24. 5. 2017

Búrka

Susanne Schwartzkopff

Stred leta

Hlbokou modrou oblohou blažene plynú biele obláčiky.

Nakopené do vysokých mračnových hradov či rozviate do nežných plynúcich závojov, kreslia po ďaleko sa rozprestierajúcej oblohe nádheru leta.

Tu náhle – čo je to? Do všetkého toho blaženého šťastia, do všetkej tej jasnej veselosti vojde ostrý tón. Je to pískajúci vietor? Je to hlas, volajúci nad zemou?

Akoby z ničoho vyvstali temné mraky a ťaživé dusno sa kladie tiesnivo na telo i dušu. Od západu rastú hrozivé temné mračná tak, akoby ich jediným pohybom posunula obrovská ruka.

Ticho. Na krátky okamih bezduché ticho.

Potom vybuchne príroda. Vtáci, kričiac, poletujú okolo a obletujú svoje hniezda, malé zvieratka zaliezajú.

Teraz prejde jačavo všetkými vetvami fanfára búrky. Lístie a suché vetvy lietajú do výšky, piesok víri a vzduch je plný ostrých kamienkov.

Človek náhlivo hľadá svoje obydlie. Blažene tomu, kto sa dostane pod strechu, lebo teraz sú všetky živly v činnosti! Vody sa rinú k zemi dlhými pramienkami a prenikavé blesky zbiehajú, tu a inde zapaľujúc a vyvolávajúc úľak z ohňa, ktorému utvorili cestu.

Rana stíha ranu, hrom buráca. Zem bičujú hromy a blesky, búrka a dážď. Spôsobujú jej rany a trhajú všetko, čo im príde do cesty.

Práve tak, ako rozbúrenie prišlo, opäť sa upokojí. Hukot búrlivých melódií sa stráca, len v diaľke ešte zúri hrom a po oblohe sa blýska.

Zem leží stopená v slzách, sú to však slzy radosti nad vykúpením a osviežením po neznesiteľnom dusne. Prach je odvanutý, trápne napätie uvoľnené a tiesnivé sparno zažehnané.

Príroda dýcha čisto a sviežo. Z kvetinových kalíškov vystupuje s vďakou sladká vôňa. Zem vydychuje prenikavú silu.

Vrcholky sa ešte ticho vlnia a potom sa ozve spev tvorov; najskôr len tu a tam skromné vtáčie cvrlikanie. Skoro však spustí celý zbor a jasaním ďakuje Stvoriteľovi za novo darovanú silu.

Jeho noha kráčala mocne po zemi, zdalo sa, že ju v hneve pokorí, avšak v hneve tiež daroval!

Zničenie? Nie! Potoky si našli inú cestu, zotleté sa vyvrátilo, aby urobilo miesto životu mladému a z hôr valiace sa lavíny pochovali to, čo bolo zasvätené smrti.

Ani jeden kameň sa nepohol, ak nebol postrčený slúžiacimi rukami, ani jedno mračno nespustilo svoj príval na nepravé miesto, žiadny blesk nezapálil, kde zapáliť nemal. Služobníci Boží boli u diela a previedli Jeho svätú vôľu!

Tak tomu bude, človeče, až Božia očistná víchrica prejde cez tvoju dušu, burcujúc ju, trieštiac v nej mŕtve, lámajúc zotleté a zapaľujúc tam, kde má zapáliť oheň z výšin.

Boží súd ťa prejde hnevlivými, očistnými plameňmi a ty klesneš na kolená a skloníš konečne hlavu pred Tým, ktorý je skutočne veľký a mocný a je tvoj Pán!

Ak prestojíš víchricu, potom slzy vďačnosti a nepoznaného šťastia budú sa rinúť z tvojich očí a odplavia posledné, čo sa nakopilo medzi teba a Božskú vôľu.

Nezabudni: žiadny blesk nezapáli tam, kde zapáliť nemá! Žiadna povodeň nepretrhne hrádzu, ktorá padnúť nemá. V zániku klíči nový život. Boh, Pán drží ho už pripravený vo svojej ruke.

Buď toho pamätlivý. Ver a dôveruj v prichádzajúcej búrke!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Tu môžte pridávať svoje komentáre. Komentáre sú moderované.