31. 7. 2014

Šťastie

Susanne Schwartzkopff

Tak túžobne si ľudia želajú slobodu a ešte vrúcnejšie dúfajú v šťastie  a úpenlivo si ho vyprosujú. Aspoň raz v živote byť šťastný! Tak hovorí a tak si to želá nespočetné množstvo ľudí, pričom zároveň s týmto prianím vyslovujú pochybnosti o stálosti šťastia, po ktorom túžia.

Čo si človek predstavuje pod výrazom „šťastie“? Pýtajme sa okolo nás, mladých i starých – znova a znova budeme počuť rovnaké odpovede: naplnenie lásky, bohatstvo, požehnané deti, úspech v živote, uspokojenie z moci, ovládanie druhých. To je približne pre človeka škála šťastia, pričom najžiadúcejšími formami šťastia sú láska a peniaze. Za peniaze si možno zaopatriť akékoľvek iné formy šťastia a šťastie v láske splňuje po nejaký čas všetky priania, lebo láska odsúva na bok všetko ostatné.

Zaiste všetko toto šťastie nesie na sebe punc pominuteľného. I tie najvrelejšie uisťovania o láske raz ustanú. Šťastie lásky nezostane tak svieže a kvitnúce, akým bolo spočiatku. Ak sa nepridruží k láske ešte niečo iné, teda nasleduje veľmi skoro presýtenie, ktoré urobí z tej najnežnejšej zamilovanej dvojice ľahostajný manželský pár.

Ako rýchlo vybledne i dráždivé kúzlo bohatstva. Ak môžem docieliť splnenie všetkých svojich prianí, odpadne tým to najkrásnejšie, totiž – môcť si priať. A tiež tu po prvej radosti, po prvom pôžitku, nasleduje otupenosť a presýtenie. Bohatí ľudia sú zriedka šťastní, len sa ich opýtajte! Komu dá život príliš hmotného majetku, ten je vždy presýtený a pritom predovšetkým hlad dodáva chuť k jedlu.

A ako je to s mocou? Prináša moc šťastie? Nie, tiež moc v úlohe šťastia zlyhá, lebo akonáhle už nemôže byť zväčšovaná – raz taký okamih nastať musí – lebo dosiahne svojho vrcholu, vtedy neustane dráždiť držiteľa moci neukojenosť, lebo nutkanie po zväčšení moci zostáva a ďalej ho podnecuje. Táto neukojená túžba po zväčšení moci je ako neustále popoháňajúci bič, takže držiteľ moci stále hľadá, kde by ju mohol nanovo uplatniť.

Všetky tieto formy vysnívaného šťastia nie sú trvalé, lebo vyrastajú z falošného, nezdravého základu. A tento základ sa nazýva „sebeckosť“.

26. 7. 2014

Musím mať pravdu!

Lucien Siffrid
nešný úpadok našej kultúry je v hlbokom rozpore s dianím podľa vôle Božej, pretože ona podporuje vývoj a výstavbu. Je teda čosi nesprávneho v ľudskom myslení, na ktorom stojí celá naša kultúra.

Tento omyl spočíva v tom, že ľudia nie sú schopní pokorne prijať poznanie z veľkého diania, nie sú schopní skloniť sa v tvorivej radosti pred prameňom celého bytia. Človek chce sám dobíjať prírodu, chce premáhať prírodu! Domnieva sa, že je sám východiskom všetkého poznania Preto je aj myslenie a jednanie človeka sebavedomé a nestará sa o vôľu Božiu.

Všimnime si veľmi rozšíreného spôsobu hovoru medzi ľuďmi. Nezáleží im na objektívnej pravde, ale v prvom rade zdôrazňujú svoj vlastný názor, svoju vlastnú skúsenosť. Ak sa zhovára niekoľko ľudí o najvšednejších veciach, snažia sa toho druhého ohromiť, či už svojimi vedomosťami, alebo zážitkami, bolesťou alebo skúsenosťami v užívaní sveta.

 Ak počúva také hovory skutočný odborník, vidí, ako málo títo ľudia vedia, ale ako veľmi im záleží na tom, aby vynikli oni, aby ich vedomostiam sa ostatní obdivovali a ich názor uznávali za správny. Často je v pokušení vmiešať sa do rozhovoru a uviesť prehnané  myšlienky na pravú mieru.

Tým by síce zamedzil ich tláchaniu, ale by ich nepresvedčil, len by snáď učinil zadosť svojmu pocitu ješitnosti, lebo by v ňom poznali vynikajúceho odborníka, ktorému by lichotili, aby zakryli svoje rozpaky.
Často sa dostávame do podobných situácií, kde nejde o službu Pravde, ale len o ukojenie vlastnej ješitnosti.

Všimnime si podstaty väčšiny sporov a debát ktoré toľko zaujímajú myseľ vedeckých a kultúrnych pracovníkov i kritikov. Každému ide o to dokázať, že on má pravdu, a nie jeho protivník. A toto závodenie je veľmi vžitý zvyk, ktorý už tak hlboko prenikol do mäsa a krvi, že celé myslenie, reč i jednanie ľudí je tím prestúpené. Politika, hospodárstvo, umenie, veda, priateľstvo, život rodinný i manželstvá sú otrávení týmto závodením.

22. 7. 2014

Venované ženám a mamám

Pani Irina Večerkevič je ruská jasnovidná liečiteľka a v našej verejnosti osobnosť nie tak neznáma. Má mnohoročnú prax jasnovidného poradenstva a duchovného liečiteľstva a bohaté skúsenosti z práce s dospelými i s deťmi. Táto práca sa odvíja od vysokého duchovného poznania a od schopnosti sprostredkovať sily k harmonizácii aury, telesných orgánov a buniek.
Pani Večerkevič popri liečiteľstvu a poradenstvu vo svojej vlasti, sa venuje tiež verejným prednáškam. Aj u nás na Slovensku máme túto možnosť sa s ňou stretať a dokonca i niekoľko krát do roka, na rôznych miestach.
Jej verejné prednášky sú skôr také srdečné ľudské posedenia viacerých podobne ladených duší. Sú to stretnutia podľa srdca - pre poznanie i pre uzdravenie, pre zamyslenie i pre radosť. Zúčastnení si smú odovzdať pri jej oblažujúcich slovách i niečo z toho vlastného navzájom. Nebýva to monológ nejakého neosobného guru.

V nasledujúcich riadkoch si dovolím uviesť niekoľko krásnych precítených zamyslení pani Iriny. Sú určené pohladiť duše hľadajúcich a predovšetkým srdcia Vaše - ženy a mamičky.
***
Príroda nám dáva živú silu, ktorá nás pretvára. Kto skúsil ukázať bábätku mesiac a povedať mu, čo naša duša v tej chvíli je schopná vravieť? Dieťatko sa s ním bude hrať, vnútorne sa s ním stýkajúc. Načo vymýšľať hračky zväzujúce dušu? Veď môžeme dieťatko už od narodenia, len čo bude schopné vidieť, položiť na trávičku a dať mu možnosť chytať ju rúčkami, tešiac sa kontaktu s prírodou.
A v tej chvíli je možné hovoriť s ním o láske, duša dieťatka všetkému porozumie.

19. 7. 2014

Samovrah

Andree Luise
Zapsal:
Franciscu Candido Xavier

Naskýtá se nám zde jen nepatrný pohled do světa, který nás obklopuje a který nám dává jen tušit velikou milost za dar života, že smíme žít a že smíme nahlédnout do úžasně dokonale pracujícího soukolí věčných zákonů Všehomíra.
Buďme proto vděčni autoru tohoto nahlédnutí do malé části tak zvaného "onoho světa".
Andree Luiseovi, 
zřejmě v pozemském životě bývalému reportérovi, který nám srozumitelně líčí své zážitky onoho světa a současně patří dík i v pozemském světě žijícímu Brazilci - Franciscu Candido Xavierovi, který byl schopen reportáž zachytit a nám k cennému rozšíření vědění předat. 
Jedné noci, po ukončení rozhovoru Alexandra s pozemskými druhy, navštívily ho dvě ženy, které přišly do pokročilých vzdělávacích kursů.
Byly to bytosti, které žily ještě v pozemském těle a navštěvovaly ochránce, když byly dočasně od svých těl odpoutány ve spánku. Ta starší, zřetelně světlejšího ducha podle světelného vyzařování, které ji obklopovalo, byla ochráncem velmi ctěná. Přivítal ji mile.
Druhá, zahalena do tmavého hávu, měla ztrápený pohled a plakala.
„Příteli můj,” řekla sympatická bytost po pozdravu – „přivádím ti svou sestřenici Ester, která ztratila svého muže za bolestných okolností.”
A zatímco si Ester utírala oči, pokračovala její příbuzná:
„Alexandře, znám tvoji laskavost a důležitou službu, ale přesto jsem si dovolila poprosit tě o pomoc v našich pozemských trápeních. Jestliže je naše prosba nepříslušná, odpusť nám to, neboť tvé srdce je naplněno dobrotou a všechno jasně hodnotí. Jsme ještě nedostateční. Klepeme na dveře dobrodince, aby nám pomohl řešit smutné problémy.”
„Etelvino, přítelkyně moje,” řekl ohleduplně Alexandr, „upřímná bolest si vždy žádá pomoci.”
„Jestliže existuje utrpení u vtělených na Zemi, existuje i zde, kde nemáme hrubohmotná těla, a proto musíme být vždy připraveni ke spolupráci.”
Obě ženy si oddychly a začaly klidně vypravovat.
Ester začala vyprávět o své historii. Provdala se asi před patnácti lety a vzala si svého druhého snoubence, neboť první, kterého velice milovala, spáchal sebevraždu za záhadných okolností. Ona se zpočátku silně znepokojovala skutkem prvního snoubence Neoma, ale Raulova náklonnost jí pomáhala překonat skutek minulosti. Manželé se snažili vybudovat své manželské štěstí s láskyplným porozuměním. Měli tři děti a žili v naprosté harmonii. Raul byl melancholické povahy, byl věrný a ohleduplný.
Raul byl zavražděn nevysvětlitelným způsobem.
Neznámí lidé našli jeho mrtvolu na ulici a odnesli jej domů. Měl prostřelené srdce. Revolver, nalezený vedle něho, nebyl jeho. Jaké tajemství halilo tento hrozný zločin?
Lidé i policie věřili, že se jednalo o vraždu. Neboť jaký motiv by mohl dohnat Raula, pracovitého a čestného muže, k takovém činu? Proč se zabil, když měl před sebou šťastnou budoucnost?

1. 7. 2014

Otupenosť más!

Milan Šupa


Úvodom si prečítajte názor herca Martina Hubu na výšku duševnej úrovne našej spoločnosti, ktorý je úryvkom jedného jeho mediálne zverejneného rozhovoru:


Otázka: Žijeme v dobe, keď sú hodnoty utláčané do úzadia. Žijeme rýchlo a povrchne. Stíhate vnímať aj tento reálny život?
Odpoveď: Ak ma v poslednom čase niečo desí, tak je to presne toto, čo sa na nás valí. Dnešné pomery znižujú kvalitu spoločenského povedomia a ľudia hlúpnu. Oveľa menej kvalitne uvažujú. Zaoberajú sa len hĺbkou bezduchých seriálov, kde je jediný problém kto s kým. V týchto súradniciach dnes ľudia uvažujú masívne. Seriálov je veľa a ľudia sa stali od nich závislí. Je len malé percento, čo túto malosť „prekuklo“ a odmieta ju. Považujem to za zvrhlosť od ľudí, čo na to majú dosah. Je to totiž o tom, že s neuvažujúcimi ľuďmi sa ľahšie manipuluje. Takého človeka ľahšie nahovoríte na pôžičku, presvedčíte ho, čo všetko si môže dovoliť. Táto manipulácia je nebezpečná, pretože raz narazíme na stenu a ľudia budú nepripravení na ťažký život. Nehovorím, že teraz sa žije ľahko. Len chcem poukázať na to, že dnes mnohí žijú vo virtuálnej skutočnosti a desí ma, že toto ohlupovanie toľkí tak radi prijali.
Otázka: Ale našťastie sú tu ešte tvorcovia, ktorým ide o skutočné umenie s hodnotným posolstvom…
Odpoveď: …ktorí sú na smiech. Uvažovanie spoločnosti vás „odstredí“. Väčšine je dobre tak, ako je, nepotrebujú viac. Každého, kto im chce ponúknuť niečo náročnejšie, vyhodia.

Toľko teda Martin Huba. Áno, žiaľ presne takáto je situácia a my sa na ňu skúsme pozrieť ešte detailnejšie a hlbšie. Celkom otvorene a bez toho, že by sme mali potrebu dávať si servítku pred ústa.