23. 5. 2017

Hovor pravdu všade – ale správne!

Susanne Schwartzkopff

Čo tu znamená správne? Vari nie je pravda vždy pravda, vždy správna? Pravda. Ona je a ona má byť vyslovená jasne a zreteľne – stop, tu už narážame. Musí byť každá pravda vyslovená? Nie, určite nie. Mlčanie je často výrečnejšie než slová, aj keď obsahujú pravdu.


„A kedy nastáva taký prípad?“, pýtate sa. A ja hovorím: „Vždy, keď pravda, ak je vyslovená, do slov odetá, a keď ju nemožno vziať späť, zraní druhého tak, že cíti len úder, ale pravdu necháva ležať. Taký prípad je častý. Nie každý je pripravený načúvať pravde, alebo s ňou dokonca súhlasiť a prijať ju. My, ľudia, sme oveľa viac naklonení nepríjemné skrášľovať, retušovať, nechať bokom a prejsť na inú tému.“

Skúmajte sa. Nie je to tak? Pravda, jasná vo svojej priezračnosti, uvádza, čo je posunuté, do pravej polohy, vylučuje nemilosrdné klamanie; nemôže inak, musí sa vyznávať. A potom tu stojí a pozerá na okolostojacich spýtavými očami – s výčitkami, a preto len tam sa má dostať k slovu, kde sú ľudia pripravení ju prijať. Poznávame to na spôsobe, ako je otázka pýtajúcich sa stavaná, otázka, na ktorú by sme vedeli dať rozhodnú odpoveď. Vidíme to na posunkoch, kde ľudia výčitku prijímajú, pretože je oprávnená. Poznáme to na držaní tela, na gestách, často odmietavých a na slovách. Potom, potom dáme ako odpoveď mlčanie.

Toto mlčanie je pre druhého pociťovateľné, kladie sa ako tlak na jeho dušu a znovu vyvstáva, akonáhle sme sa rozišli. Pýta sa: „Ako to vlastne bolo, čo chcel môj partner povedať? Čo predo mnou zamlčal?“

Vidíte, to je to ukladanie kvasu do duší – prostým mlčaním. Ony nenájdu pokoj, dokiaľ si samy nedajú odpoveď.

Učme sa teda mlčať, ľudia, tam, kde je mlčanie výrečnejšie ako slová. Prenechajte to poslucháčovi, ktorý mlčanie musí prijať, a v ktorom ono prebudí otázky.

Pravda je drahocenný majetok; nemalo by sa ňou plytvať, nikdy a za žiadnych okolností. Komu zverujem pravdu, ten jej má byť tiež hodný a má ju prijať s úprimným srdcom. Niečo iné sú však vysvetľujúce rozhovory. Kde je nejasnosť, malo by sa ísť na telo, jasné svetlo by malo padnúť na všetko, čo s tým súvisí, a rýdze vyciťovanie pravdy bude môcť dovoliť nájsť cestu, vedúcu k vyjasneniu. Pri takom hľadaní mali by sa obchádzky odmietnuť. Obchádzanie nepomôže, iba mätie. Priama cesta vedie von a výsledkom je citeľné uľahčenie účastníkov, lebo pravda sa pre všetkých stala presvedčivou.

Teraz si to zhrňme: Pravda vždy a všade, nie však za každých okolností odetá do slov, hlasno prednesených. Hľadať pravdu tam, kde ešte musí byť vyjasnená. A čo bolo to tretie? Je to najvnútornejšia, najhlbšia túžba putovať vo svetle Pravdy na ceste života a tu nie sme odkázaní len na seba samých. Pomáhajúce ruky odhrnú nabok závoje, ktoré ešte zatemňujú, pomáhajúce ruky nechajú padnúť svetlý lúč svetla na otázky a pochybnosti, takže neotrasiteľne vieme:

„Pravda jestvuje, len ju musíme dychtivo hľadať.“ Ona sa dá nájsť všade, na všetkých cestách. Avšak každý prežíva svoju pravdu. Celej Pravdy sa nedostane nikomu. Ona je tak veľká ako Boh sám.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Tu môžte pridávať svoje komentáre. Komentáre sú moderované.