Stránky

11. 8. 2014

Odpúšťať znamená zabúdať - kto to dokáže?

Susanne Schwartzkopff
Často si myslíme, že sme odpustili tomu, kto nás urazil, že vina je zmazaná ľútosťou, avšak zabudnúť ten dej, tu urážku nemôžeme ešte dlho. Žije v nás ďalej, znova zraňuje. "Odpustiť áno - ale zabudnúť nemôžem." Tak hovoríme a neberieme na vedomie, že odpustenie vyžaduje aj zabudnúť, aby bolo skutočne zmazané.

Sedliakovi zabral sused medzu. Nastala dlhá ťahanica a hádky, až konečne sused spoznal, že bol v nepráve a vzdal sa svojho nároku. Nastal teraz pokoj? Za nič na svete. Na miesto boja nastúpila nedôvera, pretože, kto môže vedieť, čo má závistlivý sused za lubom. Nič dobré od neho nečaká.

Naozaj nie? Je nedôvera vždy následok urážky? Nemala by skôr nastúpiť dôvera, dôvera v zmenu zmýšľania suseda, blížneho? To by bol stavebný kameň, kameň v základoch susedského vzťahu, kameň, na ktorom by sa dalo stavať ďalej. Ale to nám pripadá ťažké. Oveľa ľahšie sa nám zdá, ďalej nedôverovať a "byť na stráži". Na koho však padá nedôvera späť? Na pôvodcu, samozrejme. Ona unavuje jeho dušu, pretože nedôvera sa zarýva stále hlbšie, prenáša sa na druhých, na nezúčastne- ných a napokon stojím plný nedôvery voči celému životu.

Vykynožte nedôveru, ľudia. Radšej sa nechajte raz v dôvere sklamať, ako žiť trvale v búrlivom mraku nedôvery. Ona otravuje váš duševný život, nedovoľuje vám byt nezaujatými, plnými dôvery, áno, odháňa vám radosť zo života, podkopáva ju.

Odpúšťať - to nám pripadá ťažké. Ale zabúdanie, ktoré by malo nasledovať, je niečo iné. Ak je to brat, ktorý ma oklamal, ak je to priateľ, ktorý ma podviedol, potom aj odpúšťanie pripadá ťažké. 0 čo ťažšie je však zabudnúť na to, nechať tento poklesok skutočne vyhasnúť. Stále znova sa mi objavuje pred očami a v spomienkach ma mučí. Má to tak ísť ďalej a strpčovať mi život? Jestvuje nejaký liek proti tejto pomstychtivosti?

Pokúsme sa o to. Najskôr si ujasnime, čo viedlo k tomuto poklesku. Bol to strach pred následkami? Bola to ľahkomyseľnosť, ktorá nechcela uznať vážnosť situácie? Bola to panovačnosť, ktorá ma utláčala - čo to bolo? Bola to núdza, ktorá vynútila lož? Jasnosť poznania skutkovej podstaty mala by byt prvou skúškou. To sa najľahšie odpúšťa a tiež zabúda. Bol to vedomý podvod? To sa odpúšťa a zabúda horšie. Bola to klebeta? Tá bolí hlboko a dlho, lebo ona vytvorila klamný obraz, ktorý mnohých zmýlil. Tu pomáha len jedna istota: Pravda vyjde na povrch. Odpoveďou nech je v tomto prípade mlčanie. Ponechať pravde, aby sama pôsobila.

Ako je to však tu so zabúdaním? Zdá sa byť nesmierne ťažké a ku zmierlivosti trochu pomáha len priznanie: Ja sám som plný chýb. A tiež prosba:

Pomôž mi, ó, Bože, aby som dokázal odpustiť!"

31. 7. 2014

Šťastie

Susanne Schwartzkopff

Tak túžobne si ľudia želajú slobodu a ešte vrúcnejšie dúfajú v šťastie  a úpenlivo si ho vyprosujú. Aspoň raz v živote byť šťastný! Tak hovorí a tak si to želá nespočetné množstvo ľudí, pričom zároveň s týmto prianím vyslovujú pochybnosti o stálosti šťastia, po ktorom túžia.

Čo si človek predstavuje pod výrazom „šťastie“? Pýtajme sa okolo nás, mladých i starých – znova a znova budeme počuť rovnaké odpovede: naplnenie lásky, bohatstvo, požehnané deti, úspech v živote, uspokojenie z moci, ovládanie druhých. To je približne pre človeka škála šťastia, pričom najžiadúcejšími formami šťastia sú láska a peniaze. Za peniaze si možno zaopatriť akékoľvek iné formy šťastia a šťastie v láske splňuje po nejaký čas všetky priania, lebo láska odsúva na bok všetko ostatné.

Zaiste všetko toto šťastie nesie na sebe punc pominuteľného. I tie najvrelejšie uisťovania o láske raz ustanú. Šťastie lásky nezostane tak svieže a kvitnúce, akým bolo spočiatku. Ak sa nepridruží k láske ešte niečo iné, teda nasleduje veľmi skoro presýtenie, ktoré urobí z tej najnežnejšej zamilovanej dvojice ľahostajný manželský pár.

Ako rýchlo vybledne i dráždivé kúzlo bohatstva. Ak môžem docieliť splnenie všetkých svojich prianí, odpadne tým to najkrásnejšie, totiž – môcť si priať. A tiež tu po prvej radosti, po prvom pôžitku, nasleduje otupenosť a presýtenie. Bohatí ľudia sú zriedka šťastní, len sa ich opýtajte! Komu dá život príliš hmotného majetku, ten je vždy presýtený a pritom predovšetkým hlad dodáva chuť k jedlu.

A ako je to s mocou? Prináša moc šťastie? Nie, tiež moc v úlohe šťastia zlyhá, lebo akonáhle už nemôže byť zväčšovaná – raz taký okamih nastať musí – lebo dosiahne svojho vrcholu, vtedy neustane dráždiť držiteľa moci neukojenosť, lebo nutkanie po zväčšení moci zostáva a ďalej ho podnecuje. Táto neukojená túžba po zväčšení moci je ako neustále popoháňajúci bič, takže držiteľ moci stále hľadá, kde by ju mohol nanovo uplatniť.

Všetky tieto formy vysnívaného šťastia nie sú trvalé, lebo vyrastajú z falošného, nezdravého základu. A tento základ sa nazýva „sebeckosť“.

26. 7. 2014

Musím mať pravdu!

Lucien Siffrid
nešný úpadok našej kultúry je v hlbokom rozpore s dianím podľa vôle Božej, pretože ona podporuje vývoj a výstavbu. Je teda čosi nesprávneho v ľudskom myslení, na ktorom stojí celá naša kultúra.

Tento omyl spočíva v tom, že ľudia nie sú schopní pokorne prijať poznanie z veľkého diania, nie sú schopní skloniť sa v tvorivej radosti pred prameňom celého bytia. Človek chce sám dobíjať prírodu, chce premáhať prírodu! Domnieva sa, že je sám východiskom všetkého poznania Preto je aj myslenie a jednanie človeka sebavedomé a nestará sa o vôľu Božiu.

Všimnime si veľmi rozšíreného spôsobu hovoru medzi ľuďmi. Nezáleží im na objektívnej pravde, ale v prvom rade zdôrazňujú svoj vlastný názor, svoju vlastnú skúsenosť. Ak sa zhovára niekoľko ľudí o najvšednejších veciach, snažia sa toho druhého ohromiť, či už svojimi vedomosťami, alebo zážitkami, bolesťou alebo skúsenosťami v užívaní sveta.

 Ak počúva také hovory skutočný odborník, vidí, ako málo títo ľudia vedia, ale ako veľmi im záleží na tom, aby vynikli oni, aby ich vedomostiam sa ostatní obdivovali a ich názor uznávali za správny. Často je v pokušení vmiešať sa do rozhovoru a uviesť prehnané  myšlienky na pravú mieru.

Tým by síce zamedzil ich tláchaniu, ale by ich nepresvedčil, len by snáď učinil zadosť svojmu pocitu ješitnosti, lebo by v ňom poznali vynikajúceho odborníka, ktorému by lichotili, aby zakryli svoje rozpaky.
Často sa dostávame do podobných situácií, kde nejde o službu Pravde, ale len o ukojenie vlastnej ješitnosti.

Všimnime si podstaty väčšiny sporov a debát ktoré toľko zaujímajú myseľ vedeckých a kultúrnych pracovníkov i kritikov. Každému ide o to dokázať, že on má pravdu, a nie jeho protivník. A toto závodenie je veľmi vžitý zvyk, ktorý už tak hlboko prenikol do mäsa a krvi, že celé myslenie, reč i jednanie ľudí je tím prestúpené. Politika, hospodárstvo, umenie, veda, priateľstvo, život rodinný i manželstvá sú otrávení týmto závodením.

2. 6. 2014

Zlatá horúčka

Susanne Schwartzkopff


V horké pouštní krajině kopali dohněda opálení muži a hledali zlato. Z řečiště jediné řeky, která jí protékala, vypírali zlatá zrnka. Kopali a pracovali, až se jim po čele řinul pot. Mnozí z nich měli štěstí a našli větší kusy zlata. Schovali je rychle ve vacích, které s sebou stále nosili. Ve dne v noci se neodloučili od svých pokladů a dokonce i ve snách mysleli na zlato. Každý zde toužil zbohatnout, tak rychle zbohatnout, jak to jen bylo možné. Leckterému vypadla lopata z ruky dříve, než dosáhl cíle. Mnozí klesli předčasně do hrobu, když je někdo zabil v prudké hádce, nebo je skosilo pijáctví, protože pití bylo jejich jedinou zábavou. Řada z nich zemřela na horečnatou nemoc, mnoho jich bylo zabito ze závisti a ziskuchtivosti. A co se pak s nimi stalo?

Sledujte jednoho z nich na cestě, kterou se musel pustit po své smrti, když byl náhle odvolán ze života. Našel velkou hroudu zlata. Když ji spatřil na propíracím sítě, nemohl téměř věřit svým očím. Rychle ji schoval, ohlédl se, zda ho nikdo nepozoroval, a předčasně ukončil práci.

"Nono, Bene, jak to, že dneska končíš tak brzy?" zeptali se ho kamarádi.

Stěží odpověděl. Sledovali ho závistivými pohledy.

"Asi mu přálo štěstí," řekl zrzavý Ir Mike a jeho slova podnítila ostatní muže k větší aktivi-tě. Ještě zarputileji házeli lopatou a kopali, rýžovali a prosívali, ale nikomu z nich se nepodařil podobný nález.

Ben si přivedl koně, a než se ostatní vrátili z práce, byl již na cestě do města. Chtěl svůj poklad dopravit do bezpečí. Dopadlo to však jinak, než si představoval. Na hlavní silnici ho v jedné nepřehledné zatáčce přepadl lupič. Zabil ho, oloupil a jeho mrtvolu odvlekl do křoví, kde ji přikryl větvemi.

Ben se nikdy nevrátil, ale jeho kamarádi se po něm ani dál neptali. Nebylo nic zvláštního, že někdo odešel a už se nevrátil. Lidé se neustále střídali. Jeho místo u zlatonosné řeky zaujal někdo jiný a házel, kopal a pracně se snažil vyrýžovat si z písku trochu zlata.

Ben však žil, nebyl mrtvý. To znamená, jeho tělo již nežilo, z něho život unikl, ale on sám, Ben, žil dál. Jeho tělo mu bylo odňato tak náhle, že byl ještě nějakou dobu jako omámen, až ho uchopila jakási ruka a táhla ho bezohledně s sebou. "Musíš jít se mnou," slyšel drsný hlas a pak už nic necítil, dokud se neprobudil a nerozhlédl se.

27. 4. 2014

Neskoro

Maria Halseband

Energickým pohybem ruky vytáhl profesor zásuvku psacího stolu, sklonil se nad ní a hledal knihu, kterou již dávno pohřešoval. Konečně ji našel. S ní však dostala se mu do rukou malá krabička, kterou maně otevřel. Na psací stůl vypadl stříbrný kříž. Starý pán sebou škubl, když jej uviděl a myslel si rozhořčeně: "Ke všemu zlobení ještě tato vzpomínka." Vzal křížek do ruky a chtěl jej odložit. Cosi ho však nutilo, aby tu lesklou věc podržel v rukou a aniž by chtěl, vynořovaly se vzpomínky.

Byla to tehdy podivná doba, když poznal toho člověka. Jeho žena vrátila se domů plna zážitků a nedala mu pokoj, pokud spisy nepřečetl a při další návštěvě se k ní připojil. Také on cítil se v nitru uchvácen mužem, jehož, vzdor jeho prostotě a skromnosti, obklopovala jakási nedostupná velikost a vznešenost. Dlouho bojoval profesor sám se sebou a když konečně našel cestu na Horu, vstoupil do jeho života mír a štěstí, jako dosud nikdy. Když ho pak jednoho dne došlo zavoláni ke službě Grálu, byla jeho radost veliká.

Brzy však počaly ho zarážet stále hlasitější narážky společnosti, ve které se vyprávělo mnoho dobrodružných pověstí. A proč by on měl ohrožovat své postavení vážného muže a vydávat se směšnosti? Vždyť to půjde i tak. Později ukáže lidem, že patří ke Grálu, ale napřed musí moc Vyslance Božího vzrůst. A proto zůstal profesor zticha a klidně strpěl ve své přítomnosti útoky vůči muži, který mu dal pravé učení Boží.

Pomalu zachycovala se ošklivá slova jiných pevně v jeho duši. Myšlenky na Horu odpuzoval stále dál od sebe a když nastal den, kdy měl obdržet zlatý kříž, tu z nicotných důvodů odmítl. Dopisy přítele z Hory, který nedovedl pochopit jeho stanovisko, ho dráždily. Vhodil stříbrný kříž do zásuvky, odpoutal se ode všeho a brzy náležel k největším posměváčkům. Počala se v něm tiše probouzet nenávist vůči tichému vážnému muži na Hoře. Tato nenávist, vzniklá z nesprávnosti, kterou udělal, byla stále ostřejší.

Profesor hodil s pohrdlivým smíchem malý, stříbrný kříž na stůl. Dosud se přece nestalo nic z toho, co tento "Boží Vyslanec" prorokoval. Těch několik katastrof stalo se daleko venku ve světě a konečně vždycky bylo něco takového. Tíseň doby byla jistě smutná, ale profesora se málo dotýkala. Jeho záležitosti šly skvěle. Také to bylo znamením, že on má pravdu a ne ten muž tam na Hoře. Všechno bylo falešné, i to, co říkal o životě po smrti, co ho tak znepokojovalo, poněvadž životní požitky stavěl nade všecko. Pojednou se profesorovi zdálo, jakoby se vznášel. Kolem něho bylo temno a cítil, že je uchopen mocným větrem, který ho hnal stále kupředu. Byl tísněn postavami, jež na něho narážely a letěly vedle něho. Cítil jejich tvrdá těla, slyšel nářky a bědováni. Veliká síla ho náhle vystrčila z tlačícího se davu a v matném šeru mohl konečně cosi rozeznat.

Proud lidí plynul kolem něho ve veliké tlačenici. Se ztrhaných tváří četl hrůzu a muka. Vyhaslé oči zřely plny úzkosti a všude zaznívaly výkřiky, že se divákovi tajil dech. Bez přestávky pospíchal dav kolem, stále rychleji, jsa přitahován velikou silou, před níž nebylo uniknutí. Tlačily se k obrovské černé nálevce, ve které mizeli se strašlivým bolestným řevem.
"To je rozklad!" pravil hlas, který pronikl divákovi až do kostí. Vzpomínal si, že již jednou četl o nálevce, ve které jdou zavržení lidští duchové vstříc svému rozkladu, po bolestném putování hrůzami temnot. Ve které knize to asi bylo?

Nemohl si vzpomenout, neboť tvrdá ruka uchopila a přenesla ho přes veliké temné pohoří. Daleko před sebou viděl, jak miliony světlých malých jisker vznáší se do výše jako svatojanské mušky.

"Osvobozené duchovní zárodky, které putují zpět," pravil mohutný hlas vedle něho.

Také on byl teď vyzdvižen a nepochopitelnou rychlostí tažen dále. Hluboko pod sebou viděl na okamžik zemi jako malý míč a pak zmizelo všechno v temné modři. Pak viděl se ve vysokém bílém sále krásy, jakou ještě nikdy nespatřil. Uprostřed sálu byl stůl s lesklou mramorovou deskou a na něm ležela veliká zlatá kniha.
"Kniha života," pravil hlas a zněl tak silně, že se mužovi zdálo, že to nesnese.

Tu otevřela neviditelná ruka zlatou knihu a profesor uzřel list, na němž bylo napsáno jeho jméno. Pronikla jím strašlivá bolest, když je přečetl a nevědel proč. V témže okamžiku snášelo se shůry veliké zlaté pisátko a tlustou čárou vyškrtlo jeho jméno. Muž pojednou věděl, že zahodil nejvyšší štěstí, jež mu bylo nebem poskytnuto. Zoufale sáhl ke svému srdci a zhroutil se s výkřikem na podlahu.

Úplně zmaten, rozhlížel se profesor kolem. Což spal? Seděl před svým psacím stolem a hodinky, na které se rychle podíval ukazovaly, že tu mohl sedět jen krátkou chvilku. Namáhavě povstal a jeho tělo bylo jako rozbito. Když vstával, spadlo cosi na koberec. Shýbl se a zvedl malý, stříbrný kříž. Byl celý černý a kalný.

12. 4. 2014

Fantómy

Maria Halseband
"Úplněk! Je slavnost!" zaznívalo to z temné masy, která se krčila na stupních velikého schodiště ve vnitřním nádvoří dóžecího paláce. V měsíčním svitu, který ozařoval sloupoví chodeb, bylo vidět na různých místech ležet na podlaze černé shluky, které se zvolna pohybovaly. Chraptivé zvuky, divoké kletby a žhavé úpění přerušovaly šepot příboje, který v pravidelných vlnách narážel na zdi paláce. Z Piazetty nesly se sem tlumené zvuky hudby a zpěv.

Tiché, mramorové nádvoří zvolna oživovalo. Se všech stran to sem šlo, lezlo, hopkalo a plazilo se. Schodiště a chodby byly plny podivných postav. Všechna tato havěť uvolňovala se od sloupů a zdí a směřovala k veliké soudní síni nádherného paláce. Byla tu i skleněná chodba vedoucí k mostu vzdechů pod nímž šuměla temná voda.

Neslyšně rozevřela se veliká brána státního vězení a po městě plížily se černé, zahalené postavy. Došly do sálu a zůstaly vzadu seskupeny, zatím co ostatní postavily se proti ním.

Jakási postava oddělila se z davu a zaujala vysokou soudcovskou stolici v dóžecím paláci.

Venku byla překrásná noc. Laguny se leskly a několik černých gondol, které ještě oživovaly vodu klouzaly jako tekuté stříbro. V osamělé kráse stála Maria della Salute.

1. 4. 2014

Konec lidské vůle

Maria Halseband

Brr, to se tu sešla pěkná sebranka!“ řekl malý bytostný, celý šedivý a uchopil výtvor zformovaný z myšlenek jednoho člověka.

Byl to temný, těžkopádný a škaredý výtvor, malý pracovníček ho energicky posunul dál a čistotně si pak utřel ruce svým červeně pomalovaným kapesníkem.

„To je ohavnost, k čemu nás tito lidé nutí!“ bručel přitom nazlobeně. „Ale jen počkejte!“

Pozorně sledoval škaredý výtvor, který vplynul do spleti vláken, jež z jednání lidského ducha vyrůstala. Tak byla tato vlákna za dozoru bytostných soustřeďována a postupována dále. Vlákna prokluzovala sem a tam, zesilovala, když k nim přitékala stejnorodá síla a slábla, když příliv stejnorodosti ustával.

„Vůbec si nezasluhují, aby byli nazýváni lidmi, tak tupými a škaredými se stali,“ vadil se malý sám se sebou rozhořčeně. „Temno je kolem tohoto člověka. Musím se podívat, zda z něho vycházejí také tak špatné výtvory.“

Vyšplhal se na kámen, jehož vrcholek vyčníval ze spleti vláken a zvolal:

„Haló bratře, jak se ti slouží na přední vartě?“

Okamžitě se prodrala zmatkem forem zelená čepička a ozvala se odpověď:

„Je tu smutno. Ještě jednou jsme zformovali ty nejkrásnější útvary a poslali jsme mu je po posledních světlých vláknech. Ale on už není schopen ono čisté, jež poskytujeme, přijímat. Jeho rozum opanoval celé jeho myšlení, všechno znetvořuje a překroutí, až z toho vznikne cosi zkaženého. A kolik světlých vláken měl kdysi při své cestě na zem! Mohl vybudovat ty nejkrásnější stavby, kdyby si byl udržel toto světlé spojení. Jen se jednou podívej, co jsme nabízeli a jak s tím nakládal!“

Bytostný se zelenou čepičkou ukazoval na mírnou stráň. Tam stál přehnaně zdobený bílý dům, obklopený květinovými zahradami s umělými vodními nádržkami.

„Vidíš, co z toho udělal?“ zeptal se zelený bytostný.

„Vždyť jsem viděl, jak ta stavba vznikala. Žádná linie, jen samý hrbol, samá vypouklina, samý výstřelek. A ty zahrady – samá zmatenina jako jeho rozum. Nikde nic přirozeného,“ potřásl šedivý bytostný hlavou.

„Při tom to lidé shledávají skvostné a on se tím stal proslulým,“ řekl zelený.

„Ano, a já musím všechnu tu ohavnou ješitnost, která z něho proudí, dále zpracovávat. Vždyť té ješitnosti je víc než dost,“ dodal šedivý trpce. „Podívej, další zásilka! Vezmu si na to kleště, abych tu lepkavou mazlavou věc rychleji odbavil!“ Sáhl za sebe pro nářadí a kleštěmi vtahoval tento ohavný výtvor do přediva.

30. 3. 2014

Noc fúrii

Maria Halseband

Temná, hlboká temná noc... Po posledných hrôzyplných dňoch besnenia rozpútaných živlov prírody - doliehajúce, zvieravé, dusivé ticho. V domoch ťažko poškodených zemetrasením len sem tam horelo nepatrné svetielko. Ľudia boli radšej potme zo strachu pred ohňom. Veď víchrica v minulých týždňoch, spolu so zemetrasením, rozpútali veľké množstvo požiarov a neskrotné živly sa kruto pohrávali s prestrašenými ľuďmi tak, že ich doviedli k úplnému zúfalstvu.

A teraz nastalo toto hrobové ticho pod pláštikom noci. Nič sa ani nepohlo, ba ani ten najslabší závan vzduchu neprerušil stiesňujúce dusno. Nikde nebolo počuť ani to najslabšie vtáčie písknutie, ani hlasný vzdych zvieraťa, či zakvílenie prestrašených ľudí, alebo ich zvyčajný hrôzyplný šepot, sprevádzajúci posledné dni, ani žiadny hukot v zemi, ktorý veštil pohromu.
Úplné ticho! Strašné, neznesiteľné, hrobové ticho! Vzbudzovalo des ešte väčší než besnenie živlov. Zvieratá vyhľadávali blízkosť ľudí, prichádzali do ich obydlí, chúlili sa pod schodiskami aj v chodbách, a bez hláska, len ťažko dýchajúc od strachu, tam ležali.

Áno, strach! Tento najhroznejší fantóm to bol, ktorý kráčal bez hlesnutia dom od domu a svojím hrozným pazúrom sa dotýkal sŕdc ľudí, až sa ich zmocňovalo stupňujúce sa šialenstvo.
Ľudia, rovnako ako zvieratá, hľadali jeden pri druhom bezpečie. Tu sedela matka s najmenším dieťatkom v náručí, tesne obklopená ostatnými členmi rodiny, tam sa zasa zhromaždili všetci zostávajúci členovia rodiny na jedno miesto, v zovretí tupej skľúčenosti. Osamelých ľudí sa zmocňovala hrôza.

Tam nejaký muž utekal od lôžka svojej ochrnutej ženy. Bez toho, aby dbal na jej prosebné úpenie, vyrútil sa ako šialený do noci a zaliezol do rozpadnutej drevárne. Tu sa zasa jedna žena vrhla na zem s kŕčovito zovretými rukami a bez zvuku pohybovala perami, zatiaľ čo sa vedľa nej krčila iná, ktorá si zapchávala uši, chtiac tak prehlušit to doliehajúce strašné ticho. Odvšadiaľ svietili šialené pohľady, začali sa šíriť hrozné, neľudsky znejúce škreky, a čo nedokázali prebudiť strašné udalosti posledných týždňov, to dokázalo hrobové ticho tejto noci: ľudia sa začali modliť.

V prekotnom behu dupotal mladý človek hore po schodoch ku vchodu malej vily, ktorej strecha bola po poslednom otrase pôdy výrazne vychýlená z rovnováhy. Pred vchodom stúpil na niečo, čo sa s kňučaním odplazilo nabok. Všade tie zvieratá! Vyrazil nezamknuté dvere do vily a vybehol po schodoch na poschodie.

"Peter, Peter!" prenikavo jačal a vrhol sa slepo proti najbližším dverám. Búšil do nich päsťami, kopal nohami, až drevo stonalo. Dvere sa otvorili a zúfalec vpadol k priateľovi. Ten zažal vreckovú baterku, ktorá na okamih osvietila upotenú, pokrivenú tvár s divoko rozstrapatenými vlasmi, chytil muža za ľadovo chladnú ruku a vtiahol ho do miestnosti.

"Čo sa deje Karol?" - opýtal sa pokojne.   Príchodzí sa k nemu vydesene pritisol.

15. 1. 2014

Moc modlitby

Susanne Schwartzkopff




Na všetkých našich pozemských cestách stojí nám ľuďom po boku pomoc, ktorú láska a múdrosť Stvoriteľa votkala nerozlučne do veľkých zákonov života. V našej pozemskej uzavretosti tušíme však o nej málo alebo nič. Hrubý hmotný obal leží ako nepriehľadný plášť okolo nášho svetelného jadra. Toto sa tak zúžilo, zhustlo takou mierou, že svet, ku ktorému náleží iskra ducha v našom vnútri, stal sa mu cudzím a nedostupným. Pritom planie a žhne, chvie sa a znie, svieti a žiari prúdenie duchovných síl okolo nás v najradostnejšom pohybe. Prúdi to hmotnosťou a poskytuje jej možnosť k životu a jeho rozmachu. Bez prúdov duchovných síl a bytostného krúženia bola by hmotnosť mŕtva a nehybná. Avšak človek si domýšľa, že pravý život je to, čo vidí svojimi pozemskými očami a že to, čo môže ohmatávať svojimi rukami a prekročiť svojimi nohami, je už celé stvorenie.

Aké je to úbohé, aké úzke a aké malé!

Jediný okamžik, v ktorom smie duch otvoriť svoje oči a zbadať odkiaľ pramení život, uvedie ho do nesmiernych diaľav.

Je to však ako v rozprávaní o stratenom raji; brána zapadla vinou ľudí a teraz stojí v rozprávaní o stratenom raji, pred ktorou anjel s plamenným mečom zabráni prístup každému, kto sa nepribližuje opäť v bielom rúchu. Pretože je raj pre nás stratený, tu sme sa uchýlili všetci späť do nášho vyhnanstva a pokúšame sa existovať v ňom ako možno najlepšie. Lebo toto živorenie nemožno nazvať životom.Ako vzdorovité dieťa, ktoré bolo odohnané z blízkosti rodičov, aby sa spamätalo, ktoré sa zakusne do svojho vzdoru a zostane vonku i napriek tomu, že je tam zima a tma a že sa bojí, tak i my zostávame vo vzdore a svojhlavosti stáť vonku, zostávame nešťastní, osamelí, vyradení, pretože to inak nechceme. Keby sme sa obrátili a šli naspäť cestou, ktorá nás kedysi priviedla do omylu, potom by sa pre nás opäť otvorila brána do raja a radosť a svetlo ožiarilo by naše šťastie.

Ale my sa strachujeme pred oslňujúcimi svetelnými lúčmi a žiarivým leskom čistoty. Vieme, akí zúbožení sme sa stali a štítime sa pred návratom.

Pred bránou raja tryská čistý plameň. Nazýva sa "sebapoznanie". Musíme sa skloniť nad jeho hladinou, musíme bez ohľadu prijať svoj obraz a uvidieť, kde sú škvrny na našom šate, ktoré musíme vyprať. Nikto nezostane ušetrený tejto skúšky. Avšak kto do seba prijal čo i len jediný lúč svetelného raja, kto smel uchopiť len dych jeho nádhery, ten nasadí rád všetko, aby tam smel dospieť. Prechvievajúca oblažujúca ľahkosť, ľúbozvučnosť a harmónia obopína tam žijúceho. Aká studená a kalná je oproti tomu naša zem, ako neľúbezne znejú hlasy ľudí. Dosiaľ je to tak. Nemá to byť inak? Nemusí sa to stať iné, ak chceme vyplniť účel nášho bytia?

9. 1. 2014

Slovensko

Hermann Wenng

1. Slovensko je zemou pravzniku. Všetky jeho pohľady smerujú na juh – slnku v ústrety, k Svetlu. Z vrchov, ktoré túto zem obliehajú, tryskajú a šumia živé vody; všetky (okrem Popradu) tečú k juhu. A jej ľud je ako tie hory – sú to prírode blízki horali, večnej Božej láske tak blízko stojaci ako bytostní, títo malí služobníci Božskej vôle a Lásky, ktorým sa v mnohom podobajú. Vo svojom spoločnom žití zrástli tiež úzko so zvieratstvom tak, ako nikde inde.
2. Je to zem pradávna, bezprostredného počiatku, tak blízka prírode, takmer detská – v pravde detinská – aká má byť. Slovensko je zem „prijímajúca“, citovo primerane žijúca a preto tiež živá! Jej ľudia sú blízki stavu detstva, tak ako boli ľudia v rannom detstve všetkého ľudstva na zemi. Bola to doba, o ktorej stále ľudstvo bude hovoriť vo svojich povestiach ako o zlatom veku, po ktorého návrate bude túžiť a o ňom vždy bude veriť, že mu prinesie večný mier.
3. Slováci sú deťmi so všetkými dobrými vlastnosťami detí; ale tiež bezprostredne vo svojom počínaní práve tak tekavé, lebo deti sú bytostnému prúdeniu a žiareniu viacej prístupné, než dospelý človek, ktorého mocne vyvinutý mysliaci orgán odďaľuje od všetkého prapôvodného. A ako pôda, z ktorej človek pochádza, tak i človek sám sa javí vo svojich životných prejavoch. Sú teda ľudia Slovenska horali; a čím vyššie sú vrcholky, pod ktorými, alebo na ktorých stála jeho kolíska, tým rázovitejším vo svojom životnom jednaní, tým podivuhodnejším bude Slovák. Tým viac bude mať túžbu a náchylnosť k samotárstvu, k sebectvu, k podivínstvu, k vstúpeniu do seba!
Ako všetci prapôvodní ľudia, tak i Slovák túži po umeleckom snažení; avšak jeho túžba je nesená prevažne za obrazovým, než za hudobným vyjadrením. Je naklonený viac jednoduchému a hrubšiemu, lebo jeho spojenie s bytostným si to žiada. Avšak účasť na umení sama o sebe nie je ešte meradlom pre vyšší duchovný stav. Tomu môže potom slúžiť ako vysvedčenie len vtedy, keď umelecké dielo je plodom vyššieho vnuknutia za vyššieho duchovného vedenia.
4. V povahe tohto ľudu, (u ktorého samozrejme jedinci vykazujú odlišnosti) zrkadlí sa niečo z ubiehajúcich a z vrcholkov do údolia sa stále rútiacich vôd – je tiež tak prudký, náruživý a čulý, často búrlivý a temer ničivý ako tieto – všeobecne však mierny, lebo je to národ Venušin, ktorá je hlavnou hviezdou tejto Zeme. To znamená, „ženský národ“ – ženský živel má veľký vplyv a nakoľko je čistejší ako inde, je tento vplyv chlácholivý, výchovný. Ale i mnoho nevypočitateľného je v povahe týchto ľudí. Sú mierumilovní, ale zato vždy ochotní podstúpiť boj, veľmi chytro vznetliví, zanietení silnou svojvôľou. Rovnorodosť jednotlivých osobností je značná; preto je vzájomné dorozumenie, v ktorom sa rovnorodosť odráža, sťažené tým, že každý jednotlivec vyznáva vlastnú zákonitosť. Nakoniec však vyúsťujú všetky nedorozumenia – tak, ako do Dunaja ponáhľajú sa vody Slovenska – v jeden a ten istý spôsob snaženia, v čistých výšinách života. Nevedomky čakajú všetci svojho vodcu, ako ľudské stádo, ktoré vodcu potrebuje a ktorého je ochotné nasledovať!


6. 1. 2014

Bojuj, človeče!

Susanne Schwartzkopff

Vidíš ty vlastne dieťa tejto zeme, že si zajatcom? Udivene potriasaš hlavou a nechceš tomu veriť. Dávno už necítiš ťarchu pút a preto si na všetko zabudol. Zabudol si na ľahké kroky, ktoré ťa ako na krídlach niesli k výšinám hôr. Zajatec! Si ním aj keď tomu neveríš, aj keď sa chceš naďalej klamať. Sotvaže sa pohnú perute tvojho ducha v túžbe po vzlete, narazia hneď na pevné, strnulé múry. Zranený mnohými tvrdými údermi, uzavrie sa tvoj duch sám v sebe a – uloží sa ku spánku. Múry sa zdajú byť nerozbitné.

Pred ich bránami stoja prísni strážcovia. Ostrými kopijami ženú naspäť všetkých, ktorí na nich dorážajú a ktorí sa snažia o prielom múru. K smrti zranené, unavené, odovzdané do zdanlivo neodvratného osudu, vracajú sa späť tie duše, ktoré sa vzopreli a chceli vydobyť svoju slobodu.

Kto sú strážcovia vysokých múrov väzenia? Poznáš ich dobre, často si počul ich mená. Aj keď si sa vo svojej mladosti často vzoprel proti ich tyranskej panovačnosti – teraz, dávno už, si sa ich jarmu podrobil rovnako, ako všetci ostatní. A prosíš, aby ťa šetrili, keď im práve nelichotíš, ako všetci, ktorí tak robia zo strachu alebo z vypočítavosti.

„Tradícia“ je meno jedného zo strážcov.

„Zvyk“ sa nazýva iný,

„verejná mienka“,

„spoločnosť“ opäť  iný.

Majú ešte mnoho dobrých priateľov, ktorí sú im veľmi podobní. Všetci sú zajedno v tom, že človeku nesmie byť za žiadnych okolností ponechaná voľnosť.

Dokiaľ sa im človek podrobuje, sú oni veľkí a mocní a panujú neobmedzene na tejto zemi. Vysoké strmé múry sú ich dielom. Majú ľudského ducha držať v putách. Až doposiaľ sa im to dobre darilo. Len v tichých snoch z nich človek prchá. V snoch, o ktorých nerád hovorí a ktoré len zriedka sám sebe priznáva.

Denne prichádzajú ľudia k prísnym strážcom, kľakajú pred nimi, vzývajú ich a prosia o ich priazeň. Bez ich pomoci nemôže dnes žiaden človek dosiahnuť pozemského úspechu. Preto im musí každý prinášať obete. A sú prinášané všetky obete, ktoré sú tyransky požadované. Rovnako ako žhavý Moloch ovíjal hadovito ľudské obete, tak strážcovia väzenia ľudstva prijímajú všetko, čo môžu dosiahnuť, ako vítanú korisť.