28. 12. 2017

Krása nahoty neexistuje

Martin Hruštínec

Článok chce osvetliť boľavé miesto, s ktorým sa  dennodenne stretávame. Ide o kult nahoty, ktorému sa mnohí vedome, iní zas podvedome celkom bezmyšlienkovite klaňajú.

Pre pochopenie celej veci je dôležité určité základy si ujasniť. Vedieť si odpovedať na otázky „kto je človek“, „aký je zmysel života“, „odkiaľ sme prišli a kam smerujeme.“ 

Podstatou človeka je naše „ja“ – nehmotný ľudský duch. Pred mnohými tisícročiami sme ako nevedomé duchovné semienka odišli z Raja, ktorý je našim skutočným a večným domovom, do hmotného prostredia, ktorou je aj naša Zem. Prišli sme sem za účelom vlastného dozrievania, podobne ako keď semeno vnoríme do pôdy a za nejaký čas sa z neho vyvinie krásna rastlina. Aj my sa máme vyvinúť. Z duchovného nevedomého semienka máme vzísť ako nádherní, sebavedomí ľudskí duchovia, ktorí sa raz vrátia späť odkiaľ ako nevedomí prišli – do Raja. Tak je to Bohom určené. K tomu nám dal aj slobodnú vôľu, v ktorej je zakotvené aj to, že tempo vývoja si každý určuje sám, preto je na Zemi tak mnoho rozdielností v duchovnej kvalite jednotlivcov.

Na to, aby mohlo dôjsť k možnosti dozrievania v hmotnom prostredí Zeme, musel sa ľudský duch inkarnovať do pozemského tela, ktoré je rovnorodé z hmotou, lebo z nej vzišlo. Bez tohto tela by ľudský duch na Zemi nemohol pôsobiť  a samozrejme vyvíjať sa. Predstavme si to ako kozmonauta letiaceho do vesmíru, aby tam mohol prežiť, potrebuje si obliecť skafander. Aj ľudské telo je taký skafander nehmotného ducha.

Telo je teda skafandrom nášho „ja“. Keď splní svoju funkciu zanecháme ho Zemi, v ktorej sa rozloží na pôvodné častice. Je v každom prípade veľkým darom Všemohúceho, nesúc v sebe všetko to, čo potrebujeme k vlastnej existencii a vývoju na Zemi.

Ako už bolo spomenuté, náš duch pochádza z Raja, ktorý je duchovný. Pod touto duchovnou sférou je oblasť bytostného (aj ono je nehmotné). Duchovné a bytostné sú dva úplne rozdielne druhy. Bytostné má za úlohu formovať náš viditeľný hmotný vesmír a aj duše zvierat sú bytostného druhu. Samozrejme aj v týchto sférach sú odstupňovania a druhy. Zvieracie telá sú oživované bytostnou dušou. Každé zvieracie telo sa zdokonaľovaním vyvíja. Tak aj jeden zvierací druh na tejto planéte vyvinul svoje telo do takej miery, že v určitom momente  v nasledujúcej inkarnácii do nastávajúceho zvieracieho tela už nevnikla zvieracia duša ale ľudský duch. Preto sa správne hovorí, že naše telo nám dalo zviera, avšak nie naše vedomie, naše „ja“, ktoré jestvovalo už predtým a v určitom čase vniklo do tohto tela.

Toto je len taký malý základ, aby sme pochopili, že naše telo je zvieracieho, hmotného druhu, avšak my sami sme nehmotní.

Pozemské telo človeka má presne rovnaké potreby, ako telo zvieraťa, veď je rovnakého druhu. Potrebuje prijímať potravu, spracovávať ju a vylučovať. Potrebuje spať, dýchať, pohybovať sa a rozmnožovať. Toto všetko je zakotvené v telách prostredníctvom pudov. Tak je to dané v prírodných zákonoch.

Každé telo samé osebe je len kus hmoty, ktoré je oživené nehmotným druhom – ak sa jedná o zviera tak zvieracou dušou, ak sa jedná o človeka tak duchom. Ako sme si už vyššie povedali tieto druhy sú odlišné. Pri smrti tela nastáva odlúčenie oživujúcej časti, u zvieraťa zvieracej duše a u človeka odlúčenie ľudského ducha.

Ak chceme posudzovať krásu niečoho, nikdy nemôžeme vybrať jednotlivosť ale musíme sa na danú vec dívať ako na celok. Povedzme, že sledujeme slimáka, nosorožca alebo jeleňa. Určite uznáme, že je tam určitá krása. Avšak tu označujeme za krásne to čo sa zachvieva vo Vôli Božej, teda v prírodných zákonoch, lebo tieto zvieratá sa správajú presne tak prirodzene, ako sa od nich žiada. Lebo zviera vo svojej bytostnej podstate sa riadi výhradne pudmi svojho tela, keď je hladné tak sa nažerie, vylučuje presne na tom mieste, na ktorom to na neho prišlo a tak isto sa aj rozmnožuje. Je to celkom prirodzené, preto sa nad tým nepozastavujeme. Pri pojme krásy sa teda musíme riadiť prírodnými zákonmi a nehodnotíme len vonkajšok ale aj to, čo oživuje telesnú schránku zvieraťa a dáva mu celkom zvláštne pohyby, postoje, inštinkty a pod. Teda hodnotíme celok. Lebo rozkladajúce sa mŕtve telo slona už asi nik nenazve krásnym.

Tak ako zdochnuté telo slona nebudeme označovať krásnym, tak sa ani na mŕtvolu ľudského tela nebudeme dívať ako na niečo krásne. Aj pri človeku musíme dbať na celok a to či je človek krásny alebo nie, podľa toho posudzovať.

Ľudskému duchu je pozemskosť a všetko s tým spojené cudzie, keďže on je iného druhu. Rozdielnosť druhov vytvorilo neprekonateľnú priepasť. Pozemské telo riadiace sa zvieracími pudmi oživené ľudským duchom je jemu podrobené vzhľadom k tomu, že vždy to čo stojí vyššie ovláda to nižšie. Ľudský duch riadiaci sa inými zákonitosťami ako zviera, celkom prirodzene prispôsobuje toto telo svojmu druhu, zušľachťuje ho. Prejavuje sa to tým, že človek akoby skrýval potreby svojho tela pred pohľadmi iných. Navonok sa správa bez pudovo. Človek dozrieva tým, že pudy tela má pod vlastnou kontrolou. Keď na neho príde hlad nebude sa správať ako zviera, ktoré žerie a pre ktorého je pokrm v tom momente to najdôležitejšie. Človek je a dáva tomu aj primeranú formu, ktorej hovoríme etiketa. Pri vylučovaní potravy sa človek uchýli do nikým nerušenej samoty. Potrebu spania taktiež vykonáva v na to určenej nikým nerušenej miestnosti – spálni. Ak sa ozve rozmnožovací pud, ten sa bude opäť uplatňovať pod nadvládou ducha, v skrytosti.

Ak sa chceme odvážiť niekoho posudzovať krásnym, musíme si uvedomiť, že posudzujeme celok, teda hlavne ducha konkrétneho človeka, ktorý nejakým spôsobom ovláda svoj zverený majetok – telo. Ak teda povieme „krásny muž“ alebo „krásna žena“, tak to je duch dotyčného človeka, ktorý je krásny a vyžaruje do okolia svoju duchovnú silu. On oživuje aj telo ovládajúc ho, pohybujúc ním, gestikulujúc, rozprávajúc, jednoducho povedané dávajúc mu svoju duchovnú pečať.   

Ak sa dnes nahota, uplatňujúca v modelingu, v pornopriemysle, v marketingu alebo len tak súkromne pre potešenie iných i seba, prezentuje ako krása tela, tak ide o hlboký omyl, lebo na človeka sa nemožno dívať oddelene ale ako na celok. Ľudským duchom oživené pozemské telo je podriadené duchovnému a teda aj prírodným zákonom. A tie hovoria jasne, že ľudský duch má potrebu sa zahaľovať vzhľadom k tomu, že obnažené telo podnecuje k pohlavnej pudovosti, dáva do popredia tieto veci. Pri pohľade na takéto telo sa potom silnejšie ozývajú rozmnožovacie pudy, avšak úlohou človeka nie je podnecovať zmysly ale duchovne teda nadzmyslovo napredovať, pomáhať a podnecovať k dozrievaniu ducha. Krása je teda len v plnení svojej úlohy. Nahý človek túto neplný, nie je možné ho označiť krásnym. Telo samé osebe je len stroj oživený duchom. Ak by chcel niekto oddeliť telo od ducha a posudzovať toto samostatne ide o nezmysel podobne ako v matematike nula v menovateľovi. Jedine mŕtve telo, je to telo, od ktorého sa duch oddelil, avšak tu nik nebude hľadať krásu tela. Krása nahoty teda neexistuje. Preto normálny človek je nahým len občas, vtedy, keď potrebuje určité úlohy spojené s telom plniť. Pri kúpaní, rodení, intímnom stretávaní, teda tam kde sa to bez odhalenia nezaobíde. Ale v týchto výnimočných prípadoch je prirodzeným, lebo inak to nejde (kto by sa kúpal oblečený?). Ale po byte už pobehovať nahý, aj keď je sám, nebude. Tak to cíti.

Ako vlastne došlo k tomu, že nahote sa pripísal atribút krásy? Veľmi jednoducho a tu si hneď ozrejmíme aj pokrytectvo zástancov tohto kultu odvolávajúcich sa  na dar prírody a pod.

Nahota ako už bolo vyššie povedané je neprirodzená práve preto, že upriamuje pozornosť na telesné rozmnožovacie pudy. Potreba zahaľovať sa je teda súčasťou vývoja každého človeka.

Pozeraním sa na nahé telo, či už muža alebo ženy, pozorovateľ, hlavne opačného pohlavia, dráždi svoje pudy, v tomto prípade prirodzene tie rozmnožovacie. A toto jemu milé dráždenie označuje za krásne. Bodka. Nič viac a nič menej. V podstate k jemu vítanému dráždeniu, chlipnému oddávaniu sa nemravnosti, prisúdil vznešený výraz „krásne.“ On to potom ospravedlňuje veľkými rečami typu – „na svet sme prišli predsa nahí“, alebo, že „telo je dar Boží, tak prečo ho nevystavovať na obdiv?“ A tu sa dostal sám do pasce, lebo keď sa lepšie pozrieme k čomu sa oni vo väčšine prípadov klaňajú, tak uvidíme, že ide o ženy vo veku od zhruba 15 do cca. 35 rokov.  Celý modeling, marketing, pornopriemysel stojí na mladých ženách. Výnimky len potvrdzujú toto pravidlo. Prečo je tomu tak, keď sa odvolávajú na krásu tela prírodou nám dané? Prečo na titulnej strane nie je polonahá deväťdesiat ročná starenka? No predsa preto, že staré telo už nevplýva na rozmnožovacie pudy diváka. Aj tu sa prejavuje zákonitosť, že len to telo, ktoré je schopné reprodukcie, teda je ešte schopné porodiť dieťa (u ženy) vplýva na pozorovateľa sexuálne príťažlivo. Telo, ktorému už táto schopnosť vyprcháva, bude slabšie pôsobiť a tam kde už celkom vyprchala, príťažlivosť bude nulová. Tu je jasný dôkaz, že pod pojmom „krásy“ nahoty sa skrýva rozmnožovací pud, keďže za túto krásu sa považuje len určité vekové rozmedzie, v ktorom je žena schopná porodiť. U mužov vekové rozmedzie, v ktorom dokážu splodiť bez problémov potomka, teda zhruba vo veku ako vyššie spomínané ženy.

Pri skutočnej kráse vnímame celok. Pozrieme na človeka či už muža alebo ženu. Vnímame jeho charakter, ktorý dáva pečať aj svojmu telu, konkrétne jeho držaniu, spôsobu chôdze, reči a v neposlednom rade odevu. Telesné oči sú jediným orgánom, ktorým dokážeme zistiť s kým máme dočinenie. Lebo oči sú bránou do duše. Preto ak sa stretneme s dobroprajnou, milou storočnou babičkou aj o nej musíme povedať, že je krásny človek. Má krásneho ducha, svoje telo, ktoré je už zvráskavené a scvrknuté vekom, udržuje v čistote, jej spôsob obliekania je dôstojný s krásnymi dlhými šatami, ktoré vídavame v rozprávkach, avšak pre uctievačov nahých tiel je takýto človek nezaujímavý. A vari nejde o telo , ktoré je od prírody, tak ako oni tvrdia? Potom by museli uctievať aj takéto staré telá, ale ako sme si už povedali, uctievajú potešenie s dráždenia svojich rozmnožovacích pudov a to im takéto staré telo nemôže poskytnúť. Týmto je celá vec odhalená. Nejde o nič vznešené, len o vlastné sexuálne dráždenie a vyžívanie sa v ňom. Aby neodhalili svoje (samozrejme ako kto) chúťky, nahovárajú druhým, že ide o „krásu“, za ktorú sa nik nemá hanbiť. 

Pri tejto veci si musíme ďalšiu dôležitú skutočnosť ujasniť, ktorá nám len opäť potvrdí naše zistenia. V akom percentuálnom počte je zastúpená nahota ženských a nahota mužských tiel? Za nahotu samozrejme považujme aj polonahotu, proste všetko to, čo upriamuje pozornosť na telo dotyčného. Keď sa lepšie pozrieme okolo seba, na internet, časopisy, filmy, hudobné videoklipy a pod., tak zistíme (dajte si tú námahu), že ženských tiel je zastúpených percentuálne ďaleko viac. Aj spôsob obliekania všeobecne v našom bezprostrednom okolí nám ukazuje, že je to práve žena, ktorá viac odhaľuje ako muž. Často je to až nápadné, keď vedľa úplne zahaleného muža od krku až po päty stojí žena s polovičným odhalením, či už nôh, pliec, hrudníka, chrbta a pod. Niekedy dokonca aj v silných  mrazoch. Uvažoval už niekto nad tým prečo je to tak? Opäť sa ozvú zástancovia krásy nahoty, kde ich či už vedomé alebo nevedomé klamstvo sme prekukli. Ako sme povedali, telo človeka sa prejavuje pudmi. Mužské telo, ktoré je od prírody hutnejšie než telo ženy, v sebe obsahuje aj vyššiu silu rozmnožovacích pudov. Kvôli tejto hutnosti, na muža táto potreba viac dolieha. U žien slabšie, keďže ich telo je aj menej hutné. Preto nahý muž menej zaujme ženu ako v opačnom prípade. Keď teda nejaký model zaujme napríklad desať žien zo sto, tak u modelky to môže byť presne opačné číslo, deväťdesiat mužov zo sto. Kde je dopyt, tam je ponuka. Preto sú ženy pri seba odhaľovaní viac aktívnejšie. Lebo muž by až tak nezaujal opačné pohlavie a právom by si pripadal trápne. U žien je táto trápnosť prehlušená všeobecným stanoviskom spoločnosti o „kráse“ nahoty. Samozrejme mnoho žien si uvedomuje, že práve sexualita je to, čo mužov priťahuje, avšak táto skutočnosť im lichotí.  Tie, ktoré o tom nevedia, len z určitého bezmyšlienkovitého prispôsobovania zvolili taký šatník, aký žiaľ zvolili. Preto aj toto percentuálne zloženie, je opäť len potvrdením, že nejde v skutočnosti až tak o telo všeobecne, ale hlavne o mužský sexuálny pud, ktorý sa dráždi nahotou žien, ktoré sa k tejto úlohe prepožičali. Pritom jedno aj druhé pohlavie bude svorne tvrdiť, že ide o „krásu telesnosti“, avšak každé z iného dôvodu.

Pre pochopenie vyššie napísaného je najlepšie vlastné prežitie. Povedzme, že sa muž zoznámi s ušľachtilou ženou, ktorú pred tým nepoznal. Nech je slušne, úctivo a dôstojne oblečená. Je úplne prirodzené, že takáto žena bude v mužovi len tie najušľachtilejšie city prebúdzať, avšak nezamieňajme ich so zamilovanosťou, lebo tá nie je podmienkou čistých citov. Cíti, že sa v nej skrýva niečo drahocenné, čo treba chrániť. Jedným z prejavov bude hrdinstvo, ktoré sa v mužovi ozve a ktorým sa bude snažiť niečo veľké vykonať.  Keď po nejakom čase opäť stretne túto ženu, ale jej oblečenie bude pozmenené – napríklad ju uvidí v rifliach, v tričku s výstrihom alebo dokonca v plavkách, prvé čo u tohto muža nastúpi bude strata predchádzajúcich citov, resp. ich útlm. Pričom ide o tú istú ženu. Vďaka predchádzajúcemu stretnutiu, ktoré v ňom vyvolali čisté city, sa do popredia nedostanú jeho rozmnožovacie pudy (čo u iných mužov bez týchto citov by prišlo k prebudeniu), ale celkom určite tento muž cíti, akoby ho žena o niečo okradla. A má pravdu. Úlohou ľudského ducha je dávať svoju duchovnú pečať všetkému hmotnému, teda aj svojmu telu, a ako sme si už vyššie povedali, ľudský duch cíti potrebu akoby skryť všetky svoje pudy pred okolím a zušľachtiť ich, dať im vyšší rozmer, ktorý u zvierat nevidíme, keďže tie idú za svojimi pudmi bezprostredne. Tento muž bol ženou okradnutý práve o to, čo má žena robiť a čomu má ona dávať punc krásna. Pričom všimnime si, že ide o tú istú ženu a len tento jeden jediný prejav vonkajšieho odevu, aké mohutné deje a zmeny vyvoláva.  Samozrejme, vonkajší prejav odievania sa týka aj muža, lebo aj on je ľudský duch. Avšak na ženu tým, že jej telo je menej hutné a nepodlieha tak telesným rozmnožovacím pudom ako telo muža, je kladený väčší dôraz na spôsob odievania. Celkom logicky by mala byť ona tá, ktorá bude viac zahalená, avšak pravý opak je dnes pravdou.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Tu môžte pridávať svoje komentáre. Komentáre sú moderované.