilo sen o tisícročnej ríši Hitlera. Na jednej strane dochádzalo k zvláštnemu splývaniu politickej ctižiadosti a opojenia mocou so slovami a pojmami, ktoré sú zakotvené v Posolstve v súvislosti s nadchádzajúcim novým svetovým poriadkom. Na druhej strane to prinášalo so sebou nielen pozemské, ale i značné duchovné nebezpečenstvo. Svetlo nemohlo pripustiť, aby Hitler vošiel do dejín so svätožiarou mučeníka a stal sa tak zámienkou, aby tisíce ba milióny ľudí zostali viazané na veľmi nebezpečné, zmätené pojmy. Nielen výraz „tisícročná ríša“ je spojený s Posolstvom, ale spomeňme tiež „obrat svetov“.
            „Chcem ako Parsifal chrániť čistotu!“
            Preto mnoho Nemcov videlo v Hitlerovi „mesiáša“. V nemeckom národe bola totiž zakorenená spasiteľská myšlienka, žiaľ sa však tento národ stal obetou zvodcu. Slovo „vodca“ má vznešený duchovný význam („duchovný vodca človeka“) práve tak ako slovo
             „Nemecko, prebuď sa!“,
            ktoré používali nacionálni socialisti a ktoré je správne, avšak celé by muselo znieť:
            „Nemecký národ, prebuď sa zo spánku svojho ducha!“
            Tiež pozdrav „Heil!“ má ako nemecký pozdrav, žiaľ, pokrivený duchovný zmysel: Prajem ti spásu, spojenie so Svätým Svetlom, ktoré prináša uzdravenie, oslobodenie od všetkého ťaživého temna.
            Vo vnútri nacionálneho socializmu boli vtedy, hlavne na začiatku, sily, ktoré chceli odstrániť to nečisté a zasadiť sa a obetavo bojovať za nový poriadok vo svete. To, že nakoniec zo strany štátneho vedenia boli povolené len veľmi zúžené ciele a že prehnaná potreba uplatniť sa a rasová nenávisť získali prevahu, to nebolo vo veľkom, po tisícročia
trvajúcom pláne vývoja predpovedané. –
            Slová „Deutschland, Deutschland über alles“ zviedli národní socialisti na jednostrannú politickú dráhu, zatiaľ do básnikovi Hoffmanovi von Fallersleben boli tieto slová dané zhora ako zasľúbenia budúcich splňovaní. Keby bol nemecký národ, predovšetkým však jeho štátni vodcovia, načúvali citu, ktorý je okrem iného povzbudzovaný tiež „Piesňou o Nemecku“ (Deutschlandlied), býval by schopný vytvoriť pôdu a stať sa východiskom pre šírenie Slova po celej Zemi a dané zasľúbenie by sa bolo už v podstatnej časti viditeľne naplnilo.
            V znamení vysokých splňovaní stojí tiež slovo o „Svätej Zemi Tirolskej“. Je nápadné, že pojem „svätý“ nie je spájaný so žiadnou inou európskou krajinou, so žiadnym spolkovým štátom a žiadnym okrskom. Nie sú „sväté Korutánsko“, „svätá Normandia“ atď. Mnohí obyvatelia Tirolska si myslia, že sa hovorí „svätá Zem Tirolská“, pretože odtiaľ vyšlo povstanie v roku 1808 proti dobyvateľovi Napoleonovi. Avšak v historickom archíve v Innsbrucku, kde som nahliadol do starých dokumentov, dá sa nájsť tento pojem už o storočia skôr, a ak si dobre spomínam, dokonca v jednej listine z roku 1365.
            História ukazuje, že behom storočí bola stredná Európa, t. j. Nemecko, stredom najúpornejších bojov a stretov, ktoré mali charakter raz pozemsky materiálny, inokedy náboženský. Žiaden národ na tejto Zemi nemusel, pokiaľ viem, prežiť tak mnoho dejov a toľko utrpenia ako nemecký národ. Slová Svena Hedina:
„Nemecký národ je prvý národ na tejto Zemi, v ktorého strede sa dokončí boj medzi Svetlom a temnom,“
            sa týkali len z malej časti minulosti. Platili skôr vtedajšej prítomnosti a boli prorockým výhľadom do budúcnosti. Minulosť a prítomnosť pripravujú budúcnosť. Či nemecký národ ešte pozná svoje povolanie, to záleží na ňom. Záleží na tom, či sa v ňom zomknú dobré sily, aby v nevyhnutnom boji zvíťazili nad mocnosťami temna. Všetky dary, ktoré uschopňujú nemecký národ, aby bol bojovníkom za Svetlo, spočívajú v ňom, sú v ňom zakotvené.             Nemecký národ, prebuď sa zo spánku svojho ducha!

            32. Smel som Pánovi položiť mnoho otázok v priebehu 10 rokov. Vždy som sa však snažil neklásť tieto otázky ľahkovážne, ale pristúpiť k Nemu až vtedy, keď som sa pred tým vážne snažil sám o ich riešenie a vysvetlenie vo svojom vnútri. Jedného dňa som sa spýtal:
            „Ktoré z umení je najväčšie?“
            Myslel som vtedy na maliarstvo, poéziu alebo hudbu a povedal som:
            „Som presvedčený, že je to hudba, lebo ona otvára, pokiaľ viem, ľuďom bránu najďale do výšok.“
            Tu sa Pán dobrotivo usmial a povedal:
            „Áno, samoľúbosť hudobníkov si to vždy myslí, ale nie je tomu tak. Najväčšie umenie je slovo, dramatické umenie. Len málo ľudí to dosiahne. Pomyslite len, ako mnoho je hudobníkov, ako mnoho je skladateľov a ako mnoho maliarov, avšak ako málo je skutočne veľkých básnikov a dramatikov. Je tiež veľmi ťažké stať sa takým. Len človek, ktorý v sebe všetko dokonale vymazal, ktorého celé „ja“ sa vyprázdnilo, (Pozn.: Je myslené prirodzene nesprávne „ja“) len taký človek je zrelý, aby prijal Slovo v pokore. Slovo, dramatické umenie, dojíma človeka ešte viac než hudba. Slovo sa vznáša a znie ešte ďalej. Zatiaľ čo pôsobenie hudby po tom, čo tóny dozneli, obyčajne tiež skoro odznie. Naproti tomu slovo má silu, o akej ľudia dneška nemôžu mať ani tušenia.“

            33. V Kipsdorfe som raz povedal Pánovi:
            „Som tak smutný, snažím sa predsa vniknúť do Posolstva, napriek tomu sa však nestávam lepším a nedozrievam.“
            Tu sa Pán dobrotivo usmial:
            „To sa vám tak zdá. Žiaden ľudský duch nevie, kde stojí a nemá to tiež vedieť. Nie je jediného ľudského ducha na tejto Zemi, ktorý by prijal do seba len stotinu sily.“
            Keď Pán uvidel moju zdesenú tvár, usmial sa opäť a povedal:
            „Preto nemusíte klesať na mysli. Pokiaľ vládne temno, nie je ešte ľuďom možné prijímať naplno svetelnú silu.“
            Aby som porozumel dejom, ktoré Pán opísal, vytvoril som si neskôr toto prirovnanie:
            Ak množstvo áut zvíri prach a skazí benzínovým zápachom prirodzený, čistý, svieži vzduch, potom nemôže žiaden človek, ktorý je nútený zdržiavať sa v blízkosti pouličnej dopravy, vdychovať neskazený vzduch. „Duchovná atmosféra“ tejto Zeme je v súčasnej dobe tak zamorená špatných cítením a myšlienkami, že ani najlepší medzi tými, kto chcú dobro, nemajú najmenšie tušenie o tom, ako môže pôsobiť na celého človeka, na ducha, dušu i telo, osviežujúc a oživujúc očistená jemnohmotná atmosféra, ktorá bez problémov prepúšťa všetky svetlé žiarenia…

            34. Bolo to v Kipsdorfe; smutne som povedal Pánovi:
            „Napriek tomu, že mám Posolstvo, nestal som sa vôbec zrelším. Mám stále ešte priania, plány a nádeje.“
            Na to povedal Pán:
            „Je to správne, tak to musí byť! Človek, ktorý nemá priania, plány a nádeje, už nežije! Iba oni ho môžu riadiť vnútorne k nejakému cieľu. Inak je tomu u mňa, ja nemám plány a priania, ale spĺňam. Nechávam všetko vyvíjať sa…“ „Sila prúdi.“
            (Poznámka: Pán je prameň Sily, preto je všetko, čo Pán myslí, hovorí a robí, spĺňanie. My, ľudia, však musíme silu prijímať, pracovať s ňou, prepracovať ju a prevádzať do hrubohmotnosti!)

            35. Abd-ru-shin raz povedal pánovi Halsebandovi, „Bielemu rytierovi“, asi toto:
            „Dnes je ešte predčasné o tom hovoriť, ale pravý pruský duch bude raz vzorom na celej Zemi.“

            36. Bolo to v roku 1945 vo Westerbuchbergu; pani Mária mi povedala:
            „Mám veľkú starosť, Karl Bergman sa ešte nevrátil z Nórska. Snáď sa mu nič nestalo.“
            Na to som povedal so smiechom:
            „Jemu sa nemôže vôbec nič stať. Vráti sa domov zdravý. Je predsa pod ochranou Boha!“
            Pani Mária povedala:
            „Vy máte ale veľkú dôveru v Boha…“

            So svojou dôverou v Boha som smel byť často veľkou pomocou iným ľuďom, obzvlášť počas vojny a nešťastí. V tomto smere ma dával Pán opakovane za vzor iným nositeľom kríža. Je však zvláštne, že práve nositelia kríža mi často vytýkali, že nemám dosť dôvery v Boha…
             Príčinu tohto nedostatku porozumenia, alebo lepšie povedané, tohto neporozumenia, odhalil pán von der Crone už v roku 1931, keď som prišiel na Horu. Tento apoštol, ktorého Pán povolal ako lekára duší, ktorý mal pripravovať ľudských duchov na pochopenie Posolstva Grálu a pre to, aby rozumeli svojim blížnym, mi povedal:
            „Podľa vášho horoskopu to budete mať obzvlášť ťažké so svojimi blížnymi, lebo oni vám nebudú rozumieť. Všade si hlavne budete robiť nepriateľov preto, že z duchovného hľadiska poznáte, čo je správne a čo nie. A to je to, čo ľudia znášajú zo všetkého najmenej.“

            Dôvera v Boha sa neprejavuje v slepom, pasívnom pritakaní ku všetkému, čo osudovo zasiahne ľudí, ale dokazuje sa v obtiažnych situáciách v dôvere a sile, ktorá aktívne prekonáva všetky prekážky.
            Keby boli mali nositelia kríža v dobe Pánovho života viac dôvery
v Boha, bývalo by to oporou pre Syna Človeka a bolo by mu to umožnilo dlhšie žiť na tejto Zemi. V tejto súvislosti odkazujem na prednášku „Otvorená rana“ od Abd-ru-shina v starom vydaní Posolstva Grálu. Nasledujúce slová Pánove, ktoré mi povedal v Kipsdorfe, môžu osvetliť, čo už bolo povedané:
            „Je pre mňa hrozné vedieť, že mnoho ľudí neprišlo k Posolstvu a ku spečateniu z presvedčenia, ale z opatrnosti, čo keby na tom bolo predsa niečo pravdy. Iní prišli preto, že manželka bola „pri tom“. Ja však môžem potrebovať len ľudí presvedčených a nie pasívnych spolupútnikov!“

            V tejto súvislosti mi tiež Pán povedal, že „čítanie“ nie je hlavnou vecou, ale prežívanie. Sú ľudia, ktorí stoja mimo Posolstvo, ktorí však prijímajú žiarenia, prúdy sily zo Svetla, ktorí síce Posolstvo nepoznajú, resp. ho nečítali, ktorí však vo svojom vnútri do seba prijímajú poznanie. Takí stoja v porovnaní s mnohými nositeľmi kríža vyššie. Raz som pred Pánom poznamenal:
            „Myslím, že keby sme nechali všetkých nositeľov kríža vypracovať správu o Posolstve,
boli by sme zdesení tým, ako málo toho väčšina nositeľov kríža o Posolstve skutočne vie.“
            Pán mi to potvrdil.

            37. Skutočne hľadajúcich ľudí zaujímal už oddávna problém, či existuje Boh dobrotivý, Boh lásky, ktorého sila a pomoc sú nevyčerpateľné. Milióny mysliacich ľudí znepokojuje tiež problém, či sa Boh osobne stará o každé pozemské utrpenie a pozemské starosti jednotlivých ľudí.
            Ja som mal, veľa rokov pred tým, než som prišiel k Posolstvu, veľmi hlboký náboženský rozhovor s nejakým pánom Temmom. Jeho predstava o Bohu hlboko otriasla mnou, ktorý som bol zakorenený v prísnom, katolíckom, dogmatickom myslení. Do tej doby som veril, že Boh pozná každú myšlienku, každý pocit, každú bolesť a každú radosť jednotlivca. Pán Temme zasadil tejto viere ranu, pri ktorej som sa prvý raz stretol s predstavou o nekonečne vznešenom a nad všetkým tróniacim Bohom, Bohom, ktorý nevie nič o nešťastí jednotlivca ani celého ľudstva. –
            Pre mňa bol taký neosobný Boh tiež Bohom bez lásky. Nemohol som si ho jednoducho takého predstaviť. Až keď som čítal Posolstvo Grálu a poznal, čím toto je, ujasnilo sa mi, medzi iným i prednáškou „Všadeprítomnosť“, že Boh je nekonečne ľuďom vzdialený a napriek tomu je pre každého človeka dosiahnuteľný. Avšak môj duchovný zápas o poznanie neustáva, naopak! S rastúcim vedením musí sa len ešte zväčšovať hľadanie ďalších poznatkov. To je zákon prirodzeného vnútorného rastu. Tak som tiež došiel k náhľadu, ktorý som si plne uvedomil:
            „Čítanie Posolstva Grálu neotvára cestu nahor, pri čítaní sa musí spoluzachvievať
túžba po poznaní“.
            Moje rozhovory s Pánom mi pri tom veľmi pomohli. Ten, kto sa v pravej túžbe otvorí, podobá sa smädnému, ktorý pije zo živej, vôkol prúdiacej vody toľko, koľko môže do seba prijať. Ten však, kto zo zvyku alebo rozumového premýšľania siaha po Posolstve, podobá sa tomu, okolo ktorého preteká voda bez úžitku. On ju počuje len „šumieť“, ale ona do neho nepreniká. Teraz však ten, kto pocítil silu zachvievajúceho sa v ňom poznania, musí túto zmeniť v čin, musí ju spracovať tak, ako je to pri strome, ktorý vodu, prijatú koreňmi, vracia cestou cez kmeň, vetvy a listy zasa späť do vzduchu odparovaním. Tým sa dosahuje na jednej strane zmena, rast a zdravie stromu, na druhej strane vhodné klimatické ovplyvňovanie okolia a nakoniec vôbec život udržujúci kolobeh v prírode. Ak človek nespracováva život udržujúce žiarenie podľa tohoto prirodzeného vzoru, dochádza k hromadeniu, chradnutiu a prejavom ochorení na jednej strane v oblasti duševnej a telesnej, a na druhej strane i v oblasti vzťahov s ostatnými tvormi.

            38. Sedeli sme hore v Pánovej pracovni. Pán sedel za dlhšou stranou stola a ja za užšou. Pán bol, ako sa tak často stávalo, veľmi, veľmi smutný. Videl zlyhanie všetkého ľudstva. Videl zlyhanie nemeckého národa, ktorý by býval mal byť hlavným nositeľom Posolstva Grálu, videl dokonalé zlyhanie 144.000 povolaných, ktorí z väčšej časti neprišli a preto sa nemohli ujať svojej úlohy. (Z tých vtedy 700 alebo 800 nositeľov kríža boli veľmi mnohí vlažní; zo strhujúcej, mocnej, planúcej sily presvedčenia sa nedalo nič vycítiť.) Pán povedal v jednej, nikdy nezverejnenej prednáške na Hore približne toto:

            „Z tých mnohých, ktorí mali prísť, prišlo ich len málo. Z toho mála, ktorí prišli, mnohí zasa odišli. Z tých nemnohých, ktorí zostali, sú všetci, pozorované zo Svetla, nehotoví, slabí a chybujúci. A z toho mála, ktorí tu ešte zostali, ešte mnohí sa budú potkýnať a odídu. Od smrti Kristovej riadilo a viedlo Svetlo tých 144.000 vyvolených tak starostlivo, že by nemal jediný z nich zlyhať. Boli na tomto svete na Zemi i na onom svete obklopení a vedení tak silnými svetlými vlnami a pomocníkmi, že by bývali mohli byť teraz v súde všetci hotovými. Nie je však hotový ani jediný. Kedysi ste môjmu Otcovi sľubovali, že mi chcete pomáhať v dobe zúčtovania v mojej službe môjmu Otcovi. Bol to slávnostný sľub, ktorý horel vo vašich dušiach a ktorý by vás bol mal učiniť schopnými vykonať veci veľké a najväčšie v dobe zúčtovania. Vy však ste všetci, bez výnimky, ľudia nezrelí, nehotoví a zapletení do chýb. Namiesto, aby ste mi pomáhali vy v mojej veľkej úlohe za víťazstvo Svetla, musel som ja zostúpiť ešte hlbšie do temnôt, aby som pomáhal vám. Teraz snáď začnete tušiť, prečo som tak často smutný.“

            Pán k nám hovoril približne týmito slovami. –

            Tak teda: Pán sedel za dlhšou stranou stola, ľavú ruku mal asi uprostred stola, pravú potom na jeho konci:
            „Pozrite sa, pán Fritsch, v tomto časovom rozmedzí by býval mal byť súd. A tiež v tejto dobe je! Pretože však ľudstvo neprijalo Svetlo, stláča sa všetko vo vonkajšom dianí na celkom malý časový úsek.“
            Pri tom posunul Pán svoju ľavú ruku, až sa priblížila asi na 10 až 12 cm k pravej:
            „Konečný termín a koniec súdu sú pevne stanovené.“
            Pri tom učinil Pán rozhodný pohyb pravou rukou zhora dolu na konci stola.
            „Ani o jediný deň, ani o jedinú hodinu nemôže byť súd posunutý.“
            A opäť učinil Pán pravou rukou rozhodný pohyb zhora dolu na konci stola. Opakoval:
            „Ani o jediný deň, dokonca ani o jedinú hodinu nemôže byť súd posunutý!“
            (Už si nespomínam, či Pán dodatočne nepovedal o „sekundu“.)
            Vtedy sa Pán zmienil o tom, že posledná fáza súdu, teda konečné dianie, veľké účinky, by mali začať raz v marci a síce v dobe Karnevalu a mali by trvať len niekoľko mesiacov. Potom by však mala byť Zem oslobodená od všetkého temného, až potom bude môcť Svetlo rozprestrieť víťazne lúče nad celou Zemou. Na to som sa spýtal úzkostlivo Pána:
            „Sú tým myslené duchovné mesiace, alebo pozemské?“
            Pán so smiechom odpovedal:
            „Nie, nie! Pozemské mesiace! Pri duchovných mesiacoch by sa žiaden človek už nedočkal konca.“
            „Tým, že sa teraz všetko stláča na krátky časový úsek, bude stratených viac ľudí, ktorí by sa nemuseli zrútiť, keby sa všetko bolo vyvíjalo správne.“

            I keď z Pána vychádzala vždy ohromná sila, radosť, dôvera a oživujúca odvaha, predsa som musel vždy stiesnene prežívať pri svojich mnohých návštevách v Kipsdorfe, ako býval Pán smutný kvôli tomu veľkému zlyhaniu. V tejto súvislosti mi raz povedal:
            „Najstrašnejšie pre mňa je: Rád by som chcel pomôcť všetkým ľuďom. Keď však pomoc neprijímajú, potom im nemôžem pomôcť. Človek musí všetko urobiť sám, ja mu môžem dať len silu. –
            Tým, že ľudstvo a všetci povolaní strašne zlyhali, bude teraz všetko inak. Ako to bude, neviem sám, pretože splňujem. Ako bude teraz sila pôsobiť, nemôžem v jednotlivostiach prehliadnuť.“

            39. Nadšený, povedal som raz Pánovi:
            „Posolstvo Grálu je tak logické a tak jasne zrozumiteľné, že som presvedčený, že dokonca len rozumom je možno poznať zákonitú výstavbu.“ –
            „Áno, pán Fritsch,“ odpovedal Pán, „máte úplne pravdu, ale môže to byť len očistený rozum.“

            40. „Ako ďaleko je Posolstvo rozšírené a známe na druhej strane,“ tak mi to povedal Pán, „vyjde najavo z jedného jediného príkladu. V jednom chráme v Japonsku je Posolstvo uchovávané mníchmi v jednej posvätnej skrinke. A tí vedia o mne a o Pravde Slova.“
            Na moju otázku, prečo teda ešte nepôsobia verejne pre Pána, mi Pán odpovedal:
            „Ešte neprišla doba.“
            (Milióny ľudí už žijú teraz Posolstvo a prídu k nemu cez noc, až príde
čas.)

            41. Kým som prišiel k Posolstvu, robil som jednu veľkú chybu: Pri všetkých ľuďoch som vždy najskôr veril, že sú dobrí.
            „Rovnako nesprávne však je,“ povedal mi pán von der Crone, „veriť naopak, že v ľuďoch je len zlo a temno. Musíme sa naučiť posudzovať všetko neutrálne, nechať odpadnúť merítka „dobrý“ a „zlý“ a nechať prosto všetko na seba pôsobiť. Keď sme sa to naučili, potom môže náš cit, zameraný neutrálne, poznať jasne v spojení s rozumom, čo je správne a čo nie.“

            Vôbec sa nedá vyjadriť slovami, ako nepochopiteľná a obdivuhodná je láska Pánova ku každému človeku, aj keď hneď poznal chyby a temno. Často hovoril Pán, že práve človek, ktorému sa obzvlášť snažil pomáhať, ktorého zahŕňal láskou, mu spôsobí veľkú bolesť. Pán poznal vždy cestu jednotlivca z minulosti a vedel tiež, že mu jeho chovanie prinesie v blízkej budúcnosti bolesť. V rokoch 1931 – 1941, kedy som smel byť osobne v blízkosti Pánovej, zažil som veľmi veľký počet ľudí, ktorí hovorili s nesmiernym nadšením o Pánovi, takže človek mohol byť presvedčený, že sa upínali skutočne s veľkou láskou k Pánovi a že boli hlboko dotknutí a šťastní jeho Posolstvom. Náhle, akoby zo dňa na deň, bolo u týchto ľudí všetko inak. Vo väčšine prípadov, bez akéhokoľvek skutočného dôvodu, začali proti Abd-ru-shinovi štvať a horliť v zúrivej, zaslepenej nenávisti. Bol to fenomén o to nepochopiteľnejší, že odporné obvinenia a urážky boli prednesené na verejnosti takými ľuďmi, ktorí sa od neho dozvedeli obzvlášť mnoho dobrého. Otrasení a bezradní stáli tí, ktorí to museli prežívať v najtesnejšej blízkosti Pána ako svedkovia udalostí, pre ktoré prosto nebolo, zdalo sa, logicky prijateľné vysvetlenie. Jediné vysvetlenie, ktoré je možné len z vyšších miest a je v úzkej súvislosti s Pánovým poslaním, je v prednáške „Cudzinec“ v prvom diele Posolstva Grálu. Mnohé mená pália ešte dnes bolestivo v spomienkach starých nositeľov kríža. Chcem tu vybrať dva príklady medzi stovkami podobných:
            Švajčiarsky učeník Schönenberger sedel pri káve, ktorú nositelia zlatého kríža podávali na Pánovu počesť v starej hale pre pobožnosti (prvá hala pre pobožnosti, ktorá už nestojí mnoho rokov, bola vo všedné dni súčasne tiež miestom spoločných obedov a večier) priamo
oproti Trigonu (vtedy nebol ešte nositeľom zlatého kríža). Hlboko dojatý a so slzami v očiach náhle povedal:
            „Vôbec sa to nedá pochopiť, že smiem sedieť pri Pánovom stole.“
            Avšak práve tento pán Schönenberger viedol neskôr stále a znovu nové ohováračné a nactiutŕhačné kampane proti Pánovi. Hovoriť o jednotlivostiach by bolo odporné.

            Druhý príklad: Slečna Peters, jedna z prvých nositeliek kríža, bola roky obklopovaná Pánom zvláštnou dobrotou a starostlivosťou. Vlastnila veľké množstvo Abd-ru-shinom vlastnoručne písaných dopisov. Pretože sa jej po finančnej stránke pozemsky nedarilo dobre, pomáhal jej Pán dosť a často v tomto smere. Nakoniec jej sprostredkoval manželstvo s komponistom Eduardom Könneckom, ktorý sa neskôr stal tiež učeníkom. Z dôvodov mne neznámych nebolo dovolené tomuto jedinému učeníkovi prichádzať na Vomperberg a tam bývať. Obaja, pán i pani Könnecke písali preto dojemné, prosebné a žobravé dopisy Abdrushinovi, aby im dovolil prichádzať aspoň tak blízko, aby mohli vidieť strechu domu Grálu. S veľkou nechuťou bolo vyhovené tejto prosbe. Nasťahovali sa teda k sedliakovi Steinlechnerovi na 2. poschodie pod strechu. Zo všetkých, z ktorých sa stali neskôr zúriví nepriatelia Abd-rushina, boli čoskoro obaja Könnecke tí najhorší a najzúrivejší. Viedli mnoho súdnych procesov proti Abd-ru-shinovi, ale všetky vyústili do prázdna.

            42. Abd-ru-shin sa rád rozprával s ľuďmi o svetonázorových problémoch, ako sa to tiež opisuje v „Doznených tisícročiach“ (rozhovory medzi Kristom a Markom, medzi Kristom a niekoľkými Grékmi). Keď mal Abd-ru-shin pred sebou človeka, ktorý bol skutočne naplnený duchovnou túžbou, ožíval a stával sa veselým a šťastným, tak šťastným, ako ho nebolo možné vidieť pri iných príležitostiach.
            Pôsobenie, ktoré z Pána vychádzalo, mohli prijímať len máloktorí. Vzhľadom k rozpoltenému stavu mnohých ľudí, mohlo byť toto pôsobenie rovnako priťahujúce alebo – pre nevysvetliteľnosť silnej príťažlivosti, ktorá ju sprevádzala, prípadne i pre vnútorný odpor – tiež odpudzujúce. Len vnútorne dokonale otupení ľudia nemohli vôbec nič cítiť. Ja sám som to pociťoval ako silný prúd a na druhej strane ako mocné more. Pán nám mohol a musel so svojho prebytku rozdávať. Ak však jeho možnosť pôsobenia bola podstatne alebo dokonca úplne odrezaná, ak už nemohol dávať, pomáhať, obdarovávať, tak to nezostávalo prirodzene ani pre jeho telo bez následkov.
            To sa týka doby od 11. marca 1938 až do pozemského odchodu Pána 6. decembra 1941. Ten dej môžu obrazy len nedostatočne odrážať. Prúdy síl, ktoré pretekali Pánom ako prúdy živúcej vody a ktoré sú zrovnateľné s elektrickým prúdom, sa v ňom hromadili vo vyššie uvedenom časovom období a nakoniec ho, alebo lepšie povedané jeho hrubohmotné telo, doslova spálili. Pretože sa Pán necítil dobre, šiel (1940 alebo 1941) na jednu kliniku v Drážďanoch, kde bolo zistené, že mu organicky nič nechýba. Tam, na tejto klinike, pôsobil pacient Oskar Ernst Bernhardt tak silne na mnohých lekárov, ich asistentov a sestry, že trvale vyhľadávali jeho blízkosť. Pán tam dával plnými rukami. Očividne ožil a bol mimoriadne uvoľnený, čo pôsobilo na ľudí, ktorí pred tým boli v jeho okolí, ako zázrak. Pán tu povedal mnohé o tajomstve krvi, zázraku krvi, o dýchaní, strave, vode a vzájomnom pôsobení na ľudí.     Po návrate do Kipsdorfu bol gestapom a osočovaním Pánovi tak sťažený život, že sa mu, obrazne povedané, nedostávalo vzduchu k dýchaniu. Obzvlášť početné osočovanie z kruhu bývalých nositeľov kríža v ňom prebúdzalo stále viac túžbu po výšinách. Pretože Sila ním opäť nemohla pretekať, stávalo sa jej hromadenie pre Pána fyzicky stále neznesiteľnejším. Raz prosil pani Máriu a slečnu Irmingard:
            „Dajte mi svoje ruky!“
            Keď sa tak stalo, Pánovi sa zreteľne uľavilo a povedal:
            „Tak, teraz to zasa prúdi!“
            Dej, ktorý nakoniec privodil pozemskú Pánovu smrť bez vonkajšieho, viditeľného vplyvu a bez orgánovej choroby, sa dá priblížiť na inom obraze: Ak plameň nedostáva potravu, tak zhasne. Ak Vyslanec Boží už nie je udržovaný lúčmi túžby po Čistote a nie je obklopený lúčmi čistého chcenia, tak je podľa Zákona pritiahnutý späť k svojmu pôvodu.
            I keď nebol Abd-ru-shin pribitý na kríž ani inak ľuďmi hrubohmotne usmrtený, bola to vlastne nenávisť temna, ktorá ho prenasledovala, boli to ľudia, ktorí poskytli v sebe temnu priestor a tak boli vlastne jeho vrahmi. Všetko ľudstvo tým, že sa primklo k temnu, nechalo Svetlo zhasnúť. Čo teraz príde na ľudstvo, to sa nedá povedať. Svetlo v konečnom boji zvíťazí, ale bude to snáď „Pyrhovo víťazstvo“, v ktorom bude zneužitím jadrovej energie zničená celá Zem, aby temné vplyvy, ktoré z nej až doteraz vychádzali, neotravovali už kozmos? Zem by potom stihol rovnaký osud ako kedysi v slnečnom systéme krúžiacu planétu Mallona.
            V tejto súvislosti je treba chápať Abd-ru-shinove slová, určené v prvom rade povolaným:

            „Ak vy zlyháte, zrúti sa celý svet!“

            Posledné slovo, s ktorým sa Abd-ru-shin verejne obrátil k ľudstvu, povedal pri Slávnosti Ruže 29. decembra 1937 na poslednej Svätej slávnosti Syna Človeka na Zemi. Na záver tejto slávnosti povedal Pán so smrteľne vážnou tvárou:

            „Teraz choďte a prežívajte! Ja vám už nemám čo povedať!“

            Pán bol niekoľkokrát s Trigonom a veľkou družinou na Gardskom jazere. Zakaždým zdôrazňoval, a zmieňoval sa pri tom i pri iných príležitostiach, že sa pri tom nejedná o cesty za zábavou, ale o veľké duchovné splňovanie.

            44. Raz mi Pán povedal:
            „Je mi nevýslovne smutno z toho, že nie je možné povedať pravdu žiadnemu človeku, vyjmúc niekoľko málo výnimiek. Väčšinu ľudí si tým znepriatelíte. Jediná možnosť, ako povedať ľuďom pravdu je, urobiť to formou žartovnej hry. To sa potom necítia zasiahnutí sami, smejú sa iným a vo svojej ješitnosti nepozorujú, že všetci ľudia sú v tomto bode rovnakí.“

            45. V Kipsdorfe:
            „Najťažšie chvíle pre každého jednotlivého ľudského ducha sú okamihy, ktoré ho čakajú, kým je mu dovolené vstúpiť do Raja. Ako zvláštnu milosť smie, obzerajúc sa späť, prežiť v túto hodinu ešte raz celé svoje bytie! Nie len jediný pozemský život, ale celé svoje bytie! A to je najstrašnejší zážitok pre každého jednotlivého ducha. Zahanbený pri tom poznáva, čo všetko urobil špatne. Až teraz dosiahne pravú pokoru a tým nechá zo seba odpadnúť poslednú záťaž. A potom až je schopný a smie vstúpiť do Raja.“

            Bližšie vysvetlenie: Tam, kde chýba pravá pokora, tam chýba tiež čistota. Čistota jest však svetlo a ľahkosť. Akonáhle človek v sebe nesie len iskričku – lepšie povedané – prášok ješitnosti, má stále na sebe záťaž. Každá záťaž však, i tá najnepatrnejšia, nepripustí spojenie so Svetlom. Preto láska je tá najvyššia hodnota a kto toto poznal, dosahuje tiež pokory, a kto dosiahol pokory, ten získava tiež spojenie s Čistotou.

            46. Raz som smel prežiť v bdelom stave (dobre si to pamätám, nebolo to ani v spánku ani v snení), že sa moja duša oslobodila od pozemského tela a ja som bol vynesený do vyššej sféry, pamätám si to, do sféry, ktorá bola hlboko, hlboko pod Rajom, tak hlboko, ako si to ľudský duch nemôže predstaviť. Avšak táto svetlejšia, čistejšia sféra, v ktorej som smel pobývať len krátku dobu, bola takej oblažujúce ľahkosti, a tak plná šťastia a harmonického mieru, že som smel po prvý raz prežívať Božiu milosť a lásku v tak silnej podobe. Tento zážitok trval len celkom krátko. Pri tom sa mi zdalo, ako by to boli bývali roky. A keď som sa opäť ocitol v pozemskom tele, myslel som, že sa musím zadusiť, pretože tu, na tejto Zemi, niet slobody ducha, pretože táto Zem je hrubohmotná a temná. Čo je šťastie a pravá blaženosť, to tu na Zemi asi nikdy nebudeme môcť pochopiť, len to budeme môcť vytušiť pri modlitbe v blažených okamihoch. Vyplatí sa bojovať o poznanie a o pokoru: Je to kľúč k bráne do neopísateľne krásneho Raja.

            47. Počas rokov cestoval Trigon niekoľkokrát autom na Gardské jazero. Zakaždým v doprovode apoštolov a učeníkov, samozrejme tiež Bieleho rytiera a Pánovho vlajkonosiča. Moji rodičia, ktorí obaja boli nositeľmi zlatého kríža, mohli sa tiež niekoľkokrát týchto jázd zúčastniť. Aby sme pochopili, že to pre mojich rodičov bola zvláštna milosť, že ako jediní nositelia zlatého kríža sa toho smeli zúčastniť medzi tými vysoko povolanými, musíme sa pokúsiť pochopiť toto:
            „Každá služba pre Svätý Grál je veľká a svojou cenou ďaleko presahuje ľudské chápanie.“

            Všetko, čo Pán povedal alebo učinil, bolo splňovaním. Jeho slová a Jeho spôsob jednania nemôžeme nikdy porovnávať so slovami alebo spôsobmi jednania ľudí. On jednal vo vôli svojho Otca. My, ľudia, jednáme len podľa svojich pocitov, citov, vášní a podľa svojho nesprávneho myslenia a preto nikdy nemôžeme vniknúť do myšlienkových pochodov Pánových.
            A tak sa tieto cesty nekonali pre zotavenie alebo zábavu, ani pre zmenu prostredia, ale každá z týchto ciest ku Gardskému jazeru bola veľkým splňovaním. Prečo pre to bolo vyhliadnuté práve Gardské jazero, nie je mi známe.
            Zakaždým, keď sa Pán zastavil, zastavili sa samozrejme všetky ostatné autá, všetci vystúpili a zhromaždili sa v úctivej vzdialenosti od Neho. Podľa toho, čo sa pri týchto veľkých splňovaniach dialo, obracal sa Pán k tomu alebo onomu so zvláštnymi slovami. Títo vysoko povolaní boli totiž vybraní, aby formovali novú Ríšu. So svojou a skrze svoju vernosť, so svojou a skrze svoju lásku. Keby boli bývali čistými nádobami, bola by mohla svetlá sila cez nich prúdiť na nemecký ľud. A keby už vtedy nebol býval nemecký národ odvrátený od Svetla, potom by boli tieto samotné lúče postačili k tomu, aby ich očistili. Pri jednej z týchto ciest pristúpil Pán k mojej matke a povedal priateľsky, s dobrotou, ktorá bola len jemu vlastná:
            „Áno, pani Fritsch, tieto cesty nie sú žiadne cesty pre potešenie alebo zotavenie. Vždy pri nich dochádza k veľkému splňovaniu, k veľkému kozmickému dianiu, o ktorom nemôžem s ľuďmi hovoriť, pretože by tomu nerozumeli. Pri jednej z týchto ciest došlo tiež k boju medzi Luciferom a mnou.“

            S priateľským úsmevom povedal Pán mojej matke:
            „Nesmiete si to predstavovať nejako pozemsky viditeľne. Keď nastali tieto udalosti, odišiel som do ústrania, aby som sa vzdialil týmto ľuďom tu. (Pozn. autora: tým vysoko povolaným). Tam v úplnom tichu boli vykonané veľké deje, ktoré žiaden pozemský človek nevidel a ktoré pozná len Boh, môj Otec. Neskoršie pokolenia, ak bude Zem existovať, nebudú môcť pochopiť, že ma ľudia nemohli poznať.“

            Pri tej istej jazde, zasa na inom mieste a v iný deň (tieto jazdy trvali obyčajne tri až päť dní, niekedy dokonca týždeň), pristúpil Pán opäť k mojej matke a ukázal na prekrásnu vilu (moja matka mi potom rozprávala, že niečo tak krásne doteraz nikdy nevidela):
            „Pozrite sa, pani Fritsch, to by sa nám tiež páčilo!“

            Je jasné a logické, že človek s veľkým zmyslom pre krásu sa nadchne tiež pozemskou krásou, i keď je to len vila. Pán však, ktorý jest Dokonalosť a prišiel z Dokonalosti, zakúšal často fyzickú trýzeň, ktorú vyvolávala disharmónia a ošklivosť, ktoré vládnu na tejto Zemi. Všetko, čo On povedal a činil, vyžarovalo krásu a harmóniu. Nikdy nemohol pochopiť, že sú ľudia, ktorí necítia túžbu po kráse. Dnes už neviem pri akej príležitosti to bolo. Moja matka mala obzvlášť silnú túžbu po kráse a preto bola veľmi silne viazaná na Pána!
            (Túžba po kráse, túžba po Svetle a túžba po poznaní sa nedajú od seba oddeliť. Ľudia ako moja matka, ktorí majú obzvlášť veľký zmysel pre krásu, boli prirodzene priťahovaní k Pánovi.) Pán mi povedal toto:
            „V Tisícročnej ríši bude tiež prepych. Prepych a nádhera nebudú potom mať nič spoločného s tým, čo pod týmito pojmami rozumejú ľudia dnes. Prepych v Tisícročnej ríši nebude mať nič spoločného s nezmyslenou márnotratnosťou, s hromadením bohatstva a vecných hodnôt, ale bude výrazom zvýšeného a zjemneného zmyslu pre krásu. A nádhera potom bude slabým odleskom nadpozemskej krásy a nádhery, ktorá vládne hore. Keby ľudia viac túžili po kráse, mohli by s jej pomocou nájsť cestu nahor.“

            48. V dobe, kedy bol Pán spojený s obzvlášť silným prúdením prichádzajúcim zhora – vlnilo sa to, vystupovalo a prúdilo bez prestania zhora dolu k Nemu a od Neho zasa späť nahor, - vtedy potreboval obzvlášť silnú pozemskú ochranu, akúsi ochrannú hradbu okolo svojho tela. Nesmieme si to predstavovať tak, že by bol musel mať okolo seba rytierov v zbroji alebo vojakov v zbrani, ale jednoducho ľudí, ktorí mali veľkú lásku a vernosť k Nemu a k Jeho Otcovi, teda k nášmu Bohu. Táto vernosť by potom bola pozemským valom okolo svätej osobnosti Prinášača Pravdy, akýsi druh ohnivej hradby, takže temno by sa nemohlo dostať k pozemskému telu.
            Pretože však Pán musel jednať občas s úradmi alebo s rôznymi ľuďmi, a tiež rád niekedy šiel na pekný koncert, do opery, alebo sa chcel pozrieť na film, musel prirodzene medzi ľudí. V tom prípade musel mať okolo seba pozemsky kruh ľudí. Päť alebo šesť miest pred Pánom bolo obsadených nositeľmi kríža, rovnako tak vedľa Neho, vľavo a vpravo za Ním. Pretože môj otec bol trochu menšej postavy (predchádzajúca generácia bola skoro o hlavu menšia než dnešná), sedával v divadle alebo v kine vždy pred Pánom. A aby Pán dobre videl, schúlil sa môj otec doslova do seba a sedel, pritlačený k jednej strane, skutočne v kŕčovitej polohe. Zakaždým bol rád, keď bolo po všetkom, lebo keď sa potom vzpriamil, mal bolesti alebo i kŕč v šiji. Raz mu povedal Pán s úsmevom:
            „Dnes sa zasa raz pre mňa pán Fritsch obetoval.“
            A priateľsky sa usmievajúc, pokračoval:
            „To ale nemusíte, pán Fritsch.“
            Pán vždy myslel na druhých, nikdy nie na seba!
            Usilujte o presvedčenie. Obzvlášť bolestivé pre Pána bolo, keď musel vždy znovu zisťovať, že ľudia nepestujú vlastný názor, vlastnú silu úsudku a vlastné samostatné myslenie. Preto kázal v jednej zo svojich prednášok o „predajných žoldnieroch“. Kľudne môžeme povedať – a to platí i o nositeľoch kríža: Takí ľudia, až na nepatrné výnimky, sú neschopní sami skúmať a samostatne rozhodovať. Snáď im chýba odvaha, ktorá patrí k ďalšiemu vývoju schopnosti správneho skúmania a zvažovania, totiž jednať samostatne v slobodnej zodpovednosti. Pánovi bol milší človek, ktorý na základe nesprávneho rozhodnutia urobil niečo špatne, než tí ľudia, ktorí z púheho strachu, že sa dopustia chyby, nerobia vôbec nič. Preto mi raz v rozhovore povedal:
            „Človek, ktorý sedí za pecou, nemôže si zlámať nohu.“
            Človek, ktorý robí mnoho chýb, dokazuje tým, že sa hýbe. Ľudia, ktorí nerobia žiadne alebo skoro žiadne chyby, nemajú sa považovať vo Stvorení Boha za živúcich, ale za mŕtve bábky.

            Asi v roku 1932 povedal Pán v chráme slová:  „Usilujte o presvedčenie.“
            Táto prednáška bola mimoriadne podnetná. Bolo stále zrejmejšie, že v Nemecku dôjde k veľkému prevratu. Extrémne ľavicové rovnako ako extrémne pravicové skupiny sa snažili dostať k moci všetkými prostriedkami, či už legálnymi alebo nelegálnymi. Vodca nemeckých nacionalistov, rada von Hugenberg, usiloval o moc podobne ako Hitler so svojimi nacionálnymi socialistami, a tiež komunisti. Po celé roky boli na dennom poriadku vzájomné útoky medzi nimi, od ohovárania až ku skutočným zrážkam. Stretávanie bolo stále ostrejšie a vyvrcholilo medzi Nemeckými nacionalistami a Nacionálnymi socialistami. Dochádzalo dokonca ku krvavým bitkám s mŕtvymi a ranenými. Tlač bola plná nadávok, vzájomných útokov, urážok a ohovárania. V takej vyostrenej situácii pochopili Hindenburg a Hitler, že nebudú môcť zvíťaziť nad komunistami, ich spoločným nepriateľom, ak budú rozdelení. A tak sa rozhodli pre spoluprácu a podpísali tajnú dohodu. SA a oceľové prilbice, predtým dve znepriatelené organizácie, oslávili jedného dňa veľkú slávnosť spolčenia. Frázy, ktoré vychádzali z úst rečníkov, museli znieť odpudivo a neúprimne pre každého pozorovateľa a samostatne pociťujúceho a súdneho človeka. Vyvrcholením dôkazu spojenectva bol spoločný pochod s pochodňami oceľových prilbíc a SA. Ako veľa, lepšie povedané, ako málo ľudí vtedy prehliadlo celú prelhanosť tohto „spolčovacieho jednania“? V tejto súvislosti musíme chápať slová Pánove:
            „Rozhliadnite sa okolo seba, na všetkom sa môžete učiť. Je vám k tomu poskytovaná príležitosť denne, každú hodinu. Pozorujte, čo sa deje vo všetkých krajinách. Masy ľudí, ktoré po dlhé roky v najrôznejších politických stranách spolu predtým bojovali a vzájomne sa ohovárali, nebáli sa skutočne ani vrážd, cez noc idú niekedy po uliciach so spevom a priateľskými pochodňami tak, ako by boli priateľmi už ktovie koľko rokov. Cez noc. Len preto, že ich vodcovia, sledujúc nejaký cieľ, si náhle podali ruky. Kde nájdete v takých veciach skutočne pevné presvedčenie? Kde presvedčenie vôbec! Niet ho. Bez citu pochodujú tisíce ľudí, ktorí sú pre veľkú vec bezcenní. Na takej pôde nemôže nikdy vzniknúť ríša, ktorá sa zachvieva v božských zákonoch. Preto tiež nemôže týmto spôsobom nikdy ozdravieť.“

            Všimnite si, prosím, výrazu: „preto nemôže týmto spôsobom nikdy ozdravieť.“ V tejto vete predpovedal Pán už v roku 1932 budúcnosť nemeckého národa. V tejto vete je tiež poukaz na to, ako málo vlastného pevného a jasného presvedčenia je i medzi nositeľmi kríža. Keď bol Pán v roku 1938 zatknutý a každý nositeľ kríža, ktorý bol presvedčený ako o veci samej, tak o pravej osobnosti Pánovej, musel pocítiť, že je vyzývaný k zosilnenej činnosti duchovnej i pozemskej, aby odvrátil to najhoršie, vtedy zažil Pán snáď to najhoršie sklamanie svojho života: Z tých vtedy cca 800 nositeľov kríža odpadlo ich asi 600 cez noc. Ako by ich vietor odvial, jednoducho „tu už neboli“. Kde vtedy zostalo skutočné presvedčenie, ktoré sa predsa môže konečne dokázať len v čine a činom?
            Dôkaz, že také presvedčenie chýba (čo sa nakoniec prejavilo už skôr), zasiahol Pána do najhlbšieho vnútra nie kvôli Nemu, ale pre vec, ktorej prišiel na Zemi slúžiť. Mnoho, mnoho nositeľov kríža, ktorí predsa museli byť pri spečaťovaní presvedčení, že On je Synom Človeka, začalo naraz pochybovať o jeho poslaní a o Jeho Slove.
            Mnohé by sa nemohlo stať, keby bývali všetci vtedajší nositelia kríža pevne stáli vo svojom presvedčení ako skala v rozbúrenom mori. Pán by nebol musel tak ťažko trpieť a nebol by musel odísť z tejto Zeme, keby bol mal, pre Neho tak potrebný, pozemský kruh a tým súčasne i zakotvenie.
            Nezáležalo pri tom na pozemskej blízkosti presvedčených nositeľov kríža, ale na tom, že boli vôbec tu. Sila presvedčenia nositeľov kríža by bývala bola blčiacim plameňom a tým by sa spojila s Prasvetlom, ktoré bolo vtedy inkarnované v pozemskom tele Oskara Ernsta Bernhardta Abd-ru-shina – Parsifala – Imanuela. Keby ľudstvo nebolo vtedy zlyhalo ako celok, alebo inými slovami, keby bolo bývalo v miliónoch ľudí na Zemi viac túžby po Svetle, keby nebola zlyhala predovšetkým biela rasa, keby nebol zlyhal vtedy povolaný nemecký národ a potom nositelia kríža a medzi nimi v prvom rade vysoko povolaní, rytieri, apoštoli a učeníci, potom by sa bola priblížila tisícročná ríša a víťazstvo Svetla do blízkosti už dnes na Zemi viditeľnej a hmatateľnej. Pravdepodobne by nebolo došlo k druhej svetovej vojne.
            Osud tejto Zeme a všetkého pozemského ľudstva sa rozhodne podľa toho, aké sily budú v celom ľudstve prevažovať: či tie, ktoré chcú smerovať k špatnému chceniu temna, alebo sily a snahy svetlé, dobré. S hrozivým napomínaním stojí vo vesmíre Slovo:
            „Ak vy sklamete, zrúti sa svet!“
            Tým sú mienení nositelia kríža, ktorí, akonáhle príde hodina, majú poskytnúť slabým iskričkám túžby po Svetle v ich blížnych silu a potravu, aby nemuseli zhasnúť a aby konečne zvíťazilo na Zemi Svetlo v boji s temnom.
            Keď som bol naposledy v Kipsdorfe, hovoril ku mne Pán v tomto zmysle:
            „V dôsledku strašného zlyhania nositeľov kríža je tých málo verných, ktorí tu zostali, vybavených tisícnásobnou silou, lebo oni musia zápasiť a bojovať za všetkých, ktorí tu už nie sú. – Keby som bol skôr niektorému nositeľovi kríža povedal, čo všetko musí vykonať pri výstavbe pre Novú ríšu, bol by zmalomyseľnel pred veľkosťou svojej úlohy.“
            V rôznych prednáškach hovoril Pán v tom zmysle:
            „Vy všetci dostanete do ruky meč, beda, ak ho použijete nesprávne!“

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Komentáre sú moderované.