Stránky

20. 12. 2024

ISTOTA

Takto pred rokom som riešil svoju výpoveď zo štátnej služby. Mnoho ľudí takémuto druhu zamestnania priradzuje pojem „istota.“ Lebo človeka má pravidelný príjem, stabilitu, neprepúšťa sa, zamestnávateľom je štát a iné. Aj mňa napádalo toto slovíčko „istota“, niekto mi aj povedal, že tu mám „istotu“, vedel som však, že to nie je „istota“, že to tak nie je. Napriek tomu som určitý tlak pociťoval.

Pán Sitár v roku 2023 prišiel s určitým poznaním, o ktorom sa vo svojich prednáškach a seminároch často zmieňoval. Takže celý rok 2023 sme sa s tým, ktorí ho počúvali, oboznamovali. Jedná sa o preklad diela „VO SVETLE PRAVDY“ . V ruskom jazyku tento preklad znie „VO SVETLE ISTINY“ alebo „ISTOTY.“ Pán Sitár o tom dosť obšírne hovoril, oboznamoval nás, že jedine Pravda je istotou a ten preklad do Ruštiny je najsprávnejší.
V jeden moment ma akoby osvietilo a ten tlak pominul. Uvedomil som si, že ak prisudzujeme nejakej pozemskej práci, alebo organizácií, čomukoľvek čo vytvorili ľudia, spoločnosť, štát, atribút „istoty“, tak sa dopúšťame svätokrádeže. Najsvätejšia kniha VO SVETLE PRAVDY, alebo VO SVETLE ISTOTY spísaná Vôľou Božou má oprávnenie niesť tento pojem, lebo Božia Pravda, zákony Božie sú skutočnou a jedinou istotou. Naveky bude platiť Božia Vôľa. Na veky budú platiť Božie Zákony, ktoré sú mimo možnosti ovplyvňovania ľuďmi. Všetko to, čo vytvorili ľudia, ktorí sú z povahy veci nedokonalí, nesie v sebe nedokonalosť a teda neistotu.
A tak som si predstavil, ako je to s tou mojou „istotou“ v pozemskom zamestnaní vtedy ešte ako štátneho zamestnanca. Napadlo ma hneď, vyšiel by som z budovy, spadnem, zlomím nohu a mám po istote. Alebo kdekoľvek inde by som mohol dôjsť k úrazu a mám po práci. Jednoducho moje zamestnanie nech sa javí akokoľvek istotne, nie je žiadna istota, a ak by som na tom trval, dopúšťam sa svätokrádeže, lebo len Božia Pravda, to najvyššie, má právo nazývať sa istotou.

Martin Hruštínec

17. 12. 2024

Ako zvládnuť dnešnú dobu

Chodiac po Zemi a všímajúc si okolie som už dávnejšie dospel k jednej myšlienke. Áno frustrácia z videného bola veľká. Každý kto túži po lepšom svete, musí cítiť ten kontrast medzi ideálom, ktorý nesie v sebe a realitou nás obklopujúcou. Radostný pohľad na okolie, to veru nie je. 

A potom som pochopil jednu vec. Žijeme posledné časy. Vedeli sme, mnohí možno už pred tisícročiami, hlavne na onom svete keď sme boli, že k tejto dobe príde a že my sa do nej musíme zrodiť. Musíme tu jednoducho byť prítomní. To je milosť. Nepotrvá dlho a to, čo teraz nás obklopuje bude minulosťou. Preto si to treba vychutnať a prežiť to, precítiť to, lebo už nikdy také niečo nebude. Kvôli skúsenosti, ktorá nás obohatí aby sme vedeli do budúcna aké je to keď sa človek podriadi rozumu. Aby sme vedeli, aké je to keď sa "ja" - ľudský duch, stane lenivým. Aby sme chápali dôsledky a tým boli múdrejšími. Prítomnosť treba prežiť, byť vďačný za túto skúsenosť. Aj keď je trpká a bolestivá, keď pohľad na ľudí zarmucuje, musíme byť statoční, hrdí a tešiť sa z tejto skúsenosti. Byť za ňu vďační. Lebo prežitie, skúsenosť sa stáva našim vlastníctvom na veky.

Martin Hruštínec

29. 8. 2024

Ako po novom pristupovať k odkazu Slovenského Národného Povstania?

Nech už sa na SNP dívame z politického hľadiska akokoľvek, faktom ostáva, že obrovské množstvo ľudí nasadilo vlastný život za prežitie nášho národa. Ich motiváciou bolo vyhnať nemeckú čižmu, ktorá šliape po Slovenskej zemi. 

Chcieť sa zmocniť cudzieho majetku je odvekou ľudskou vlastnosťou a všetky tie vojny sa diali a dejú práve kvôli tomuto nešťastnému postoju - vlastniť cudzie. 

Už len k úcty k tým, ktorí boli ochotní položiť svoje životy za našu vlasť a to nielen v SNP ale mnohokrát v našej bohatej minulosti, musíme sa aj my teraz pričiniť o ochranu našej vlasti pred cudzími čižmami. Tieto cudzie čižmy, tak ako vždy v minulosti a nielen na Slovensku, ale všeobecne počas celých dejín ľudstva, videli len jeden cieľ - zmocniť sa cudzieho majetku. A čo dnes vidíme na Slovensku? Cudzie čižmy opäť šliapu po našej krásnej krajine. A nie je ich málo. Hovorí sa im aj zahraničný investor. Myslíte si, že on tu je preto, lebo nás miluje? Postaví tu (a najradšej na úrodnej pôde, ktorú zlikviduje) svoje haly, obchody, továrne, znečistí pôdu, vodu, vzduch, zamestná lacnú pracovnú silu či už domácich slovenských ľudí alebo cudzincov a zisk si zoberie so sebou. Pýtam sa, kvôli čomu oslavujeme SNP, keď teraz cudzie čižmy opäť pochodujú vlasťou, už nie na tankoch ale v kravatách a drahých oblekoch, s úsmevom? Kde máme hrdosť a súdnosť, keď nám tu kadejakí cudzinci zaberajú role, lúky, lesy za ktoré naši predkovia preliali krv? 

Treba s tým raz a navždy urobiť poriadky. Milí cudzinci, ak tu chcete zostať a ďalej budovať svoje biznis aktivity musíte 95 percent čistého zisku nechať na Slovensku. Musíte ho tu investovať. A to nie je všetko. To sa však týka len už existujúcich investorov. Budúci investori už musia rátať s úplne inými podmienkami, absolútne ale absolútne odlišnými od tých dnešných. Mnohí povedia: "a čo EÚ, jej zákony, sme im podriadení?" EÚ tu nebude večne. Len toľko k EÚ. Ale netreba čakať na jej koniec, už teraz treba podnikať kroky k obrane a ochrane vlasti. 

Na túto tému by sa mohlo napísať ešte mnoho, ale teraz stačí len takýto malý náznak. 

Martin Hruštínec

Aký je najnáročnejší rezort v štáte?

Najnáročnejším rezortom je ministerstvo kultúry. Prečo? Lebo práve kultúra národa je srdce národa, jeho city, myšlienky, jeho identita. Kultúra je vnútro národa, jeho najvnútornejší základ. Dobre vieme, že ak postavíme dom na zlých základoch, tak spadne. Ak narušíte základ, podklad niečoho, tak to nedopadne dobre. Ako keď rastlinám alebo stromom narušíte jeho základ - korene, tak vyschne. Toto všetko si temnoty veľmi dobre uvedomujú, a tak útočia hlavne a najintenzívnejšie na kultúru národa. Keď ju ovládnu, tak je národ stratený. Čo je to "ovládnuť" v podaní temnôt? Pošpiniť, zdehonestovať. Alebo lepšie povedané vymeniť čisté, mravné hodnoty za nemravnosť. A taká je dnešná kultúra. Nemravná. Zažil som to na vlastné oči v divadle v Žiline pred cca. 20 rokmi. Ako študent strednej školy sme išli na nejaké divadelné predstavenie nejakého významného slovenského spisovateľa, asi štúrovca. A oni na javisku zahrali sexuálnu scénku. Pochybujem, že sa nachádzala v tom diele. Vnímal som, že vyučujúcej slovenského jazyka sa to nepáčilo a ani mne nie, lebo také niečo nepatrí do divadla. V ďalších rokoch toto divadlo v krajskom meste už podľa názvov produkovalo mnohé oplzné predstavenia. Toľko moja skúsenosť s divadlom.

Jednoducho, ak chce niekto urobiť poriadok, vyčistiť kultúru, tak to je akoby dal ruku do hniezda vreteníc. Okamžite temnoty zasyčia. V kultúre je ich najviac. Navyše, snaha o čistotu kultúry znamená, že tak isto sa dotýkame srdca, myšlienky, idey, ideológie samotnej temnoty. Snaha o čistotu má za následok útok priamo do najvnútornejšej podstaty temnôt. V iných rezortoch, keď napríklad začnete presadzovať ochranu pôdy, to sa im to tiež nebude páčiť, ale oni to ustanú, predýchajú a pôjdu ďalej, ale siahať na kultúru je siahanie na ich intimitu.

 Ak sa žena zhostí ministerstva kultúry a bude sa snažiť o budovanie čistoty v kultúre, musí sa pripraviť na obrovské syčanie temnôt. Je dôležité, aby muži okolo takejto ženy vytvorili ochranný val. Ochranný val! Najideálnejšie by ale bolo, ak by takáto žena bola ministerkou - ale v pozadí. Nemusela by byť ani oficiálne vymenovaná, avšak ona by riadila všetky procesy v zmysle ženy ako krku, ktorý ukazuje cestu, pričom ministrom by bol muž, ktorý ako taký, je viac prispôsobený na boj. Teda muž (minister kultúry) by bojoval, pôsobil navonok a žena (tiež ministerka kultúry) by ho usmerňovala a sprostredkovávala mu potrebnú duchovnú silu.

Ministerstvo kultúry je teda najzložitejším a najnáročnejším rezortom, lebo do súčasnej kultúry sa sústreďuje samotná podstata, ideológia zla. Vyčistiť to, si bude vyžadovať dobrú stratégiu.

Martin Hruštínec

4. 5. 2024

Aká je úloha Slovenskej republiky?

 Niekoľko citátov z Ústavy Slovenskej republiky:

 „My, národ slovenský,

pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť,

v zmysle cyrilo-metodského DUCHOVNÉHO dedičstva...“

„...usilujúc sa o... rozvoja DUCHOVNEJ kultúry...“

 

„Štátnymi symbolmi Slovenskej republiky sú štátny znak, štátna vlajka, štátna pečať a štátna hymna.

Štátny znak Slovenskej republiky tvorí na červenom ranogotickom štíte dvojitý strieborný KRÍŽ vztýčený na strednom vyvýšenom vŕšku modrého trojvršia.

(2)

Štátna vlajka Slovenskej republiky sa skladá z troch pozdĺžnych pruhov - bieleho, modrého a červeného. Na prednej polovici listu štátnej vlajky Slovenskej republiky je štátny znak Slovenskej republiky.

(3)

Štátnu pečať Slovenskej republiky tvorí štátny znak Slovenskej republiky, okolo ktorého je do kruhu umiestnený nápis Slovenská republika.“


Podľa vyššie uvedeného, úlohou Slovenského národa a jeho štátu je budovať kráľovstvo Božie na Zemi.

Lebo čo iné je rozvíjanie duchovnej kultúry? Čo iné má za úlohu štát, ktorého štátnym znakom je dvojkríž? V Ústave je uvedené, že Slovenská republika sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Zaujímavé je jej priklonenie sa k demokracii (článok 1 Ústavy), čo je tiež ideológia. Idea je myšlienka. Podľa toho by sme každú realizovanú myšlienku mohli nazvať ideológiou. Budovanie kráľovstva Božieho na Zemi však nemá nič spoločné s ideológiu, takou akou ju chápeme podľa rôznych výkladových slovníkov. Budovanie kráľovstva Božieho na Zemi taktiež nemá nič spoločné s náboženstvom. Náboženstvo je ideológia, súbor pravidiel, dogiem, hierarchií a štruktúr mocenských pozícií, pričom prví ranní kresťania, nazývajúci sa aj Ariani, žili Slovo prinesené Synom Božím Ježišom Kristom bez náboženských dogiem a cirkevných štruktúr. A práve na Slovensku tento druh žitia Slova Božieho vznikol. My sme tu už mali život v zmysle Božieho Slova bez náboženstva a ideológie, teda ak teraz začneme vedome budovať kráľovstvo Božie na Zemi iba oprášime to, čo sme tu už mali a čo je našim kultúrnym dedičstvom.

A teraz to najhlavnejšie, lebo podľa vyššie uvedeného sme si túto tému objasňovali len podľa Ústavy, ktorá je výsledkom človeka a preto v sebe nesie nedokonalosti. Poďme si túto tému objasniť podľa modlitby samotného Syna Božieho, teda Otčenáša. Tam je uvedené: „Príď kráľovstvo Tvoje. Buď vôľa Tvoja. Ako na nebesiach, tak i na Zemi.“

70 % obyvateľov Slovenska (1) sa hlási ku odkazu Syna Božieho, teda si veľká časť ľudí niekto denne, iný týždenne alebo v inom intervale odriekava uvedené vety: „Príď kráľovstvo Tvoje. Buď vôľa Tvoja. Ako na Nebesiach, tak i na Zemi.“

Vety „Otčenáša“ sú úplne zreteľné. Veď ak človek hovorí „Príď kráľovstvo Tvoje“, tak ho tu chce, avšak tým vlastne zároveň tvrdí, že ako človek tu žijúci, sa bude usilovať o jeho budovanie. Ak tvrdí „Buď vôľa Tvoja“ tak vlastne tvrdí, že sa túto vôľu snaží pochopiť a ju rešpektovať. Z Božej vôle vzniklo toto Stvorenie, Jeho zákony (napríklad fyzikálne, duchovné, osud, karma...) a aj samotný človek. Je to niečo mohutné a človek ak sa modlí Otčenáš, tak deklaruje zosúladenie svojho života s touto vôľou. A ak odrieka slová „Ako na Nebesiach, tak i na Zemi“ je každému jasné, že chce, aby tu odlesk Raja, odlesk Nebies, bol. Preto aj konanie takéhoto človeka musí byť s týmto v súlade, musí sa vyvarovať konania, ktoré na Nebesiach neexistuje, ktoré by rušilo potrebnú harmóniu.

Povedzme to ešte inak. Ak sa hlásite k veriacim a nechcete budovať odlesk Raja na Zemi, Kráľovstvo Božie, nechcete sa zaoberať Božou vôľou, Božími zákonmi alebo zákonitosťami, tak sa radšej motlitbu Otčenáš nemodlite, lebo tým by ste len klamali Všemohúceho.

„Budovať“ znamená aktivitu, nie pasívne stáť a čakať. 70 % národa je mohutná väčšina. Našou úlohou je aktívne sa podieľať na premene Zeme v zmysle Otčenáša, teda snažiť sa o pochopenie Božej vôle, ktorá formou Božích zákonov, ľudovo Božích mlynov, utvára všetok život v celom Stvorení a v zmysle tejto vôle budovať Božie kráľovstvo (odlesk Raja) na Zemi.

Každý jednotlivec môže začať hneď a sám. Nepotrebuje k tomu žiadne nariadenia, príkazy či usmernenia vlády ani náboženských organizácií, cirkví. Modlitbu Otčenáš predsa tiež odriekava sám. Ide o rozhovor so Všemohúcim. Samostatná aktivita je znakom neideologického a nenáboženského konania a zase sme pri Ústave SR, kde sa píše, že Slovenská republika sa neviaže žiadnou ideológiou ani náboženstvom. Smelo do práce, nečakať na druhých, treba sám konať. Vieme čo máme robiť? Vieme. Tak robme.

 

(1) Podľa https://www.culture.gov.sk/.../2019/12/veriaci2021.pdf sčítania obyvateľov sa ku kresťanským cirkvám hlási takmer 70 percent obyvateľov.


Martin Hruštínec

23. 3. 2024

Výročie obnovenia Slovenskej štátnosti 14. marca 1939

Dnes (14. marca 2024) si pripomíname 85. výročie obnovenia Slovenskej štátnosti.

Je nepochopiteľné, že tento deň, štrnásty marec, sa úplne obchádza a slovenské politické elity sa správajú akoby tento štát alebo republika 14. marca 1939 vôbec nevznikol a vôbec neexistoval. A nielen politici, ale mnohí v spoločnosti strkajú pred ním hlavu do piesku. K čomu je to dobré? Tento štát proste existoval. Prečo to ticho okolo tejto skutočnosti? Však normálne sa k tomu postavme a nie zbabelo uhýbať z cesty.
Národ je duša a štátny útvar telo. Duša slovenského národa dostala telo. A udialo sa tak pol roka pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Bol to dar Nebies, lebo národ dostal silnú oporu v dobe, ktoré bolo mimoriadne nepriaznivé.
Vznikol v čase kedy ho obklopovali zlé sily. Zo severu si brúsili zuby na jeho územia Poliaci, z juhu Maďari, na západe sa Rakúsko stalo súčasťou Nemecka a Česi nám 20 rokov hádzali polená pod nohy. Východná Podkarpatská Rus bola taktiež v ohrození.
V roku 1918 vznikla Česko-Slovenská republika, ktorá bola pre slovenský národ trpkým sklamaním. Boli porušené dohody medzi Prahou a Slovenskom, ktoré predchádzali vzniku ČSR. Slovensko bolo konfrontované s niečim čo je jeho povahe absolútne cudzie a to český politický pragmatizmus. Masaryk s Benešom sa správali akoby slovenský národ neexistoval, pričom veľmi dobre museli vedieť, že Slovensko malo v zmluvách zakotvenú a garantovanú samostatnosť, autonómne rozhodovanie o svojich vlastných záležitostiach. Namiesto toho sa Slovensko stretávalo s pojmom jednotného československého národa vzniknutého v Pražských pragmatických mozgoch. Praha je rozum. Suchý, racionálny, ktorý sa pchal do popredia a o všetkom chcel rozhodovať. Naopak, Slovensko je cit. Je cituplné a vrelé. Nie nadarmo je hlavným mestom Slovenska Nitra, teda nitro, vnútro. Samozrejme, že administratívnym centrom je Bratislava, ale Nitru chápme po duchovnej stránke ako hlavné mesto. Kedysi bola aj administratívnym centrom. Tak ako rozum nikdy nevie chápať cit, hovorí sa, že láske je slepá keď sa cit prejaví, tak Praha nikdy počas tých 20 rokoch nechápala slovenské snahy. Absolútne ich nechápala, ale netreba im to zazlievať, lebo oni sú rozum. Čo im treba však vyčítať je nepokora a snaha útočiť na srdce. Toto srdce si plnilo svoju úlohu, snažilo sa prejaviť, nebyť zatlačené rozumom a tak si v roku 1938 vydobilo autonómiu, teda to, čo malo zakotvené v zmluve, teda nič mimoriadne. A neskôr aj samostatnosť.
Praha ako centrum suchého rozumového racionalizmu za tých 20 rokov úplne rozbila dobré vzťahy medzi týmito národmi, čo Hitler samozrejme videl a využil. On k rozbitiu ČSR dopomohol. Jeho záujmy však neboli čisté, ale taktiež pragmatické, zištné. Slovensko však z toho vyviazlo dobre, aj keď značná časť juhu Slovenska pripadla Maďarsku a niektoré severné časti Poľsku. V každom prípade sa srdce osamostatnilo, aj keď pozemské prekážky tu samozrejme stáli a to druhá svetová vojna zo všetkými následkami.
Samostanosť je niečo, čo je typické pre slobodného ľudského ducha. Duša slovenského národa nezniesla a nikdy neznesie pojem „československý“, ktorý aj tak v podaní suché českého pragmatizmu je len asi toľko, že mávne rukou a povie si, „aj tak českoslovenký je český“. Slovensko túto pascu videlo. Oni v tej Prahe jednoducho chápali Moravákov, Slezákov , Slovákov ako len niečo, čo aj tak raz bude hovoriť česky, čo k Čechám a k jeho záujmu patrí. Nikdy tam nemala miesto rovnocennosť.
Tento pragmatizmus a racionalizmus je niečo, čo sa samozrejme prejavuje aj dnes. Veď ČR nemá dodnes vlastnú vlajku ale vlajku Česko-Slovenska. Slovensko by nikdy neznieslo niečo s prímesou, niečo cudzie, preto má na vlajke dvojkríž, ktorý hrdo nesie. To je jeho, tam sa cíti doma. Ale rozumu je z povahy veci idealizmus ukradnutý, on nepotrebuje hľadať hlbšie, jednoducho si vezme niečo, čo využije pre svoje ciele. Vlajku ČSR predsa len poznal v roku 1993 každý, tak si ju jednoducho novodobá ČR zobrala. Ukradla?
Samozrejme Slovenský štát alebo republika nebol ideálny a mal aj svoje chyby. Lenže strkaním hlavy do piesku sa nedokáže z týchto chýb národ poučiť, ale bude ich opakovať. Preto tí, ktorí si pred tým zatvárajú oči, by si toto mali uvedomiť. Samozrejme, úcta je namieste, lebo je to štát, telo národa slovenského, ktorý dostal silnú oporu v mimoriadne ťažkých časoch. Zároveň je to aj výsledok dvadsať ročného úsilia našich čelných predstaviteľov, ktorí bojovali o to, aby národ existoval. Aby národ existoval!

Martin Hruštínec