Výročie obnovenia Slovenskej štátnosti 14. marca 1939

Dnes (14. marca 2024) si pripomíname 85. výročie obnovenia Slovenskej štátnosti.

Je nepochopiteľné, že tento deň, štrnásty marec, sa úplne obchádza a slovenské politické elity sa správajú akoby tento štát alebo republika 14. marca 1939 vôbec nevznikol a vôbec neexistoval. A nielen politici, ale mnohí v spoločnosti strkajú pred ním hlavu do piesku. K čomu je to dobré? Tento štát proste existoval. Prečo to ticho okolo tejto skutočnosti? Však normálne sa k tomu postavme a nie zbabelo uhýbať z cesty.

Národ je duša a štátny útvar telo. Duša slovenského národa dostala telo. A udialo sa tak pol roka pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Bol to dar Nebies, lebo národ dostal silnú oporu v dobe, ktoré bolo mimoriadne nepriaznivé.

Vznikol v čase kedy ho obklopovali zlé sily. Zo severu si brúsili zuby na jeho územia Poliaci, z juhu Maďari, na západe sa Rakúsko stalo súčasťou Nemecka a Česi nám 20 rokov hádzali polená pod nohy. Východná Podkarpatská Rus bola taktiež v ohrození.

V roku 1918 vznikla Česko-Slovenská republika, ktorá bola pre slovenský národ trpkým sklamaním. Boli porušené dohody medzi Prahou a Slovenskom, ktoré predchádzali vzniku ČSR. Slovensko bolo konfrontované s niečim čo je jeho povahe absolútne cudzie a to český politický pragmatizmus. Masaryk s Benešom sa správali akoby slovenský národ neexistoval, pričom veľmi dobre museli vedieť, že Slovensko malo v zmluvách zakotvenú a garantovanú samostatnosť, autonómne rozhodovanie o svojich vlastných záležitostiach. Namiesto toho sa Slovensko stretávalo s pojmom jednotného československého národa vzniknutého v Pražských pragmatických mozgoch. Praha je rozum. Suchý, racionálny, ktorý sa pchal do popredia a o všetkom chcel rozhodovať. Naopak, Slovensko je cit. Je cituplné a vrelé. Nie nadarmo je hlavným mestom Slovenska Nitra, teda nitro, vnútro. Samozrejme, že administratívnym centrom je Bratislava, ale Nitru chápme po duchovnej stránke ako hlavné mesto. Kedysi bola aj administratívnym centrom. Tak ako rozum nikdy nevie chápať cit, hovorí sa, že láske je slepá keď sa cit prejaví, tak Praha nikdy počas tých 20 rokoch nechápala slovenské snahy. Absolútne ich nechápala, ale netreba im to zazlievať, lebo oni sú rozum. Čo im treba však vyčítať je nepokora a snaha útočiť na srdce. Toto srdce si plnilo svoju úlohu, snažilo sa prejaviť, nebyť zatlačené rozumom a tak si v roku 1938 vydobilo autonómiu, teda to, čo malo zakotvené v zmluve, teda nič mimoriadne. A neskôr aj samostatnosť.

Praha ako centrum suchého rozumového racionalizmu za tých 20 rokov úplne rozbila dobré vzťahy medzi týmito národmi, čo Hitler samozrejme videl a využil. On k rozbitiu ČSR dopomohol. Jeho záujmy však neboli čisté, ale taktiež pragmatické, zištné. Slovensko však z toho vyviazlo dobre, aj keď značná časť juhu Slovenska pripadla Maďarsku a niektoré severné časti Poľsku. V každom prípade sa srdce osamostatnilo, aj keď pozemské prekážky tu samozrejme stáli a to druhá svetová vojna zo všetkými následkami.

Samostanosť je niečo, čo je typické pre slobodného ľudského ducha. Duša slovenského národa nezniesla a nikdy neznesie pojem „československý“, ktorý aj tak v podaní suché českého pragmatizmu je len asi toľko, že mávne rukou a povie si, „aj tak českoslovenký je český“. Slovensko túto pascu videlo. Oni v tej Prahe jednoducho chápali Moravákov, Slezákov , Slovákov ako len niečo, čo aj tak raz bude hovoriť česky, čo k Čechám a k jeho záujmu patrí. Nikdy tam nemala miesto rovnocennosť.

Tento pragmatizmus a racionalizmus je niečo, čo sa samozrejme prejavuje aj dnes. Veď ČR nemá dodnes vlastnú vlajku ale vlajku Česko-Slovenska. Slovensko by nikdy neznieslo niečo s prímesou, niečo cudzie, preto má na vlajke dvojkríž, ktorý hrdo nesie. To je jeho, tam sa cíti doma. Ale rozumu je z povahy veci idealizmus ukradnutý, on nepotrebuje hľadať hlbšie, jednoducho si vezme niečo, čo využije pre svoje ciele. Vlajku ČSR predsa len poznal v roku 1993 každý, tak si ju jednoducho novodobá ČR zobrala. Ukradla?

Samozrejme Slovenský štát alebo republika nebol ideálny a mal aj svoje chyby. Lenže strkaním hlavy do piesku sa nedokáže z týchto chýb národ poučiť, ale bude ich opakovať. Preto tí, ktorí si pred tým zatvárajú oči, by si toto mali uvedomiť. Samozrejme, úcta je namieste, lebo je to štát, telo národa slovenského, ktorý dostal silnú oporu v mimoriadne ťažkých časoch. Zároveň je to aj výsledok dvadsať ročného úsilia našich čelných predstaviteľov, ktorí bojovali o to, aby národ existoval. Aby národ existoval!

Martin Hruštínec