Hermann Wenng
1. Slovensko je zemou pravzniku. Všetky jeho pohľady
smerujú na juh – slnku v ústrety, k Svetlu. Z vrchov, ktoré túto zem obliehajú,
tryskajú a šumia živé vody; všetky (okrem Popradu) tečú k juhu. A jej ľud je
ako tie hory – sú to prírode blízki horali, večnej Božej láske tak blízko
stojaci ako bytostní, títo malí služobníci Božskej vôle a Lásky, ktorým sa v
mnohom podobajú. Vo svojom spoločnom žití zrástli tiež úzko so zvieratstvom
tak, ako nikde inde.
2. Je to zem pradávna, bezprostredného počiatku, tak
blízka prírode, takmer detská – v pravde detinská – aká má byť. Slovensko je
zem „prijímajúca“, citovo primerane žijúca a preto tiež živá! Jej ľudia sú
blízki stavu detstva, tak ako boli ľudia v rannom detstve všetkého ľudstva na
zemi. Bola to doba, o ktorej stále ľudstvo bude hovoriť vo svojich povestiach
ako o zlatom veku, po ktorého návrate bude túžiť a o ňom vždy bude veriť, že mu
prinesie večný mier.
3. Slováci sú deťmi so všetkými dobrými vlastnosťami
detí; ale tiež bezprostredne vo svojom počínaní práve tak tekavé, lebo deti sú
bytostnému prúdeniu a žiareniu viacej prístupné, než dospelý človek, ktorého
mocne vyvinutý mysliaci orgán odďaľuje od všetkého prapôvodného. A ako pôda, z
ktorej človek pochádza, tak i človek sám sa javí vo svojich životných
prejavoch. Sú teda ľudia Slovenska horali; a čím vyššie sú vrcholky, pod
ktorými, alebo na ktorých stála jeho kolíska, tým rázovitejším vo svojom
životnom jednaní, tým podivuhodnejším bude Slovák. Tým viac bude mať túžbu a
náchylnosť k samotárstvu, k sebectvu, k podivínstvu, k vstúpeniu do seba!
Ako všetci prapôvodní ľudia, tak i Slovák túži po umeleckom snažení; avšak jeho túžba je nesená prevažne za obrazovým, než za hudobným vyjadrením. Je naklonený viac jednoduchému a hrubšiemu, lebo jeho spojenie s bytostným si to žiada. Avšak účasť na umení sama o sebe nie je ešte meradlom pre vyšší duchovný stav. Tomu môže potom slúžiť ako vysvedčenie len vtedy, keď umelecké dielo je plodom vyššieho vnuknutia za vyššieho duchovného vedenia.
Ako všetci prapôvodní ľudia, tak i Slovák túži po umeleckom snažení; avšak jeho túžba je nesená prevažne za obrazovým, než za hudobným vyjadrením. Je naklonený viac jednoduchému a hrubšiemu, lebo jeho spojenie s bytostným si to žiada. Avšak účasť na umení sama o sebe nie je ešte meradlom pre vyšší duchovný stav. Tomu môže potom slúžiť ako vysvedčenie len vtedy, keď umelecké dielo je plodom vyššieho vnuknutia za vyššieho duchovného vedenia.
4. V povahe tohto ľudu, (u ktorého samozrejme jedinci
vykazujú odlišnosti) zrkadlí sa niečo z ubiehajúcich a z vrcholkov do údolia sa
stále rútiacich vôd – je tiež tak prudký, náruživý a čulý, často búrlivý a
temer ničivý ako tieto – všeobecne však mierny, lebo je to národ Venušin, ktorá
je hlavnou hviezdou tejto Zeme. To znamená, „ženský národ“ – ženský živel má
veľký vplyv a nakoľko je čistejší ako inde, je tento vplyv chlácholivý,
výchovný. Ale i mnoho nevypočitateľného je v povahe týchto ľudí. Sú mierumilovní,
ale zato vždy ochotní podstúpiť boj, veľmi chytro vznetliví, zanietení silnou
svojvôľou. Rovnorodosť jednotlivých osobností je značná; preto je vzájomné
dorozumenie, v ktorom sa rovnorodosť odráža, sťažené tým, že každý jednotlivec
vyznáva vlastnú zákonitosť. Nakoniec však vyúsťujú všetky nedorozumenia – tak,
ako do Dunaja ponáhľajú sa vody Slovenska – v jeden a ten istý spôsob snaženia,
v čistých výšinách života. Nevedomky čakajú všetci svojho vodcu, ako ľudské
stádo, ktoré vodcu potrebuje a ktorého je ochotné nasledovať!
5. V prvopočiatku ľudských pokolení boli jednotlivým skupinám kmeňov, ktoré bývali vzdialené od seba, Bohom na zem zoslaní vodcovia – a tiež rovnoramenný kríž spravodlivosti, lásky a čistoty im ožaroval cestu. A tento znak je ešte stále zakotvený v názve, v mene „Slovensko“; a meno je ako Amen, to jest „teda staň sa!“ Bola to pôda dnešného Slovenska, ktorá bola súostrovím, deliacim jednotlivé malé skupiny ľudských kmeňov od vôd teplého mora, tak ako sú ešte dnes oddeľované údolia od vrchov a nedostupných vôd, kde sa každý kmeň zdokonaľovať mal a musel až do určitého stupňa svojej zrelosti. Tak je tomu ešte dnes u všetkých horských národov, bývajúcich roztrúsene v údoliach alebo v horách; rozum a vystupňovaný ruch porušili značne prirodzený priebeh vývinu a umožnili tu len jednostranné rozumové vzdelanie, takže väčšina týchto ľudí sa radí jednak k nižšiemu bytostnému a jednak (a to hlavne v údoliach) k rozumovo intelektuálnemu stavu.
K nižšiemu stavu bytostnému v horách pridružila sa rozumová múdrosť, niekedy i akási dravosť – to všetko však nemôže, ako predtým popísané, zmeniť niečo na predurčenom vývoji. Láskavosť, dobrá myseľ a veľký sklon k náboženstvu – ale tiež k okultným vedám, k temnu a k poverám, pozostalé to zbytky dávneho nazerania a poznania – razí si vždy novú cestu. Najviac rušivo pôsobí, že tento ľud jedná prevažne z bezprostrednej náladovosti a pudovosti a preto sa musí javiť nespoľahlivým, lebo nejde si dosť dobre predstaviť logické spojenie týchto odporujúcich si vlastností. Akýsi fanatizmus a istá svojvôľa kráčajú tu ruka v ruke a tým si možno vysvetliť, že tento ľud priamo visí s vášnivou vernosťou na tom, čoho sa raz chopil; preto tiež zotrváva na všetkom starom, prevzatom – ako činili a verili jeho otcovia.
5. V prvopočiatku ľudských pokolení boli jednotlivým skupinám kmeňov, ktoré bývali vzdialené od seba, Bohom na zem zoslaní vodcovia – a tiež rovnoramenný kríž spravodlivosti, lásky a čistoty im ožaroval cestu. A tento znak je ešte stále zakotvený v názve, v mene „Slovensko“; a meno je ako Amen, to jest „teda staň sa!“ Bola to pôda dnešného Slovenska, ktorá bola súostrovím, deliacim jednotlivé malé skupiny ľudských kmeňov od vôd teplého mora, tak ako sú ešte dnes oddeľované údolia od vrchov a nedostupných vôd, kde sa každý kmeň zdokonaľovať mal a musel až do určitého stupňa svojej zrelosti. Tak je tomu ešte dnes u všetkých horských národov, bývajúcich roztrúsene v údoliach alebo v horách; rozum a vystupňovaný ruch porušili značne prirodzený priebeh vývinu a umožnili tu len jednostranné rozumové vzdelanie, takže väčšina týchto ľudí sa radí jednak k nižšiemu bytostnému a jednak (a to hlavne v údoliach) k rozumovo intelektuálnemu stavu.
K nižšiemu stavu bytostnému v horách pridružila sa rozumová múdrosť, niekedy i akási dravosť – to všetko však nemôže, ako predtým popísané, zmeniť niečo na predurčenom vývoji. Láskavosť, dobrá myseľ a veľký sklon k náboženstvu – ale tiež k okultným vedám, k temnu a k poverám, pozostalé to zbytky dávneho nazerania a poznania – razí si vždy novú cestu. Najviac rušivo pôsobí, že tento ľud jedná prevažne z bezprostrednej náladovosti a pudovosti a preto sa musí javiť nespoľahlivým, lebo nejde si dosť dobre predstaviť logické spojenie týchto odporujúcich si vlastností. Akýsi fanatizmus a istá svojvôľa kráčajú tu ruka v ruke a tým si možno vysvetliť, že tento ľud priamo visí s vášnivou vernosťou na tom, čoho sa raz chopil; preto tiež zotrváva na všetkom starom, prevzatom – ako činili a verili jeho otcovia.
6. U dosť zaostalého spôsobu rodinného i celoštátneho
života (obcí) znamená otec veľmi mnoho a zdá sa, že zastáva úlohu vedúcu.
Mužskému rodu sa dáva prednosť práve preto, že určitá neha a citlivosťkárstvo
smerujú k ženskosti – a s touto mäkkosťou sa pojí značná hrubosť, ktorá je
miernená práve ženským vplyvom. Tento vplyv leží v „bytostnom“, v samom „bytí“,
inak nie je žena vedúca, tak ako u zvierat, u nižšieho bytostného, je ženský
živel mužskému podriadený. Preto je slovenská žena veľkou zbožňovateľkou
mužskej sily, muž sa tiež považuje „pánom“, má však zároveň živý pocit byť
potrebným ochrancom ženy. Tento vonkajší stav nevylučuje možnosť toho, aby
žena, ako jemnejšia a citovejšia časť, nemala skutočné vedenie – a muži, aj keď
veľmi radi uplatňujú zdanie opaku tohto stavu, ochotne sa tomuto ženskému
vplyvu podriaďujú, bez toho, že si to však priznávajú.
7. Už v dávnych časoch bola žena vedúca preto, že bola
schopná prijímať „z druhej strany“ posolstvo, podnet a vedenie a týmito
„schopnosťami“ obdarená zostala vedúca stále, bez ohľadu na mužskú dravosť, a
to aj vtedy, keď „učení vodcovia“, majúci vždy spojenie s vyššími svetmi Večna,
boli stiahnutí späť a kedy si ľudstvo malo vládnuť samé. A v tejto dobe, kedy
nastáva koniec, ktorý znamená počiatok, v ňom všetky ľudské osudy sa nutne v
kruh uzavrieť musia vo veľkom dianí, kedy sa koniec musí začiatku podrobiť,
kedy Bohom zoslaný Vodca na zemi prebýval – jeho potom Luciferom poslaný
„vodca“ mohol vyradiť preto, že ľudstvo zlyhalo – môžu práve také národy ako
Slováci, mnohým iným národom ísť príkladom v ústrety. Nechcú sami viesť, ako
Česi, ktorí majú napríklad veľkú túžbu po moci; chcú byť vedení. (Dôkazom toho
práve je, že sa dali zviesť „vodcom“ – lepšie povedané „zvodcom“ – proti
pravému cíteniu väčšiny národa !).
A ako sa vzájomne veľké rozdiely k sebe poja, majú tiež Slováci živelnú túžbu po slobode; vlastnosti stáleho putovania pastierskeho národa nie sú ešte prekonané, ani u roľníkov nie (ide väčšinou o chovateľov dobytka, teda o pastierov, u ktorých ovce a kozy sú hlavnými zdrojmi obživy). Preto môže národ prapôvodný, akým je národ slovenský, zastávať „v duchovnom“, nie však v rozumovom smere, vedúce miesto. (Prekáža mu v tom však skutočnosť, že lipne príliš na bytostnom!). Ako všetky údolia Slovenska sa otvárajú k juhu a ako jeho vody cez mnohé okľuky prúdia na juh, tak slovenský človek nutne sa musí zahľadieť k juhu, k slnku, k duchovnému Svetlu! Sever je mu neprirodzeným a odporuje každému jeho cíteniu; preto musí tiež stále proti severu bojovať – a tiež vždy bojoval – Sever je mu znamením!
A ako sa vzájomne veľké rozdiely k sebe poja, majú tiež Slováci živelnú túžbu po slobode; vlastnosti stáleho putovania pastierskeho národa nie sú ešte prekonané, ani u roľníkov nie (ide väčšinou o chovateľov dobytka, teda o pastierov, u ktorých ovce a kozy sú hlavnými zdrojmi obživy). Preto môže národ prapôvodný, akým je národ slovenský, zastávať „v duchovnom“, nie však v rozumovom smere, vedúce miesto. (Prekáža mu v tom však skutočnosť, že lipne príliš na bytostnom!). Ako všetky údolia Slovenska sa otvárajú k juhu a ako jeho vody cez mnohé okľuky prúdia na juh, tak slovenský človek nutne sa musí zahľadieť k juhu, k slnku, k duchovnému Svetlu! Sever je mu neprirodzeným a odporuje každému jeho cíteniu; preto musí tiež stále proti severu bojovať – a tiež vždy bojoval – Sever je mu znamením!
8. K juhu vedie celý život Slovenska; na severe sú
jeho najvyššie hory a najpríkrejšie skaly, vysoké vrchy a uzavierajú ho! „Noc“
severu má byť tak odlúčená od tejto zeme a tohto ľudu a s pomocou Najvyššieho
sa tak stane! Avšak k Čiernemu moru prúdia vody vo veľkých tokoch, ktoré sa
rútia z vrcholkov tejto zeme – nebezpečie je veľké a pomoci je treba – !
9. Láska je hlavným tepom Slovenska – avšak láska k
zemi a k čisto pozemskému musí byť u tohto národa premenená, pretvorená v lásku
k duchovnému, láska napĺňa celý národ – láskou je u neho všetko! Bojuje o svoju
lásku a možno ho tiež len láskou získať. Ťažko je však tento ľud ohrozený: na
juhu je národ, ktorý podľahol temným láskam a na severe je noc! Tak musí
Slovensko, pyšné na svoj horalský pôvod a svoju neviazanosť, tvrdo bojovať o
slobodný prejav svojej vôle. Vždy bolo neslobodné a stávalo sa ľahkou korisťou
bezohľadných a vychytralých susedov – cez to sa stane tento odveký zápas veľkou
jeho pomocou pre boj o duchovnú slobodu, pre obrat jeho lásky k Božskému, k
Pravde! Mnoho duší tohto národa je pripravených prijať do seba všetko veľké,
ušľachtilé a krásne – veľkým je Slovák vždy nadšený! – to leží v celej jeho
tvrdej povahe. Miluje pokoj a mier a predsa je tvrdým bojovníkom; jeho znakom
je láska, lebo i jeho zem oplýva láskou. Láska je mu slnkom, len láskou ho
možno získať – inak je plný odporu a protivenstva! –
V duši slovenského ľudu sú mnohé poklady, ktoré budú
vyzdvihnuté (ako v slovenských horách). Svojím tvarom Slovensko pripomína
húseničku, z ktorej vychádza motýľ!
SLOVENSKO - Hermann Wenng - november 1946
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Komentáre sú moderované.