20. 2. 2016

Atlantída

Valí sa a vlní beh časov a z doznelých tisícročí vynára sa ako prvý

O R O R U N

posledný kráľ Atlantídy, aby teraz, v hodine obratu svetov rozptýlil všetky omyly, ktoré ešte spočívajú nad osudom jeho vtedajšej krajiny. Jeho zrak blúdi ďaleko v minulosti a bolesť sa zračí v jeho vážnych rysoch, zatiaľ čo pred ním vyvstávajú jeden obraz za druhým.


ATLANTÍDA ! Krajina, opradená bájmi, zmiznutá pred tisícročiami v hlbokých vodách, skoro zabudnutá, ale ešte živá ako tichý ďaleký šepot v pamäti ľudstva – Atlantída sa znovu vynorí z mora!

Horúčkovito pracujú bytostní na tom, aby ju vyzdvihli z vĺn, všade sú v práci. Prenášajú vrchy a stavajú ich na iné miesta, razia cesty a jaskyne do hmotností. Na ďalekom severe sa zdvíha ľad do nesmiernych vrchov čudesných foriem. Všetko pokračuje cieľavedome podľa určitého plánu.

Zrazu sa objavia ľadovce, silné ako vysoké stĺpy, usporiadané do určitého radu, vytvárajúc medzi sebou voľné miesto. V prostriedku tejto plochy namáhajú sa obri, ktorí sú zraku dnešným ľuďom neviditeľní, aby vztýčili prevrátenú sochu. Je zhotovená z kameňa, na ktorom tu i tam je vidieť znamenie zvetrávania. Socha predstavuje obrovského človeka. Hlava a horný trup sú štvorhranné, nos vyčnieva ďaleko a ostro dopredu. Postava sedí a spôsob, ako je toto sedenie znázornené na kamennom podstavci, s oporou za chrbátom, svedčí o vysokom umení. Keď už socha stojí, majú obri radosť a dotýkajú sa jej skoro láskyplne.

Pod belavým nebom sa zrkadlí more na mnohých miestach do zelena. Ľadové medvede, tulene, morské levy, alky, pinguini oživujú kraj. Aj tu sú obri v pilnej práci. Odstraňujú ľadové polia, aby umožnili prístup k moru.

Toto sú časti Atlantídy, ktoré kedysi unikli veľkej záplave. Teraz sa nazývajú Grónsko, Špicbergy, Nová Zem. Čo je ešte vidieť z Atlantídy v južnejších a teplejších šírkach, to sa v priebehu tisícročí vynorilo opäť z mora. Ostrovy skrývajú pozostatky Atlantídy; niektoré boli nájdené a terajšie ľudstvo báda okolo nich.

Duchovnému zraku sa objavujú praobrazy zvierat, ktoré teraz žijú v severnejších krajinách; obrovské mrože a morské levy s mocnými hrivami, zvieratá podobné líškam sfarbené do biela, modra alebo do bledozelena, s hustou kožušinou a čajky veľké ako orly. Medzi nimi sa knísavo prechádzajú zdanlivo malé a nemotorné tučniaky, podobné dnešným.

Teraz sa približuje obrovský ľadový medveď s hustou huňatou kožušinou. Nohy ako stĺpy nesú mohutné telo. Jeho hlava sa podobá viac mrožovi, lebo dlhé tesáky mu visia nadol z papule, zarastenej strapatou bradou. K nemu sa pripája druhý, o niečo menší medveď. Pozerajú nahor akoby na niečo čakali.

Tu naraz to už aj prilietlo z výšky; obrovské zviera ako veľký jašter, s dlhými úzkymi krídlami z kože a kostí. Na hlave má zvláštnu hrotovú pokrývku. Vyzerá to, akoby lietajúce zviera malo čiapku. Chvost má veľmi dlhý a tenký. Práve ho použilo ako kormidlo, a teraz k zakotveniu.

Pri dolete na zem znižuje a spúšťa chvost, ktorý zabodáva zahnutým koncom do ľadu, pričom váha celého tela spočíva na ňom a krídla necháva polootvorené. Medvede sa k nemu rýchlo približujú. Zviera nesie rastliny medzi dlhými nohami, ktoré vypúšťa medveďom ako potravu. Zdá sa, že tie tri zvieratá si dobre rozumejú.

Po krátkej prestávke sa operenec opäť vznesie tak, že celým svojím telom prejde trhnutie, udrie chvostom prudko na ľad, čím sa telo pružne vznesie trochu do vzduchu. V tom okamžiku rozprestrie krídla a odlietne preč. Jeho let je tichý a zdá sa, akoby kĺzal po veternom prúde. Sotva raz pohne krídlami. Medvede pomaly odtiahnu.

Tak sa strieda obraz za obrazom. V popredí sa naraz objaví rovina a celkom v diaľke sídlisko. A vzduchom tiahne opäť niečo   - letiaci drak, akého sme práve videli.

Pristáva s trochu vystretými krídlami a z jeho chrbta zlieza po chvoste dolu obrovská ľudská bytosť. Keď už stojí na pevnej pôde, pustí sa zviera celkom na nohy. Na dvoch predných nohách sú pevne prirastené krídla.

Ihneď sa začína pásť na tráve a krovinách. Ľudská bytosť pristúpi k nemu, uchopí ho za sklonenú hlavu a hladká ho po nej. Potom muž zrazu prehodí nohu cez naklonený krk zvieraťa, drak zdvihne hlavu a človek skĺzne na miesto, ktoré chce zaujať. Vyzerá to veľmi pohodlne. Pri odlete sa zviera opäť postaví na koniec zahnutého chvosta, trhnutie prejde celým jeho telom a drak stúpa do výšky.

Svištiac prichádzajú sane, dlhé a úzke, vpredu špicatejšie ako vzadu. Podobne ako na lodi veslári, tak sedia muži za sebou. Medzi nimi sú naprieč napnuté plachty k riadeniu smeru. Tieto sa tak obratne otáčajú, že vietor je zachytávaný súčasne všetkými plochami a týmto spôsobom sa sane pohybujú bleskovo dopredu. Muži tak zručne manipulujú plachtami, že dokonca aj pri zmene smeru využívajú prúdy vetra.

Náhle pokryjú krajinu biele vlniace sa hmly, tak husté, že sa nedá rozoznať, čo sa skrýva za nimi alebo pod nimi. V tomto závoji valiacej sa hmly vynorí sa v strede kupola a biele masy hmly nedobrovoľne uhýbajú stavbe, ktorá sa pomaly, celkom pomaly vynára ako obrovský ostrov a na ňom pevný hrad. Uprostred hradieb stojí strážna veža. Všetko je umelecky pospájané, a každý i ten najmenší priestor je dokonale využitý.

Je to palác Ororuna, posledného kráľa Atlantídy, ktorý smie teraz povolanému ľudskému duchu rozprávať históriu o svojej krajine, o jej rozkvete a zániku.

Na Boží príkaz sa Atlantída ponorila za jedinú noc a deň do vĺn mora. A teraz, pri poslednom svetovom súde, sa uzavrel kruh diania aj pre Atlantídu, lebo Imanuel poskytol Ororunovi milosť uzavretia osudového kruhu skrze priznanie viny Atlantíďanov, ktorá ich priviedla k zániku.

Bol som vládcom zeme. Ororun znamená pán zeme. Môj brat Orokun vládol moriam. Orokun znamená pán mora. Ďaleko na severe mu ľudia postavili sochu z kameňov. Nie je tomu tak dávno, čo obri opäť vyniesli na povrch zeme túto sochu a znovu postavili staré miesta nášho kultu. Moja socha stála naopak na juhu, kde páli žeravé slnko a knísajú sa vrcholce paliem. I toto prastaré miesto atlantského kultu vystupuje zase zvoľna z mora. My bratia sme žili v zhode a prúdili cez nás mocné sily. Avšak ľud z nás spravil bohov a my sme to dovolili, lebo sme si mysleli, že to bude ľuďom na osoh a Najvyššiemu. ktorý sa nám zjavil, to nemôže uškodiť. Jemu síce ľudské vyvyšovanie neuškodilo, nám však prinieslo skazu a záhubu!

Neboli sme "prvými" ľuďmi na zemi, ako sa často predpokladá. No boli sme tí, ktorých báje a rozprávky volajú "Titani". Podobne ako naši bytostní priatelia, mocní obri, prevyšovali sme neskoršie pokolenia veľkosťou tela, silou a dĺžkou života.Boli sme celkom spätí s prírodou a nielenže sme rozumeli reči bytostných prírody, ale sme sa s nimi aj stýkali, akoby sme patrili k rovnakému druhu.

(Styk Titanov (obyvateľov Atlantídy) s bytostnými obrami svedčí o tom, že s týmito bytostnými boli bližšie vo svojom druhu. Vysoký vek podmieňuje tiež inú telesnú sústavu, než u dnešných pozemských ľudí. Telá boli vtedy menej hutné, preto aj ľahšie prístupné pomáhajúcim lúčom.
Príčiny týchto rozdielov spočívali v inej dráhe zeme, ktorá bola bližšie k prastvoreniu než je dnes, pretože vtedy ešte nebola taká zaťažená temnom. Až stále sa zhoršujúce chcenie ľudí stláčalo obeh zeme čoraz nižšie. Tým sa stávalo všetko v nej a na nej hustejšie, ťažšie a podporujúcim prúdom z prastvorenia menej prístupné. Kolobeh sa spomalil samozrejme s touto pribúdajúcou tiažou, čím aj pojem roka zahrňoval postupne stále dlhší čas.)

Ako páni zeme aj mora cítili sme sa slobodní a hrdí. Bytostní nám boli pomocníkmi, zvieratá nám slúžili. Tak napríklad draci, naše "živé lietadlá", sa nami dali viesť. Tým najšikovnejším spomedzi nás stačilo na to iba slovo. Rozprávali sa s drakom, povedali mu účel a cieľ cesty a on ich na určené miesto bezpečne zaniesol. Iní smeli zvieraťu nasadiť uzdu, ktorú drak dobrovoľne vzal do papule, skôr však ako držadlo pre jazdca, než aby ňou bol drak vedený. Avšak žiadne z týchto zvierat sa nenechalo nútiť násilím. Ak sa človek chcel hrať na vladára, alebo ho dokonca týral, zviera pomýšľalo o jeho skaze, doviedlo ho na nesprávne miesto a dokonca násilne odvlieklo aj jeho synov. Avšak ak sa drak dostal do zúrivosti, chrlil z nozdier dych ako oheň, spáliac všetko, čo sa mu priblížilo. Najnebezpečnejšou zbraňou bol však jeho chvost, ktorým švihal dookola a rozdával smrteľné údery. Koža drakov bola taká pevná a nepreniknuteľná, že sme ju po stiahnutí používali k stavbe člnov. Ale zviera muselo najprv zahynúť prirodzenou smrťou, lebo naše zbrane nepostačovali na jeho zabitie.

Všetko, čo nám zem mohla poskytnúť - rastliny, rudy a kamene - to nám aj dávala. Hviezdy nám svietili na zjasnenie tmy, a tiež slúžili ako ukazovatele času, podľa ktorého sme si zadeľovali prácu v našom žití.

Za našich čias neboli hviezdy  tak ďaleko vzdialené od zeme ako teraz, lebo zem bola vtedy omnoho ľahšia a krúžila v zlatom kolobehu. Namýšľate si, že sa hviezdy vzdialili? Vy, nič nevediaci! Zem poklesla vaším správaním. Keď nad vami prejde súd, ako prepukol nad nami, všetko ničiac, čo sme vytvorili, potom aj vaša zem vystúpi do pôvodných výšok ľahká a oslobodená od všetkého temna.

Vedeli sme teda, že sme neboli prvými ľuďmi na zemi. Pred nami žili ľudia podobní “zvieratám”, ktorých sme označovali posmešne ako “Lemúri.”

Títo Lemúri vládli mnoho storočí nad ostatnými zvieratami, od ktorých sa odlišovali tým, že už mali duchovný zárodok. A práve tento duchovný zárodok postupne pretváral ich zovňajšok. Duchovný zárodok usiloval nahor, odkiaľ prišiel. Preto “zveroľudia” už nemali hlavy sklonené k zemi pri hľadaní stôp a potravy, ale ich mali pozdvihnuté nahor k Svetlu, a tak sa pomaly narovnávalo ich celé telo.

Už kráčali iba na zadných nohách, ktoré museli niesť ťažké telo. Z láb sa stali nohy, podošvy sa sploštili a zväčšili, a tým prestalo aj lezenie po  stromoch. “Zveroľudia” už nemohli vyhľadávať ochranu od tepla a zimy, od potravy a podobných podmienok.

My, Titani, sme boli najvyššou rasou. Všetci ostatní boli menší ako my, aj keď nie zase takí malí, ako ste dnes vy. Titani, to je pre vás bežné meno, ale my sami sme sa volali “Erarieri”, z čoho sa neskoršie vyvinulo “Árijci.”

Niekoľko storočí sme žili v našej ríši spolu s našimi pomocníkmi, bytostnými obrami. Aj my sme ich volali obrami alebo “obrovcami”.

Trpaslíkov sme nepoznali. Každá ľudská rasa má okolo seba bytostných, ktorí sa k nej hodia. Naši obrovci boli hrubí aj v myslení. Neboli takí jemní a pôvabní, ale ani takí zákerní ako trpaslíci, ktorí sa neskoršie stali priateľmi ľudí. Čo sme od obrov žiadali, to urobili poslušne ako deti. Aj detskú dôveru prechovávali voči nám, ktorú sme neskoršie tak často sklamali. Beda nám!

Avšak naša spolupráca s bytostnými prinášala nádherné plody. Nesmierna sila obrov dokázala to, čo by pre nás bolo nemožné.

Výstavba sídliska bola prácou obrov, takisto lámanie kameňa, odvádzanie vôd, ako aj rúbanie veľkých stromov. Museli tiež pomáhať stavať kultové miesta, lebo my by sme neboli nikdy mohli stavať obrovské kamene na seba. Robili to obzvlášť radostne, lebo sa domnievali, že tým slúžia Bohu.

Pretože kameň je bytostný ako oni, dobre si sním rozumeli aj pri opracovávaní a to do takej miery, že to dokonca pre nás hraničilo so zázračnosťou. Často stavali ťažké, obrovsky veľké kamene na malý hrot, kde sa udržali počas tisícročí kmitajúc v rovnováhe. To nebolo obchádzanie prírodných zákonov, ale práve hlboká znalosť zákonov a zachvievanie sa v nich.

Na počiatku atlantskej ríše existovali len dva druhy obyvateľov: Erariovia a obri. Títo obri museli, ako som už povedal, vykonávať všetky ťažké práce, museli kopať rudy a vzácne kovy a dokonca ich aj spracovávať, nosiť kamene a stavať priehrady.

Náhradu alebo inú odmenu si nežiadali. Mali iba jedinú veľkú túžbu; dostať taký duchovný zárodok ako my. Za tým účelom požadovali občas pozemskú ženu za manželku, vediac síce, že tým nezískajú duchovný zárodok, ale ich potomkovia môžu byť týmto klenotom obdarovaní.

Taká prosba nebola nikdy splnená, ale stávalo sa, že niektorý obor si ukradol dievča a privlastnil si ju. Potom však bol všetkými ostatnými Erariami prenasledovaný. Utiahol sa niekde do rokliny a býval tam za strašných podmienok, kým sa nepodarilo urobiť ho neškodným. Ako sa mohol vyhasiť život bytostnému, ktorého nemožno hrubohmotne usmrtiť, to vy nemôžete pochopiť. Ale porozumiete to, keď v poviedkach opísané boje s obrami budete chápať väčšinou bytostne.

Nakoniec došlo to tak ďaleko, že obrom z vďaky za ich prácu bolo dovolené zúčastňovať sa služieb Božích. Oni tak či tak prichádzali vždy aj bez dovolenia a často rušili. Teraz dostali pridelený kruh za ohraničujúcimi kameňmi a ich zbožnosť bola tak veľká, že sa vlnila ako neviditeľná klenba ponad celý kultovný priestor. Ja si už na to nepamätám, ale spomínam si na jeden deň, keď obri, nahnevaní na niečo, nezúčastnili sa obradu. V ten deň boli kolové tance a spevy rušené škriekaním veľkých vtákov, búrka zúrila nad nami a vo vnútri zeme to hrmelo. Boli sme radi, keď obri opäť prišli.

Okrem našej pozemskej ríše jestvovala ešte vodná ríša, nad ktorou tiež vládol Erarier. Jeho kráľovský palác stál na ostrove a bol oveľa nádhernejší, než palác pozemského vládcu. Jeho poddaní boli iba bytostní; bytosti pôd a zvieratá. Medzi týmito bytostnými sa nachádzali vodní obri, ale aj pôvabné vodné panny. Okrem nich tiež vodní muži v moriach, v riekach a rybníkoch. Každý mal svoju zvláštnu úlohu a celý národ žil harmonickým a spokojným životom na dne vôd. Možno to záležalo od druhu bytostných, ale vo vodnej ríši ženy zaujímali čestnejšie miesto ako u nás. Celý palác panovníka bol preplnený ženami a deťmi, a práve toto bolo pravdepodobne dôvodom, že palác prekypoval väčšou nádherou.

Zvykli sme si vysmievať sa týmto jemným vodným tvorom, ale prišli časy, keď nás smiech prešiel a my sme pochopili, že tieto bytosti napriek tomu mali silu i odvahu. Aj v tejto ríši sa stávalo, že niektorý vodný muž zatúžil po duchovnom zárodku a chcel si ukradnúť pozemskú ženu, alebo že aj niektorá vodná žienka išla dobrovoľne na zem získať duchovný zárodok v manželstve s Erariom. Taký bezočivý vodný muž bol práve tak odohnaný, ako sme my odohnali obrov. Zvedená vodná žena stratila všetky práva na svoju vlasť a väčšinou zahynula. Aby sa pozemským ľuďom stala viditeľnou, musela sa obložiť hrubohmotným obalom, najčastejšie perím veľkého vtáka. Ak sa tento obal stratil alebo znehodnotil - čo sa tiež stávalo - vodná žienka zmizla, to znamená, že obyčajný človek ju už nemohol viac vidieť.

My, v ktorých žiarila iskra zhora, božská iskra, sme sa nazdávali a namýšľali sme si, že máme desaťnásobnú prevahu oproti bytostným. Bytostní neboli pre nás nič viac, než rozumné zvieratá! My sme však  pochádzali z inej ríše!

Tak sa to ťahalo, až kým sa naša prevaha nezvrhla. Keď sa však k nášmu správaniu voči usilovným pomocníkom pripojilo ešte aj pohŕdanie, tu sa vzbúrili. Už nechceli viac ochotne vykonávať svoju prácu. Lenže prinútenie prinieslo vzburu. Došlo k bojom, v ktorých sme my, Titani spočiatku víťazili. Ale ako dlho? Naši vykladači hviezd nám predpovedali, že príde deň, ktorý všetkých Titanov - bez výnimky  - zničí. Domnievali sme sa, že by sme z toho mohli vyčítať víťazstvo obrov, a preto sme sa vyzbrojili.

Môj hrad stál už stáročia. Postavili ho obri. Teraz sme však k nemu pristavili ešte obidve vonkajšie hradby. Obri museli robiť ťažkú prácu, ktorá sa pre nás nezdala byť dôstojnou. Opevnili sme aj vnútro hradu. Po prvýkrát bol zakázaný obrom vstup do hradu. To mohlo viesť ku konečnému boju, keby som nebol varovaný Orokunom.

Vyšiel som von k vzbúrencom a peknými slovami som ich priviedol k tomu, že pracovali ďalej. “Po ukončení práce” mali s nami v hrade osláviť veľký sviatok. Tešili sa ako deti a nespozorovali, že som pevne rozhodnutý nedať nikdy ukončiť prácu.

Veža bola strážnou vežou proti nepriateľom, vyhliadkovou vežou do sveta hviezd, obývacou vežou pre tých, ktorí sa stiahli do pevnosti k boju, samozrejme iba pre nás mužov. V Orokunovom hrade nebolo nijaké miesto pre ženy. To bol veľký rozdiel medzi Orokunom a mnou. Okolo celej veže bola hlboká priekopa. Túto ako aj všetkých ďalších šesť priekop mal Orokun v prípade nebezpečia ihneď naplniť morskou vodou; čím sa stala veža nedobytnou. Našimi malými loďkami sme mohli tieto priekopy naprieč preplávať, a potom nájsť naše tajné brány do hradieb, vchodov, ktoré boli účelne umiestnené nad hladinou vody. Hradby boli úplne duté a slúžili ako úschovne. Nepriatelia však nikdy nemohli svoje lode preniesť cez vonkajšiu hradbu a jej vzdialenosť od strážnej veže bola taká veľká, že žiaden kameň hodený rukou obra nás nemohol zasiahnúť. Naproti tomu, my sme sa mohli priblížiť k nepriateľom skryte od hradby ku hradbe a vrhať skazu do ich radov. Mali sme dostatočné zásoby potravín i vody na dlhý čas. Tam, kde sa nachádzala skalná priehlbeň, vyvieral prameň, ktorý priviedli Orokunovi pomocníci zo zeme pod morom. Obri o tom nevedeli nič. Orokunovi služobníci prinášali množstvo rýb a ovocia. Čo nám mohlo chýbať? Preto sme sa vysmievali predpovediam!

Nijaký človek a nijaký bytostný by nedokázal premôcť hrad, ale na Boží príkaz klesol hlboko do mora!

Aby sa mohlo pochopiť, že my, roztrúsený národ, sme chceli začať boj s nepriateľmi v jedinom hrade, treba vedieť, že každé nepriateľstvo smerovalo iba proti panovníkovi a jeho príbuzenstvu. On sám so svojím príbuzenstvom musel prijať boj a ho aj dobojovať. Všetci spoločne svojimi štítmi bránili svojich poddaných. Ak došlo k boju, bojovali šľachtici s vodcami nepriateľov. Ľud, až do rozhodnutia boja, neprežíval nijaké utrpenie; o jeho osude bolo rozhodnuté až po víťazstve alebo porážke. Ľud porazeného vládcu sa stal bezprávnym, mohol byť zavraždený alebo odvedený do otroctva. Keďže ľud stál mimo boja, aj ženy ostali ušetrené, kým víťazstvo sa nesklonilo na niektorú stranu. Vôbec nás nenapadlo chrániť naše ženy inak než ostatný ľud. Ak sme padli, mohli aj ony zahynúť; ak sme však  zvíťazili, tak ľud nestihlo nijaké utrpenie.

Našou rozsiahlou lodnou plavbou sme prichádzali do styku s inými národmi. Plávali sme tak ďaleko, ako sa nám páčilo. Kto natrafil na iné národy, mal povinnosť preskúmať, čo mali lepšie ako my. Takú zvesť sme dostali len zriedka, vždy sme boli v prevahe my, a to posilnilo našu pýchu. Po stopách našich ľudí prišli k nám časom loďami tiež iní obyvatelia zeme, cudzie rasy. Boli nami prekvapení a vážili si to, čo máme lepšie, z čoho sme mali radosť. Napokon sme ich zadržali a spravili sme si z nich otrokov. Nikdy sme nepustili muža na slobodu, ktorý  bol dostihnutý so zbraňou v ruke. Všetci nám museli slúžiť. Ich potomkovia ostali sluhami a patrili k tej istej panskej rodine ako ich otcovia. Hlavným dôvodom tohoto nášho správania bolo to, že sme nechceli, aby oni vo svojej vlasti o nás rozprávali  a priviedli potom aj ostatných svojich rodákov. Ďalším dôvodom bolo potom aj to, že sme sa usilovali vytvoriť národ, nad ktorým by sme my, Erariovia mohli vládnuť ako bohorovní.

Každá cudzia rasa priviedla so sebou nové názory a nové schopnosti. Väčšinu z nich sme zavrhli, ale niekedy sme sa predsa len mohli naučiť nejakej umeleckej práci, ako napr. tkanie látok.

Stalo sa, že raz prišli k nám ľudia žltej pleti, vychudnutí s čiernymi vlasmi a dlhými bradami. Bolo to dávno pred mojou vládou, ale zvesť o tom sa u nás udržala neskalená. Priniesli so sebou znalosť o číslach. Dovtedy sme poznali iba znamienko trojuholníka a šikmo postaveného kríža, neskoršie znamienko štvorca. To znamienko kríža vzniklo zo svetových strán, v ktorých sa nachádzalo slnko znázornené na konci každého ramena kríža. Ten kríž bol pre nás bežným pre všetko, čo súviselo so stvorením, naproti tomu trojuholník bol pre nás posvätný. Znázorňoval trojnásobnú podstatu Božského a bolo to tajomstvom. Teraz prišli títo žltí a povedali: “Máte celkom pravdu, trojuholník tri - je Božská dokonalosť. Ten štvorec, štyri - znamená ľudské. Ak teraz postavíte Božské a ľudské spolu, tak obdržíte to najväčšie a najdokonalejšie, čo môže byť pre ľudí, totiž sväté číslo sedem. Pozrite sa na nebo a tam ono stojí ako ukazovateľ  a vodca vášho osudu!”

My sme ho našli a naučili sme sa ešte viac od žltých jasnovidcov. Ukázali nám, ako štyri body rovnoramenného kríža, pospájané inak, vytvorili štvoruholník. Naučili nás poznávať čísla medzi jednotkou a štvorkou a vyššie až k jednotke na vyššej úrovni - 10. Erariovia sa tým domnievali byť nesmierne múdri a duchovne bohatí. Pociťovali tak veľkú vďačnosť, že po tom, čo všetko sa naučili a mohli získať, dali cudzincom lode a prepustili ich na slobodu.

Z týchto moreplavcov a dobrodruhov sa postupne nazhromaždil “ľud”, približujúci sa nášmu umeniu, nad ktorým sme my, Erariovia, panovali. Hlboká priepasť nás delila od tohto ľudu, ktorý v podstate pochádzal z kmeňa Lemurov ako aj my, ale spôsobom svojho vývoja bol nám cudzí. Predovšetkým bolo nápadné, že iba máloktorý z nich dokázal vyzliecť hrubohmotné telo, aby mohol vidieť bytostných a stýkať sa s nimi, tak ako sme tomu boli zvyknutí my už po celé generácie. Ak prichádzali k nám aj iní ľudia, ktorí to tiež dokázali, táto schopnosť sa stratila - vyhasla väčšinou už u detí.

Pre ľud boli vydané zákony, ktoré sa nesmeli porušiť. Ale nás sa tieto zákony netýkali. Rozumelo sa samo sebou, že Erarier nespravil nič také, aby sa znížil na úroveň ľudu. Ak k tomu predsa len došlo, prestal byť už Erariom a bol vylúčený z nášho kruhu.

V Orokunovej ríši sa nachádzal veľký ostrov, kde žili takí, ktorí sa prehrešili proti svojmu stavu a boli naň vykázaní. Svoje priestupky mohli nielen oni, ale aj ich potomkovia odpykať iba hrdinskými činmi. Ak vykonali takýto skutok, tak Skaldovia ospevovali ich slávu, aby mohli byť opäť prijatí do našich radov. Preto naše hrdinské piesne zakaždým ospevujú ostrovnú krajinu, sídlo hrdinov. A títo hrdinovia boli v podstate tí zavrhnutí alebo ich potomkovia. Takže je prirodzené, že na všetkých našich hrdinoch spočívajú hrubé chyby. O nás Erarioch viete len veľmi málo. My sme nepotrebovali, aby speváci ospevovali našu slávu. Boli sme šťastní, a preto sme obšťastňovali aj ľud, ktorí mohol žiť spokojne pod našou ochranou. Boli sme vysokomyseľní, pyšní ľudia. Všetko, čo sme robili, dialo sa z vnútorného tlaku, ktorý sme poslúchali.

Najušľachtilejšou z nášho pokolenia bola kňažka Amma - Era!

Žila v strážnej veži a pozerala odtiaľ na hviezdy. Vykladala proroctvá našich jasnovidcov a vytvárala nám spojenie s Bohom, ako sme si to predstavovali. Keď cítila, že sa blíži jej koniec, odovzdala svoje tajomstvá inej panne, ktorú k tomu uznala za vhodnú. Táto sa stala novou Amma - Erou.

I keď sme si vysoko ctili kňažku, pramálo sme sa o ňu starali, pokiaľ nebolo potrebné sa jej niečo opýtať. Jej život bol osamelý. Hovorila iba príležitostne so svojimi žiakmi, vykladačmi z hviezd. Stála nad kňazmi vykonávajúcimi obrady, ale nikdy im bezprostredne nedávala príkazy. Svoje pokyny oznamovala kráľovi, ktorý ich odovzdával ďalej, keď to uznal za vhodné. Ak prehovorila, alebo varovala, nikdy sa už nepýtala, či jej slová boli splnené.

V časoch núdze alebo veľkej radosti Amma - Era viedla kultovné slávnosti, na ktorých sa smel zúčastniť len kráľ a jeho rodina. Ľud ostal z toho vylúčený. Dôvod k tomu bol ten, že ľud nás, Orokuna a Ororuna, považoval za bohov a my sme si to tiež mysleli. Keď sa však Amma - Era utiekala k jedinému vyššiemu Bohu, jemu prinášala obete, kde by potom zostávala viera ľudu v nás? Dnes vidím, aké to bolo všetko falošné. Lenže vtedy sme si pripadali nedotknuteľní a veľmi múdri.

Atlantída bola krajinou spevu. Mali sme nádherné kňažské chóry, aké svet od našich čias sotva počul. Každá denná doba mala svoje vlastné zvuky, odpočúvané zo znenia sfér. My sme vtedy počuli viac, ako vy dnes! Náš sluch bol jemný a ostrý na prijímanie tónov z vesmíru a naše hrdlá dokázali čisto a jasne reprodukovať tieto harmonické melódie.

Tak vznikla naša bohoslužba hlavne zo spevov a kolových tancov, prevádzaných kňazmi týchto chórov. Vy, ľudia dneška, si vôbec neviete predstaviť, koľko rozmachu a sily, ale hlavne koľko oslavného a sviatočného je tiež v takých krokových tancoch. Pritom so záľubou sa napodobňoval pohyb hviezd, pokiaľ nás o tom naši jasnovidci informovali.

Možno že, keď zem opäť vystúpi do pôvodnej výšky, budete aj vy počuť znenie vo vesmíre, podľa ktorého sa hviezdy pohybujú v svojom kruhovom tanci. Je to nádherné a zazráčné byť spojený s tým, čo vy voláte neskoršie stvorenie. My sme tomu dali meno “Pra”, čo bolo stvorené odpradávna a cítili sme sa byť jednotní s ním.

Našim deťom sme rozprávali, že otec - nebo sa spojil s matkou- - zem. Ich deťmi boli obri, ktorí na rozkaz rodičov museli zdobiť tak zem ako i nebo. K tomu dostali tú obrovskú silu. Sila je darom a zaväzuje slúžiť Tomu, od Koho pochádza. Takto vznikli bralá, moria a hviezdy. Keď bolo všetko hotové, nebo a zem sa údajne zahanbili za svojich neotesaných synov a počali nový rod, Titanov, ktorí boli hodní toho, aby všetko vybudované ovládli.

Ale to bola len rozprávka pre deti. My sme to vedeli lepšie. Nepoznali sme nijakých bohov okrem trojjediného najvyššieho Boha, ktorý sa nám zjavil. Až ľudia, ktorí prišli po nás, videli v bytostných bohov. Čo s nimi prežívali, to žilo naďalej v piesňach a povestiach a takýmto spôsobom sa dostalo aj do hrdinských spevov zbierky Edda.

Ak teraz odhrniem závoj z toho, čo nám bolo najsvätejším, tak to nie je pre vás, pozemskí ľudia. Boh sa nám zjavil v čase, keď Erariovia ešte neprebývali dlho na zemi. K jednému z nich, ktorý podobne ako môj otec Har, sa menoval Najvyšší, pristúpila raz svetlá postava a poučovala ho:

Tam hore v najsvetlejších výšinách stojí kráľovský hrad, kde žije Boh so svojimi dvoma Synmi - Svetlým a Vážnym. Ten vážny je údajne určený za kráľa na zemi, ak ľudia budú takí, že si kráľovstvo Božie zaslúžia. Vážny, ktorého meno je Imanuel, bude prebývať medzi ľuďmi a bude im aj vládnuť. Ten Svetlý, však bude Pánom všetkých, odlúčených dokonalých duší, ktoré sa už nebú musieť vracať na zem.

Potom oveľa neskoršie sa zase raz Imanuel vráti do ríše svojho otca. To bol ten Trojjediný Boh, ku ktorému sme sa modlili- - Boh otec a Synovia Boží.

Keď sme v starých písmach (znakoch) chceli o nich hovoriť, tak sme najprv nakreslili tri vrchy nasledovne:(na doplnenie) To malo znamenať, že sa vznášajú nad nami ako vrchy, a že nás môžu rozdrviť tieto vrchy, ale tiež nám môžu poskytnúť nesmiernu ochranu. Keď sme sa modlili alebo sme o nich hovorili najsvätejšími slovami, volali sme ich: “Trojnásobní”.

Vedeli sme, že Boh vysielal na Zem poslov, aby jeho príkazy odovzdali bytostným. Niekedy hovorili aj k nám, ale stále zriedkavejšie, čím viac sme sa stávali sebavedomejšími, a tým od nich vzdiale-nejšími. Vedeli sme, že všetka sila a pravda majú svoje východisko v Bohu. Domnievali sme sa však, že v priebehu času sa nám dostalo toľko sily, že sme ju mohli aj sami rozdávať. Blázni sme boli vtedy! Božia záplava nechala za jedinú noc a deň zmiznúť z povrchu zemského celú našu nesmierne veľkú ríšu.

Všetko leží na dne mora, čo patrilo k neskoršiemu stvoreniu, pokiaľ z toho už niečo nevystúpilo na slnečné svetlo. Na dne ležia i naše poklady a všeličo iné, čo sme vytvorili počas tisícročí. Na Boží príkaz bolo mnohé zverené do opatery bytostným. Bude to smieť opäť vystúpiť, aby svedčilo o nás.

Naše pozemské telá zahynuli všetky mučivou smrťou. Ani jeden Erarier neušiel živý pred tou veľkou potopou, ako sa to podarilo jednotlivým ľuďom iných národov. Boli sme všetci strhnutí do záhuby za naše hriechy. Smeli sme sa ale znovu vrátiť na zem ako ostatné duchovné zárodky a inkarnovať sa opäť a opäť, pokiaľ sme sa nenaučili premýšľať o sebe, že sme malí a malé sú aj naše schopnosti.

Zatiaľ čo môj brat Orokun smel ihneď vystúpiť do vyššej úrovne a nepotreboval sa už nikdy vrátiť, ja som bol ešte dvakrát na zemi. Potom nasledovali už iba jednotlivo stelesňovania niekdajších Erariov. Zdalo sa mi, že sme boli za nejakým účelom zadržiavaní. A zrazu sme sa všetci inkarnovali, ktorí sa ešte mali vrátiť a vo vašej zemi sa opäť zrodilo staré “povedomie Árijcov”. Prebudilo sa akoby jedným úderom a naplnilo duše tých, ktorí nepatrili k najhorším medzi vami.

Tak to malo byť. Avšak ľudia to samozrejme prehnali ako vždy. Poznanie od Erariov a Armanov živilo vo vás iba domýšľavosť a povýšenosť, miesto toho, aby vás naplnilo záplavom a učinilo zrelými pre prijatie posolstva Syna Človeka. Tie chyby, ktoré potopa mala z nás “vymyť”, opäť vyrástli vo vás!

Spočiatku totiž naše uctievanie platilo neviditeľnému Bohu.

Až v čase môjho vladárenia, keď národ videl v bratovi a vo mne bohov, boli modlitby a spevy venované nám. Prijímali sme to “namiesto Boha”, ale aj v našich dušiach sa časom rozplynuli tieto pojmy, až nakoniec sme si začali namýšľať, že uctievanie a obete, prinášané nám, sú celkom v poriadku. Tieto obete boli veľmi pekné. Pálili sme živice z našich lesov, ktoré rozširovali najpríjemnejšiu vôňu. Medzitým sme vypúšťali biele vtáky, podobné vašim holubom, ktoré sa čarokrásne vynímali v bielych oblakoch dymu. Po slávnosti sa vtáky vrátili späť do svojich veľkých klietok, kde sa o nich postarali kňazi. Z ich letu počas obetovania vykladali jasnovidci všeličo. Každý smel predložiť svoje otázky a pre každého sa vypustil jeden vták.

Iba raz som zažil, že holub utrpel škodu. Jeden z našich ľudí zle zaobchádzal s obrom. Tento si sťažoval, ale my sme nechceli žiadneho Eraria trestať kvôli obrovi. Tvárili sme sa, že obrovi neveríme. Pri najbližšej kultovnej slávnosti nás obor požiadal o mienku bohov prostredníctvom letu holuba. To nemohlo byť odmietnuté. Holub musel vyletieť, ale samozrejme kvôli Erariovi. Sám si vybral holuba, ktorého kňazi vypustili a všetci pozerali bez dychu, keď roztvoril biele krídla. Avšak sotva sa zdvihol do vzduchu, vyletel proti nemu obrovský dravec, ktorého predtým nikto nevidel, vrhol sa na nešťastného vtáka a odletel s ním mocne mávajúc krídlami. Vtom obri zajasali obrovským pokrikom tak, že sa zazdalo, akoby sa zem triasla. Skôr než niekto z nás mohol tomu zabrániť, uchopili obri nešťastného Eraria a zhodili ho do priepasti.

Naše kultovné slávnosti sa odbavovali na voľnom priestranstve. Posvätné miesta boli ohraničené obrovskými kameňmi. Uprostred priestranstva bol postavený kamenný stôl. Na tomto kameni a tiež na všetkých okolo ležiacich kameňoch stáli obetné nádoby, väčšinou v počte 49 alebo viacnásobok toho.

A teraz chcem rozprávať o našom živote:

Domy ľudu boli celkom iné než môj palác. Konštrukcia bola stavaná z dreva a slamy, ktorá potom bola vyplnená a zosilnená hlinou. Prv bola popreplietaná trámami, latami a haluzinou. Kamene boli používané len zriedkakedy. Budovy pozostávali z veľkej kruhovej miestnosti. U niektorých bola neskoršie pristavená ešte ďalšia miestnosť. V zásade bol spôsob stavania ten istý v celej ríši Atlantídy. Líšil sa len v malých detailoch, podľa podnebia. Tak na ďalekom severe sa ku stavbe domov používali väčšinou snehové a ľadové kocky; naproti tomu v teplých krajinách hlina odpadla a slama, preplietaná viničom, vytvárala vzdušné obydlia. Všetky mali previsnuté strechy, ktoré sedeli na domoch ako hlavy hríbov.

Nám stačili takéto jednoduché stavby, lebo slúžili svojmu účelu: prístrešie pre noc, ochrana pred dažďom, chladom a slnečnými lúčmi. Nepotrebovali sme sa zatvárať do našich domov počas celých dní alebo týždňov! Všetku prácu sme vykonávali vonku na voľnom priestranstve. To nás udržiavalo čerstvých a zdravých. Stavby stáli vždy v skupinách pospolu. Najväčší dom takej skupiny bol “kmeňový dom”, t. j. taký dom, ktorý si vybudoval obyvateľ Atlantídy alebo si ho dal vybudovať, len čo sa osamostatnil a vzal si ženu. S ňou žil v tomto dome, kým mu neporodila deti.

Keď mu počet detí začal byť nepohodlný, dostala rodina osobitné bývanie. Sám používal len veľkú miestnosť. Podľa potreby naokolo boli vystavané obydlia pre zvieratá a nástroje, tiež pre otrokov a sluhov. Keď deti vyrástli a rodný dom sa im stal pritesný, dostali svoje vlastné domy. Viac synov alebo dcér muselo žiť pospolu, pričom pohlavia boli oddelené.

Naše zvieratá nám po skrotení  slúžili a bývali v domčekoch podobných našim. Boli to losice a kravy, ktorých mlieko nám dávalo silu. Držali sme i psov, ktorých naši muži brávali na poľovačku a silné ťažné zvieratá, ktoré už neexistujú.

Naše náčinie a náradie sme uschovávali vo zvláštnych miestnostiach. V domoch nebolo pre ne miesto, tam sme len bývali a spávali. Príbory na jedenie a hrnce na varenie, väčšinou z medi, zriedkavejšie z bridlice, pracovné nástroje a zbrane, to všetko sme mali. Ani hudobné nástroje nám nechýbali.

Ľud musel pracovať pre nás bez nároku na mzdu. Poskytovali sme mu len ubytovanie, ochranu k pokojnému životu, dostatok potravy a oblečenie. Zatiaľ čo pre obrov zostávali tie najťažšie a najimpozantnejšie práce, ľud musel vykonávať roľnícke práce - obrábať zem, chovať dobytok, taktiež vykonávať remeselnícke práce a starať sa o všetky potreby.

Ani my, páni, sme neboli nečinní. Nečinnosť bola považovaná za kliatbu. Lenže my sme pracovali dobrovľne, čo nám robilo radosť. Chodievali sme na poľovačky a za dobrodružstvami, tiež sme skúmali vesmír.

Mnohé, čo vy dnes oslavujete ako vymoženosť, sme už poznali. Slnečné lúče sme už dávno využívali na zapálenie ohňa, na uskladnenie tepla do zásoby, a tiež na liečenie nebezpečných rán. Voda poháňala naše mlyny na mletie zbožia a bylín, ale priadli nám aj priadze a z lykových vlákien krútili  povrazy. Ak sme niečo vynašli, najprv sme to vyskúšali sami, až tak sme to učili aj ľud, a tým bola pre nás vec vyriešená. Potom sme sa opäť zaoberali inými vecami.

Veľmi skoro sme objavili, že v rastlinách a v horninách sa nachádzajú farbivá, ktorými sme mohli farbiť naše oblečenie a veci dennej potreby. Pritom sme s obľubou napodobňovali farby prírody, ktoré pre nás mali ten istý posvätný význam ako tóny. Napr. modrá znamenala nebo, božskú silu a pravdu, preto aj plášť Amma - Ery bol tmavomodrý. Obleky Armanov, kráľovských kňazov mali prímes červene, takže vznikla z toho farba ametystu, ktorý nosili ako znamenie svojej hodnosti aj na čelách a oblekoch.

Táto farba znamenala: modrá farba božskej sily je príliš silná pre ľudské duše, preto sa musí k nej pridať červeň božskej lásky, aby vznikol odtieň, ktorý ľudská duša môže zniesť. Kto prináša ľuďom božskú pravdu nejakou formou, ktorá nanovo oživí pravdu, ten nosí to, čo vy menujete “fialová”.

Zeleň bola farbou pomoci vychádzajúcej z božskej pravdy v akejkoľvek podobe. Zelenými boli stromy, rastliny, zelené bolo more, ak jeho bytostní nemali niečo nekalého v úmysle. Zelený šat smeli nosiť všetci tí, ktorí stáli ako pomáhajúci: strážcovia poriadku a bezpečnosti, ošetrovatelia ranených, vedúci nesvojprávnych a starých.

Žltá farba bola svetlom neba, poznania. Preto žltá farba bola farbou kráľov, ak títo nezastávali kňazský úrad. Do žltých šiat sa smeli obliekať tí, ktorí vedeli čítať a písať. Všetci ostatní sa obliekali do hnedých šiat rôznych odtieňov s prímesou iných farieb. Hnedá bola farbou zeme, našej pramatky, takže odev tejto farby nosili aj jej synovia.

Ženy sa väčšinou obliekali do šiat bielej farby. Na zdobenie používali iné farebné nite, ktoré zatkávali alebo všívali do bielej látky. Niektoré ženy boli veľmi nadané pri zdobení odevov. Vzor k tomu vzali z prírodných tvarov okolo nás. Ľudia žijúci na brehoch morí si našívali na odev mušle, z mušlí robili retiazky a nosili ich ako ozdobu.

Vo vnútrozemí používali okrem farebných vlákien na ozdobu odevov tiež vtáčie perie, ako aj retiazky z kamienkov a zvieracích zubov. Ale aj ozdobné kusy v tvare štítov a náramky zo zlata, striebra, bronzu a medi, bohato ozdobené drahokamami sme radi nosili, zvlášť my, muži.

Kráľ väčšinou nosieval širokú zlatú čelenku. Mal ich viac, pretože podľa dennej doby a momentálnej činnosti museli byť drahokamy iných farieb.

Čítanie a písanie boli umením, vyhradené iba tým najvznešenejším u nás. Naše písmo pozostávalo z “rún” vyrezávaných do dreva alebo vyrytých do kameňa. V posledných časoch našej ríše vznešené ženy zatkávali runy do kňažských rúch alebo aj do látok, pokrývajúcich stoly oltárov.

Tieto runy neznamenali jednotlivé hlásky (znaky) ako vaše písmená, ale väčšinou celé slová, ktoré podľa ich zostavy boli vykladané rôzne. Tak rovnaká runa, ktorá znamenala “matka” mohla mať význam matka zeme, ale mohla byť aj runou pre pocity matky voči deťom, atď.

Naše runy sa rozdeľovali na runy dobrého a zlého významu a tí, čo ich mohli čítať, nachádzali ich aj v prírode, v kôre stromov a v žilách hornín. To nás spočiatku ešte viac zviazalo s prírodou, ale potom - ako vždy, keď sa takých vecí zmocní ľudský rozum - to značne prispelo k našej záhube. Lebo v poslednej dobe boli u nás ľudia, ktorí z takýchto v prírode rastúcich rún chceli vyčítať, čo im ich rozum “našepkával” do hlavy. Tým nielenže spôsobili svoj vlastný zánik, ale aj ostatných vtiahli do zlých účinkov svojich falošných výkladov.

Z remesiel najviac vynikalo spracovanie rúd. Samotné rudy dolovali obri, ale tavenie a formovanie bolo zverené ľuďom. Dokázali sme zhotoviť nádoby akéhokoľvek druhu. Takisto miešať (zlievať) kovy, aby boli pevnejšie alebo poddanejšie, podľa toho, načo sa použili. Zo zbraní sme mali meče, oštepy a krátke nože s troma hrotmi. Aj hroty šípov už dávno neboli z kameňa ako u našich predkov, ale zo zmesi veľmi ľahkého lesklého kovu. Našimi nástrojmi boli sekery, topory, píly a vrtáky k rýchlemu vŕtaniu dier. Mali sme tiež udicové háčiky a pasce z kovu, avšak tieto sa používali len proti dravým zvieratám. Tie, ktoré sme potrebovali k výžive, usmrcovali sme na mieste a netrápili sme zvieratá tak, že by sme ich zranené v klepci alebo na háčiku nechali čakať na smrť.

Naši muži dokázali zhotoviť vynikajúce štíty na ochranu tela, ktoré boli pripínané na odev a tiež voľné štíty, ktoré sa nosili pred sebou na ochranu. Kladivami na ne vyklepávali ozdoby, vyrývali runy alebo obrázky. Niektoré štíty boli poťahované dračou kožou a stali sa tak nepreniknuteľné. Ale ušľachtilý Erarier odmietol skrývať sa v boji muža proti mužovi za takýto štít.

Muži s ešte obratnejšími prstami zhotovovali ozdoby na telo a rúcho. Ozdobovať naše obydlia sme zavrhovali. Iní muži spracovávali kožušiny slúžiace na oblečenie alebo ako prikrývky.

Do táborov sme si brávali medvedie a vlčie kožušiny. Kožu zo zubrov spracovávali  naši muži tým spôsobom, že ju zúžitkovali ako obuv na ochranu nôh po drsných cestách, ale tiež ako ťažné remene a pásy na nosenie nákladov. Iní zase stavali mlyny podľa našich návodov. Tieto mlyny slúžili k rôznym účelom. Mali sme aj veľké kolesá - brúsky na brúsenie nožov i zbraní a iné na hladenie kovov. Dokonca sme mali aj zariadenia na rezanie a hladenie kameňov; tiež pece, v ktorých sme zo zmesi piesku, vody, vápna, atď. formovali tehly. Pridaním farbiva mohli sme vyrábať aj farebné tehly. Na mojom paláci je každá hradba inej farby. Sedem hradieb - sedem farieb. Ak by sme farby boli len natierali na povrch hradieb, voda by ich už dávno bola zmyla, preto boli tehly vyrábané z farebnej hmoty. Dokázali sme veľmi veľa, čím sa vy teraz chválite.

Aby sme Armanom čím skôr sprístupnili piesne, modlitby a nariadenia Amma-Ery, runy boli vyryté do dreva, zvyčajne väčšie a zreteľnejšie než obyčajne. Potom sme drevené dosky ponatierali jemnou bielou hmotou, nechali ju napoly stvrdnúť, odňali ju a až potom po vybratí dali úplne vysušiť. Nato boli tieto biele odliatky ponorené do farbiva, a potom sa tieto pestré runy mohli odtláčať na tenké drevené dosky, v takom množstve ako sme potrebovali.

Keby sme boli dlhšie žili, boli by sme prišli ešte aj na zhotovovanie kovových rún a papiera. Táto “tlač” bola vykonávaná iba Erariami, lebo obyčajný ľud sa tomu rozumel tak málo ako písaniu. Hrubé látky na lodné plachty a táborové stany tkali muži, tkanie ostatných látok bolo prácou žien. Predtým ženy spriadali lykové vlákna na priadze a tie opäť na povrazy alebo priadze boli zatkávané. Neskoršie sme mali zariadenia, ktoré pomocou súkolesia spriadali vlákna. To bola opäť len mužská práca, ženy sa jej nezúčastňovali. Kliatba, ktorá na vás spočíva, nám bola neznámou. Nepoznali sme nijaké peniaze. Všetko, čo sme potrebovali, zaobstarali sme si bezprostredne z prírody alebo cestou výmeny, pričom platilo, že sa vymieňal výrobok za výrobok.

Nebolo teda možné, aby niekto zaplatil napr. odev utkaný iným človekom poľnými plodinami alebo mäsom z poľovačky, ale musel opäť na niečom pracovať. Mohlo sa tiež stať, že ten, ktorý odev utkal, nemohol nič potrebovať z toho, čo príjemca zhotovil. V takom prípade išli obaja k ľudovému “rozhodcovi”. Bol to úradník, ktorý musel urovnať všetky nezhody, ktoré sa vyskytli v jeho okolí. Rozhodca vedel, kto by mohol potrebovať prácu toho príjemcu odevu, ktorú sprostredkoval ako výmenu za výmenu dovtedy, kým všetky stránky neboli uspokojené.

Celkom inak to bolo vtedy, ak Erarier nechal niekoho z ľudu pracovať za seba. Každému Erariovi bol pridelený určitý počet pracovníkov z ľudu, ktorých prácu si mohol nárokovať bez zaplatenia, ako protislužbu za obživu a ochranu. Ak Erarier potreboval niečo, čo ani jeden z jeho podriadených nemohol zhotoviť, poslal k “rozhodcovi”, ktorý za Erariove výrobky vymenil žiadaný kus niekde inde.

Títo rozhodcovia pochádzali z ľudu. Neboli to Erariovia. Ich povinnosťou bolo urovnávanie všetkých vyskytujúcich sa sporov, nielen pri výmennom obchode. Okrem toho mali sídlo a hlas pri tábore ľudu, pri súde.

Rozoznávali sme dvojaké súdy: ľudový súd a vysoký súd, ktorý previnilých Erariov vykázal z ríše. Vo vysokom súde nebol ľud zastúpený, zúčastňovali sa v ňom iba všetky rodiny náčelníkov z kraja.
Rozhodovanie alebo ľudový súd zasadal raz do mesiaca, teda dvanásťkrát v roku, a to vždy pri splne mesiaca. Na ľudovom súde boli vydávané aj rozsudky pri sporoch, alebo sa mohli na ňom predkladať prosby a sťažnosti, ktoré potom boli postúpené dotyčným Erariom. Vysoký súd sa schádzal len podľa potreby a vykonával sa tajne. Bol zvolávaný na odľahlé miesta v noci.

Naša ríša bola rozdelená na nesčíselné množstvo menších okresov. Do jedného takého okresu patrilo obyčajne 20 rodín spravovaných rozhodcom. Tieto okresy boli spájané do oblasti alebo žúp, ktoré spravoval Erarier. Župy vytvárali opäť kráľovské ríše, ktoré stáli pod žezlom Armana, kráľovského kňaza. Jedenkrát do roka, počas zimného slnovratu, schádzali sa všetci králi  na kráľovský snem, aby najvyššiemu kráľovi skladali účty za svoje konanie, aby dostali nové pokyny a prerokovali vládne záležitosti. Na tomto sneme mali všetci králi na hlavách ozdoby z rohov, ktoré boli posvätnejšie a vznešenejšie než čelenky. Lebo rohy smeli nosiť iba urodzení “synovia svetla”. Vtedy sme si totiž mysleli, že sme synovia Boží.

Na kráľovskom sneme nikdy nevznikli spory. Najvznešenejším v ríši bol kráľ. Jeho hodnosť dedil najstarší syn, ktorý bol vychovávaný tak, aby bol tejto hodnosti hoden. U nás bol taký silný stavovský  duch, že nikto sa ani len neodvážil zapochybovať o tom, čo povedal najvznešenejší - stál predsa na mieste Boha.

Na týchto kráľovských zasadaniach boli prinášané aj krvavé obete. Každý kráľ priviedol najsilnejšieho býka, zubra, zo svojej krajiny. Tieto býky boli tak dlho púšťané proti sebe, kým jeden z nich vyšiel nepochybne ako víťaz. Nemusel ostatné býky ani usmrtiť, ani poraniť, stačilo, keď ich zahnal na útek. Boli potom pochytané mimo snemového námestia. Avšak ten najsilnejší býk bol mečom prebodnutý najvyšším kráľom a jeho krv bola vyliata na snemovací kameň, pilier. Kráľ, z ktorého krajiny obetované zviera pochádzalo, mal na tomto zasadaní najvyšší hlas po najvyššom kráľovi.

Po skončení kráľovského snemu boli otvorené veľké slávnosti a zábavy, trvajúce najmenej sedem dní, ktorých sa mohol zúčastniť aj ľud z priľahlých okresov, samozrejme na vyhradených návršiach. Boli usporiadané závody v zručnosti, kolové tance a predovšetkým sa spievalo. Mužské chóry spievali čarokrásne piesne, ktoré zložila Amma-Era. Na slávnosti sa objavili aj Skaldi, ktorí za doprovodu hudobných nástrojov spievali hrdinské piesne. To bol zlatý klinec slávností. Jeden Skald pri tom zvlášť vynikal a mnohí pri jeho speve pociťovali najradostnejšie chvíľky života. Omnoho neskoršie sa tento Skald opäť narodil na ostrove, ktorý vy menujete Islandom, ako bard Sämmund, ktorý mal “zozbierať” časti starých hrdinských piesní, známych pod zbierkou “Edda”. Pravdu povediac, on nič nezozbieral, ale z jeho vnútra zazneli znovu piesne, ktoré on kedysi spieval. Zaznamenal ich tak, ako najlepšie vedel, lebo naše staré kultúrne bohatstvo smelo byť zachránené. Do piesní povkladal i báje z neskorších dôb, keď ľudia považovali bytostných za bohov.

O tom ako to bolo po nás, to nech radšej rozprávajú iní. Čím ďalej sa toto dianie vdiaľuje od nás, tým zrozumiteľnejšie to bude pre vás. Ja sa však musím obmedziť iba na našu ríšu, na náš život a náš zánik.

Ako som už povedal, ženy sme si necenili príliš vysoko.

Na Atlantíde boli ženy tvormi, žijúcimi svojim vlastným životom, oddelene od všetkého i od muža, ktorý ich vyhľadal iba vtedy, keď potreboval ich služby. Až v iných úrovniach sme sa potom naučili, aké nesprávne bolo naše stanovisko a ako vysoko má stáť žena v skutočnosti v stvorení. Že sme si ženy tak nepatrne cenili, pochádzalo asi z toho, že sme všetkou precitlivenosťou pohŕdali, a preto sme nemali ani nijaké porozumenie pre city, ktorými ženy oplývali. Ak bol niekto slabý, zdal sa nám byť neschopný. Prečo teda vychovávať slabé dieťa, len preto, že bolo naším dieťaťom? Nerozumeli sme tomu, že sa ženy so zvláštnou láskou starali o slabých a bezmocných. Potrebovali sme potomkov, a preto sme potrebovali aj ženy, ktoré nám týchto potomkov darovali. Manželka Eraria musela pochádzať z toho istého rodu, musela byť bezúhonných mravov, nesmela poznať iného muža pred manželstvom a po uzavretí manželstva, sa musela venovať úplne službe rodiny. Bolo nám úplne jedno, či bola pekná. Mala byť silnej, dobre stavanej postavy, aby mohla dať život ušľachtilým synom. Musela byť zbehlá vo všetkých domácich prácach, tiež spievať a hrať na niektorom hudobnom nástroji. Vašu takzvanú “lásku” sme nepoznali. Vyvolili sme si ženu podľa našich názorov, a potom sme vyjednávali s otcom. Ak otec už nežil, tak ňou disponoval najstarší brat. Jej samej sa nikto neopýtal, pre ňu to bola česť byť vyvolenou. S týmito slobodnými ženami sme nerobili nijaké obchody, ako to bolo u mnoho iných národov. Dievča nemuselo do manželstva priniesť nič iné, iba to, čo malo na sebe. A tiež mládenec nemusel nič zaplatiť jej rodičom. Išlo len o to, či otec súhlasil s nastávajúcim zväzkom s dotyčným Erariom. A ďalej, či chcel mať obidve rodiny spojené tak v dobrom ako i v zlom.

Ak otec mal dôvody odmietnuť nápadníka, potom sa mužský členovia týchto rodín nikdy už nepoznali. Ale to sa stávalo zriedka. Obyčajne si mladý muž vyvolil také dievča, pri ktorom si bol istý, že nedostane košom, pretože sa pri voľbe vždy riadil iba rozumom. Ak vyjednávania končili úspešne, svadba sa konala ihneď, t. j. pri najbližšej kultovnej slávnosti, teda najneskoršie do sedem dní. To bola jediná príležitosť, kedy žena - okrem Amma-Ery smela vstúpiť na kultovné miesto. Bohoslužieb sa nesmela zúčastniť, lenže pre prijatie požehnania od Armana alebo v menších obciach aj od kňaza, mohla byť vyvolená žena prítomná aj na kultovnej slávnosti.

Stála mimo kruhu, hlavu aj tvár mala zakrytú závojom, čo znamenalo, že doteraz bola slepou pre všetko mimo jej rodného domu. Po hlavnej slávnosti priviedli dvaja príbuzní dievča k mužovi a predstúpili s ním pred kňaza, ktorý sa pomodlil a požehnal ich zväzku. Snúbenci zjedli spolu kus chleba a vypili pohár vody, a potom sňal muž svojej žene zahaľujúci závoj za spevov kňazského chóru. Ruka v ruke, vykročili potom z kruhu a išli do svojho domova. Boli by sme považovali za zneucťujúce urobiť zo zasnúbenia dvoch ľudí hlučnú slávnosť.

Ak žena porodila mužovi iba dievčatá, bolo to dôvodom k rozvodu manželstva. Mohol ju “darovať” niektorému zo svojich chránencov, pričom si matka dievčatá z predošlého manželstva zobrala zo sebou a smela sa opäť zasnúbiť, aby získala dediča. Ak žena bola bezdetná počas piatich rokov, musela sa vrátiť ku svojim rodičom a bola považovaná za nevydaté dievča.

Ak muž poslal svoju manželku preč, musel sa starať nielen o ňu, ale aj o deti - dievčatá. Bolo to celkom samozrejmé, nakoľko žena v tomto prípade bola zverená do ochrany jeho chránencovi. Ak sa však žena musela vrátiť k rodičom alebo k bratovi, potom sa títo museli o ňu starať.

Dievčatá nad tridsať rokov nesmeli zostať nevydaté. Ak si niektoré dievča až do tej doby nenašlo nijakého muža medzi Erariermi, otec alebo brat ju daroval niektorému zo svojich chránencov, takže potom ona i jej potomkovia sa už počítali k ľudu a nemali nijaké príbuzenstvo s Erariermi.

Tiež manželstvá medzi ľudom - s výnimkou práve spomenutých - boli uzatvárané slobodnou voľbou muža. Tu však ich zväzok nebol požehnávaný verejne. Kňaz išiel do domu a tam požehnal pár, ktorý na znak spolužitia zjedol kúsok chleba s vodou. Ak sa tomuto manželskému páru narodil chlapec, bolo to samozrejme spojené s oslavami. V národe bol taký zvyk, že otec priniesol novorodeného chlapčeka k svojmu ochrancovi - Erarierovi, ktorý mu dal ihneď meno. Na najbližšej kultovnej slávnosti priniesol potom Erarier dieťa ku kňazovi na posvätenie. Ak novorodený chlapec bol dieťaťom Erariera, muselo sa s menom počkať do najbližšej kultovnej slávnosti. Otec prinášal svoje dieťa ku kňazovi, ktorý v modlitbe a vzývaní Boha si vyprosil meno “zhora”. Samozrejme aj toto dieťa dostalo požehnanie pre celý život.

Syn kráľa dostal svoje meno od Amma-Ery, ktorá ho tiež zasvätila a sprostredkovala mu Božiu silu k službe Najvyššiemu položením ruky na hlavu.

Dávanie mena bolo veľmi významným aktom aspoň pre chlapcov. Mená dievčat dávali matky bez akejkoľvek okázalosti. Ale u chlapcov to bolo celkom inak.

Vedeli sme, že v mene človeka spočíva duchovná sila a v ňom je utajená aj časť jeho osudu. Preto ani otcovia nesmeli voliť mená svojim deťom, lebo by boli vyberali iba mená “prinášajúce šťastie”, čím by to určujúce v mene bolo predom porušené.

Dávanie mien bolo počas mnohých stáročí slávnostným obradom, ktorý sa smel vykonávať len ľuďmi čistého srdca a čistých rúk a v precítenej modlitbe. Časom sa však poznanie o posvätnosti tohto obradu stalo povrchným. Dávanie mena bolo veľkou cťou, vyhradenou Erariovi - ochrancovi a tento sa dosť často bezmyšlienkovite zhostil tejto povinnosti. Preto sa mená nehodili chlapcom a z toho vznikalo utrpenie. Pre vás je to nepredstaviteľné, koľko utrpenia musel prežiť taký úbohý chlapec pri nesprávne zvolenom mene. Možno už od narodenia bol označovaný ako veľmi zlostný ako nezvládnuteľný a hrozný, zatiaľ čo jeho duša vôbec nič nevedela o týchto chybách. Ale on bol vychovávaný podľa daného mena. Každé hnutie mužskej odvahy bolo potlačené, musel vykonávať nejaké povolanie, pri ktorom mu bola vzatá každá možnosť zvládnuť chyby svojho mena. Od iného sa vyžadovali hrdinské činy iba preto, že jeho meno poukazovalo na ne, zatiaľ čo on sám bol tichý, zasnený človek. Aj tu ľudský nerozum, ľudská namyslenosť pokrivila niečo, čo mohlo ostať požehnaním ľudstva.

Dieťa zostávalo u matky počas niekoľkých rokov až do doby, kým obývacie priestory sa pribúdaním ďalších súrodencov nestali príliš úzkymi. Potom sa podľa potreby vybudovali v susedstve obydlia pre chlapcov alebo dievčatá. Platilo to rovnako pre ľud i pánov.

Len čo chlapec z ľudu odrástol, musel sa učiť remeslu, ktoré v obci určoval jeho otec s Erariom. Aj on bol vlastníctvom pána - ochrancu, ako aj jeho otec cítil sa dobre a bol spokojný.

Dievčatá sa učili ručným a domácim prácam od svojich matiek. Museli si zvykať opatrovať svojich mladších súrodencov a občas ich učiť, aby si tak svoje právo na život vykúpili ochotou k službe a poslušnosťou.

V usporiadanom manželstve malí súrodenci netrpeli nijakým nedostatkom. Bolo hanbou mať menej ako sedem detí a často ich počet stúpol až na dvadsaťjeden. Pritom nebolo zriedkavosťou, že to všetko boli synovia, aspoň u Erariov.

Synovia Erariov boli vyučovaní otcom a kňazom všetkému, čomu sa chceli učiť a čo im robilo radosť. Lenivosť bola najzavrhovanejšou neresťou, nehodnou Eraria. Ale v rozhodovaní o tom, čím sa chcel zaoberať, mal voľnú ruku.

Obzvlášť nadaní chlapci boli vychovávaní za kňazov, čo sa považovalo za mimoriadnu česť a bolo veľmi žiadúce. Pretože sa kňazi nemohli ženiť, vyrovnával sa tým rozdiel v počte narodených chlapcov a dievčat.

Dcéry Erariov sa učili od matiek, všetko čo im ony mohli ukázať. Pri dosiahnutí štrnástich rokov, prišli na krátky čas ku Amma-Ere, aby sa od nej naučili umeniu liečiť. Aj tieto vznešené panny sa museli naučiť považovať seba za druhoradé ako v štátnom dianí, tak i v živote mužov. Dôležité boli len pre deti.

Ľudia, ktorí prišli po nás, si už priniesli iné názory a iný postoj voči ženám. Časom sa však aj tento šľachetný postoj voči ženám nemohol udržať, lebo ľudia musia vždy všetko preháňať.

Z vysokého oceňovania ženskosti sa stal postupne prehnaný kult, akási služba “lásky”, ktorý prispel k tomu, že sa žena preceňovala a bola posudzovaná podľa toho, ako vedela ovplyvniť muža. Tým pozemská žena klesla z výšky, na ktorej ju chcel mať Boh až ku karikatúre, aká ostala dodnes vo väčšine prípadov.

Naše ženy sa museli starať o domácnosť a udržiavať ju v čistote, starať sa o potravu a ošatenie, ako aj o výchovu svojich detí. Potraviny zaobstarával otec rodiny a prinášal ich do obydlia. Ženy z nich museli  pripraviť jedlo.

V osade, kde s dorastajúcimi dcérami bolo mnoho žien, museli tie, ktoré sa nezaoberali domácimi prácami, tkať, priasť, mlieť zrná do zásoby a pod. Niektoré ženy vedeli veľmi pekne zdobiť a maľovať hrnce a poháre zhotovené z hliny. Každá žena vedela zhotoviť takéto každodenné predmety.
Kto ale chcel mať krajšie veci, ten priniesol vyformované predmety k umelecky nadanejším ženám, ktoré tieto ozdobili ešte predtým, než boli vložené do pece na vysušenie. Niekedy to bol iba vzor z mušlí, vtlačený po okraji, čo dokázala každá žena. Z vodných tráv plietla žena rohože a koše na nosenie na chrbtoch alebo rukách.

Každá žena vedela spievať, aj keď sa to neučila. Zvuky odpočúvala zo vzduchu, z vetra, vĺn a slová si k tomu vymyslela sama. Zriedkakedy sa zdedila pieseň z matky na dcéru. To sa stávalo len vtedy, keď išlo o hrdinské činy v rodine, ktoré sa mali zachovať pre potomkov. Ženy si spievali pri práci, spievali so svojimi deťmi, ale predovšetkým spievali svojmu mužovi, keď sa vrátil domov unavený z poľovačky alebo z iných dobrodružstiev. Ženské hlasy sa nikdy nemiešali s mužskými, bolo by to ponižujúce, keby muži boli spievali v domácnosti.

Vlastnili sme rôzne nástroje na doprevádzanie spevu alebo k napodobeniu zvukov vesmíru. Mali sme napr. drevené trúby rôznej dĺžky, na ktorých sa dalo zatrúbiť to, čo sme odpočuli z vetra. Mali sme aj napnuté kože cez vyhĺbené drevené kláty, na ktoré sme udierali. Na stromy sme povešali kovové platne rôznych veľkostí z rôznych kovov. Na tieto platne sme udierali paličkami nerovnako dlhými, na konci obalenými. K hraniu bolo treba veľa šikovnosti i cvičenia. Kto vedel hrať na tomto nástroji, nemohol robiť už vlastne nič iné. Ak na ňom hral majstrovsky, znelo to krajšie ako všetky ostatné nástroje. Taktiež sme mali veľké harfy, na ktorých hrali naše ženy.

Skaldovia používali malé prenosné nástroje s niekoľkými napnutými zvieracími črevami ktorými doprevádzali svoje hrdinské piesne. Rok čo rok putovali od osady k osade, zapaľujúc všade srdcia svojimi spevmi. Aj to boli Erariovia. V poslednom čase spísali svoje hrdinské spevy do rún. To, čo z nich bolo zachránené pred skazou, vzíde raz na slnečné svetlo.

Použil som slovo “rok”. Obeh slnka sme rozdelili presne a kruh, ktorý slnko opísalo okolo našej zeme, sme pomenovali rok. Vy ste toto naše slovo prevzali. Náš rok sa skladal z troch ročných období: Vesna - mladosť zeme, leto - čas mužnosti, ktorý sa skladal zo skorého a neskorého leta, zima - čas staroby.

Okrem toho sme počítali čas tiež podľa mesiacov. Zakaždým, keď mesiac bol v splne, ubehol “jeden mesiac”. Počítali sme presne 12 mesiacov v našom roku, ale v každom šiestom roku ich bolo trinásť, inak by sme boli s našími ročnými obdobiami vyšli z radu. Tento trinásty mesiac platil za obzvlášť posvätný. V jeho priebehu sa nekonali nijaké ľudové zasadania, naproti tomu však veľkolepý kráľovský snem. Tento sa zaraďoval vždy na čas zimného slnovratu, kedy už všetko bolo naladené na oslavy a sviatky. Deti narodené v trinástom mesiaci boli považované za obzvlášť šťastné a nemohlo sa im nič zlého v živote stať.

Náš čas sme merali podľa slnka a podľa jeho tieňa sme určovali presnú hodinu. Za čias môjho panovania sme mali medzi sebou schopného bádateľa, ktorý navrhol, že sa nemusíme riadiť podľa tieňa stromov, ale že sa môžu postaviť železné tyče na kamenné platne, ktoré budú ukazovať čas.

Choroby sme skoro nepoznali. Naša Amma-Era vedela získať liečivú silu z bylín a vedela tiež presne, kedy sa tieto šťavy majú užívať, takže pôsobili na nás v predstihu, nie tak ako u vás, keď už choroba prepukne.

Amma-Era musela pripravovať aj masti na rany i náplasti a tomuto umeniu učila po všetky roky aj zástupy dievčat z celej našej veľkej ríše, takže všade boli pomocníčky pripravené pre prípad nešťastia.

V jej rukách spočívala veľká Božská sila, takže priložením rúk mohla odňať alebo aspoň zmierniť bolesti. Túto silu však vo veľkej miere mala len ona, lebo táto sila sa nedala ani preniesť, ani naučiť. Predsa sa však vyskytovali niektorí kňazi, zvlášť medzi kňazskými kráľmi - Armanmi, ktorí vlastnili túto silu v nepatrnej miere.

Len toho, ktorého duchovné jadro bolo choré, telo nemohlo byť liečené. Pre neho bolo lepšie, keď zomrel a svoje chyby odložil tam hore.

Čo sa teraz týka veku nášho života, ten bol omnoho dlhší ako váš. My sme žili až do úplného opotrebovania nášho tela, čo sa nedialo tak rýchlo ako u vás, ktorí ste nezodpovedným spôsobom už po celé generácie hrešili a hrešíte proti svojmu telu. Ak budete takto žiť i naďalej, budete pravdepodobne zomierať čoraz v mladšom veku. Teraz je však i tomuto vášmu nesprávnemu žitiu položená hranica.

Od rôznych “starých” národov viete, že priemerný vek činných mužov trval niekoľko sto rokov. Ja sám som bol deväťsto rokov starý a vládol som vyše päťsto rokov. Orokun bol tak isto starý, lebo sme boli dvojičky. Náš otec dosiahol vek iba sedemsto rokov, ale jeho brat Jafnar mal vyše tisíc dvesto rokov.

Iba Armani dosahovali taký vysoký vek. Pre ostatných Erariov bol priemerný vek štyristo - až päťsto rokov, zatiaľ čo ľud zomieral v mladšom veku.

Náš otec panoval nad oboma ríšami, nad zemou i nad morom, zatiaľ čo jeho brat bol iba jeho najvyšším radcom a po otcovej smrti zostal i mojím. Pri umieraní si otec prial, aby jeho veľká ríša bola rozdelená medzi nás bratov. To by sa nebolo stalo, keby sme neboli bývali dvojičkami, nakoľko najstarší syn bol vždy jediným dedičom. Ale Boh to chcel, aby sa uskutočnilo rozdelenie, a preto sa nám dal spoločne inkarnovať.

Brat nášho otca sa narodil iba o rok neskôr ako náš otec, ale nikdy sa medzi nimi nevyskytovali nezhody, i keď mladší bol múdrejší ako ten starší. Vernejšieho muža nemohol nájsť. Čo povedal, to platilo, čo si myslel, to sa mohlo vyčítať z jeho veľkých tmavomodrých očí. Ak som okrem seba mal rád aj iného človeka, tak to bol tento muž Jafnar, čo v našej reči znamená toľko ako “Vysoký”. Môj otec sa volal Har, Najvyšší.

Jafnar bol jediný, ktorý už pred 300 rokmi nás varoval pred skazou, ale samozrejme nadarmo.

Kedy sa však stvorené bytosti dali odradiť od nesprávnych ciest iba slovami?

Keď Boh rozhodol o našom zániku, zavolala si Amma-Era Jafnara k sebe a oznámila mu, že Boh zamýšľa ukončiť jeho život, aby mu ušetril hrôzu dívať sa na to, čo už čoskoro príde. Vtedy sa Jafnar vzpriamil a povedal: “Bože, ďakujem Ti za Tvoju dobrotu. S mojím ľudom som hrešil a chcem s ním aj zahynúť. Nie som lepší, ako tí ostatní.”

Nie vždy  ľudia dožili svoj život do konca. Rôzne nešťastia pretrhli ich životné vlákno, ktoré sudičky prepúšťali cez svoje ruky pod stromom života.

Kto prišiel o zdravie, či už pri dobrodružstve alebo v boji s nepriateľom, toho priniesli s radosťou do haly hrdinov, kde si mohol ošetrovať svoje rany, alebo sa aj uzdraviť. Kto však bol zabitý v neslávnej hádke alebo pri inom nešťastí, napr. sa zrútil zo skál a pod. O tom sa predpokladalo, že musel pykať kvôli nejakým tajným hriechom.

Preto po smrti už neostal Erariom a urobili mu podobné obrady ako obyčajným ľuďom.

Vedeli sme, že po ukončení nášho života v Atlantíde, nie je všetkému koniec; tomu sme sa naučili už pri styku s bytostnými. Uvedomovali sme si, že telo sa musí po opotrebovaní  rozpadnúť a navždy sa rozplynúť. Ale naše božské jadro - ako sme verili - to smelo vystúpiť do ríše, z ktorej prišlo.

Pre nás bolo samozrejmé, že Erarier smel vystúpiť hore: Pán zeme sa nemohol tak hlboko prehrešiť, aby jeho vzostup bol prekazený. Ak sa pozemsky prehrešil a prišiel na ostrov, tak aj v záhrobí prišiel na ostrov seberovných. To bolo jeho nešťastím, ale aj jeho vecou, ktorá sa nás ostatných netýkala.

Keď sa nás deti niekedy na to pýtali, čo sa stane neskôr s božskými jadrami takých Erariov, tak sme sa museli zamerať iba na jednu odpoveď. Predpokladali sme, že sa budú smieť znovu inkarnovať na ostrov a potom možno niekedy napraviť svoj hriech nejakým hrdinským činom.

Avšak my, ostatní, sme s potešením a skoro radostne zatvárali oči na konci nášho života a očakávali sme, že nás duchovia, už odlúčení od zeme, triumfálne privítajú a povedú nahor.

Pritom sme boli pevne presvedčení, že my, muži sa dostaneme na oveľa vyššiu úroveň ako ženy. Zomreté deti odchádzali do čarokrásnych záhrad, kde boli ochraňované čistými ženami dovtedy, pokiaľ nezabudli na svoje pozemské prežitie a nepociťovali už nijaký strach k návratu na zem.

U ľudu to bolo inakšie. Ten mal svoje zákony a keď sa voči nim previnil, tak napr. zomretý muž prišiel najprv pred bránu, pri ktorej musel všetko odložiť zo seba, čo sa mu zdalo byť dobré. Takým zostal, bol posudzovaný a podľa výsledku odvedený na miesto, kde sa musel učiť zbavovať sa svojich chýb.

Potom opäť prišiel k inej bráne, kde mu odobrali nadobudnuté dobro a opäť bol poslaný na iné miesto. To sa opakovalo do tých čias, kým všetky chyby neboli odpykané. Potom sa konečne dostal do záhrady, kde mu pri vstupe boli vrátené ako sviatočný odev všetky jeho dobré cnosti. Tu sa mohol zotaviť a zosilnieť, a potom sa mohol opäť inkarnovať.

Takéto chápanie o rôznom spôsobe zaobchádzania s pánmi a s ľudom, nemohlo vyústiť k dobrému koncu. Napriek tomu viem, že sme mali omnoho menej chýb a hriechov ako vy dnes.-


Teraz chcem podať správu o tom, čo ešte nikdy nebolo pravdivo zvestované: O zániku Atlantídy !

Všetko, čo doteraz k vám prišlo o zániku Atlantídy, bolo nesprávne, alebo len čiastočne správne. Veď kto o tom mohol podať správu? Z našich neostal predsa nikto nažive, ktorý tú strašnú hrôzu prežíval a ktorý z nás sa opäť inkarnoval, ten mal duchovnú pásku na očiach, takže nevedel o minulosti nič.

Avšak vždy boli ľudia, ktorí boli schopní vidieť ďalej než svoje hrubohmotné okolie. Tí sa samozrejme dozvedeli všeličo, ale potom to prizdobili vo vlastných básňach a pravdivé pokrivili.-

Už počas dlhých tristo rokov Amma-Era a Jafnar vystríhali proti našej namyslenosti, našej spupnosti a proti tomu, že sme všetko chceli vedieť lepšie. Varovali a hrozili, ale nadarmo! Dokonca aj ja, ako kráľ, ktorý to mal lepšie vedieť, postavil som sa proti všetkým týmto hrozivým proroctvám a toho varujúceho som nakoniec prinútil k mlčaniu. Nemohol som vidieť nič zlého v tom, čo oni odsudzovali.

Tu sa jedného dňa k nám priplavil Orokun zo svojho paláca na ostrove. Bol veľmi vážny. On, ktorý bol vlastne vždy veselý.

“Brat, mám zlé sny,” povedal mi. “V našich ríšach nie je všetko také, aké má byť. Temno sa blíži k našim svetlým úrovniam. Temno, ktoré sme si sami privolali! Zamyslime sa nad tým, ako by sme tú hroziacu skazu mohli odvrátiť.”

Dokonca aj môj brat mohol také čosi vidieť, musel som sa nad tým zamyslieť, ale nechcel som mu to dať najavo.

“Či aj teba Jafnar a Amma-Era tak nastrašili s tými strašidelnými rozprávkami?” spýtal som sa tak výsmešne, ako som len mohol.

Orokun potriasol hlavou.

“Ešte som s nikým o tom nehovoril okrem teba. Brat môj, nezosmiešňuj a nezneucťuj moje varovania! Vo hviezdach je pre nás napísaný strašný osud! Spomeň si na to, čo zvestovali naši starí jasnovidci: Za jedinú noc budú všetci Erariovia zmietnutí z povrchu zeme!”

“Tak zažeňme obrov mimo našu krajinu. Stratíme tým síce užitočných sluhov, ale musí ich nahradiť ľud a budeme mať pokoj!”

“Bratku, obri nie sú vinní!”

Ešte dlho Orokun hovoril o tom, čoho všetkého sa obával. Ale ja som mu nedoprial sluchu, a preto sa smutný vrátil domov.

V noci sa mi zdalo, akoby som videl postavu anjela stáť vedľa seba. V ruke držal svietnik so 7 x 7 horiacimi plameňmi. Pozeral smutne na mňa a povedal:

“Každý plameň - jeden rok!”

Pomaly zhášal jeden plameň po druhom. A keď všetky plamene boli zhasnuté, zahodil svietnik veľkým oblúkom do hlbiny.

Vtom som sa zobudil a vnímal som všetko dianie okolo seba.

A tak som uvidel, ako hlboko sme sa zaplietli vo svojej pýche, vo svojej namyslenosti, ako sme sa už iba zo zvyku dovolávali Boha, ako falošne sme my sami viedli ľud tým, že sme sa sami dávali uctie-vať ako bohovia, a tak sme mu uzavreli cestu k najvyššiemu Bohu.

Videl som ešte viac, omnoho viac. Iba keď som začal pochovávať v sebe vieru o našej bezhriešnosti a neomylnosti, tu začali bolestne vystupovať naše hriechy predo mnou jeden po druhom a prejavovali sa v celej ich hroznej nahote.

Sedem krát sedem rokov nám ešte dopriala Božia milosť - ešte mnoho sa mohlo zmeniť v tomto časovom rozpätí! Áno, mohlo sa, keby sa chcelo! Ale kto chcel?

Na druhý deň som si dal predvolať Amma-Eru a Jafnara. Zatiaľ čo môj verný sluha Jafnar sa potešil, že som konečne prišiel k rozumu, stará Amma-Era si zahalila svoju tvár a zaplakala:

“Prineskoro!”

To som nepochopil. Ihneď sa muselo začať hovoriť ľudu o tom, čo som videl, zažil a pochopil. Potom by predsa len mohlo nastať polepšenie!

Odišiel som k Orokunovi na poradu. Súhlasil so mnou, že musíme zvolať všetkých Armanov a oznámiť im, čo sme sa dozvedeli! To sa aj stalo. V krátkom čase sa zhromaždili všetci kráľovskí kňazi, zvedaví počuť, prečo sú zvolávaní mimo obvyklého času.

Amma-Era musela iba pre nás usporiadať dôstojnú kultovnú slávnosť, z ktorej boli vylúčení aj obri. Na nej som rozprával všetko, čo sme zažili.

Všetkých sa zmocnilo neopísateľné prekvapenie. Povodilo sa im tak, ako spočiatku mne. Nemohli uveriť nášmu previneniu, našim hriechom. Predostrel som im, že im celkom rozumiem, že však to nočné zjavenie sa anjela mi prinieslo prebudenie a triezve poznanie.

“Musí vám stačiť to, čo som videl a prežil, anjel nemôže prísť k vám všetkým, keď vás je päťsto!” Zvolal som zúfalo. Ale oni potriasli hlavami a prejavili svoju mienku:

“Sme ďaleko od toho, aby sme pochybovali, čo nám hovorí náš kráľ, ale on predtým musel vypočuť príliš mnoho temných proroctiev. To mu vo sne pomiatlo zmysly.”

A dokazovali, že pokiaľ budú žiť, nič sa nezmení v obyčajoch a v správaní Erariov. Čo tak dlho bolo správne, nech je tak aj naďalej. Ľud samozrejme nie je už taký ako predtým. Tu sa mnoho zmenilo k horšiemu. Môže sa poslušnosť voči zákonom brať ešte prísnejšie a zaviesť ešte prísnejšie tresty.

Tieto múdre reči ma skoro donútili veriť tomu, čomu by som v podstate bol rád uveril, keď Jafnar zvýšil svoj varujúci hlas.

Tí ostatní šomrali proti nemu. To sa ešte nikdy nestalo. Kráľovské snemy vždy prebiehali v slávnostnej nálade. Zľakol som sa; aj toto bolo zreteľným dôkazom, že už nie je všetko, ako bývalo predtým, ako to malo byť.

“Keď ten starý má strach, nech si pyká za svoje hriechy!” vysmievalo sa niekoľko Armanov.

Tu predstúpila Amma-Era s plamenným zrakom a povedala, ako Jafnar odmietol Božiu milosť, aby mohol zostať so svojím ľudom.

To zapôsobilo. Orokun navrhol zapáliť dymovú obeť a vypustiť holuby. Ak my, Erariovia, sme pred Božím zrakom bez viny, tak holuby majú opísať veľké kruhy a ihneď sa vrátiť domov.

Všetci sme súhlasili. Dymové nádoby boli zapálené a modrý dym stúpal nádherne k bezoblačnému nebu. Naše srdcia zaplesali. Vedeli sme, že Boh nebol nespokojní s nami! Potom bolo vypustených sedem snehobielych holubov. S veselým zatrepotaním krídel vzlietli a ich perie zasvietilo pod azúrovým nebom. Ale - zrazu ako jedným úderom padlo sedem mŕtvych vtákov k zemi! Ešte nikdy sa niečo takého nestalo. Dymová obeť neobsahovala nijaké jedovaté látky, holuby boli zdravé a čulé. Takže by predsa bola pravda, že Najvyšší sa na nás rozhneval, na nás synov, svojich Erariov?!

Teraz už nikto v celom zhromaždení nebol taký, čo by o tom pochyboval, ale boli mnohí, ktorí chceli zúfať. Teraz platilo odkryť naše hriechy jeden po druhom a ku každému jednému priznať pokorne “vinný”.

Počas dlhých troch dní trvalo skúmanie, počas troch dní sme boli malí, a skromní sami pred sebou a ešte omnoho menší pred Božím zrakom. Avšak asi u mnohých to ešte nebola tá správna pokora. To, čo sa zrodí iba zo strachu pred prichádzajúcim, to pred Bohom platí menej ako nič! My sme vtedy ale verili, že sme urobili všetko možné sebaskúmaním a sebaponížením, a teraz ide o to, aby sme priviedli ľud na lepšiu cestu.

“Nemôžeme urobiť nič iné než ukázať, že to berieme skutočne vážne”, povedal Jafnar, “keď povieme ľudu, čo stojí pred nami, ale keď aj pred ľudom priznáme, do akých hriechov sme upadli. My musíme započať s obratom, potom nás bude aj ľud nasledovať, ako vždy.”

To bol návrh, ktorý pôsobil skoro ešte ochromujúcejšie ako Boží súd s holubami. My, bohorovní Erariovia, ktorí až do predošlých troch dní sme na sebe nenašli ani najmenšiu poškvrnu, mali sme sa priznať ľudu, že sme hriešnici ako ostatní ľudia, že sme u Boha upadli do nemilosti! To bolo nemožné, to nikto nemohol od nás požadovať! Kde by tým bola zostala poslušnosť a uctievanie ľudu voči nám?

Okrem toho, už dávnejšie sme sa nechali uctievať ako bohovia a ľudu sme nič nehovorili o Najvyššom, aby neutrpela naša vážnosť. A teraz to všetko malo byť zrazu inak? Čo by sa stalo z viery ľudu v nás? Keby sme potom niečo prikázali, či by to neznamenalo:

“Kto vie, či je to správne? Predsa nás už predtým oklamali!” Sotva toto slovo padlo v sneme, tu Amma-Era zvolala:

“Klamali, áno, to je to správne slovo ! Klamali ste ľud, ktorý teraz kvôli vašim hriechom musí ísť pred Boží súd!”

“Odkedy hovoria ženy na kráľovskom sneme?” ozvali sa teraz mladé hlasy.

“Amma-Era je kňažka, nie žena!”

“Pre nás je to jedno, ona musí mlčať, keď hovoria králi!”

Tu opäť vznikli strašné nezhody, zo strachu pred tým, že kňazi stratia svoju autoritu pred ľudom.

Prv, než som tomu mohol zabrániť, Amma-Era mlčky opustila kruh tichým krokom. Už nikdy viac sa neujala svojho úradu. Ešte tej noci Božia dobrota povolala domov vernú služobníčku. Ale beda nám, umrela prv, než označila novú Amma-Eru a požehnala ju. Už nikdy viac nebola Amma-Era na Atlantíde.

Na niekoľko okamihov zavládlo ticho po tom, čo kňažka opustila kruh. Ale potom nastala taká vrava, ktorá nectila kráľov. Sotva sa mi podarilo zjednať pokoj, zakaždým zaznievali názory pre a proti Amma-Ere.

Konečne som všetkých poslal do ubytovní, vystavaných pre také príležitosti, v blízkosti snemovania. V nasledujúcich dňoch sme sa chceli radiť už celkom v pokoji.

Na druhé ráno som musel sám usporiadať kultovnú slávnosť a kráľovskému zhromaždeniu oznámiť smrť kňažky. Opäť jedno znamenie Božej milosti. To všetci uznali, ale pokoriť sa pred ľudom nechceli. Po poradách, trvajúcich ešte vyše päť dní, bolo konečne rozhodnuté, že ľudu musí byť oznámené, že Božia nemilosť sa rozprestiera nad Atlantídou.

Každý Arman to mal oznámiť vo svojej krajine a každý kňaz vo svojom meste. Ľud sa mal polepšiť a aj my Erariovia sme chceli odložiť svoje hriechy, ak sme nejaké mali. Zákony mali byť odteraz dodržiavané železnou prísnosťou. Už nijaký porušovateľ zákona nesmel byť trpený v Atlantíde. Na kráľovskom sneme pri zimnom slnovrate mala byť potom podaná správa o pokrokoch. A medzi sebou sme to skutočne mienili vážne s nápravou svojich chýb.

Reči, nič iné než reči! Trpko sa to vo mne ozýva. Keď ich teraz opakujem. Ako mohol mať Boh zľutovanie s ľuďmi, ktorým počas tisícročí prejavoval svoju milosť, a ktorým úplne chýbala akákoľvek pokora?

Kráľovský snem sa skončil. Nemálo počudovania bolo medzi národom, čo primälo tých päťsto Armanov - lebo toľko nás bolo - k tomu, aby sa zišli v taký neobvyklý čas. Ale národ musel čakať. Najskôr museli byť oboznámení Erariovia. Išlo to zaužívanou cestou: každý Arman zvolal svojich kňazov, a potom aj Erariov.

Zo začiatku tomu nikto nechcel veriť; pomaly sa dali presvedčiť, ale potom hľadali vinu v ľude, len nie u seba samých!

Tak došlo až k najbližšiemu kráľovskému snemu. Ubehlo šesť cenných mesiacov. Armani zistili, že vysvetľovanie nemôže byť prenechané kňazom. Pokiaľ kňazi ešte nepresvedčili masu Erariov, nedalo sa vôbec nič očakávať od ľudu.

Teraz som ja mal pre celý národ vydať zvesť, ktorú mal každý Arman zverejniť vo svojej krajine! Po celý deň sme sa radili, ako sa má zostaviť táto zvesť, bez toho, aby sme si pritom uškodili. Konečne boli runy vyryté a hotové aj odtlačky. Táto neblahá zvesť sa ma veľmi hlboko dotkla a kvôli nej som vytrpel veľa žiaľu. Znela nasledovne:

“Národ Atlantídy! Bohovia sa hnevajú na vás. Ste porušovateľmi zákonov. Každý nech skúma, kde spravil chyby a nech od nich upustí. Ak sa zakrátko úplne nepolepšíte, bohovia vynesú nad vami súd, aký svet ešte nikdy nezažil. A vy so sebou strhnete do skazy aj Erariov i vašich Armanov.”

Bolo to strašným prekrútením všetkých skutočností, ku ktorým som prepožičal svoje meno. Vo vnútri som vedel, že je to falošné, ale domnieval som sa, že keď som už urobil jeden krok, tie druhé sa budú môcť tiež dať urobiť.

Táto zvesť nezanechala nijaký dojem v národe. Aj keď zákony boli prísnejšie sledované, ľudí sa to sotva dotklo.

Tak ubehol rok bez toho, že by sa navonok čo len najmenšie zmenilo. Len my, Armani, sme si našu situáciu voči Bohu neznesiteľne zhoršili, ale to sme si nepriznali. Pred mojím duchom stál jeden už vyhasnutý plameň - ešte štyridsaťosem!

Podobným spôsobom prešlo ďalších šesť rokov. Skoro sme si už privykli na stav vnútornej stiesnenosti - keď nám naši jasnovidci hlásili, že mesiac je omnoho väčší ako predtým. Údajne to pozorovali počas niekoľkých posledných rokov, ale si mysleli, že to musí byť omyl, pretože mesiac nemôže rásť. Lenže teraz sme to zrazu videli všetci. Mesiac bol skutočne väčší a vyzeral príšerne hrozivo. Malo to byť ďalším znamením od Boha?

Rozhodol som sa povedať teraz národu toľko pravdy, koľko som myslel, že môžem zodpovedať. Dal som teda rozhlásiť, že anjel mi vo sne povedal o nemilosti Božej nad národom Atlantídy. Potom som oznámil o Božom rozsudku a smrti holubov, samozrejme nepovedal som, že “Boh bol nespokojný s Armanmi,” ale s “ľudom Atlantídy!” A nakoniec som poukázal na zväčšený mesiac.

To pochopiteľne už teraz malo účinok, avšak úplne neočakávaný. Ľud sa začal triasť strachom a skryl sa, ale len na pár dní. Potom začali hľadať príčiny diania. A podobne ako my ostatní, nehľadali ich u seba.

“Erariovia nie sú takí ako boli predtým. Utláčajú nás a zle s nami zaobchádzajú, hrešia.”

A Erariovia dostali strach z masy ľudu a snažili sa obhajovať.

“Pozrite na Armanov! Robíme len to, čo nám kážu!”

Ešte neuplynul ani mesiac a už všetky vrstvy ľudu Atlantídy stáli proti sebe. Boli sme národom pokoja a jednoty. Samozrejme nebola to jednota taká, akú chcel Boh, pretože spočívala na potláčaní jednej časti ľudí druhou. I napriek tomu sa dalo u nás žiť v mieri. Keď bol niekto Erariom a ľud ho uznával, ako takého, tak si ani nič iného neprial.

Teraz došlo k nepokojom. Zrazu sa medzi ľudom objavili štváči, ktorým ľud uveril! Keby sme sa boli pokorne priznali k svojim chybám a spolu s ľudom poprosili o Božie zľutovanie, boli by sme lepšie obstáli ako teraz, keď celá veľká masa sa proti nám búrila a vinu vrhala na nás.

Teraz už bolo prineskoro k priznaniu. Spočiatku sme museli s tvrdou päsťou zjednávať nastoľovať poriadok. Obri nám boli pomáhať. Obri! Áno, kde boli obri? Napadlo nás, že sme ich už veľmi dlho nevideli. Pri všetkých starostiach sme zabudli na našich pomocníkov. Po celej krajine som nechal vzlietnuť drakov a hľadať obrov, ale nadarmo.

Tu jedného dňa prišiel ku mne Orokun a oznamoval, že jeho bytostní mu rozprávali, ako obri pred dvoma mesiacmi dostali od  svojich vodcov rozkaz opustiť Atlantídu. Mali svoje sily nasadiť inde, pretože naša ríša je odsúdená k zániku.

Teraz sme sa sami museli vyzbrojiť proti svojmu ľudu, čo sa nikdy predtým nestalo.

Veľa krvi vytieklo v tých hrozných rokoch, ktoré predchádzali zániku. Konečne nastal zasa v ríši pokoj z vyčerpania a strachu. Už nikto nemohol odtajiť, že mesiac je nepopierateľne väčší, lebo sa blížil rok, čo rok bližšie k zemi. Naši jasnovidci už mohli vypočítať, kedy sa zrazí s našou zemou.

Osudovo vplývala blízkosť mesiaca na naše telá. Mnohí ľudia ochoreli, vyskytli sa nákazy a strašné duševné choroby, ktoré pôsobili tiež nákazlivo. Tu už nepomáhalo kladenie rúk kňazov, tu nepomohli nijaké liečivé nápoje. Všade zomierali ľudia. A vyše polovice lehoty uplynulo. Už som to nemohol zniesť. Armani mohli robiť čokoľvek, čo si mohli zodpovedať pred Bohom; zvolal som ľud z najbližších miest a bezohľadne som priznal svoje hriechy.

Čo som si od toho sľuboval? To už neviem a ani vtedy som to nevedel celkom jasne. V každom prípade sa to obrátilo celkom inak, ako som očakával. Ľud šomral a kričal:

“Boh, ktorý sa obviňuje z hriechov? Čo to má znamenať? To je predsa nemožné ! To je nejaká pasca, aby sa ľud priviedol k priznaniu hriechov. Nie, takí hlúpi nie sme! Táto pasca bola nastavená nadarmo.” Armani sa na mňa hnevali. Teraz som zhodil hodnosť a dôstojnosť najvyššieho kráľa bez toho, že aby som dosiahol čo len najnepatrnejší úžitok. Chcel som sa vzdať koruny - nedovolili mi to. Nastali zmätky a nepokoje, kde sme sa pozreli. Nikto už nedôveroval nikomu. Orokun už ku mne viac neprišiel.

Až neskoršie som sa dozvedel, že jeho verní bytostní ho zadržali zajatého v jeho paláci, aby sa mu pri našom povstaní nič nestalo. On zasieval len lásku a dôveru, a preto teraz zožal ovocie svojich skutkov. Ja som tiež miloval svoj ľud, ale predovšetkým seba samého. To bolo mojím najväčším hriechom. Jafnar mi stál verne po boku, ale bol bezmocný zažehnať to, čo vyvolalo naše správanie.

Počas celých sedem dní prehovárali kňazi ľud, napomínali a zaprisahávali ho, aby upustil od zlých ciest, lebo skaza sa nezadržateľne blíži.

Konečne ľud prišiel k názoru, že skutočne sa nad nami niečo hrozného zhlukuje. Nevyzeralo to tak, ako keby sa zatmievalo slnko? Aj počasie sa zmenilo, ochladilo sa, hodne pršalo a vo vnútri zeme to tupo dunelo. Áno, dialo sa skutočne tak, ako povedali kňazi:

Atlantída bola odsúdená k zániku !

Časť ľudu už vôbec neopúšťala kultovné miesto ani vo dne, ani v noci. Vrieskajúc a nariekajúc privolávali bohov. Keď som sa ukázal, úpenlivo prosiace ruky mi skoro strhávali odev z tela. Ale väčšina ľudu nechcela nič vedieť o prosení a nariekaní.

“Ak musíme zahynúť, chceme si ešte užiť nášho života!”

Prepukla taká požívačnosť, akú svet nikdy predtým, ale ani potom, nezažil. Čo vy ste z tohto videli u vašich súčasníkov, je iba detskou hračkou oproti tomu, čo musela vidieť Atlantída!

Nejestvovala nijaká zvrhlosť, ktorá by sa nebola smela rozšíriť. Nedbalo sa už na nijaký zákon. Každý si bral, čo sa mu zapáčilo. Nikoho nebolo možné brať na zodpovednosť. Množstvo Erariov sa zaiste postavilo proti tejto kalnej záplave, ale v ich radoch chýbala jednotnosť, dôvera k ich vodcom, a tiež presvedčenie, že ich námaha bola ešte užitočná. Tupé zúfalstvo sa vlúdilo do našich, predtým tak pyšných radov.

Mesiac sa stále približoval, slnko bolo tmavšie a zem dunela!

Uplynulo štyridsaťdva rokov a už iba sedemročná lehota stála pred nami. Medzi nami bolo mnoho takých, ktorí túto lehotu nepovažovali za milosť, ale za zostrenie trestu.

“A keď to už má raz nastať, prečo tak dlho čakať na nevyhnutné? Nech teda príde zničenie!”

Viem, že v snahe pomôcť svojmu národu som si smel odpykať mnohé hriechy, ale toto odpykanie bolo neopísateľne ťažké.

Jednej noci zem zadunela silnejšie ako obyčajne. Medzitým sme si totiž už navykli na podzemné dunenie. Zvláštny dym naplnil vzduch. Vyskočili sme z našich domácností. Vonku stála na nebi červená žiara ako z ohromného ohňa. Žiara bola stále silnejšia a silnejšia!

Teraz sme spozorovali príčinu; naše obidva najvyššie vrchy v blízkosti môjho hlavného mesta chŕlili oheň a kamene a ničili naďaleko všetko dookola. Tiež jeden vrch uprostred mora začal horieť v nasledujúcu noc a zo všetkých krajín bolo oznamované to isté.

Čo ešte mohlo prísť? Až do zániku Atlantídy vrchy už neprestali vo svojej činnosti a za nejaký čas pribudlo k tomu ešte aj ohromné vlnobitie. Zdalo sa, akoby nezadržateľne približujúci sa mesiac priťahoval vody, ktoré sa oproti nemu dvíhali.

Ešte tri roky, ešte dva roky času! V našich údoliach už nebolo ani obilia, ani trávy. Všetko uschlo na steblách. Dobytok už nemal nijakú potravu a skonával slabosťou. Čo sme mali jesť? Hladovali sme. Moria boli prázdne, bez rýb a vtáky padali mŕtve zo vzduchu. Našim drakom tiež chýbala potrava, ako nám všetkým, ale oni si vedeli pomôcť. Kradli ľudí, najradšej ženy a deti. Ak sme im chceli v tom zabrániť, vypľúvali oheň a zapaľovali obydlia; so svojimi obrovskými mocnými chvostami odrážali útočníkov. Myslím, že niektorí z nás robili podobne ako draci, aby utíšili hlad ako oni.

Začal posledný rok. Prežijeme ho až do konca, alebo príde zánik ešte skôr? Naši jasnovidci povedali, že nás delí niekoľko mesiacov od zrážky našej zeme s mesiacom. Národ vystrájal, užíval si a zúril ďalej! Nič sa už nedalo zastaviť. Kultovné miesta osameli. Aj tí, ktorí v strachu a úzkosti sa utiekali k Bohu bez prestania, už neprichádzali. Možno, že museli umrieť prv, než prepukla tá hrôza.

A potom prišiel deň, keď sa mesiac s ohromnou rýchlosťou rútil na našu zem. Bol ohnivo červený a nesmierne veľký. Bol to vôbec mesiac, nebola to nejaká iná žeravá hviezda? Teraz sa predsa len všetkých zmocnilo zdesenie. Teraz, teraz to musí prísť! Teraz!

Jeden okamih sa zdalo, že sa trasie celá zem, akoby sme sa všetci dostali do ohnivého prúdu, a potom — potom to všetko bolo preč.

Rovnakou rýchlosťou sa vzďaľoval mesiac, zreteľne sme mohli vidieť, ako sa zväčšoval odstup medzi ním a nami a bol stále väčší. -

Výkrik neslýchaného jasotu vystúpil k nebu! Ľudia, ktorí ešte v zdesenom mlčaní stáli pripútaní na mieste začali tancovať dokola v divokej radosti. Zachránení, zachránení! Nič nebude zo zániku! Jasnovidci si to falošne vysvetľovali! Kňazi klamali! Žijeme ešte a mesiac je preč, a teraz sa už všetko rýchlo zlepší!

Opäť vyrastie tráva a obilie pre potravu zvierat a ľudí. Budeme môcť utíšiť svoj hlad. Znovu vtiahne pokoj nad Atlantídu.

Všetko sa divoko prekrikovalo a ten krik ľudí skoro prehlušil dunenie vo vnútri zeme! Vody sa zdvihli, akoby sa chceli vrhnúť za mesiacom a zem, na ktorej sme stáli, začala klesať! Tam pri mori už vlny spláchli celý rad obydlí!

Bolestivo sa zmenila nálada ľudí. Výkriky radosti sa zmenili na výkriky zúfalstva a biedy. Potom nastal pohyb v masách. Všetko sa vrhlo smerom k vrchom, ale bolo to zbytočné a márne. Naše najvyššie vrchy horeli, a preto sme na ne nemohli vyliezť. Ani ich vrcholky by nás nemohli zachrániť, lebo tiež klesli s ostatnou zemou.

Teraz začali ešte aj búrky, nebo bolo tmavočierne, blesky šľahali všetkými smermi! Potom padal ľadovec vo veľkých kusoch a zraňoval ľudí i zvieratá. -

Táto hrôza trvala jeden deň a jednu noc, a potom Atlantída, tá pyšná, nádherná Atlantída, klesla na tisícročia!

Ja som bol jeden z posledných, ktorí klesli. Ako za trest za svoju zbabelosť, musel som sa dívať, ako zaniká celé moje okolie, a pritom som bol neschopný pomôcť čo len jednému. Každý tam zahynul, kde práve stál. Ani jedna rodina nebola pospolu. Každý mal snahu zachrániť seba, každý si musel sám vytrpieť hroznú smrť. Nikto neostal ušetrený. Ani jediný obyvateľ Atlantídy nevyšiel živý z tejto hrôzy!

Ľudstvo dneška! Počuj hlas jedného, ktorý nebo lepší ako ty. Ako sme my zahynuli, tak aj vy musíte zájsť v hrôze a strachu, ak ešte v poslednej hodine nebudete chcieť počúvať ! Ako my, aj vy idete v ústrety zničeniu v spravodlivom súde — ale vy ste na tom lepšie ako my; vy máte Imanuela, živú Božiu Vôľu, skutočného Božieho Syna, uprostred vás ! Je vaším útočišťom, vašou silou, vašou pomocou. Ďakujte Bohu za takú milosť !

Tým sa k vám prihovára Ororun, posledný kráľ Atlantídy.



Ororun skončil. Svetlo zjasnilo jeho postavu, ktorá sa stala ľahšia a po tomto vyznaní v radostnej vďake zdvihla na pozdrav svoje ruky a zmizla, vznášajúc sa nahor do zeme, slnkom ožiarenej...

U v o l n e n ý ..... v y k ú p e n ý!

A pevným krokom sa blížil Hualkar, veľký kráľ ríše Inkov,
aby hovoril o sebe a o svojej zemi....


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Tu môžte pridávať svoje komentáre. Komentáre sú moderované.