Spomienky Dr. Ericha Walkhoffa

Uplynuli len dva roky odvtedy, čo ma milosť NAJVYŠŠIEHO priviedla k Tomu, ktorý podobne ako KRISTUS pobýval medzi nami ako človek, k PÁNOVI celého Stvorenia – IMANUELOVI.

Smel som prijať to, veľkosť čoho ľudskí duchovia inak nedokážu ani len vytušiť – žiarivú blízkosť Božieho svetla a začiatok obratu svetov.

Neveriacky, krútiac hlavou, budú ľudia počúvať, keď budem o tom rozprávať. Ja som však bol naplnený jasavou vďakou a pokorou za to, že som k PÁNOVI smel prísť, aby som MU slúžil tu dole, raz na onom svete a na večnosť.

Od Teba, PÁN IMANUEL, ktorý si mi ešte osobne požehnal, si vyprosujem silu, aby som vo všetkom konal správne podľa tvojej Svätej vôle.

Bola to istá priateľka našej rodiny, ktorá mi pripravila cestu. Rozprávala o mne PÁNOVI a pokúsila sa ma k Nemu priviesť. PÁN to však zamietol, pretože už nechcel viac prichádzať do kontaktu s ľuďmi, len pokiaľ to bolo bezpodmienečne nutné.

Na Vianoce roku 1940 som ležal ťažko chorý v posteli. Navyše, moja duša bola do najväčšej hĺbky rozdrásaná vnútorným prežívaním, ktoré mne a mojej rodine spôsobovalo veľké trápenie. Často sme pri mojej posteli viedli rozhovory o posledných veciach života, bez toho, aby sme boli schopní nadobudnúť o nich jasnú a úplnú predstavu.

V čase tejto veľkej telesnej i duševnej núdze sa naša známa znova opýtala PÁNA, či by ma predsa len nechcel spoznať. Nato PÁN odpovedal, že by som k Nemu musel prísť sám od seba.

Vôbec som však nevedel, že PÁN v tom čase putoval po Zemi. Naša priateľka nám o tom nikdy nehovorila. Rozprávala nám len o jednej známej, ktorú oslovovala „pani MÁRIA“ a o jej schopnosti, ukazovať cestu k telesnému uzdraveniu. Bolo nám síce nápadné, že počas mojej choroby už o pani MÁRII vôbec nehovorila, ale nezamýšľali sme sa ďalej nad tým. Napokon sme ju jedného dňa sami poprosili, či by sme pani MÁRIU smeli navštíviť. Pani MÁRIA, ako aj PÁN s tým súhlasili. O tomto všetkom sme sa však dozvedeli až neskôr. Každopádne sme sa k nim dostali na vlastné prianie, bez toho, aby sme vopred vedeli, čo nás čaká.

Naša cesta viedla vtedy vo februári 1941 cez Drážďany do Kipsdorfu. Až v Drážďanoch sme sa od našej priateľky dozvedeli, že návšteva, ktorú sme chápali len ako lekársku konzultáciu, bola určená aj manželovi pani MÁRIE. Nepoznali sme vtedy ani jeho skutočné meno. Boli sme preto celkom prirodzení a bez akýchkoľvek duševných očakávaní. Vo veľkej prijímacej miestnosti sme sa zoznámili s pani MÁRIOU ako aj s dcérou rodiny, slečnou IRMINGARD a napokon aj so samotným pánom domu – pánom Bernhardtom. To je pozemské meno PÁNA.

Aký detsky prostý a jednoduchý bol tento začiatok, ktorý nás, nič netušiacich, vtiahol do víru udalostí, ktorých veľkosť je pre pozemských ľudí nepredstaviteľná. Naša priateľka, pani Egli, bola prostredníkom pre toto zoznámenie, za čo jej budeme navždy vďační.

Už pri prvom stretnutí nás zaujala vážna a múdra PÁNOVA zdržanlivosť, ktorá sa uvoľnila až vtedy, keď sa prejavilo určité rovnaké naladenie prítomných. Temer vždy bolo u Neho badať tichú plachosť pred ľuďmi, ktorí by mu predsa aj tak nerozumeli, alebo by ho dokonca odmietli. Už priveľa trpel medzi nimi a preto už ani nechcel spoznať nikoho ďalšieho. Či to nie je dvojnásobná milosť, že som napriek tomu smel k nemu prísť?

PÁN bol strednej postavy. Jeho priam útle nohy ladili s ušľachtilo tvarovanými malými a štíhlymi rukami. Pod vysokým čelom však svietili veľké, hlboké tmavohnedé oči, ktoré takisto ladili s jemne snedou farbou jeho pokožky.

Naše prvé rozhovory sme popoludní viedli o veciach každodenného života a o veľkej vojne, zúriacej od roku 1939, ako aj o našich deťoch, až kým ma PÁN napokon nevyzval, aby som ho nasledoval nahor do jeho pracovne. Medzitým pani MÁRIA dávala rady mojej manželke a deťom.

Až neskôr som sa dozvedel, že PÁN, ktorého som aj podľa jeho slov vnímal ako spisovateľa, neviedol rozhovory vo svojej pracovni s každým, a tak som bol o to šťastnejší, keď sa tieto naše rozhovory počas krátkej doby, ktorú ešte strávil tu na Zemi, častejšie opakovali.

Pri tejto prvej návšteve sme hovorili o mojom osobnom postoji, kedy som vyslovil aj názor, že KRISTA, ktorého podobizeň mimochodom zdobila stenu pracovne, považujem len za ľudskú bytosť a človeka hľadajúceho Boha – za veľkého proroka. Avšak PÁN povedal, že o tom budem čoskoro zmýšľať inak.

Naše rozhovory sme venovali aj osade pri Vompe, ktorá bola zriadená pod PÁNOVÝM vedením, a z ktorej som smel zhliadnuť mnohé fotografie. Pri pohľade na tieto zábery ma trápilo nedokonalé vonkajšie prepracovanie budov, ako aj postavy anjelov na bankovkách, ktoré boli v tých časoch v rámci osady vydávané. PÁN so mnou v tomto  súhlasil a mienil, že to si vyžaduje pomoc osobitných stavebných poradcov.

V to popoludnie som sa tiež dozvedel, že PÁN napísal zásadnú knihu: Posolstvo Grálu. Nechcel mi ju však príliš ochotne poskytnúť, pretože sa voči úradom zaviazal, že dielo nebude šíriť. Keďže som ho však sám o to prosil, aby som smel do neho nahliadnuť, Posolstvo som predsa len obdržal, s upozornením, aby som ho čítal len v najužšom kruhu. PÁN mienil, že pri čítaní určite veľmi skoro zistím, že to všetko vo mne drieme, doposiaľ však neprebudené. Teraz si to však jasne uvedomím a z očí mi bude sňatá páska. Vo chvíli, kedy mi to povedal, by som sa mu bol najradšej „s jasotom hodil okolo krku“.

Počas tejto prvej hodiny, ktorú som smel stráviť u PÁNA, mi okrem iného povedal, že sa bez ohľadu na to, či tomu verím alebo nie, ukáže, že od jeho príchodu na Zem závisí celý ďalší osud sveta a iba on jediný mu môže priniesť záchranu. Tieto slová som však vtedy nechápal, lebo som nevedel, kto pán Bernhardt v skutočnosti je.

Po prvý raz som sa tiež dozvedel, že človek nemá v sebe nič Božského, ale len duchovné. Toto bolo pre mňa úplne nové, vlastne neuveriteľné vysvetlenie. Iskra, ktorá ma od mladosti poháňala, aby som svojím cítením usiloval o výšiny, nie je teda podľa PÁNOVÝCH slov božského, ale len duchovného pôvodu. Len týmto jediným objasnením sa v tej chvíli vo mne zrútila celá stavba môjho falošného poznania a cítenia.

V súvislosti s niektorými mojimi básňami, ktoré naša priateľka kedysi dala PÁNOVI, mi PÁN povedal, že mám silné „vedenie“. Aj tento pojem, ako aj pôsobenie tohto vedenia, boli pre mňa úplne novými skutočnosťami.

Prv než sme opäť zišli dole, mi PÁN podal ruku a povedal, že sa ešte naučím mu rozumieť, ba dokonca, že budem možno smieť s ním pracovať.

Bol som vtedy síce všetkým, čo som sa smel dozvedieť, silne pohnutý, ale nevedel som, čo si s tým počať. Aká milosť spočívala v tomto prvom stretnutí, som si uvedomil až neskôr.

Krátko potom, ako som sa vrátil domov, som sa s ohnivou horlivosťou pustil do čítania Posolstva, ktoré ma na jednej strane síce nadchlo, na druhej strane však vo mne vyvolalo veľké rozpory v mojich názoroch. Aký pyšný je len ľudský duch vo svojej malosti, keď verí, že môže SLOVO kritizovať, ba dokonca si priať jeho zmeny. Keď mi PÁN neskôr vysvetlil, že na Posolstve nesmie byť zmenené ani jediné slovo, bolo mi to spočiatku celkom nepochopiteľné. Dnes viem, že Posolstvo v celej jeho veľkosti nemôže žiaden človek nikdy pochopiť, a že k nám dole prišlo od stupňov Božieho trónu. Preto ho žiaden tvor nebude môcť nikdy zmeniť. Iba samotný PÁN.

Čítanie Posolstva ma duševne tak silne rozrušilo, že som PÁNA písomne požiadal o ďalší rozhovor, pričom som mu vysvetlil, že sú tieto veci pre mňa smrteľne dôležité, a preto by som rád počul jeho názory na rôzne nejasnosti, ktoré vo mne vyvstali. PÁN mi na to odpísal, že som u neho kedykoľvek vítaný, len sa mám včas ohlásiť.

Tak začali moje návštevy u PÁNA, a dnes by som si prial, kiež by som bol mohol byť s Ním oveľa častejšie. Vtedy som ešte nechápal všemohúcnosť jeho narodenia na Zemi, o to menej jeho slová, že kto raz skríži jeho cestu, ten je postavený pred veľké rozhodnutie, ktoré musí učiniť, alebo ktoré už začalo: prísť k poznaniu alebo zahynúť. Sám zdôraznil aj význam slova, že naša priateľka bola len „mostom“ v mojom vedení. O to vďačnejší som za to, že nielen moja žena, ale aj moje najstaršie dcéry a môj syn smeli sedieť za PÁNOVÝM stolom a osobne s ním hovoriť. Buďme si preto všetci, usilujúci sa žiť podľa jeho SLOVA, navždy vedomí tohto veľkého daru, aby sme naplnení tak veľkou milosťou smeli PÁNOVI slúžiť na večné časy.

Ako často som počas tohto krátkeho roka 1941 smel byť s PÁNOM, si presne nepamätám. Tieto dni môjho života sú pre mňa ako sväté slávnosti, vyňaté z každodennej všednosti, nezabudnuteľné a pri opätovnom prežívaní nepochopiteľne veľké.

Väčšinou som k PÁNOVI prichádzal autom a zakaždým som vedel, že som s radosťou očakávaný. Pri jednej z ďalších návštev mi PÁN položil otázku, čo zamýšľam robiť po skončení vojny. Na moju odpoveď, že to, žiaľ, neviem, mi PÁN povedal, že si to myslel. Zmysel týchto slov sa ukáže až neskôr. Veď každé predurčenie človeka vychádza z duchovného a musí byť posudzované z duchovného pohľadu.

V tento deň som s PÁNOM opäť viedol v jeho pracovni tie najživšie rozhovory, hoci ani vtedy som si ešte celkom jasne neuvedomoval jeho veľkosť. Počas jedného veľmi vážneho rozhovoru o postavení človeka vo stvorení mi PÁN povedal, že prišiel na Zem ako BOŽIA VÔĽA, ako časť BOHA, aby pokračoval v poslaní Božieho syna Krista. Po prvý raz predo mnou vyslovil slová, ktoré povedal aj Kristus: „Ja som“. „A hoci to teraz ešte nedokážete poznať“, dodal, „neskôr to poznáte“.

Plný predtuchy som prijal vtedy tieto slová, ktoré boli tentoraz vyslovené v pevnej nádeji na moju „spoluprácu“.

PÁN ma zároveň poprosil, aby som sa naučil stáť oboma nohami pevne na zemi. Tak budem môcť všetko ľahšie zvládnuť. To bude potrebné najmä počas nasledujúcich piatich – šiestich mesiacov.“ Ste ako vzdušný balón“, povedal mi s priateľským úsmevom. „A úlohou Vašej manželky je stiahnuť Vás vždy znova späť na zem“.

Pridelená úloha, naučiť sa vedome pevne stáť na zemi, mi spočiatku pripadala ťažkou. Ale ako inak by sme my, ľudia, boli schopní splniť našu úlohu – prežiariť duchom všetko pozemské – ak nie práve tým, že budeme v pozemskom pevne stáť a nebudeme sa nad ním bez opory vznášať.

PÁN mi vtedy osobne daroval aj knihu „Doznievanie k Posolstvu Grálu“ a vysvetlenie Desatora Božích prikázaní ako aj modlitbu Otčenáš.

Pri mojej nasledujúcej návšteve, na ktorej sa zúčastnila aj moja rodina, PÁN hovoril o pôsobení Posolstva. Keďže ľudstvo nielenže nekoná podľa vôle Stvoriteľa, ale ju ani správne nepozná, musí BOŽIA VÔĽA nutne v určenom čase zničiť všetko, čo sa jej nechce podriadiť. Tento čas, podľa jeho slov, pre Stvorenie práve nadišiel. Preto je PÁN, ako syn Najvyššieho, teraz na svete. Prináša už tak dávno zvestovaný súd, aby sa odteraz už všetko riadilo len podľa neho, alebo prepadlo záhube.

Nakoľko však ľudstvo nasledovaním nesprávnych ciest nesprávne ovplyvňuje aj celý hrubohmotný svet, bude teda musieť prísť, aj čisto navonok, teda hrubohmotne, k zrúteniu všetkého, prv než nastane nová výstavba. Až keď to ľudia spoznajú v celom rozsahu, naučia sa znova žiť v pokore pred Bohom a budú iba jeho jediného s vďakou vzývať.

Aká skaza však bude potrebná, kým si to BOŽIA VÔĽA vynúti! Až keď sa ľudia naučia rozumieť všetkým dejom v celom Stvorení, pochopia úplne, že aj hrubohmotnosť a bytostné sily, ktoré sú jej hnacou silou, budú a musia spolupôsobiť pri veľkom triedení. Lebo tak, ako spravodlivo a jasne pôsobia zákony Stvorenia, tak sa musia z podstaty veci neúprosne postaviť voči všetkému, čo sa im duchovne a pozemsky nechce podriadiť. A túto neochotu podriadiť sa prejavujú ľudia už celé tisícročia. Ale keďže to podľa ich názoru po celé tisícročia nebolo inak a zdanlivo sa to nezmenilo, veria, že to aj teraz musí ísť ďalej tak, ako doteraz. Nevedia si jednoducho predstaviť, že po nekonečnej trpezlivosti Stvoriteľa musí teraz nadísť deň veľkého obratu, že preplnený pohár čoskoro pretečie. O to väčšie však bude zdesenie nad touto nepredstaviteľnou premenou, ktorá ľudstvo v blízkej dobe očakáva, ba dokonca už započala. Hlboko zasiahnutí sme načúvali týmto PÁNOVÝM slovám a ešte dlho sme o nich hovorili.

Čím hlbšie som sa do Posolstva ponoril, tým jasnejšou sa mi postupne stávala predstava o veľkosti Toho, kto nám ho priniesol. Tak narastalo aj moje porozumenie pre mnohé, čo PÁN pri svojej nekonečnej rozvahe a dobrote vykonal, alebo aj nevykonal. Najzreteľnejšie sa to ukázalo, keď PÁN hovoril o iných ľuďoch, alebo keď rozprával o veciach zo svojho vlastného života. Často sa pri tom prejavilo aj jeho slabšie spojenie s telesnou podstatou vo vzťahu k nám ľuďom. Preto PÁN nechápal zlo v ľuďoch, ani boj, ktorý ľudia všetkými prostriedkami viedli proti Slovu, ktoré priniesol, a ktoré malo byť pomocou zhora práve pre tých, ktorí proti nemu bojovali.

Hlavnou chybou človeka sa mi zdá byť to, že až príliš často sú stredobodom jeho prežívania vlastné malé priania. Tým sa len veľmi ťažko otvára čistému chceniu zo Svetla. To je asi jeden z dôvodov, prečo PÁN napokon zrušil povolania k službe, ktoré vyslovil na Vomperbergu. V jednej z jeho prednášok (Vianoce 1934) PÁN povedal, že bude musieť hrubohmotnosť opäť opustiť, ak kruh verných okolo neho nebude dosť pevne utvorený. O tom, že sa tento ochranný kruh okolo neho neutvoril, svedčí fakt, že PÁN opätovne zrušil povolanie učeníkov k službe.

My, ľudia, tým bez pochýb nesieme svoj podiel viny na tom, že PÁN už nie je viac medzi nami. Je to skľučujúce svedectvo o našej slabosti.

12. marca 1938 PÁN opustil Horu a bol na základe obvinení vzatý do vyšetrovacej väzby. O tomto čase môžu podať svedectvo tí, ktorí tieto hrôzy spoluprežívali, ako aj o zabavení celej osady, ktorá neskôr pripadla štátu. 27.marca 1939 PÁN odišiel do Kipsdorfu, kde pobýval až do svojho odchodu zo Zeme.

Aj v roku 1941 boli proti PÁNOVI vedené nové vyšetrovania, ktoré však takisto nepriniesli žiadne výsledky. (Posolstvo Grálu a všetky s ním súvisiace spisy boli zakázané a zabavené už skôr.)

Toto obnovené konanie voči PÁNOVI ho veľmi silne skľučovalo, nakoľko už pred rokmi boli všetky proti nemu vznesené obvinenia súdom prehlásené za falošné.

Práve v tomto období som bol častejšie hosťom v Kipsdorfe. Čas oddeľovania sa PÁNA od pozemského sa týmito udalosťami akoby urýchlil. Až vtedy sa vlastne začalo PÁNOVO telesné utrpenie. Odpútavanie sa od ľudí sa po týchto udalostiach stále viac zosilňovalo.

V ňom, vyslancovi Svetla, vzbudzovali odpor.

Považujem za potrebné spomenúť všetky tieto skutočnosti, aby som pre ľudí zachoval pre neskoršiu dobu svedectvo o tomto hanebnom konaní. Len vďaka nekonečnej dobrote STVORITEĽA je možné vysvetliť, prečo Zem ešte nebola zničená.

Na Vomperbergu som nad vchodom do domu smútku našiel tento výrok: „Nech sa môj duch prebudí k radostnej tvorivosti!“ Koľkým ľuďom však bude ešte dopriate toto radostné prebudenie sa na onom svete, keď ľudia už nedokážu, alebo nechcú poznať Svetlo?

Chcem sa však podeliť o moje vlastné zážitky. PÁN často dobrotivo a odpúšťajúco hovoril o ľudských slabostiach, ktoré sa napriek všetkému vždy znova pokúšal pochopiť. Rád rozprával aj o svojich veľkých cestách do ďalekých zemí a o zážitkoch z čias svojej mladosti. Spomínam si, ako PÁN rozprával o hodine tanca, ktorú zažil spolu so svojím bratom. Stretol tam jedno dievča, ktoré PÁN vnímal len v jej čistote a dobrote, zatiaľ čo jeho brat o tom istom dievčati zmýšľal úplne inak. Už tu sa ukázalo práve jeho osobité ponímanie všetkého pozemského, ako aj spôsob, akým PÁN, obrátený k svetlým výšinám, tieto veci chápal.

Z rozhovorov s PÁNOM spomeniem ešte nasledovné udalosti:

Do poslednej chvíle PÁN veril, že dianie, ktoré mal priniesť Zemi, sa počas jeho pobytu na Zemi naplní a bude ním duchovne usmerňované a riadene. Podľa toho smeroval svoje plány a myšlienky. Až krátko pred svojím odchodom zo Zeme – ako nám o tom rozprávala pani MÁRIA – vedel, že sa všetko bude vyvíjať celkom inak. Dôvody si môže domyslieť každý sám. V tom, čo som doteraz spomínal, som to už naznačil. Ľudia sa budú musieť sami usilovať, aby pod tlakom sily Svetla dozreli a ukončili svoj vývoj na Zemi.

PÁN nikdy nemal dar tzv. jasnovidectva. Často hovoril, že sa vôbec nezaoberá jemnohmotnými dejmi, týkajúcimi sa jednotlivca. Odmietal hovoriť ľuďom niečo o ich takzvanom osude, alebo im dávať rady ohľadne ich konania.

Na základe predchádzajúcich udalostí PÁN už nechcel, aby sa Posolstvo prekladalo do iných jazykov. Dokonca sa podľa PÁNA mali ľudia, hovoriaci inými jazykmi, naučiť po nemecky, aby sa po skončení doby svojho učenia v Nemecku vrátili do svojej vlasti a tu pôsobili ďalej s nepokriveným duchom. Spojenie s PÁNOM malo byť trvalo udržiavané vyslaním tých, ktorí boli povolaní k duchovnému vedeniu v cudzine, do jeho pôsobiska. Aj PÁN mal príležitostne podnikať cesty do iných krajín. Toto všetko sa však teraz zmenilo. Avšak len povolaní budú smieť v budúcnosti preložiť sväté Slovo do iného jazyka.

Posolstvo smie byť podľa PÁNA vždy len „získané“, teda nie darované bez určitej protislužby. To zodpovedá vlastne aj prazákonom: Len ten, kto sám dáva, môže požadovať.

O blízkej budúcnosti Zeme hovoril PÁN len veľmi všeobecne. Podľa jeho slov bude táto záležať od postoja ľudí. Technický vývoj by v takom prípade očakávali obrovské zmeny. Uhlie, ako zdroj energie, by bolo nahradené novoobjavenou silou žiarenia. (Najmä baníci, pracujúci pod zemou, sa budú z toho radovať).

Človek sa naučí prekonávať vhodnými opatreniami účinky zemskej príťažlivosti. Obrovské vzducholode – stroje pripomínajúce niečo medzi lietadlom a loďou – využívajúce novú silu žiarenia budú zabezpečovať dopravu nad morami a budú schopné prepraviť stovky pasažierov. Toto sú vyhliadky na nadchádzajúce storočia.

Keď je povedané, že „nemecký duch“ a všetko nemecké má svetu priniesť duchovnú premenu, avšak zrejme až po bolestnej očiste od všetkého falošného, neznamená to, že sa to týka všetkých Nemcov a len ich. Je celkom možné, že len veľmi malá skupina ľudí nájde k tomu silu, nakoľko to závisí jedine od toho, kto bude ešte schopný sa včas vyvinúť tak, ako to chce Svetlo. Nech je to pre nás stálym varovaním i povzbudením súčasne.

Postoj PÁNA k cirkvám, o ktorom sme často hovorili, dostatočne jasne vyplýva z Posolstva. Ako výrečná paralela k dobe pred 2000 rokmi môže slúžiť udalosť, keď Toho, ktorý nám, dnešným ľuďom, priniesol Svetlo, kňazi evanjelickej cirkvi vylúčili z kresťanskej cirkvi, ako následok jedného rozhovoru kvôli menovaniu svojho predstaviteľa Alexandra do úradu.

PÁNOVA pracovňa bola vždy vyzdobená kvetmi. PÁN miloval najmä orchidey. Snáď nikdy som k nemu neprišiel bez kvetov. Toto spomínam preto, lebo i v tomto som pociťoval veľké vedenie, nám často tak nepochopiteľné. V týchto vojnových časoch sa totiž kvety sotva dali kúpiť a práve orchidey boli veľkou zriedkavosťou, no mne sa predsa vždy podarilo ich zohnať a priniesť PÁNOVI. Často som nechápal, ako to napriek všetkým ostatným ťažkostiam bolo vždy znova možné. O to viac ma však napĺňa vnútorná radosť nad touto zdanlivo bezvýznamnou skutočnosťou.

PÁN mi rozprával, že mu Prakráľovná zvestovala, že sa musí pripraviť na skorú výstavbu veľkého Božieho chrámu na Zemi. Tento chrám, najsvätejšie miesto pre ľudí, mal byť postavený na Vomperbergu, ako pozemský hrad Grálu, z ktorého chcel PÁN zvestovať SLOVO celému svetu.

Ako úplne inak a z ľudského pohľadu som vnímal vtedy tieto slová PÁNA. Aké obmedzené je to, čo sme my, ľudskí duchovia, schopní chápať a vidieť! Pevne sme verili, že sa výstavba chrámu na Zemi pod vedením PÁNA čoskoro započne, najmä preto, že pár dní po zjavení sa Prakráľovnej, sa objavil istý posol zo zahraničia, ktorý PÁNOVI priniesol presné plány pre túto veľkú stavbu.

Boli to krásne knihy, celé viazané v bielej koži, ktoré obsahovali podrobné údaje o výstavbe chrámu. Smel som si ich osobne prevziať z rúk PÁNA a prečítať si ich. Istý k tomu omilostený človek smel toto všetko zhora prijať a spísať. Či táto stavba skutočne na Zemi bude postavená aj po odchode PÁNA zo Zeme, je v rukách Toho, ktorý je teraz nad nami. Mala to byť najväčšia stavba sveta a PÁN vtedy s úsmevom povedal: „Už len samotný chrám si bude vyžadovať obrovskú elektráreň.“

(Pár slov o pánovi Ottovi Giesecke, ktorého PÁN pomenoval Otto Verný).

Dňa 15. júna 1940 obdaril PÁN Otta Verného schopnosťou silného spojenia s duchovnou ríšou, ktoré sa počnúc týmto dňom stalo pre neho oporou a pre mňa pomocou v mnohých situáciách a ukazovateľom cesty tam, kde som sa najmä duchovne musel prv učiť rozumieť, brať a dávať.

Často som do Kipsdorfu prinášal správy, ktoré sa nejakým spôsobom týkali PÁNA. Väčšina z nich pochádzala od istého muža, ktorý mal schopnosť vidieť a cítiť veci, ktoré boli jemnejšie ako hrubohmotnosť. Otto Verný ich často overoval alebo dopĺňal. PÁN mi napokon raz povedal, že sa mu zdá, že som momentálne poslom zvonka, ktorý mu má prinášať určité správy. To bolo najmä v tom prípade, keď som priniesol zvesť o tom, že 16. septembra 1941 sa objaví istý muž Východu „v lesku krásneho zjasnenia“. PÁN mi neskôr vysvetlil význam týchto slov, ale o tom tu ďalej nechcem hovoriť.

Mimoriadne pekný večer som prežil v lete roku 1941. PÁN ma vtedy písomne vyzval, aby som u neho prenocoval. V ten večer som si smel čítať z diel „Izmael“ a „Poznanie o stvorení“, ktoré zatiaľ neboli vytlačené a snáď ani nikdy nebudú. Len málo ľudských duchov pochopí tieto diela a sám PÁN povedal, že len nemnohým ľuďom na Zemi bude umožnené, aby sa k nim dostali.

Vzal som si ich so sebou do spálne a v noci som z nich prečítal veľkú časť. Jediné prečítanie samozrejme nestačí. Napriek tomu som však pri tom pociťoval čosi nadpozemské, čo ma svojou veľkosťou temer úplne premohlo.

Po večeri ma PÁN pozval do svojej izby a na moje prekvapenie pani MÁRIA priniesla fľašku červeného šumivého vína, o ktorom PÁN vedel, že ho mám rád. S vďakou som vychutnával tieto chvíle, naplnené neobyčajnými a harmonickým záchvevmi.

V nasledujúce ráno sa PÁN so mnou odviezol v mojom aute do Drážďan, aby zariadil niektoré súkromné záležitosti. Podobne ako večer, aj teraz sme viedli rozhovory o umení. Podľa PÁNOVÝCH slov je opera vlastne nezmysel, pretože slovo počas deja nie je prirodzene hovorené, ale spievané“. V budúcnosti bude smieť hudba slúžiť pre javiskové diela len na podfarbenie textu a deja. Zároveň bude smieť intenzívne spolupôsobiť aj filmové umenie, napr. k zviditeľneniu duševných pochodov a podobne, ale aj k zobrazeniu sprievodných dejov. Skúsme si napríklad len predstaviť vo filmovom prevedení cval Wagnerovej Valkýry, uháňajúcej v oblakoch. Pri tom treba myslieť aj na očakávaný technický pokrok vo filmovom umení.

V divadelnom umení by sa mali využívať aj jemnohmotné sily tak, aby boli diváci uvedení do stavu vizionárskeho videnia. Samozrejme, že účelom divadla budúcnosti nemá byť len samotná zábava, ale aj skutočné vnútorné povznesenie človeka, teda podporenie duchovnej podstaty v človeku. Iba takýmto smerom by sa mal v budúcnosti uberať aj akýkoľvek technický pokrok. Nie tak, ako doteraz, že stroj ovláda človeka, ale naopak, aby stroj slúžil človeku na ľahšie otváranie cesty k Svetlu. Pretože všetko, čo bude v prichádzajúcej Tisícročnej ríši dané ľudským duchom, musí slúžiť tomu, aby boli znova privedení k stupňom VŠEMOHÚCEHO. Rozum, ako najvyšší pozemský nástroj, sa musí znova podriadiť citu, čo je najvyššie duchovné poznanie pre človeka.

Vo veľkej izbe kipsdorfského domu som si krátko zahral na piano. PÁNOVI stačilo počuť prvé tóny, aby okamžite vedel posúdiť, aké sú moje vlohy pre hudbu. Následne sme hovorili o Wagnerovej hudbe. Povedal som,  že jeho hudba nepredstavuje samostatné dielo, ale že slúži len na podfarbenie dramatického deja diel veľkého majstra. PÁN so mnou súhlasil a povedal tiež, že má veľmi zmyselný charakter a je teda pre divadlo vhodnejšia, zatiaľ čo iní veľkí majstri, ako napr. Beethoven, sa predsa len viac vyvíjali po čisto duchovnej stránke. Chrámová hudba stojí podľa slov PÁNA ešte len na začiatku svojho vývoja, v ktorej i samotný Bach predstavoval len akýsi medzistupeň a v budúcnosti bude prekonaná niečím oveľa väčším a vznešenejším. Tak to bude so všetkým umením, teda aj s maliarstvom, básnictvom, atď.

Zatiaľ čo píšem tieto moje spomienky, pýtam sa sám seba, či po odchode PÁNA zo Zeme príde ešte taká veľká doba rozvoja. Myslím, že ľudia to majú vo svojich rukách, či sa dožijú Tisícročnej Božej ríše, ak sa zmenia, alebo či sa priblížia násilnému koncu všetkého duchovného tu na Zemi, ak sa nezmenia.

PÁN pobýval 27. júla 1941 v Eisenachu. Jeho srdcové ťažkosti, ktoré nevedel objasniť žiaden lekár, boli v tom čase už veľmi silné, a aby PÁN odviedol svoju pozornosť od ťažkých zážitkov z opätovných výsluchov Gestapom, ktoré ním vnútorne veľmi silne otriasli a spôsobili, že sa ešte viac vzdialil od ľudí, odcestoval s pani MÁRIOU a Ottom Giesecke do Erfurtu a odtiaľ do Eisenachu. Pri mojej návšteve krátko nato s mojou ženou a deťmi, mi PÁN o tom rozprával. Bolo pre neho nevyhnutné navštíviť mesto pôsobenia Martina Luthera, keďže si to vyžadovalo jeho poslanie. Až pri týchto slovách som si jasne uvedomil veľké uzavretie kruhu medzi KRISTOM a PÁNOM. O Eisenachu mi hovorila aj pani MÁRIA, ako po jednej očistnej búrke videla na oblohe nápis: „Sláva BOHU na výsostiach“. Aj samotný PÁN mi o tom rozprával.

Pri tejto alebo jednej z nasledujúcich návštev mi PÁN povedal, že k mojim dvom najstarším dcéram pociťuje silnú náklonnosť. Možno to bolo dané spojením, ktoré mal s nimi prostredníctvom mňa. Tiež povedal, že obidve by mohli byť bezprostredne privedené k novému, teda bez pokrivenín dnešnej doby. Dúfam, že vnútorná čistota, v ktorej sme sa my, rodičia, vždy znova snažili nechať deti vyrastať, im túto cestu uľahčí, a že si podobne ako môj syn Peter, budú navždy vedomí nesmiernej milosti, že smeli pobývať v prítomnosti PÁNA.

O čo silnejšie sú mladí ľudia, ktorí sú v spojení s bytostnými silami, schopní vnímať tieto veci, som mohol pozorovať na mojom synovi Petrovi a jeho dojmoch z PÁNA. Videl Ho len dva razy a rozprával mi, že v prítmí chodby videl okolo PÁNA neustály lesk svetlých lúčov.

Pri stole sme raz hovorili o chutnom chlebe v PÁNOVOM dome, na čo moja žena celkom jednoducho poznamenala, že bol asi upečený s láskou. PÁN okamžite pocítil hlbší zmysel týchto slov a povedal, že záleží skutočne len na tom. Sila ženy by vôbec mala stáť vyššie ako sila muža, a žena aj ľahšie vycíti, ako si môže pri príprave pokrmov vedome alebo nevedome pritiahnuť bytostné pomoci. To je dôvod, prečo je jedna gazdiná schopná pri použití najjednoduchších prísad navariť chutne, zatiaľ čo iná nie. Tej druhej totiž chýba správne spojenie zo silami, prichádzajúcimi zhora, a preto nevarí s potrebnou láskou.

Počas popoludní a večerov sme často hovorili o divadelných hrách PÁNA a o ich pôsobení. Už len samotné čítanie týchto diel je mimoriadne vzrušujúce, čo sme v kruhu našej rodiny pociťovali veľmi silne. Zdá sa mi, ako keby práve napísanie týchto diel, ktoré si neskôr určite nájdu cestu na divadelné javiská, poskytlo PÁNOVI potrebný pozemský nástroj, aby sa mohol zahĺbiť do skúmania pre neho bytostne cudzieho ľudského druhu, pochopiť ľudského ducha a naučiť sa ovládať ľudské slovo, aby mohol napísať najväčšie dielo všetkých čias: Posolstvo, prinesené nám ľuďom z Božského. Ostatne, PÁN o Posolstve povedal, že do roku 1948 obíde celý svet. Napriek nesprávnemu postoju temer všetkých ľudí ku svojmu STVORITEĽOVI v najhlbšom vnútri dúfam, že sa po odchode PÁNA potvrdia aspoň tieto slová. To však nezáleží od PÁNA, ale od ľudí, keďže títo vlastnou vôľou musia nastaviť výhybky tak, aby sa dostali na správnu koľaj. Tak záleží len od nich samotných aj okamih, kedy sa tak stane, a tým aj čas rozsiahleho rozšírenia Posolstva Grálu. Je mi však stále jasnejšie, že dnešní ľudia si ešte vôbec neuvedomili existenciu vlastnej vôle. Veria, že VŠEMOHÚCI zasiahne, keď príde čas. Ak však napriek tomu nezasiahne, ľudia budú hovoriť o nevyspytateľnom osude, alebo sa skryjú za tvrdenie, že BOH stvoril ľudí nedokonalých. Kiež by sa konečne naučili chápať, že sa im už nedá viac pomôcť, ak sa sami nevzchopia k napredovaniu. Lebo i samotné Posolstvo im môže len ukázať správnu cestu, avšak kráčať po nej musia už sami.

Napriek tým nemnohým chvíľam, kedy mi bolo dopriate byť spolu s PÁNOM, mi postupne bolo stále jasnejšie, že sa od neho a jeho Slova nebudem môcť už nikdy odpútať.

Začiatkom septembra 1941 ma pani MÁRIA v poverení PÁNA poprosila, aby som 12. toho mesiaca prišiel do Karlových Varov. Strávili sme tu spoločné chvíle s PÁNOM a s pani MÁRIOU, slečnou IRMINGARD a Ottom Verným. PÁN dúfal, že tu nájde zmiernenie svojich bolestí. Okrem toho bolo asi predurčené, že toto stretnutie sa malo uskutočniť v Karlových Varoch.

Zvláštne bolo už aj to, že sa nám napriek všeobecnému preplneniu podarilo ubytovať v tesne susediacich izbách v odľahlej časti kúpeľov. Nič nenarúšalo harmóniu tohto spoločného stretnutia. O to vďačnejší som za to, že ma PÁN prijal do svojho kruhu. Prežívanie v najužšom spojení ma počas týchto dvoch dní silne naplnilo. PÁN tiež vedel, že mal 16. september, o ktorom som už hovoril, prežiť práve tu. Ja sám som tam už v tento deň nebol. Aj toto bolo tak predurčené. Avšak prípravné dni som smel prežívať v prítomnosti PÁNA. Pri spätnom pohľade na čas strávený v Karlových Varoch mám skutočne zdanie zjasnenia, spojeného s tichou, no napriek tomu akousi jasnou túžbou. Atmosféra začínajúcej jesene podfarbovala dianie týchto veľkých chvíľ.

Slávnostný pokoj, ktorý vládol v hotelovom krídli, ktoré sme obývali, sa mi javil len ako spätný odraz vyžarovania PÁNOVEJ prítomnosti. Alebo to všetko bola len prozreteľnosť, začínajúce sa odpútavanie PÁNA od Zeme, na ktorej MU ľudia pripravili život plný utrpenia?

V hoteli sme jedávali pri spoločnom stole, aj po večeroch. Rád by som tu spomenul jednu vonkajšiu záležitosť, ktorá sa mi však zdá byť dôležitou. PÁN mal rád dobré veci a nestránil sa ani dobrého jedla a pitia, i keď všetko užíval s mierou. Tešil sa, že si večer vypije pohár piva, takisto ako si rád vypil pohár dobrého vína, či šálku dobrej kávy. Aj pre príležitostné žarty mal porozumenie a svojím dobrotivým a múdrym spôsobom sa zúčastňoval aj na bezvýznamnejších rozhovoroch. Spomínam to preto, aby ľudia nenadobudli rovnaké názory, aké majú o KRISTOVI, a síce, že sa KRISTUS nikdy nesmial, ani nežartoval, a že nevychutnával pozemské pôžitky.

Po obede sme sa odobrali do izieb. Prv než sme sa rozlúčili, ma PÁN láskavo chytil za rameno a povedal mi, že by som si mal vypiť moju popoludňajšiu kávu v jeho izbe, čo sa aj stalo. Viedli sme horlivé rozhovory o ľuďoch a ich svojráznostiach, počas ktorých sa ako vždy, napriek všetkým sklamaniam, prejavilo PÁNOVO chcenie pochopiť ľudské slabosti.

Spoločne strávené hodiny sme zakončili prechádzkou. Napriek trvalým bolestiam v oblasti srdca, nedal PÁN na sebe takmer nič poznať. Pri pozorovaní krásneho okolia sme začali hovoriť o pôsobení bytostných a napokon o existencii rôznych nadpozemských úrovní. Povedal som PÁNOVI, že sa nesnažím ako možno iní si tieto úrovne nejako predstavovať, ale že je vo mne jednoducho akési zachvievanie, pomocou ktorého mi temer nevedome prichádzajú jasné obrazy a poznatky, bez toho, aby som o tom dlhšie premýšľal. PÁN sa usmial a povedal, že je to tak správne. Rozprával som mu potom, ako mi raz bolo povedané, ako dvaja čitatelia Posolstva nemali jasno v poznatkoch o Stvorení a ako jeden z nich druhému povedal: „Ale veď Vy ste úplne poprehadzovali všetky úrovne!“. Nad tým sa PÁN musel srdečne zasmiať.

Pojem „Ja som“ som pochopil v týchto dňoch po prvý raz v celej jeho veľkosti, ako aj spôsob, akým bude teraz prebiehať súd nad ľuďmi. PÁN o tom povedal, že všetko to nastane oveľa jednoduchšie a prirodzenejšie a pre každého v inej podobe, než ako sme si možno mysleli. O tom hovoril už aj predtým. Božie mlyny melú pomaly a často už dávno padlo rozhodnutie, prv než sme si to my, ľudia, stihli uvedomiť. Náhle sme potom vystavení viditeľným spätným účinkom.

V prvý deň večer sme ešte chvíľu sedeli všetci spolu vo veľkej hotelovej hale. Chcel som požiadať o dovolenie zapáliť si cigaru. Nato Otto Verný povedal: „V prítomnosti PÁNA sa nefajčí.“ PÁN tieto slová počul a povedal mi: „Pokojne si zafajčite, ak chcete.“ Opäť sa prejavila zhovievavosť PÁNA k ľudským slabostiam. Z tohto dôvodu spomínam túto príhodu.

Rád by som na tomto mieste spomenul ešte jednu inú príhodu. PÁN musel vždy dávať. Ak chcel niekto pre neho priniesť akúkoľvek malú obeť, bez ohľadu na to akého druhu, vždy to radšej odmietol, lebo nikdy nechcel, aby sa to kvôli nemu dialo. On, ktorý nám priniesol všetko, čo my, ľudia, potrebujeme, prejavoval v každom ohľade skromnosť, ktorá by sa dala nazvať priam dojemnou. Nikdy nezabudnem, ako som sa príležitostne pokúsil PÁNOVI tajne pripraviť malé radosti. Po čase to však zistil a poprosil ma, aby som už podobné veci nerobil. No nemali by sme vlastne obetovať všetko za obeť, ktorú nám PÁN priniesol tým, že k nám zostúpil zo svojich svetlých výšin?

Na druhý deň ráno sa PÁN spolu so slečnou IRMINGARD a so mnou vydal na prechádzku ulicou Brunnenstrasse. Obklopení stovkami kúpeľných hostí sme načúvali zvukom hudby, a bol som prekvapený, aké hlboké vedomosti mal PÁN o hraných hudobných dielach, napriek tomu, že sa osobne hudbe nevenoval. Medzi iným rozprával aj o svojich dávnejších cestách po svete a o ľuďoch, ktorých stretol. O osude Vomperbergu, o tom, aké útoky a ohovárania, aké bolestné sklamania musel v tých časoch prežiť, však hovoril len zriedkavo a nerád.

Mali by sme si uvedomiť, že Posolstvo sa nevzťahuje len na Zem. Platí pre celé Stvorenie a je pociťované a prijímané aj v iných častiach Stvorenia. PÁN mi o tom príležitostne hovorieval a píše o tom aj vo svojich prednáškach.

Neskorú jeseň sme opäť trávili v Kipsdorfe. Stav PÁNA sa žiaľ nezmenil. Lekári pri vyšetreniach však nezistili žiadne vážne ochorenie. Boli to pravdepodobne bolesti, súvisiace s odpútavaním sa, ktoré už PÁN pociťoval.

Napriek tomu sme prežili ešte pekné spoločné chvíle. Rozhovory sa točili okolo všeobecných otázok umenia, ako aj okolo toho, že v neskoršej dobe politika, zákonodarstvo a medicína budú utvárané v prevažnej miere vôľou zhora. V Tisícročnej ríši to inak ani nemôže byť.

Prosil som PÁNA, aby predsa len napísal príbeh svojho života. Odmietol to však so slovami: „Ľudia si to nezaslúžia“. Povedal mi však, že zapísal mnohé zo svojho života až do doby, kedy mu bola jeho úloha odopretá.

Irmingard mi priniesla jeho záznamy, ktoré som si v PÁNOVEJ izbe smel prečítať. Len málo ľudí ich čítalo, a asi to aj tak ostane, keďže tieto slová sú také veľké zjavenia zo Svetla, že by ich chápali len nemnohí. Svätosť poslania PÁNA a obeť, ktorú priniesol, vyvstali až teraz úplne pred mojím duchovným zrakom a rozrušený som čítal o zjaveniach Prakráľovnej a Krista PÁNOVI. Prežil som silný okamih, dostalo sa mi veľkej milosti. Naplnila ma nekonečná vďaka k Najvyššiemu.

PÁN medzitým pristúpil ku mne. Odložil som spis stranou a povedal som len „Amen“. „Áno“, povedal PÁN, „to tu môžete skutočne povedať“.

Prv než sme išli na večeru, prišla za PÁNOM aj moja žena, a tak sme ešte spolu prežili veľmi peknú chvíľu, počas ktorej PÁN hovoril o opätovnom stretnutí po smrti. Túto otázku položila moja žena a PÁN vysvetľoval, že neskôr, pri opätovnom stretnutí, môže duchovne vyššie stojaci duch podľa zákona zísť nižšie k inej duchovnej bytosti, ktorá ešte nestojí tak vysoko, pokiaľ takéto rozdiely budú potom ešte existovať.

Počas cesty do Sudiet sme PÁNA v novembri ešte raz krátko navštívili. Jeho stav sa medzitým nezlepšil. Všetky orgány sa ukázali byť zdravé, no napriek tomu jeho prechod na onen svet pokračoval. Kruh pomáhajúcich ľudských duchov sa neutvoril dostatočne pevný. Tým nebola daná potrebná pozemská ochrana a PÁN preto musel odísť tam, kde sa tento ochranný kruh okolo neho mohol vytvoriť- do vyšších a ľahších sfér. Aké zaťažujúce je toto všetko pre ľudstvo, ktoré vo svojej rozumovej namyslenosti nebolo viac schopné spoznať toho, ktorý mu zhora priniesol Svetlo, večnú Pravdu a povznesenie. Či ľudstvo nemusí za to nutne stihnúť súd dvojnásobnou silou?

Pre PÁNA bol tento stav asi tým, čo pre Krista Golgota.

Nedeľu, 22. novembra, som trávil s rodinou v mojom dome v Ballenstedte. Dnes si už nepamätám, ako som sa otvoril žiareniam, ktoré do mňa prúdili. Zdalo sa mi, ako keby mnou v krátkych intervaloch prechádzali obrovské žiarivé vlny svetla. Naplnili ma tak, že som stratil vládu nad svojím telom a len som musel prijímať to, čo ma zaplavovalo ako obrovské vlny. Vôbec som nevedel, čo sa so mnou stalo a ani som nemal o tom žiadnu predstavu. Cítil som len, že ma k sebe pritiahlo niečo veľmi veľké a čisté a zároveň obšťastňujúce, pôsobením čoho som sa ale na druhej strane cítil veľmi malým. Myslím si, že podobný zážitok mali aj Kristovi učeníci pri vyliati Ducha svätého. Obrovské vlny mnou prechádzali bez prestania s nevýslovnou silou, a zdalo sa mi, ako keby prichádzali vždy z jedného smeru. Trvalo to temer hodinu. Bol som v stave akéhosi nevedomia, vnímajúc len svätosť tohto prežívania.

O niekoľko dní neskôr ma pani MÁRIA v poverení PÁNA pozvala do Drážďan. Mal som nejaké povinnosti vo Fichtelgebirge, odkiaľ som sa autom zaviezol za PÁNOM. Už ma očakával. Bolo to 27. novembra 1941.

Keď som pristúpil k jeho posteli, chytil ma za ruku a s dojatím sa na mňa pozrel svojimi žiariacimi tmavohnedými očami.

„Dnes je váš veľký deň, a ja sa teším“, povedal PÁN, bez toho, aby mi pustil ruku.

„Vlastne to bolo už pred niekoľkými dňami.“

Na to som povedal, že som to už cítil a zrazu som vedel, čo ten zážitok v predchádzajúcu nedeľu znamenal. PÁN ma povolal.

Podrobnosti tejto veľkej hodiny už neviem popísať do detailov. PÁN, držiac moju ruku vo svojej, mi povedal, že ma povoláva ako prvého človeka za svojho učeníka (určite to bolo myslené tak, že som prvým po udalostiach na Vomperbergu, aspoň takto som to ľudsky poňal) a prideľuje mi úlohy. Neskôr sa toto povolanie vykoná aj slávnostným spôsobom vo väčšom kruhu, lebo aj to patrí k tomu (7.9.1948).

„Budeme stále spolu“, povedal PÁN. „Vedel som už dávnejšie, že to bolo tak predurčené. Prišli ste sem z iných úrovní, aby ste mi pomáhali. To všetko nie je náhoda. Nie je to žiadne divadlo, ako by povedali ľudia, ale to čo Vám tu hovorím, skutočne je.

PÁN ma potom oslovil dôverným Ty, pritiahol si ma ku svojej hrudi, na ktorej som ticho ležal, a pri tom mi požehnal.

Môj malý ľudský duch nebol schopný pochopiť túto veľkosť. PÁN ma v tomto okamihu obdaril plameňom učeníka, ktorý teraz nado mnou planie. Zahanbený a dojatý z toľkej milosti som jasajúc a s vnútornou vďakou prijal to, že smiem PÁNOVI večne slúžiť tu na Zemi, ako aj vo svetlejších úrovniach. Nič krajšieho pre nás ľudských duchov nejestvuje.

Keď som sa celý premožený opäť zodvihol, poďakoval som PÁNOVI. On mi však povedal: „Neďakujte mne, ale ďakujte BOHU za túto hodinu“.

Bez toho, že by na PÁNOVI bolo badať jeho chorobu, hovoril o pôsobení štyroch živlov, ktoré ľudia vôbec nepochopili, pretože ich vedomosti, prameniace z rozumu, sú spojené len so živlami, ktoré pozná chémia. Praživel voda zaujímal PÁNA veľmi intenzívne vzhľadom na jeho účinky na neho samotného, ako aj na celé Stvorenie. Zrejme v tomto čase prežil na sebe jeho očistnú a posilňujúcu silu a preto chcelo následne využiť pre svoju regeneráciu liečbu vodou.

„Nehovorím teraz o vode vo všeobecnosti, ale o „pravode vo Stvorení“, ktorej význam je všeobsiahly. S touto vodou budete mať teraz do činenia“, povedal napokon. „A Vašou úlohou je, postaviť mi veľkú krásnu jaskyňu. Voda v jaskyni sa bude zadržiavať v jazere a odtiaľ stekať dole vrchom. Dolu však majú ľudia vo vode a pri vode hľadať a nájsť uzdravenie, pretože prameň, ktorý tu vyviera, tvorí pravoda. Avšak žiadna ľudská noha nebude môcť vkročiť do jaskyne, ktorú postavíte, len Trigon tu bude pobývať v určitých hodinách, inak nik.“

„Zo stien bude zaznievať hudba sfér so šumením vetrov a jaskyňa bude miestom čistoty. Teraz už viete aj to, prečo ste sa stali inžinierom a museli sa venovať baníctvu a prečo máte zároveň aj umelecké nadanie. Potrebujete to k tejto stavbe, ktorá má byť vzhľadom na jej určenie oddelená od ostatného okolia múrmi.“

Neviem, či sa mi podarilo zachytiť všetky PÁNOVE slová, tak, ako ich povedal, ale určite aspoň ich význam. A PÁN hovoril o stavbe ešte podrobnejšie.

Dnes, keď už PÁN nie je medzi nami, má táto úloha iný, väčší význam. Vtedy som všetko vnímal pozemsky a v zúfalstve nad jeho odchodom som nevedel pochopiť, že by sa to všetko, ako aj veľká stavba chrámu, nemalo nikdy uskutočniť. Malý ľudský duch nedokáže chápať veľkosť slov PÁNA správne, alebo ich vníma len obmedzene. Moja úloha, postaviť jaskyňu, však zostáva, a len miesto, na ktorom ju postavím – buď na tomto svete alebo v jemnohmotnosti – sa ukáže neskôr.

Zatiaľ viem, že moja duchovná iskra sa pokúsi vybudovať túto jaskyňu pre SLOVO PÁNA na Zemi – svätú jaskyňu v duchu, v ktorej bude spočívať živé SLOVO ako prečisťujúca pravoda, obklopená krásou a harmóniou, uzavretá pred svetom, v mojom srdci.

Snáď už aj tieto riadky sú k tomu malým stavebným kameňom.

PÁN mi ešte povedal, že sa už môžem pokojne zachvievať a zároveň pevne stáť na Zemi. „Tomuto zachvievaniu, ktoré máme teraz spoločné, nemôže každý rozumieť a ani ho nemá každý“, približne takto mi to povedal. „Ale nechajte pokojne kráčať tých, ktorí to nevedia, no napriek tomu si plnia svoje úlohy podľa vôle Najvyššieho.“

Keď sa priblížila rozlúčka, PÁN, držiac ma ešte stále za ruku, pozrel cez okno a povedal, že zamračené počasie, za ktorého som k Nemu prišiel, sa teraz zmení a cestou domov mi bude svietiť slnko.

Potom ako som opustil izbu PÁNA, som premýšľal, či o tomto prežívaní smiem s niekým hovoriť. Pani Mária, ktorá vždy o všetkom vedela, mi dovolila ešte raz vstúpiť do izby, aby som sa PÁNA na to opýtal. Vtedy ma poprosil, aby som o tom zatiaľ mlčal. Dnes, keď už viem, že všetko sa vyvinulo inak, a sám PÁN o tom neskôr hovoril aj ostatným, verím, že môžem, ba dokonca, že musím o tom písať.

Stál som teda posledný raz pri PÁNOVEJ posteli. Dnes sa mi zdá, že Jeho nadpozemsky žiariace oči akoby zatienili celé jeho telo, tak výrazne boli. „Myslite vždy na Vašu úlohu, a konajte vždy s myšlienkou na BOHA. Nech sú vo Vašom živote, najmä vo Vašom konaní, smerodajné vernosť a čistota“.

Tieto slová – vernosť a čistota – bolo to posledné, čo mi PÁN tu dole na Zemi povedal. Netušil som, že Ho pozemsky už viacej neuvidím.

Neskôr som ešte obdržal od PÁNA prostredníctvom pani Márie odkaz dňa 29. decembra, ktorý znel nasledovne: „Aká škoda a aké smutné je, že tak ľahko strácate pôdu pod nohami. Musíte pevne stáť na Zemi a súčasne žiť podľa SLOVA“.

Usiloval som sa nasledovať tieto slová. Slúžiť PÁNOVI v pokore. „Pokora je však hrdé slúženie PÁNOVI a jeho Slovu. Každý deň hľadaj spojenie s Najvznešenejším.“ Tak to znie znova a znova, aj keď spojenie s Ním už nie je bezprostredne prítomné, no predsa mnohé mosty a nitky vedú do Jeho blízkosti, aby k nám v spätnom pôsobení mohla prúdiť pomoc z Jeho vôle.