Šťastie

Susanne Schwartzkopff

Tak túžobne si ľudia želajú slobodu a ešte vrúcnejšie dúfajú v šťastie  a úpenlivo si ho vyprosujú. Aspoň raz v živote byť šťastný! Tak hovorí a tak si to želá nespočetné množstvo ľudí, pričom zároveň s týmto prianím vyslovujú pochybnosti o stálosti šťastia, po ktorom túžia.

Čo si človek predstavuje pod výrazom „šťastie“? Pýtajme sa okolo nás, mladých i starých – znova a znova budeme počuť rovnaké odpovede: naplnenie lásky, bohatstvo, požehnané deti, úspech v živote, uspokojenie z moci, ovládanie druhých. To je približne pre človeka škála šťastia, pričom najžiadúcejšími formami šťastia sú láska a peniaze. Za peniaze si možno zaopatriť akékoľvek iné formy šťastia a šťastie v láske splňuje po nejaký čas všetky priania, lebo láska odsúva na bok všetko ostatné.

Zaiste všetko toto šťastie nesie na sebe punc pominuteľného. I tie najvrelejšie uisťovania o láske raz ustanú. Šťastie lásky nezostane tak svieže a kvitnúce, akým bolo spočiatku. Ak sa nepridruží k láske ešte niečo iné, teda nasleduje veľmi skoro presýtenie, ktoré urobí z tej najnežnejšej zamilovanej dvojice ľahostajný manželský pár.

Ako rýchlo vybledne i dráždivé kúzlo bohatstva. Ak môžem docieliť splnenie všetkých svojich prianí, odpadne tým to najkrásnejšie, totiž – môcť si priať. A tiež tu po prvej radosti, po prvom pôžitku, nasleduje otupenosť a presýtenie. Bohatí ľudia sú zriedka šťastní, len sa ich opýtajte! Komu dá život príliš hmotného majetku, ten je vždy presýtený a pritom predovšetkým hlad dodáva chuť k jedlu.

A ako je to s mocou? Prináša moc šťastie? Nie, tiež moc v úlohe šťastia zlyhá, lebo akonáhle už nemôže byť zväčšovaná – raz taký okamih nastať musí – lebo dosiahne svojho vrcholu, vtedy neustane dráždiť držiteľa moci neukojenosť, lebo nutkanie po zväčšení moci zostáva a ďalej ho podnecuje. Táto neukojená túžba po zväčšení moci je ako neustále popoháňajúci bič, takže držiteľ moci stále hľadá, kde by ju mohol nanovo uplatniť.

Všetky tieto formy vysnívaného šťastia nie sú trvalé, lebo vyrastajú z falošného, nezdravého základu. A tento základ sa nazýva „sebeckosť“.

Musím mať pravdu!

Lucien Siffrid

D nešný úpadok našej kultúry je v hlbokom rozpore s dianím podľa vôle Božej, pretože ona podporuje vývoj a výstavbu. Je teda čosi nesprávneho v ľudskom myslení, na ktorom stojí celá naša kultúra.

Tento omyl spočíva v tom, že ľudia nie sú schopní pokorne prijať poznanie z veľkého diania, nie sú schopní skloniť sa v tvorivej radosti pred prameňom celého bytia. Človek chce sám dobíjať prírodu, chce premáhať prírodu! Domnieva sa, že je sám východiskom všetkého poznania Preto je aj myslenie a jednanie človeka sebavedomé a nestará sa o vôľu Božiu.

Všimnime si veľmi rozšíreného spôsobu hovoru medzi ľuďmi. Nezáleží im na objektívnej pravde, ale v prvom rade zdôrazňujú svoj vlastný názor, svoju vlastnú skúsenosť. Ak sa zhovára niekoľko ľudí o najvšednejších veciach, snažia sa toho druhého ohromiť, či už svojimi vedomosťami, alebo zážitkami, bolesťou alebo skúsenosťami v užívaní sveta.

 Ak počúva také hovory skutočný odborník, vidí, ako málo títo ľudia vedia, ale ako veľmi im záleží na tom, aby vynikli oni, aby ich vedomostiam sa ostatní obdivovali a ich názor uznávali za správny. Často je v pokušení vmiešať sa do rozhovoru a uviesť prehnané  myšlienky na pravú mieru.

Tým by síce zamedzil ich tláchaniu, ale by ich nepresvedčil, len by snáď učinil zadosť svojmu pocitu ješitnosti, lebo by v ňom poznali vynikajúceho odborníka, ktorému by lichotili, aby zakryli svoje rozpaky.

Často sa dostávame do podobných situácií, kde nejde o službu Pravde, ale len o ukojenie vlastnej ješitnosti.

Všimnime si podstaty väčšiny sporov a debát ktoré toľko zaujímajú myseľ vedeckých a kultúrnych pracovníkov i kritikov. Každému ide o to dokázať, že on má pravdu, a nie jeho protivník. A toto závodenie je veľmi vžitý zvyk, ktorý už tak hlboko prenikol do mäsa a krvi, že celé myslenie, reč i jednanie ľudí je tím prestúpené. Politika, hospodárstvo, umenie, veda, priateľstvo, život rodinný i manželstvá sú otrávení týmto závodením.