Aká je úloha Slovenskej republiky?

 Niekoľko citátov z Ústavy Slovenskej republiky:

 „My, národ slovenský,

pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť,

v zmysle cyrilo-metodského DUCHOVNÉHO dedičstva...“

„...usilujúc sa o... rozvoja DUCHOVNEJ kultúry...“

 

„Štátnymi symbolmi Slovenskej republiky sú štátny znak, štátna vlajka, štátna pečať a štátna hymna.

Štátny znak Slovenskej republiky tvorí na červenom ranogotickom štíte dvojitý strieborný KRÍŽ vztýčený na strednom vyvýšenom vŕšku modrého trojvršia.

(2)

Štátna vlajka Slovenskej republiky sa skladá z troch pozdĺžnych pruhov - bieleho, modrého a červeného. Na prednej polovici listu štátnej vlajky Slovenskej republiky je štátny znak Slovenskej republiky.

(3)

Štátnu pečať Slovenskej republiky tvorí štátny znak Slovenskej republiky, okolo ktorého je do kruhu umiestnený nápis Slovenská republika.“

Podľa vyššie uvedeného, úlohou Slovenského národa a jeho štátu je budovať kráľovstvo Božie na Zemi.

Lebo čo iné je rozvíjanie duchovnej kultúry? Čo iné má za úlohu štát, ktorého štátnym znakom je dvojkríž? V Ústave je uvedené, že Slovenská republika sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Zaujímavé je jej priklonenie sa k demokracii (článok 1 Ústavy), čo je tiež ideológia. Idea je myšlienka. Podľa toho by sme každú realizovanú myšlienku mohli nazvať ideológiou. Budovanie kráľovstva Božieho na Zemi však nemá nič spoločné s ideológiu, takou akou ju chápeme podľa rôznych výkladových slovníkov. Budovanie kráľovstva Božieho na Zemi taktiež nemá nič spoločné s náboženstvom. Náboženstvo je ideológia, súbor pravidiel, dogiem, hierarchií a štruktúr mocenských pozícií, pričom prví ranní kresťania, nazývajúci sa aj Ariani, žili Slovo prinesené Synom Božím Ježišom Kristom bez náboženských dogiem a cirkevných štruktúr. A práve na Slovensku tento druh žitia Slova Božieho vznikol. My sme tu už mali život v zmysle Božieho Slova bez náboženstva a ideológie, teda ak teraz začneme vedome budovať kráľovstvo Božie na Zemi iba oprášime to, čo sme tu už mali a čo je našim kultúrnym dedičstvom.

A teraz to najhlavnejšie, lebo podľa vyššie uvedeného sme si túto tému objasňovali len podľa Ústavy, ktorá je výsledkom človeka a preto v sebe nesie nedokonalosti. Poďme si túto tému objasniť podľa modlitby samotného Syna Božieho, teda Otčenáša. Tam je uvedené: „Príď kráľovstvo Tvoje. Buď vôľa Tvoja. Ako na nebesiach, tak i na Zemi.“

70 % obyvateľov Slovenska (1) sa hlási ku odkazu Syna Božieho, teda si veľká časť ľudí niekto denne, iný týždenne alebo v inom intervale odriekava uvedené vety: „Príď kráľovstvo Tvoje. Buď vôľa Tvoja. Ako na Nebesiach, tak i na Zemi.“

Vety „Otčenáša“ sú úplne zreteľné. Veď ak človek hovorí „Príď kráľovstvo Tvoje“, tak ho tu chce, avšak tým vlastne zároveň tvrdí, že ako človek tu žijúci, sa bude usilovať o jeho budovanie. Ak tvrdí „Buď vôľa Tvoja“ tak vlastne tvrdí, že sa túto vôľu snaží pochopiť a ju rešpektovať. Z Božej vôle vzniklo toto Stvorenie, Jeho zákony (napríklad fyzikálne, duchovné, osud, karma...) a aj samotný človek. Je to niečo mohutné a človek ak sa modlí Otčenáš, tak deklaruje zosúladenie svojho života s touto vôľou. A ak odrieka slová „Ako na Nebesiach, tak i na Zemi“ je každému jasné, že chce, aby tu odlesk Raja, odlesk Nebies, bol. Preto aj konanie takéhoto človeka musí byť s týmto v súlade, musí sa vyvarovať konania, ktoré na Nebesiach neexistuje, ktoré by rušilo potrebnú harmóniu.

Povedzme to ešte inak. Ak sa hlásite k veriacim a nechcete budovať odlesk Raja na Zemi, Kráľovstvo Božie, nechcete sa zaoberať Božou vôľou, Božími zákonmi alebo zákonitosťami, tak sa radšej motlitbu Otčenáš nemodlite, lebo tým by ste len klamali Všemohúceho.

„Budovať“ znamená aktivitu, nie pasívne stáť a čakať. 70 % národa je mohutná väčšina. Našou úlohou je aktívne sa podieľať na premene Zeme v zmysle Otčenáša, teda snažiť sa o pochopenie Božej vôle, ktorá formou Božích zákonov, ľudovo Božích mlynov, utvára všetok život v celom Stvorení a v zmysle tejto vôle budovať Božie kráľovstvo (odlesk Raja) na Zemi.

Každý jednotlivec môže začať hneď a sám. Nepotrebuje k tomu žiadne nariadenia, príkazy či usmernenia vlády ani náboženských organizácií, cirkví. Modlitbu Otčenáš predsa tiež odriekava sám. Ide o rozhovor so Všemohúcim. Samostatná aktivita je znakom neideologického a nenáboženského konania a zase sme pri Ústave SR, kde sa píše, že Slovenská republika sa neviaže žiadnou ideológiou ani náboženstvom. Smelo do práce, nečakať na druhých, treba sám konať. Vieme čo máme robiť? Vieme. Tak robme.

 

(1) Podľa https://www.culture.gov.sk/.../2019/12/veriaci2021.pdf sčítania obyvateľov sa ku kresťanským cirkvám hlási takmer 70 percent obyvateľov.

Martin Hruštínec

Výročie obnovenia Slovenskej štátnosti 14. marca 1939

Dnes (14. marca 2024) si pripomíname 85. výročie obnovenia Slovenskej štátnosti.

Je nepochopiteľné, že tento deň, štrnásty marec, sa úplne obchádza a slovenské politické elity sa správajú akoby tento štát alebo republika 14. marca 1939 vôbec nevznikol a vôbec neexistoval. A nielen politici, ale mnohí v spoločnosti strkajú pred ním hlavu do piesku. K čomu je to dobré? Tento štát proste existoval. Prečo to ticho okolo tejto skutočnosti? Však normálne sa k tomu postavme a nie zbabelo uhýbať z cesty.

Národ je duša a štátny útvar telo. Duša slovenského národa dostala telo. A udialo sa tak pol roka pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Bol to dar Nebies, lebo národ dostal silnú oporu v dobe, ktoré bolo mimoriadne nepriaznivé.

Vznikol v čase kedy ho obklopovali zlé sily. Zo severu si brúsili zuby na jeho územia Poliaci, z juhu Maďari, na západe sa Rakúsko stalo súčasťou Nemecka a Česi nám 20 rokov hádzali polená pod nohy. Východná Podkarpatská Rus bola taktiež v ohrození.

V roku 1918 vznikla Česko-Slovenská republika, ktorá bola pre slovenský národ trpkým sklamaním. Boli porušené dohody medzi Prahou a Slovenskom, ktoré predchádzali vzniku ČSR. Slovensko bolo konfrontované s niečim čo je jeho povahe absolútne cudzie a to český politický pragmatizmus. Masaryk s Benešom sa správali akoby slovenský národ neexistoval, pričom veľmi dobre museli vedieť, že Slovensko malo v zmluvách zakotvenú a garantovanú samostatnosť, autonómne rozhodovanie o svojich vlastných záležitostiach. Namiesto toho sa Slovensko stretávalo s pojmom jednotného československého národa vzniknutého v Pražských pragmatických mozgoch. Praha je rozum. Suchý, racionálny, ktorý sa pchal do popredia a o všetkom chcel rozhodovať. Naopak, Slovensko je cit. Je cituplné a vrelé. Nie nadarmo je hlavným mestom Slovenska Nitra, teda nitro, vnútro. Samozrejme, že administratívnym centrom je Bratislava, ale Nitru chápme po duchovnej stránke ako hlavné mesto. Kedysi bola aj administratívnym centrom. Tak ako rozum nikdy nevie chápať cit, hovorí sa, že láske je slepá keď sa cit prejaví, tak Praha nikdy počas tých 20 rokoch nechápala slovenské snahy. Absolútne ich nechápala, ale netreba im to zazlievať, lebo oni sú rozum. Čo im treba však vyčítať je nepokora a snaha útočiť na srdce. Toto srdce si plnilo svoju úlohu, snažilo sa prejaviť, nebyť zatlačené rozumom a tak si v roku 1938 vydobilo autonómiu, teda to, čo malo zakotvené v zmluve, teda nič mimoriadne. A neskôr aj samostatnosť.

Praha ako centrum suchého rozumového racionalizmu za tých 20 rokov úplne rozbila dobré vzťahy medzi týmito národmi, čo Hitler samozrejme videl a využil. On k rozbitiu ČSR dopomohol. Jeho záujmy však neboli čisté, ale taktiež pragmatické, zištné. Slovensko však z toho vyviazlo dobre, aj keď značná časť juhu Slovenska pripadla Maďarsku a niektoré severné časti Poľsku. V každom prípade sa srdce osamostatnilo, aj keď pozemské prekážky tu samozrejme stáli a to druhá svetová vojna zo všetkými následkami.

Samostanosť je niečo, čo je typické pre slobodného ľudského ducha. Duša slovenského národa nezniesla a nikdy neznesie pojem „československý“, ktorý aj tak v podaní suché českého pragmatizmu je len asi toľko, že mávne rukou a povie si, „aj tak českoslovenký je český“. Slovensko túto pascu videlo. Oni v tej Prahe jednoducho chápali Moravákov, Slezákov , Slovákov ako len niečo, čo aj tak raz bude hovoriť česky, čo k Čechám a k jeho záujmu patrí. Nikdy tam nemala miesto rovnocennosť.

Tento pragmatizmus a racionalizmus je niečo, čo sa samozrejme prejavuje aj dnes. Veď ČR nemá dodnes vlastnú vlajku ale vlajku Česko-Slovenska. Slovensko by nikdy neznieslo niečo s prímesou, niečo cudzie, preto má na vlajke dvojkríž, ktorý hrdo nesie. To je jeho, tam sa cíti doma. Ale rozumu je z povahy veci idealizmus ukradnutý, on nepotrebuje hľadať hlbšie, jednoducho si vezme niečo, čo využije pre svoje ciele. Vlajku ČSR predsa len poznal v roku 1993 každý, tak si ju jednoducho novodobá ČR zobrala. Ukradla?

Samozrejme Slovenský štát alebo republika nebol ideálny a mal aj svoje chyby. Lenže strkaním hlavy do piesku sa nedokáže z týchto chýb národ poučiť, ale bude ich opakovať. Preto tí, ktorí si pred tým zatvárajú oči, by si toto mali uvedomiť. Samozrejme, úcta je namieste, lebo je to štát, telo národa slovenského, ktorý dostal silnú oporu v mimoriadne ťažkých časoch. Zároveň je to aj výsledok dvadsať ročného úsilia našich čelných predstaviteľov, ktorí bojovali o to, aby národ existoval. Aby národ existoval!

Martin Hruštínec