11. 9. 2020

Prečo nám zaviedli hypotéku

 Martin Hruštínec


Keď sa obyvateľstvo Slovenska dočkalo po 89 – tom zmeny režimu, nastalo určité očakávanie smerom k slobodnejšej spoločnosti. Západ mal na Slovensku bránu otvorenú, čo samozrejme patrične využil. Nesmel dopustiť slobodu, lebo sloboda znamená nezávislosť a tá mocichtivým pánom nevonia. V 20. storočí sa už hrubé násilie nepoužíva, stratilo svoju moc. Zadlženosť je onou mocnou zbraňou, ktorá dosiahne to, čo kedysi zbrane. Preto na nás navliekli fintu, ktorá spočíva v tom, že po novom sa už bývanie bude inak získavať, ako tomu bolo za socializmu. Ak chce mladá rodina dom či byt a nemá peniaze, požičia si od banky, ktorá samozrejme patrí niekomu mimo Slovenska. Zadlží sa na 20, 30 rokov. Po tridsiatych rokoch od nežnej revolúcie je obyvateľstvo zadlžené až po uši. Vznikla nám tu nová kasta – otroci. Otrok nie je len človek s reťazou na nohách, pracujúci na plantáži, ale každý kto je nejakým spôsobom zviazaný s nemožnosťou veľmi si otvoriť hubu, lebo by dostal výpoveď a pokiaľ by si rýchlo nenašiel iný zdroj príjmu, na dvere by mu exekútor búchal. Otroci sú skvelá lacná pracovná sila, ktorá vám vyskakovať nebude, maximálne šomre. Strata bývania, rovná sa život pod mostom, v lese, v karavane, v opustených budovách a v tom lepšom prípade u rodičov, známych, v ubytovniach. Bývanie je ľudské právo na dôstojný život. Bez bývania sa nezaobídeme a tí, čo vymysleli systém hypoték, to dobre vedia. Ich finta je jasná, hypotéku si zoberieme z pudu sebazáchovy, keďže bývať sa musí a tým človeka ujarmia.

Aj západný človek má dlhy, ani on nie je slobodný. Prečo by mal byť obyvateľ  Slovenska?

Tak ako si líška radšej nohu odhryzne, keď sa chytí do klepca, len aby mohla žiť slobodná aj bez nohy, tak by sa mal človek vedieť uskromniť a žiť radšej v jednoizbovom byte bez hypotéky ako v „zlatej klietke“ s hypotékou na krku. Radšej skromne ale slobodne, kedy môžem aj šéfovi vynadať a robiť si ako ja uznám za vhodné, ako čušať v kúte alebo tíško s nechuťou pracovať . Potom sa zlomený vracať do svojho 4 izbového bungalovu, ktorý sa takýmto tempom života splatí za 20 rokov. Ak sa dlžník dožije. 

Hypotéka je zločin proti ľudskosti. Jednoznačne odsúdenia hodná diabolská hra. Zvrátenosť, ktorú si neuvedomujeme, lebo média nie že 100 krát ale státisíce krát hučia do našich mozgov výhody pôžičiek, takže si svoje zotročenie neuvedomujeme. 


5. 9. 2020

Ako si žena úctu mužov získa a udrží

Martin Hruštínec


Skôr, ako si popíšeme samotnú úctu, musíme si ujasniť otázku „čo je človek?“, lebo toto predchádza. Človek je osobnosť. Táto osobnosť je nehmotného druhu, prežíva aj po pozemskej smrti. Teda naše skutočné „ja“, to čo cítime každú sekundu, ktoré sa nemení, či sme mladí alebo starcami, to je človek, to sme my sami. Telo je len nástroj, zapožičané na krátky čas. Pozemská smrť nie je nič iné, len odloženie tela. Ak by sme to mohli pripodobniť k automobilu, vodič je naše „ja“ a auto naše telo. Po určitom čase používania, auto dáme zošrotovať. Kúpime si nové auto. Nikoho ani len nenapadne spájať auto s nami. Každý vie a vidí, že sa jedná o dve rozdielne veci. Smrť tela predstavuje v podobenstve zošrotovanie auta a nová inkarnácia zas kúpa nového auta. Tak, ako má človek za sebou už mnoho životov (tiel), tak aj šofér môže vlastniť mnoho áut.  

Vnútorný svet predstavuje našu osobnosť, ktorá sa vo fyzickom svete prejavuje prostredníctvom tela. Po smrti, telo čaká rozklad, avšak my ďalej žijeme. Pozostalí nás nemôžu vidieť, lebo sa dívajú očami fyzického tela, ktoré nie je vybavené k takému rozlišovaniu. Vidia nás však iné duše, ktoré už fyzické telo nemajú. A nie len vidia, ale aj s nami komunikujú, pričom im dobre rozumieme, lebo tak ako oni, ani my už nedisponujeme fyzickým telom ale telom jemnohmotným. Viac sa do podrobností púšťať nebudeme, zatiaľ si len ujasnime, že telo nie je osobnosť. My, ako osobnosť, nie sme smrťou tela zničení, naopak, putujeme ďalej. Žiadne sladké spanie, nirvána, ničnerobenie a podobné nezmysly. Mnohí prežívajú šok, keď sa ocitnú pred vlastnou truhlou vidiac svoje nehybné telo, ktoré vnímajú ako niečo známe ale zároveň už cudzie, čo k nim patrilo ale už nepatrí.

Prejavom našej osobnosti, nášho „ja“ je cit. Čo je cit? Ťažko vysvetľovať v čase zasypaného alebo inak povedané, nepoužívaného citu. Cit sa dá pochopiť len vlastným cítením ale skúsme niečo o tom načrtnúť. Nech je to len ukazovateľ cesty, po ktorej človek musí sám kráčať, ak chce dosiahnuť cieľ. Cit sa prejavil pri našej zamilovanosti. Prenesme sa do tohto obdobia, tam cit uvidíme. Takmer každý bol aspoň raz v živote zamilovaný, preto by tento načrtnutý smer mohol ukázať jeho prejav. Ľudový výraz „cituplný“ je taktiež prejavom osobnosti. Naopak, bezcitnosť je opakom citového pôsobenia. Bezcitné skutky nie sú len hororové činy pomätencov, ale akákoľvek myšlienka, slovo i čin, ktorý vyšiel výhradne z rozumu bez ľudského tepla, teda dnes takmer každá naša činnosť! Dobrosrdečnosť, láskyplnosť, ľudskosť sú prejavom citu. Samotný rozum, ktorého produktom sú myšlienky, bez citu nikdy nemôže dať dobrosrdečnosť, láskyplnosť alebo ľudskosť. Vždy len sebeckosť. Je to spôsobené tým, že aj rozum vychádza z mozgu, ktorý je súčasť pominuteľného tela. Pominuteľné môže dať len pominuteľné. Avšak osobnosť, ktorej prejavom je cit, môže dať len večné hodnoty ducha -  dobrosrdečnosť, láskyplnosť, ľudskosť. 

13. 8. 2020

Starovek, stredovek, novovek, Rímska ríša, Byzantská ríša z pohľadu Novej Astrológie Slovenov


Martin Hruštínec

Rímske fórum
Tento článok nepôjde do detailov, jeho zámerom bude poukázať na vplyv nám známych Vekov, ktorých datovanie pozná Nová Astrológia Slovenov. Budeme sa dívať na dejiny ľudstva akoby z hora, z veľkej výšky, lebo aj Veky patria k mohutným kolobehom. Formujúcich vplyvov na samotné ľudstvo je pravdaže mnoho. Čím menší kolobeh, tým detailnejšie ho môžeme skúmať, lebo jeho vplyv sa obracia už viac na podrobnosti, pričom menší kolobeh je vždy podriadený tomu väčšiemu. On akoby v jeho službe vykonával svoju úlohu. V konkrétnom čase preto vždy pôsobí obrovské množstvo vyžarovaní, ktorým je človek vystavený. Od veľkých Vekov, pričom ani tie nie sú najväčšie,  až po menšie a menšie pôsobenia. K tomu musíme zarátať aj slobodnú vôľu človeka, jeho duchovnú zrelosť, karmu či už dobrú alebo zlú.  A v súčte pozrieť na celé ľudstvo, aby sme si mohli utvoriť celistvý obraz. 

Samotný Vek sa delí na dve časti. Prvá časť je ženského princípu, druhá časť mužského princípu. Ženská je pasívna, prijímajúca, jemnejšieho charakteru, mužská aktívna, vykonávajúca, hrubšieho viditeľnejšieho charakteru.  

Datovanie nám časovo najbližších Vekov je nasledovné:

1766 pr. n. l. Vek ženského Barana
699 pr. n. l. Vek mužského Barana
368 Vek ženských Rýb
1435 Vek mužských Rýb

Pozrime sa na Rímsku ríšu. Existovala v období historikmi nazvaného starovek. V roku 368 skončil Vek Barana a začal Vek Rýb. Zmenila sa duchovná atmosféra ľudstva. Nové vyžarovanie, ktorému bol každý jednotlivec vystavený, nieslo iné kvality a podľa toho sa menilo vnímanie a myslenie. Prejavilo sa to vystriedaním antiky za kresťanstvo. Raní kresťania, ako nový náboženský prúd, v Ríme nemali ľahké postavenie, ich činnosť bola brzdená, mnohokrát zaplatili za svoju vieru životom. Aj keď v roku 313 Milánskym ediktom bolo ich postavenie rovnocenné s ostatnými vierovyznaniami, neskôr prišlo k opätovnému prenasledovaniu za účelom udržania starého poriadku – viery v starých bohov, ktorá očividne upadala. Dvanásť rokov po zmene Vekov došlo k udalosti, ktorá poznačila celé dejiny ľudstva. V roku 380 sa karty obrátili, kresťanstvo sa stalo jediným štátnym vierovyznaním. Ale pozor, jednalo sa o politickú zmenu, v ktorej pretransformovali doterajšie náboženské kulty a nové kresťanské myslenie do rímskokatolíckej cirkvi. Slovo katolícky znamená všeobecný, jednalo sa o zovšeobecnenie doterajších kultov a kresťanského učenia do jedného všeobecného náboženstva. Preto rímskokatolícka viera absorbovalo do seba mnoho starých nekresťanských prvkov.

Novým hlavným mestom sa stal Konštantinopol (dnešný Istanbul), pričom Rím už pár desaťročí nebol sídelným mestom. Okolo roku 393 sa konali posledné Olympijské hry a bola zničená Delfská veštiareň. Teda zlikvidovali sa symboly staroveku (Rím prestal byť hlavným mestom, Rímska ríša prešla na novú vieru, koniec Olympijských hier a slávnej starovekej Delfskej veštiarne, rozdelenie Rímskej ríše a mnoho iného).
      
V roku 395 sa Rímska ríša rozdelila na Západorímsku a Východorímsku. V roku 476 zanikla Západorímska ríša a podľa historikov sa tento dátum považuje za koniec staroveku a začiatok stredoveku.

Pozrime sa, ešte raz, na rok 368, kedy ľudstvo prešlo z Veku Barana do Veku Rýb. V podstate hneď na to sa hlavná svetová mocnosť rozhodla prijať kresťanstvo (380), aj keď zdeformované a použité na mocenské účely. Rím prestal byť hlavným mestom, ríša sa rozdelila (395).

Historici nazvali rôzne obdobia tak ako ich nazvali, pravek, starovek, stredovek, novovek, renesancia, klasicizmus, humanizmus a iné. Momentálne sa vnímajú tri väčšie celky a to starovek, stredovek a novovek. Samozrejme, tie historici ešte na menšie obdobia členia, napr. ranný stredovek, gotika, renesancia a pod. Jednotlivé názvy časových období vznikli vypozorovanou zmenou, ktorá sa v ľudstve udiala, lebo inak žil stredoveký človek a inak staroveký. Ale tento život bol závislí od duchovnej atmosféry ľudstva, preto ak chceme správne členiť jednotlivé obdobia musíme poznať práve tú neviditeľnú atmosféru. Je chvályhodné, že historici sa trafili pomerne presne do datovania konca staroveku a začiatku stredoveku, konca stredoveku a začiatku novoveku. Pre budúcnosť by bolo najvhodnejšie nazývať tieto obdobia Vek mužského Barana, Vek ženských Rýb, Vek mužských Rýb, Vek ženského Vodnára a pod. Pre zrekapitulovanie: koniec staroveku a začiatok stredoveku je koniec Veku mužského Barana a začiatok Veku ženských Rýb v roku 368. Historici sa tu sekli asi o sto rokov ale vzhľadom na časovú dĺžku Veku je to pomerne dobré. Za koniec staroveku teda označili rok 476, lebo Rímska ríša fyzicky prestala existovať, aj keď v jemnejších rovinách sme tu mali už Vek Rýb, teda iné vnímanie reality. Pozrime sa na obdobie od roku 368 do roku 476. Ten klasický Rím alebo to, čo on predstavoval za čias Júlia Cézara alebo prvého cisára Augusta, podľa ktorého máme pomenovaný august, už v tomto období neexistoval. Filmy predstavujúce slávne časy Rímskej ríše neukazujú obdobie po roku 368. Po tomto roku došlo ako sme si už uviedli k vzniku rímskokatolickej viery, ktorá bola štátnou. Ťažisko moci sa už začiatkom štvrtého storočia presunulo na východ a v roku 395 sa ríša rozdelila na západnú a východnú, ktoré predstavovali dve samostatné jednotky. Hlavným mestom Východorímskej ríše sa stal Konštantinopol, ktorí ešte začiatkom štvrtého storočia založil rímsky cisár Konštantín, vysvätený bol v roku 331. Mesto Rím sa už v tom období dostával na vedľajšiu koľaj. V roku 410 Rím vyplienili a vydrancovali Góti, avšak vtedy už cisár sídlil v inom meste. V rokoch 453 až 454 Atila vtrhol na územie dnešného Talianska a len na prosbu pápeža nevkročil do Ríma a z Apenínskeho poloostrova odtiahol. V roku 455 mesto Rím vyplienili Vandali. V roku 476 Germáni v službách Ríma obsadili Ravennu, ktoré bolo hlavným mestom Západorímskej ríše a toto sa považuje historikmi za koniec Západorímskej ríše alebo aj Rímskej ríše.  

Ako je vidieť obdobie od začiatku Veku Rýb (368) po koniec Rímskej ríše (476) pripomína starca umierajúceho na lôžku čakajúc svoj koniec. Tu sa dá povedať, že ríša vnútorne, teda reálne zanikla už skôr, teda v r. 368 (ak nie ešte skôr), avšak fyzický koniec zo zotrvačnosti nastal až o sto rokov neskôr. Samozrejme aj tu historici priznávajú, že ku skutočnému koncu došlo pozvoľne, kedy sa staroveký Rím pretransformoval na katolícky, a táto premena bola tým koncom. Veď uvážme, že to už nebol ten starý silný Rím ako voľakedy. V čase svojho vrcholu bolo nemysliteľné, aby Rím nebol sídelným mestom, taktiež jeho vyplienenie by sa vtedy považovalo za fantáziu. Boje prebiehali ďaleko za hranicami ríše, alebo ak, tak len na hraniciach pri odrazení rôznych útokov. Ak neberieme do úvahy druhú púnsku vojnu (218 – 201 pr. n. l.), kedy Hanibal vtrhol na územie dnešného Talianska a reálne ohrozoval aj samotné mesto Rím (pričom ho nenapadol), tak život v jadre Rímskej ríši – na Apenínskom poloostrove bol pokojný a nerušený. Po púnskych vojnách a zničení veľkého rivala Kartága (146 pr. n. l.) začala jeho najmocnejšia éra. V roku 454 Atila neobsadil mesto Rím už len na prosíkanie pápeža Lea. Hlava náboženstva, ktoré Rím kedysi nechcel uznať, musel prosiť nepriateľské vojsko, aby upustilo od svojich plánov. Rímska armáda neexistovala. Moc Ríma už dávno bola minulosťou.   

Život išiel v bývalej ríši aj po skončení jednej epochy ďalej, Rím ako mesto ďalej fungovalo, na západe vznikli nové mocnosti rešpektujúc katolicizmus, ktorej centrom ostalo mesto Rím. Obyvatelia latinčinu časom prestali používať, uplatnila sa len v štátnych činnostiach ako tzv. mŕtvy jazyk (kroniky, katolícke omše a pod.) Niekdajších rímskych cisárov nahradili pápeži. Už nepresadzovali myšlienky starovekého Ríma ale rímskokatolícke. Zaujímavosťou sú symboly raných kresťanov – ryby, akoby oni upozorňovali, že učenie Krista dosiahne vplyvu v ľudstve až nástupom nového Veku. 

Východorímska ríša nazývaná aj Byzantská, so svojim centrom v Konštantinopole, začala rozkvitať. Kým Rímska ríša bola ríšou staroveku, Byzantská ríšou stredoveku. Jej vznik sa datuje rokom 395, teda len 27 rokov po nástupe Veku Rýb. Svojim spôsobom prevzala štafetu po Rímskej ríše, jej hlavné mesto Konštantinopol bol postavený na základoch gréckeho mesta Byzantion. Po jej vzniku prebiehali pokusy o pričlenenie územia niekdajšieho starovekého Ríma, niekedy s väčšími, niekedy s menšími úspechmi. Bola centrom vzdelanosti a kultúry stredovekého obdobia. Kým na západe prevládal rímsky katolicizmus, ktorý má svoje sídlo ešte aj dnes vo Vatikáne, tak v Byzancii sa postupne pretransformoval na pravoslávnu cirkev. V roku 1453 Konštantinopol vyplienili Turci a Byzantská ríša prestala existovať. Tento rok historici pokladajú za koniec stredoveku a začiatok novoveku. Aj tu historici pomerne presne trafili zmenu striedania času. V roku 1435 ženská časť Veku Rýb predala žezlo mužskému pôsobeniu Veku Rýb. Konštantinopol padol len osemnásť rokov po vystriedaní týchto veľkých vplyvov. Stredovek teda skončil v roku 1435. Zo zotrvačnosti Východorímska ríša fyzicky padla len o niečo málo rokov. Západorímskej to trvalo asi sto rokov.

Hagia Sofia postavená za čias Východorímskej ríše
Snahy o obnovenie Rímskej ríše pretrvávali celé storočia po jej zániku. Ako už bolo uvedené, na východe sa o to usilovala Byzancia. Na západe Franská ríša, resp. neskôr novovzniknutý národ Nemcov. Tieto snahy boli skôr teritoriálnej povahy, keďže starovek bol nenávratne minulosťou. Chápanie stredovekého človeka bolo vplyvom zmenených Vekov odlišné. 

Rokom 1435 skončil stredovek a začal novovek, alebo inak povedané, z jemnejšieho vplyvu Veku Rýb sa ľudstvo dostalo pod hrubší vplyv Veku Rýb, ktorý potrvá do roku 2502. Tento hrubší,  viditeľnejší vplyv pozvoľne zmenil doterajší spôsob života. Starý poriadok vystriedal nový. V roku 1492 Krištof Kolumbus objavil Ameriku, čo poznačilo nasledujúce svetové dejiny. Postupne sa za Atlantickým oceánom vytvorili nové národy a štáty, aké poznáme dnes. Pôvodní obyvatelia skončili v rezerváciách. Kolumbusovi trvala cesta z Európy do Ameriky dva mesiace. Len tieto dva mesiace oddeľovali európske civilizácie od amerických počas celých dejín. Pričom Kolumbus podľa historikov nebol prvým Európanom priplávajúcim na nový kontinent. Až nástupom mužského Veku Rýb v roku 1435 dozrela doba k stretu civilizácii. 
    
Po dobití Konštantinopola pravoslávna cirkev preniesla svoj úrad do Ruska a Moskvu vyhlásila za „tretí Rím“.  Keď to zhrnieme z tohto pohľadu, prvý Rím vznikol podľa historikov v roku 753 p. n. l. čo je len o päťdesiattri rokov skôr ako nastúpil Vek mužského Barana. Jeho koniec nastal na rozmedzí staroveku a stredoveku v roku 368 kedy sme prešli z Veku mužského Barana do Veku ženských Rýb. Vo svojom sto ročnom smrteľnom kŕči (368 – 476) dokázal ešte sformovať rímskokatolícku cirkev. „Druhým Rímom“ sa preto stal Konštantinopol založený rímskym cisárom Konštantínom. Počas  svojej existencie sformoval zas východnú pravoslávnu cirkev.  Po páde Konštantinopola v roku 1453 pravoslávna cirkev vyhlásila Moskvu za „tretí Rím.“ Snahy o dobitie Moskvy Napoleonom a Hitlerom boli zjavné a nedopadli podľa priania nepriateľov.  

Chronológia v kocke:
  
1766 pr. n. l. Vek ženského Barana
699 pr. n. l. Vek mužského Barana - vznik Rímskej ríše okolo r. 753 pr. n. l.
368 Vek ženských Rýb - (koniec staroveku a začiatok stredoveku) zánik Rímskej ríše (476), vznik Východorímskej ríše (395)
1435 Vek mužských Rýb – (koniec stredoveku a začiatok novoveku) zánik Východorímskej ríše (1453), Krištof Kolumbus priplával na americký kontinent (1492)

31. 7. 2020

Znamenie Kohút od 19. októbra 2019 do 12. októbra 2020


Martin Hruštínec

Hneď v úvode musíme uviesť, že toto počítanie podľa Novej Astrológie Slovenov sa vzťahuje na planétu Jupitera *) v heliocentrickej sústave  Perúnovho kola (zodiaku) a v tomto časovom úseku je pod vplyvom vyžarovania Znamenia Kohút ako aj fialového žiarenia Krojšňa. Viac podrobností sa čitateľ dozvie z knižky Koledov Dar Slovenom [1].
Vládca Znamenia Kohút Soivojj svojim vplyvom dáva ľudstvu znamenie: „Nezabudni, aby si deň sviatočný svätil!“
Táto známa veta aj z desatora, má prispieť k pochopeniu podstaty Znamenia, lebo samozrejme, samotný bytostný nám toho môže povedať ďaleko viac. Kohút nás teda prostredníctvom ženskej bytosti Jupitera nabáda ale aj tlačí k sväteniu.
Najprv si ujasnime čo znamená svätenie sviatočného dňa, čo nám chce známa veta z desatora povedať.
Zmyslom života je duchovný rozvoj jednotlivca. Teda nadobudnutie morálnych a mravných zásad, ktoré sa stanú neoddeliteľnou súčasťou osobnosti. Na začiatku vývoja stál človek seba nevedomý, na konci po mnohých životoch na Zemi, má seba vedomý a v plnej zrelosti putovať mimo hmotnosť, domov do večného Raja. Tým naplní účel svojho bytia v hmotnostiach.
Človek má žiť tak, aby svojim správaním nespôsoboval utrpenie, bolesť alebo rôzne nepríjemnosti blížnym ako aj prírode. Len tak môže žiť Bohu milým životom a v spätnom pôsobení dozrievať pre večný blažený život. Preto je nevyhnutné vyhradiť si pozemskú chvíľu, ktorú posvätí tým, že si zrekapituluje predošlý čas, prezrie prežitia a vyvodí z nich ponaučenie. Posledných šesť dní si  dokáže ľahko zapamätať, preto je odporúčaný jeden deň v týždni na takúto rekapituláciu. V našich končinách sa ustálila nedeľa, avšak môže to byť ľubovoľný deň. Dôležitá je podstivosť pri tom panujúca, kedy úprimne ľutujeme pochybenia minulých dní s plným predsavzatím polepšenia sa, a naopak, ak sme svojim konaním robili dobro, tak našim predsavzatím bude pokračovať v tomto smere.Človek nie je ideálny, nemá sa trápiť nad minulými chybami, ale ponaučenia si citom osvojiť a konať novým spôsobom. Pre duchovný vývoj sú rekapitulácie nesmierne potrebné, lebo len tak si vieme zhodnotiť svoj život a smerovanie do budúcnosti. Vo väčšom kolobehu zhodnocujeme na konci roka, vytyčujeme nové úlohy a predsavzatia. V malom kolobehu by si mal človek vyhradiť každý deň chvíľku pre seba, aby si premietol deň s jeho dobrými a zlými prežitiami. Preto nám dal Boh tretie prikázanie, aj keď nejde ani tak o príkaz ako skôr o dobre mienenú radu, ktorej uposlúchnutie nám prinesie vlastný duchovný rozvoj a tým šťastie.
Celý život má človek napĺňať celú Božiu vôľu, ale v určitom období nejaká jej časť príde do popredia, aby tých, ktorí jej nedbajú prebudila, a tam, kde sa jej dbá, ešte zdynamizovala úsilie a vyšvihla ho na vyššiu úroveň pre posilnenie poctivo usilujúcich.
Preto aj pre svätenie sviatočného dňa platí, že celý život si máme vyhradzovať chvíle, ktoré posvätíme, približujúc sa tým Bohu, ale v čase od 19. októbra 2019 do 12. októbra 2020, nám bytostný Soivojj pomáha prebudiť sa alebo zlepšiť svoju schopnosť svätenia. Tento čas je teda zaostrený smerom k tretiemu prikázaniu.
Bolo to práve v Kohútovi, kedy po prvý krát boli kostoly zatvorené. Návštevníci ich našli zamknuté s odkazom, že korona... Ani komunistom sa nepodarilo to, čo ona dokázala. Odrazu stál človek zvyknutý nedeľu čo nedeľu navštevovať kostol, pred situáciou, s ktorou sa nikdy nestretol. Čo teraz? Pokiaľ sa zahĺbil do svojho vnútra mohol vycítiť skutočnosť, že návšteva samotného kostola, ešte nemusí byť dodržanie tretieho prikázania. Mnoho ľudí žije v mylnej predstave, že v nedeľu stačí preniesť svoje telo z bodu A do bodu B, teda vyjsť zo svojho domu alebo bytu, sadnúť do kostolnej lavice, popočúvať hodinku farára, alebo aj nepočúvať a tým dodržal toto prikázanie. Za koho má svojho Stvoriteľa, ktorý tieto príkazy alebo dobre mienené rady nedal kvôli sebe, ale pre blaho ľudí? Veď On nepotrebuje ani jedného jediného človeka. Pokiaľ sa takýto návštevník kostola nezahĺbi nad počutou kázňou a nezoberie z nej ponaučenie pre svoj duchovný vzostup, tak mohol radšej sedieť doma. Ľudia mali možnosť v tom čase naozaj precítiť svätosť chvíle, ktorú sa snažili naplniť mimo zatvorený kostol, či už doma alebo v prírode. Mohli pochopiť, že cirkevná „bohoslužba“ ešte nie je automaticky svätenie, ale toto svätenie požaduje vnútro človeka, ktorému je jedno kde sa nachádza. Aj vo voľnej prírode, keď sa človek otvorí, napojí na silu a po odhodlaní byť lepším človekom, svätí na to vyhradený čas. Zatvorené kostoly teda mali pomôcť ich návštevníkom pochopiť tieto skutočnosti, oslobodiť sa od nesprávneho názoru, ak o to stáli. V konečnom dôsledku v Božom prikázaní nie je povedané, že človek musí chrámy navštevovať a zúčastňovať sa jednotlivých náboženských úkonov. Navyše, prikázanie boli dané celému ľudstvu, preto nemožno predpokladať, že iní, okrem kresťanov, sú vylúčení. Do logiky musíme ešte započítať čas zvestovania týchto prikázaní prostredníctvom Mojžiša. Skutočne, oni boli dané ľudstvu skrz židov asi  1300 rokov pred narodením Ježiša Krista, teda veľmi dlhú dobu pred kresťanstvom.
V kostoloch sa nekonali omše ani počas jedného z najväčších cirkevných sviatkov – Veľkej Noci, kedy si cirkev pripomína Ježišovo zmŕtvychvstanie a očistenie ľudstva od hriechu. Podľa nej to bolo práve pribitie Krista o drevený kríž, ktoré malo zabezpečiť odpustenie hriechov všetkým ľuďom alebo aspoň tým, ktorí uveria. Jedná sa o dogmu, ktorú samotné učenie Krista vyvracia. Nie je možné, aby niekto iný a ešte zavraždený, vzal na seba hriechy čo i len jedného človeka. To by bola nespravodlivosť. Ďalšia nelogická dogma o zmŕtvychvstaní zavraždeného a jeho návrat v tomto pozemskom, predtým zavraždenom tele, späť k Otcovi dosvedčuje úbohú malosť chápania ľudstva. Ježiš nevstal z mŕtvych v tom zmysle, že jeho telo ožilo, putovalo s učeníkmi a o pár dní odletel s týmto telom k Otcovi. Ježiš sa po smrti, kedy telo bolo Jozefom z Arimatie ukryté na bezpečné miesto, zjavoval jednotlivým učeníkom raz tu, raz tam, vždy niekomu inému, čo by telesne nedokázal, navyše, ak by sa jednalo o jeho pozemské telo, tak by ho spoznali hneď. Mnohí ho však nespoznávali. Zjavovala sa im Ježišova duša. A takto nehmotne odišiel späť k Otcovi, lebo On prebýva mimo hmotnosť. Hmotné telo predsa nemôže ísť k nehmotnému Otcovi do Jeho nehmotnej ríše. Logicky vzaté, ak by to bolo možné, prečo sa Kristus musel narodiť, prečo sa tu už hotoví nezjavil? A spomeňme na Jeho výrok: „Prv ako Abrahám bol, Ja som bol!“ Podľa vlastného výroku teda musel existovať už pred svojim narodením, kde nemal pozemské telo, teda žil v Božskej časti vo svojom nehmotnom Božskom tele.  Ešte skôr ako bol Abrahám už nehmotne Ježiš Kristus existoval.
Ak nerátame televízne alebo internetové priame prenosy z prázdnych kostolov, boli ľudia počas sviatkov ponechaní sami na seba.Vo väčšej tichosti mali možnosť precítiť nezmyselnosť Veľkonočných dogiem, ktoré brzdia duchovný vývoj človeka a bránia správnemu napĺňaniu tretieho Božieho prikázania. Je naozaj veľavravne symbolický obraz hlavy katolíckej cirkvi – pápeža, ktorý Veľkú noc slávil opustený. V Bazilike svätého Petra vo Vatikáne síce slúžil omšu cez internet, sledujúc ho množstvo ľudí, avšak celkom sám, akoby nám chcela táto udalosť niečo povedať. Tam kde predtým boli davy, odrazu bolo mĺkve ticho. A toto sa udialo práve v Kohútovi, ktorý ľudstvu hovorí, aby sviatočný deň svätil! Poriadne svätil v zmysle Božej vôle. Ale dogmy cirkví sú toho brzdou, preto preč s nimi.
V máji sa už kostoly otvorili (zatvorené boli od 10. marca), avšak človek, pokiaľ nie je povrchný a dokáže sa aj zamyslieť nad životom musí zvážnieť, lebo niečo tu nesedí. Na jednej strane návštevníci prosia Boha o zdravie a na druhej strane nosia rúška, nedotýkajú sa a sedia v dvojmetrových rozstupoch od seba. To svedčí o neviere návštevníkov týchto kostolov, ktorých nie je namieste nazývať „veriaci“. Veď už sám Kristus nabádal svojich nasledovníkov k živej a pevnej viere. Tu sú len dve možnosti, buď dotyční neveria v silu svojej modlitby, ktorá preto nemôže byť vyslyšaná alebo neveria Bohu, že ich ochráni pred chorobami. Ale za to médiám, hygienikom, politikom veria. Spomeňme na apoštola Pavla, ktorého na jednom ostrove po stroskotaní lode poštípal do ruky veľmi jedovatý had. Obyvatelia ostrova očakávali skorú smrť, lebo vedeli, čo je to za hada. Na ich prekvapenie sa Pavlovi nič nestalo, pokračoval v práci ako pred tým. Pavol mal silnú vieru v Boha, vedel, že pokiaľ celým srdcom priľne k Nemu, tak je pod Jeho ochranou podľa Jeho vôle. Teda aj takéto zdanlivé maličkosti by mohli vnímavého pozorovateľa upozorniť na spôsoby svätenia dnešných ľudí a po intenzívnom zaoberaní sa touto veľkou témou sňať masku z falošných spôsobov.
Na gazdovstve je práve kohút tým zvieraťom, ktoré veľmi skoro, nad ránom, svojim kikiríkaním oznamuje všetkým obyvateľom príchod nového dňa. Preto je aj toto Znamenie symbolicky nazvané podľa kohúta, lebo svätením, teda rekapituláciou a vytyčovaním si nových predsavzatí, sa človek duchovne prebúdza do ďalšieho pôsobenia. Tak ako nový deň prináša svetlo, tak aj svätenie prináša svetlo duchovné. 
Naposledy bola Jupitera v identickom postavení od 27. augusta 1948 do 21. augusta 1949. Bolo to obdobie, kedy po prevzatí moci vo februári 1948 komunistami, začali útoky na cirkvi, ktoré sa v ďalších Znameniach stupňovali. Akoby sa vnímalo ich nesprávne pôsobenie a podľa svojrázu jednotlivcov sa oni prejavili. Komunisti začali riešiť veci tak, ako ich riešili. Tu sa naskytá otázka či za tými rôznymi neľudskými konaniami a podvodmi môže Znamenie. Odpoveď je jednoduchá, nie, lebo zlo vychádza len z človeka. Znamenie prinesie určitú kvalitu, na ktorú jednotlivec reaguje buď ušľachtilým spôsobom alebo krivý zámer daného Znamenia. Nikdy ho však nedokáže nepoužiť. Vždy reaguje podľa svojej povahy, dobre alebo zle, pekne alebo nepekne. Momentálne sa nachádzame v období, a to už aj v čase nástupu komunizmu pred 70 rokmi, kedy už aj zlo páchané, v konečnom dôsledku slúži Svetlu. To znamená, že aj keď tu niekto cez média manipuluje s ľuďmi a pozatvára ich doma, aj to v konečnom dôsledku slúži Svetlu, lebo pozatváraní ľudia majú výbornú možnosť si mnohé veci ujasniť. Napríklad už vyššie spomínané spôsoby svätenia, ale aj uvedomiť si, že k životu nepotrebujeme pachtiť sa za peniazmi, aby sme si napokon išli oddýchnuť na drahú dovolenku. Koľkí  si to uvedomili a využili karanténny čas?  Tá možnosť tu bola. Veď samotná karanténa dala príležitosť na rekapitulovanie života, či už jednotlivca alebo vo väčšom meradle samotného ľudstva. Bol to darovaný čas na možnosť svätenia, aj keď nevedomého, každému človeku, či ateistovi alebo veriacemu, bez ohľadu na vierovyznanie, farbu pleti, pohlavie, vek, spoločenské postavenie. V Kohútovi ľudstvo dostalo skvelú príležitosť. Či ju využije a pripraví v sebe pôdu na nasledujúce obdobie Znamenia Psa, ktorý hovorí, že „všetko musí byť nové!“, je už na jeho slobodnej vôli.     
  
*) ženské meno preto, lebo je spravovaná ženským bytostným

24. 7. 2020

Hymnická pieseň - Kto za pravdu horí

Naša budúca hymna. Keď pochopíme a precítime tú súčasnú, po duchovnom prebudení sa, príde na rad, ako následok vyššieho stupňa, táto pieseň. 



Kto za pravdu horí

Kto za pravdu horí v svätej obeti,
kto za ľudstva práva život posvätí,
kto nad krivdou biednych slzu vyroní:
tomu moja pieseň slávou zazvoní.

Keď zahrmia delá, orol zaveje,
za slobodu milú kto krv vyleje,
pred ohnivým drakom kto vlasť zacloní:
tomu moja pieseň slávou zazvoní.

Kto si stojí slovu, čo priam zhŕkne svet,
komu nad statočnosť venca v nebi niet,
koho dar nezvedie, hrozba neskloní:
tomu moja pieseň slávou zazvoní.

Pán boh šľachetnosti nebo vystavil,
večné on pre podlosť peklo podpálil;
kto ctí pravdy božskej božské zákony:
tomu moja pieseň slávou zazvoní.

Karol Kuzmány