30. 3. 2014

Noc fúrii

Maria Halseband

Temná, hlboká temná noc... Po posledných hrôzyplných dňoch besnenia rozpútaných živlov prírody - doliehajúce, zvieravé, dusivé ticho. V domoch ťažko poškodených zemetrasením len sem tam horelo nepatrné svetielko. Ľudia boli radšej potme zo strachu pred ohňom. Veď víchrica v minulých týždňoch, spolu so zemetrasením, rozpútali veľké množstvo požiarov a neskrotné živly sa kruto pohrávali s prestrašenými ľuďmi tak, že ich doviedli k úplnému zúfalstvu.

A teraz nastalo toto hrobové ticho pod pláštikom noci. Nič sa ani nepohlo, ba ani ten najslabší závan vzduchu neprerušil stiesňujúce dusno. Nikde nebolo počuť ani to najslabšie vtáčie písknutie, ani hlasný vzdych zvieraťa, či zakvílenie prestrašených ľudí, alebo ich zvyčajný hrôzyplný šepot, sprevádzajúci posledné dni, ani žiadny hukot v zemi, ktorý veštil pohromu.
Úplné ticho! Strašné, neznesiteľné, hrobové ticho! Vzbudzovalo des ešte väčší než besnenie živlov. Zvieratá vyhľadávali blízkosť ľudí, prichádzali do ich obydlí, chúlili sa pod schodiskami aj v chodbách, a bez hláska, len ťažko dýchajúc od strachu, tam ležali.

Áno, strach! Tento najhroznejší fantóm to bol, ktorý kráčal bez hlesnutia dom od domu a svojím hrozným pazúrom sa dotýkal sŕdc ľudí, až sa ich zmocňovalo stupňujúce sa šialenstvo.
Ľudia, rovnako ako zvieratá, hľadali jeden pri druhom bezpečie. Tu sedela matka s najmenším dieťatkom v náručí, tesne obklopená ostatnými členmi rodiny, tam sa zasa zhromaždili všetci zostávajúci členovia rodiny na jedno miesto, v zovretí tupej skľúčenosti. Osamelých ľudí sa zmocňovala hrôza.

Tam nejaký muž utekal od lôžka svojej ochrnutej ženy. Bez toho, aby dbal na jej prosebné úpenie, vyrútil sa ako šialený do noci a zaliezol do rozpadnutej drevárne. Tu sa zasa jedna žena vrhla na zem s kŕčovito zovretými rukami a bez zvuku pohybovala perami, zatiaľ čo sa vedľa nej krčila iná, ktorá si zapchávala uši, chtiac tak prehlušit to doliehajúce strašné ticho. Odvšadiaľ svietili šialené pohľady, začali sa šíriť hrozné, neľudsky znejúce škreky, a čo nedokázali prebudiť strašné udalosti posledných týždňov, to dokázalo hrobové ticho tejto noci: ľudia sa začali modliť.

V prekotnom behu dupotal mladý človek hore po schodoch ku vchodu malej vily, ktorej strecha bola po poslednom otrase pôdy výrazne vychýlená z rovnováhy. Pred vchodom stúpil na niečo, čo sa s kňučaním odplazilo nabok. Všade tie zvieratá! Vyrazil nezamknuté dvere do vily a vybehol po schodoch na poschodie.

"Peter, Peter!" prenikavo jačal a vrhol sa slepo proti najbližším dverám. Búšil do nich päsťami, kopal nohami, až drevo stonalo. Dvere sa otvorili a zúfalec vpadol k priateľovi. Ten zažal vreckovú baterku, ktorá na okamih osvietila upotenú, pokrivenú tvár s divoko rozstrapatenými vlasmi, chytil muža za ľadovo chladnú ruku a vtiahol ho do miestnosti.

"Čo sa deje Karol?" - opýtal sa pokojne.   Príchodzí sa k nemu vydesene pritisol.

"Nechaj ma, Peter, pri sebe"- prosíkal,     "ach, to mučivé ticho! Zbláznim sa z toho!"

"Buď rád, že je konečne ticho. Po dlhej dobe zasa budem môcť v pokoji spať!" povedal Peter.

"Spať?!"- podráždene sa zasmial druhý. "Potom si vari jediný kto môže spať! V tejto noci, keď sa chystá najstrašnejšia hrôza! Každý to predsa cíti a iba ty si pokojný."

"Pomodlil som sa," povedal Peter ticho. "Veď náš život je v rukách Pána!"

"Nedokážem sa pomodliť'!" zvolal zúfalo Karol"Mám úplne popletenú hlavu! Kde berieš tú silu a ten pokoj?"

"Zo svojej viery," odvetil vážne Peter. "Veď si mohol dnes vedľa mňa presne tak pokojne spať; stačilo iba, aby si chcel. Prečo si nechcel počuť? Ale teraz sa upokoj, musím ísť spať. Ráno príde opäť veľa chorých. Ľahni si tu na pohovku! Tu máš deky a pokojne spi ako ja. Veď vieš, musím svojim pacientom ráno ukázať veselú, odpočinutú tvár, to je pre nich tým najúčinnejším liekom!"

Karol sa díval rozrušene a zároveň skľúčene na Petra, z ktorého vyžaroval nádherný pokoj. Pochopil teraz, prečo ho chorí majú radi a prečo bol v týchto strašných dňoch všetkými tak vyhľadávaný. Ako veľmi sa zmenil. V čom spočívala tá veľká vnútorná istota, ktorá ho pozdvihovala zo zúfalstva ostatných ľudí? Ako vzdialeným a cudzím sa mu stal tento muž, ktorý bol kedysi jeho priateľom! Mlčky si vzal upokojujúcu tabletku, ktorú mu lekár podal, a ľahol si. Len keď nemusí byť zase sám!

Peter napolo oblečený klesol na lôžko. Zachytil ešte, že aj Karol si ľahol a prikryl sa. Potom mu náhle oťaželi viečka a hneď potom pevne a tvrdo zaspal, nečujne dýchajúc.

Karola obišla hrôza. Teraz, keď Peter zaspal, začal opäť vnímať to desivé ticho, ktoré napínalo nervy na prasknutie. Pomaly sa mu zježili vlasy a čím ďalej, tým viac ho mrazilo, až drkotal zubami. A potom prišlo to príšerné.

Začalo to pískaním a hvízdaním, najprv tichým, ktoré stále viac zosilnievalo a rástlo v celej širokej škále tónov, až to prerástlo to najhroznejšie meradlo. Prepukol ničivý orkán, ktorého intenzitu zem ešte nezažila. Vytie a skučanie živlov sprevádzal treskot, praskanie, dunenie, a do toho sa miešal prenikavý nárek zmučených tvorov.

Zhrozený Karol sa vymrštil a vrhol sa k Petrovmu lôžku. Tápal zúfalo po priateľovom tele a pri tom začul pokojné, pravidelné vydychovanie.

Pri tomto besnení živlov Peter spal! Vychýlená strecha vily sa s praskotom zrútila do záhrady, okná rinčali a celý dom sa otriasal v základoch.

Karolova trasúca sa ruka konečne našla na nočnom stolíku baterku, ktorá ožiarila tvár spiaceho. Vonku sa ozývali hrozné výkriky bolesti a zdalo sa, že sa rozpútalo samé peklo. Divá armáda fúrií napĺňala ovzdušie jačaním a revom. Nábytok v izbe sa otriasal v ohlušujúcom rachote - a Peter spal.

Čo ho nebolo možné prebudiť ničím? Karol ním triasol a lomcoval, ale Peter ďalej hlboko a pravidelne vydychoval. Preto ho Karol uchopil za golier košele a nadvihol mu hlavu, ale spiaci sa ani potom neprebral. Karol naň znova svietil. Čo sa to zalesklo na Petrovej hrudi pod košeľou? Ach, to bol kríž, ten kríž, ktorý spôsobil medzi nimi rozkol a prerušil ich priateľstvo. Veď až dnes ho len strach vohnal do priateľovho domu.

Teraz sa mu ponúkala príležitosť tohto rušiteľa ich priateľstva vziať a zahodiť! Peter ho v tomto panujúcom zmätku nebude dlho hľadať. Rýchlo sa prešacoval, hľadajúc nôž, keď v tom baterka, ktorú pred tým položil na stôl, spadla na podlahu a zhasla. Strašné poryvy vetra otriasali domom. Karolovi vystúpil studený pot na čele. Zvonku k nemu doliehal temný rachot a dunenie s mnohohlasným bedákaním ľudí...jeden z domov sa musel práve zrútiť.

Po chvíľke bola izba naplnená bledým prítmím, v ktorom bolo možné rozoznať Petrovu ležiacu postavu s malým žiariacim krížikom, zaveseným na krku. Karol znovu uchopil do ruky nôž. Preč s tou vecou, ktorá ho dráždila až k zbesneniu! Vtom sa pomaly pred ním objavila belostná krásna ruka a krížik zakryla. Karolov výkrik hrôzy sa rozľahol domom a vyvolal mnohonásobnú ozvenu. Zo všetkých strán to naňho ryčalo, hulákalo, výsmešne burácalo a kričalo, hrozné postavy ho obklopili, z rozškľabených, znetvorených tvárí sa naňho upierali zlosťou svietiace oči, skrivené chlpaté hnáty sa ho zmocnili. Zúfalo sa bránil zo všetkých síl...

Po hroznej noci Božieho súdu vyšlo žiariace slnko. Osvetlilo ten najtrúchlivejší obraz skazy. Tu sa nesmelo a ticho ozvalo vtáčie cvrlikanie a zvieratá váhavo opúšťali svoje úkryty. Kvetiny dvíhali svoje hlavičky, stromy a kríky rozprestierali svoje konáre v teplých slnečných lúčoch. Očistená zem voľne vydýchla.
Zo zrútených domov však vychádzalo len veľmi málo ľudí. Prichádzali s tichými bledými tvárami, v ktorých bolo možné zreteľne čítať prežitie uplynulého utrpenia. Ale do ich očí vstúpila vnútorná žiara: prežitie poznania Boha!

Peter precitol z hlbokého spánku až keď mu tvár pohladil slnečný lúč. Naučeným pohybom hľadala jeho ruka krížik a jemne ho zasunula pod košeľu. Postupne sa mu vrátila spomienka na začiatok noci a na príchod neskorého hosťa.

Keď sa vztýčil a rozhliadal sa po Karolovi, videl ho skrčeného v rohu izby. V ruke držal vreckový nôž a jeho telo sa kŕčovito mykalo. Peter vyskočil, volal naňho, triasol ním, ale bez účinku. V tom sa kŕč uvoľnil. Dvihol Karolovu hlavu a uzrel hasnúce oči šialenca, ktorého telo sa náhle zrútilo a stíchlo.

Peter sa s rozochvením obliekol a opustil dom. Namáhavo sa predieral troskami búrlivej noci. S úžasom hľadel na všetku tu hrôzu a pomaly si ujasňoval, aká dobrotivá sila ho ochraňovala pomocou hlbokého spánku, a jeho horúca vďaka stúpala k Najvyššiemu a jeho pokorné myšlienky leteli na Svätú Horu.

Teraz tiež porozumel smutnému osudu Karlovmu. Úplne pohrúžený do seba kráčal pomaly ďalej a až po chvíli si uvedomil, že za ním idú ľudia. Stále ich pribúdalo zo všetkých strán zničeného mesta. Všetci mali na čele svetlé znamenie a vzťahovali k nemu prosiace ruky.

"Ty poznáš cestu,", volali chvejúce sa hlasy. "Pomôž nám ju nájsť: Dnes v noci sa nás dotkol prst Boží, pomôž nám!"

“Ako Vám mám pomôcť?" - zajakal sa zmätene Peter. Nosíš kríž!" volala naraz stovka hlasov.

"Ako to viete?"- pýtal sa Peter prekvapene a siahol si na hruď.

"On žiari," riekla stará žena, sklonila sa k jeho ruke a veľká slza jej vytryskla z očí.

"Všetko Vám poviem ", povedal Peter po krátkej odmlke a vytiahol svoj kríž, ktorý jasne zažiaril v lúčoch slnka. A sto párov očí naň upieralo pohľady plné zbožnosti a túžobnej žiadosti.

Zo sŕdc ľudí, ktorí prešli očistou Božieho súdu, stúpala ako jasný lúč nahor k nebi ich spoločná modlitba.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Tu môžte pridávať svoje komentáre. Komentáre sú moderované.