Musím mať pravdu!

Lucien Siffrid

D nešný úpadok našej kultúry je v hlbokom rozpore s dianím podľa vôle Božej, pretože ona podporuje vývoj a výstavbu. Je teda čosi nesprávneho v ľudskom myslení, na ktorom stojí celá naša kultúra.

Tento omyl spočíva v tom, že ľudia nie sú schopní pokorne prijať poznanie z veľkého diania, nie sú schopní skloniť sa v tvorivej radosti pred prameňom celého bytia. Človek chce sám dobíjať prírodu, chce premáhať prírodu! Domnieva sa, že je sám východiskom všetkého poznania Preto je aj myslenie a jednanie človeka sebavedomé a nestará sa o vôľu Božiu.

Všimnime si veľmi rozšíreného spôsobu hovoru medzi ľuďmi. Nezáleží im na objektívnej pravde, ale v prvom rade zdôrazňujú svoj vlastný názor, svoju vlastnú skúsenosť. Ak sa zhovára niekoľko ľudí o najvšednejších veciach, snažia sa toho druhého ohromiť, či už svojimi vedomosťami, alebo zážitkami, bolesťou alebo skúsenosťami v užívaní sveta.

 Ak počúva také hovory skutočný odborník, vidí, ako málo títo ľudia vedia, ale ako veľmi im záleží na tom, aby vynikli oni, aby ich vedomostiam sa ostatní obdivovali a ich názor uznávali za správny. Často je v pokušení vmiešať sa do rozhovoru a uviesť prehnané  myšlienky na pravú mieru.

Tým by síce zamedzil ich tláchaniu, ale by ich nepresvedčil, len by snáď učinil zadosť svojmu pocitu ješitnosti, lebo by v ňom poznali vynikajúceho odborníka, ktorému by lichotili, aby zakryli svoje rozpaky.

Často sa dostávame do podobných situácií, kde nejde o službu Pravde, ale len o ukojenie vlastnej ješitnosti.

Všimnime si podstaty väčšiny sporov a debát ktoré toľko zaujímajú myseľ vedeckých a kultúrnych pracovníkov i kritikov. Každému ide o to dokázať, že on má pravdu, a nie jeho protivník. A toto závodenie je veľmi vžitý zvyk, ktorý už tak hlboko prenikol do mäsa a krvi, že celé myslenie, reč i jednanie ľudí je tím prestúpené. Politika, hospodárstvo, umenie, veda, priateľstvo, život rodinný i manželstvá sú otrávení týmto závodením.

Snaha dokázať, že ja mám pravdu, je príznakom veľkej ješitnosti a sebectva, keďže týmto ľuďom v skutočnosti nejde o pravdu, ale o dôkaz, že „došlo na moje slovo“.

Nesnažíme sa prekonať v sebe túto ješitnosť, aby sme v mlčaní prekonali seba a svoju túžbu vyniknúť.

Spoločenská a sociálna závislosť ľudí na sebe vyvoláva len zvýšené napätie, trenice a rad nespravodlivostí, keďže nikomu nejde vo väčšine prípadov o skutočnosť, ale o vlastné ja.

Tak plynie väčšia časť života ľudí bez obsahu duchovných hodnôt, vo všedných zmenách a udalostiach, ktorým sa hovorí osud. Celkom im uniká možnosť stať sa pánmi svojho osudu, ak skúsia premôcť seba.

Tomu, kto vážne hľadá, prospeje, ak sa bude vo svojej reči vyhýbať užívania zámena „ja“, pokiaľ ním chceme zdôrazniť dôležitosť nášho ja. Keby veta po vylúčení zámena ja prestala mať pôvodný zmysel, radšej ju vynechajme.

Ďaleko ťažšie však je, objaviť skrytú domýšlavosť, ktorú nachádzame napríklad v častom užívaní zámena my. „My máme ešte mnoho chýb“, sme často tak slabý voči sebe“... Veľmi obratne tu zamieňame obe zámená a to opäť iba v prospech vlastného ja. Veď človek, skutočne usilujúci nahor, nepotrebuje hovoriť o tom, aký je a čo je, aby o tom presvedčil iných ľudí.

A rozum ten vždy nájde mnoho okľúk a výhovoriek pred nami samými. Ani jeden z nás nezostal nedotknutý týchto pustošiacich následkov nesprávneho myslenia.

Keby sme sa vážne snažili o to, aby sme viac poznali Boha, než ho len uznávali, vyrástla by v nás radostná vďačnosť za to, že smieme existovať. A pokiaľ toho nedosiahneme, je naše myslenie zrejme prekrútené.